Náš národ - zamyslenie na 2. týždeň v roku 2024
„Veď nie všetci, ktorí sú z Izraela, sú Izrael. Ani deťmi nie sú všetci len preto, že sú potomstvom Abraháma...“ (R 9,6b-7a)
Čo s tým našim národom, ku ktorému patríme, ku ktorému sa hlásime?! Trápi nás, čo sa s ním deje? Aj Pavol po radostných slovách kresťanovej istoty o láske Kristovej, od ktorej nič nemôže odlúčiť, prechádza k vykresleniu svojho osobného postoja voči údelu Izraela. Smúti, lebo vidí, že jeho národ blúdi, že je zatvrdený vo svojich starých štruktúrach a formálnosti, keď si mysleli, že najpodstatnejšie je patriť navonok k vyvolenému národu, že sú potomkami Abraháma. Je to niečo ako to dovolávanie sa na kresťanské korene, akoby stačilo povedať, že sme kresťania, lebo sme Slováci či Maďari či ktorýkoľvek národ, v ktorom kresťanstvo hralo po dlhé storočia dôležitú rolu. Pavol poukazoval na to, že nie je podstatné navonok patriť do vyvoleného národa, ale rozhodujúca je osobná poslušnosť Pánu Bohu, prijatie Božieho volania. Pavol cítil so svojim národom a z tej duše by si želal, aby nebol zavrhnutý, aby nebol neposlušný evanjeliu. Ale národ ostával v neposlušnosti. Pavol to bral ako výzvu a musel zvestovať evanjelium tak, ako ho zvestoval, čim sa postavil proti formalistickému chápaniu príslušnosti k vyvolenému Božiemu ľudu, ale nebolo to bez bolestí. Bojujme v modlitbách a hlásaním evanjelia i my za svoj národ, ku ktorému patríme a neuspokojme sa len s tradíciou.
Všemohúci Pane, prosím, zmiluj sa nad národom, do ktorého si ma postavil. Amen.
Čo s tým našim národom, ku ktorému patríme, ku ktorému sa hlásime?! Trápi nás, čo sa s ním deje? Aj Pavol po radostných slovách kresťanovej istoty o láske Kristovej, od ktorej nič nemôže odlúčiť, prechádza k vykresleniu svojho osobného postoja voči údelu Izraela. Smúti, lebo vidí, že jeho národ blúdi, že je zatvrdený vo svojich starých štruktúrach a formálnosti, keď si mysleli, že najpodstatnejšie je patriť navonok k vyvolenému národu, že sú potomkami Abraháma. Je to niečo ako to dovolávanie sa na kresťanské korene, akoby stačilo povedať, že sme kresťania, lebo sme Slováci či Maďari či ktorýkoľvek národ, v ktorom kresťanstvo hralo po dlhé storočia dôležitú rolu. Pavol poukazoval na to, že nie je podstatné navonok patriť do vyvoleného národa, ale rozhodujúca je osobná poslušnosť Pánu Bohu, prijatie Božieho volania. Pavol cítil so svojim národom a z tej duše by si želal, aby nebol zavrhnutý, aby nebol neposlušný evanjeliu. Ale národ ostával v neposlušnosti. Pavol to bral ako výzvu a musel zvestovať evanjelium tak, ako ho zvestoval, čim sa postavil proti formalistickému chápaniu príslušnosti k vyvolenému Božiemu ľudu, ale nebolo to bez bolestí. Bojujme v modlitbách a hlásaním evanjelia i my za svoj národ, ku ktorému patríme a neuspokojme sa len s tradíciou.
Všemohúci Pane, prosím, zmiluj sa nad národom, do ktorého si ma postavil. Amen.