Nanebovstúpenie Pána
„Tak je napísané, že Kristus musel trpieť a tretieho dňa vstať z mŕtvych, a že musí sa kázať v Jeho mene pokánie na odpustenie hriechov všetkým národom... Potom... keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a bol unášaný do neba“ (Lk 24, 46-47, 51).
Drahí bratia a sestry!
Veľmi poučné a hlavne smerodajné sú slová, ktoré povedal Pán Ježiš Kristus svojim učeníkom, keď vystupoval na nebo.
Ľudské telo, ktoré Kristus pre svoju lásku prijal prostredníctvom Bohorodičky Panny, telo, ktoré vydal mukám súdu a smrti na kríži, toto telo Kristus po svojej smrti nezanecháva tu na zemi ale naopak, ďalej svedčí o neopísateľnej a nevysloviteľnej Božej láske. Vstáva z mŕtvych, živý v svojom tele, vstáva z mŕtvych s ranami na rukách a nohách, s ranou v boku, vstáva z mŕtvych, aby svedčil o tom, že aj ľudské telo je povolané nie k spráchniveniu, nie k smrti ale k večnému, neumierajúcemu, radostnému životu. Svojim nanebovstúpením naše ľudské telo, našu ľudskú prirodzenosť vynáša do neba a vstupuje s nimi do hlbín Trojičného tajomstva. Svätý Ján Zlatoústy hovorí, že: „ak chceme pochopiť, aký veľký je človek, nemali by sme pozerať na veľkých ľudí tohto sveta, ale mali by sme pozdvihnúť svoj zrak k Božiemu trónu a vidieť tam v ľudskom tele oblečeného Božieho Syna v sláve svojho Otca“. Podľa apoštola Pavla je náš život skutočne skrytý Kristom v Bohu.
Keby sme sa kohokoľvek z veriacich opýtali: „Želáš si po smrti byť v nebi, v Božom Kráľovstve, tam, kde je teraz Kristus?“. Samozrejme, všetci by odpovedali: „Áno, želám“. No natískajú sa ďalšie otázky: „Z čoho je vidieť, že si to želáme?“. Kto čo si želá, o tom aj rozmýšľa. Ako často my rozmýšľame o nebi? Kto čo si želá, o tom aj hovorí. Ako často my hovoríme o nebi? Kto čo si želá, o to sa aj snaží a namáha sa. Ako sa my snažíme, namáhame, čo robíme preto, aby sme boli v nebi? Kto čo si želá, o to zo všetkého najviac prosí Boha. Keď sa modlíme, či zo všetkého najviac o Božie Kráľovstvo prosíme? Či aj v tento sviatočný deň do chrámu prichádzame kvôli Nebeskému Kráľovstvu? Ach, v našich životoch skoro vôbec nie je vidieť, že si želáme byť v nebi. Čo si vlastne želáme? Kde po smrti chceme byť?...
Nie náhodou pred svojim nanebovstúpením Kristus hovorí: „...že musí sa kázať v Jeho mene pokánie na odpustenie hriechov všetkým národom...“. Svätý Ignatij Brjančaninov napísal: „Počiatok obrátenia sa ku Kristovi spočíva v spoznaní svojej hriešnosti, svojho pádu. Iba takýmto sebapoznaním človek pociťuje potrebnosť Vykupiteľa a pristupuje ku Kristovi za pomoci pokory, viery a pokánia... Ukazuje sa, že veriacim je iba ten človek, ktorý vidí svoju duchovnú a mravnú nedokonalosť, svoju hriešnosť, trpí pre ňu a hľadá uzdravenie. Iba vo svojom vnútri seba pokorujúci človek môže prijať správnu, spásonosnú vieru v Krista“. Teda, ak chceme po prechode zo života dočasného do života večného byť v Božom Kráľovstve mali by sme si veľmi dobre zapamätať citované Kristove slova a svoju myseľ, svoje konanie, svoje prosby zmerať na to, čo napísal a v podstate veriacim odporúča svätý Ignatij.
Kristus vystúpiac na nebo, ako keby sa od nás vzdialil, odišiel. No v tejto odluke sa skrýva radosť. Táto odluka je dočasná. V tejto odluke je odhalené pozvanie nám ľuďom byť na oslave lásky zjednotenia sa s Bohom. Stačí ho len prijať a to prijatie potvrdiť svojim životom.