Na obete Mauthausenu nesmieme zabudnúť

Nemé výkriky obetí zaznievali počas smútočnej spomienky v koncentračnom tábore Mauthausen – Gusen, kde sa v nedeľu 18. mája konala spomienka na 63. výročie oslobodenia tohto koncentračného tábora.

Slovenská delegácia na čele s Otom Wagnerom, ktorý prežil v Mauthausene pol roka a bol aj pri jeho oslobodení, si pamiatku viac ako 206 tisíc obetí uctila položením venca k slovenskému a českému pamätníku na Cintoríne národov priamo v areáli tábora. „63. výročie oslobodenia tohto koncentračného tábora je signálom, že nebudú zabudnutí ľudia, ktorí sa stali obeťami, ale nebudú zabudnutí ani tí, ktorí boli páchateľmi a nebude zabudnutý systém, ktorý tieto obludné zariadenia vytvoril,“ povedal zhromaždeným Oto Wagner. Slováci sa potom k sprievodu ostatných delegácií, ktorý ústil pri centrálnom pamätníku tábora a položili k nemu veniec.

Oto Wagner, predseda Združenia väzňov koncentračných táborov pri Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov, sa so slzami v očiach vrátil na miesta, kde zažil neslýchané utrpenie. „Akciu, ako bola dnešná, prežívam každý rok. Dal som si záväzok, že sem privediem čo najviac mladých ľudí, aby videli, aké boli koncentračné tábory, aký bol fašizmus, že to bolo to najdrastickejšie, čo na svete existuje,“ hovorí pán Wagner. Do tábora Mauthausen bol eskortovaný v decembri 1944, potom, čo ho v horách pri Banskej Bystrici zranili nemeckí vojaci SS.

Koncentračný tábor Mauthausen - Gusen, situovaný asi 20 km východne od Linzu, bol otvorený 8. augusta 1938. Prví väzni tam boli dovezení z tábora Dachau, aby začali s budovaním nového tábora. Najskôr pozostával z jedného tábora, neskôr sa rozšíril a stal sa jedným z najväčších komplexov nemeckých pracovných táborov. Mal 58 pobočiek a množstvo filiálok, spolu 101 pobočiek po celom území Rakúska. Jeho veliteľom bol Franz Ziereis. Centrálnym táborom umiestneným pri meste Mauthausen prešlo za sedem rokov jeho existencie viac ako 206 tisíc väzňov z 18 krajín. Obvodové múry z vnútornej strany aj steny barakov sú posiate fotografiami, pamätnými tabuľami a pamätníkmi na udalosti a osoby, ktoré zahynuli.

Najväčšie skupiny väzňov tvorili nemeckí, rakúski a česko-slovenskí socialisti, Rómovia, homosexuáli, Židia, partizáni, ako aj ľudia, ktorí odmietli vojenskú službu z náboženského presvedčenia, španielski republikáni, talianski komunisti a prívrženci kráľa. Začiatkom roka 1940 presunuli do Mauthausenu aj veľké množstvo poľskej inteligencie. Po napadnutí Sovietskeho zväzu do tábora prichádzali veľké skupiny sovietskych vojnových zajatcov. Na Sovietov si spomína aj pán Wagner. „Večer bolo v baraku 200 ruských zajatcov, ráno sme našli barak prázdny,“ spomína pán Wagner. „Kde sú tí ľudia, pýtali sme sa. Cez noc ich splynovali...“

Tábor bol určený najmä pre mužov, ale podľa záznamov v ňom bolo asi 4 000 žien a detí. Presné počty obetí v Mauthausene nie je možné určiť, pretože väčšinu táborových záznamov Nemci zničili a novým väzňom priradzovali čísla predtým zabitých.

V Mauthausene zomreli aj slovenskí povstaleckí velitelia Vojtech Ábel a Samuel Sakuris, takisto tu zahynuli aj príslušníci 15-člennej americkej skupiny, ktorá bola vysadená na území Slovenska na pomoc Slovenskému národnému povstaniu.

Väzni v tábore aj jeho pobočkách boli využívaní na otrockú prácu v blízkom kameňolome. Kusy žuly ťažké 30 – 40 kilogramov nosili po 186 schodoch z kameňolomu do tábora, ktorý je umiestnený na kopci nad ním. Väzňov takisto prenajímali na prácu miestnym podnikateľom. Miestne kameňolomy a podniky potrebovali pracovné sily, pretože čoraz viac Nemcov bolo odvedených do wehrmachtu.

Tábor slúžil aj na vyhladzovanie prácou. Strava bola veľmi slabá, väzni dostávali ráno šálku čiernej vody nazývanej káva, na obed repnú polievku, spolu bol denný prídel 1450 kalórií a ku sklonku vojny sa postupne znižoval. Energetický výdaj v kameňolome však bol štyrikrát vyšší. Práca v kameňolome viedla v výnimočne vysokej úmrtnosti. Podľa spomienok pána Wagnera, kto pri vynášaní žulových balvanov hore „schodmi smrti“ od vysilenia padol, bez milosti ho strelili do tyla. Na vyhladenie takzvaných muzulmanov, ľudí príliš chorých alebo vyčerpaných na to, aby mohli ďalej pracovať, bola zriadená plynová komora, ktorá sa v Mauthausene zachovala dodnes – nacisti ju pri úteku nestihli zlikvidovať. Takisto mal dve kremačné pece na spopolňovanie mŕtvol. Tieto zariadenia spolu s priestormi na likvidáciu zastrelením a obesením boli umiestnené v barakoch v bezprostrednej blízkosti apelplacu. Nasledujúca miestnosť za plynovou komorou slúžila ako sklad tiel a hneď vedľa stále stojí pitevňa, kde obetiam vyberali zlaté zuby a vyrezávali kusy kože s tetovaniami. Vo funkčnosti a logickom usporiadaní týchto miestností sa naplno ukazuje obludnosť celej mašinérie.

Väzni netrpeli iba nedostatkom potravy, vody, zimou a výnimočne ťažkou prácou, ale aj neustálym bitím a týraním dozorcami. Dôvodom na okamžitú popravu boli aj bezvýznamné priestupky na rannom apele, ako napríklad nepozdravenie dozorcu.

Ako pamiatka na beštiálne zavraždenie zajatých 200 sovietskych vojakov na čele s veliteľom, ktorých 16.2. 1945 na apelplaci polievali vodou, kým sa nepremenili na kusy ľadu, je zriadený špeciálny pamätník. Je potrebné povedať, že takýmito pamätníkmi je okolie apelplacu v Mauthausene posiate. Okrem hypotermie bolo množstvo ľudí vyhladených aj brutálnym zaobchádzaním a bitím, zastrelením, pri lekárskych pokusoch, obesením, vyhladovaním, splynovaním, popravením injekciou fenolu. Množstvo väzňov bolo prinútených nabehnúť na ostnatý drôt pod napätím 380 voltov, prípadne zastrelených so zámienku, že sa pokúsili o útek.

Tábor Mauthausen oslobodila 10. americká pancierová divízia, súčasť tretej americkej armády 5. mája 1945. Ako hovorí pán Wagner, Američania nechceli veriť vlastným očiam – videli množstvo mŕtvol, ktoré sa váľali po zemi, väzni sa podobali viac na priesvitné prízraky ako na ľudské bytosti. Cintorín národov, atmosféra a ovzdušie smrti v Mauthausene dodnes pripomínajú návštevníkom, čo všetko je schopný spáchať človek.