Náš postoj - zamyslenie na 4. týždeň v roku 2026
„Ale vďaka Bohu, ktorý nám v Kristovi vždy dáva víťaziť a na každom mieste skrze nás zjavuje vôňu svojho poznania. Lebo sme Kristovou vôňou, príjemnou Bohu uprostred tých, čo získavajú spásu aj medzi tými, čo hynú; jedným vôňou smrti na smrť, druhým vôňou života na život. Ale kto je na to súci? Lebo my nie sme ako tí, čo kupčia s Božím slovom, ale hovoríme úprimne, ako z Boha pred Bohom v Kristovi.“ (2. list Korinťanom 2,14-17)
Tak príjemne sa začína tento úsek: „vďaka Bohu...“ Uprostred ťaživej atmosféry sťažností a reptania ľudí, má byť vďačnosť veriaceho človeka ako príjemná a prirodzená vôňa – vôňa, ktorá sa šíri všade okolo. Pretože vieme, že Ten, kto nám dáva víťazstvo, nie je nik iný než hrdina z Golgoty – Ježiš Kristus. Pozemský život Pána Ježia bol dobrou vôňou, a práve túto vôňu chce Boh zviditeľniť a šíriť skrze nás – nielen v spoločenstve veriacich, medzi bratmi a sestrami, s ktorými sa rozprávame, ale aj medzi tými, ktorí ešte nepoznajú Ježiša Krista, teda – biblicky povedané – kráčajú cestou zatratenia. To, čo šírime, môže byť vôňa života, ale aj „vôňa“ smrti, veď kamkoľvek ideme a čokoľvek hovoríme, zanechávame po sebe niečo – niečo, čo pre ľudí okolo nás bude znamenať buď život, alebo smrť. A to nezávisí len od nich, ale aj od nášho postoja. Na oboch stranách leží zodpovednosť. My však musíme jasne ukazovať rozdiel medzi životom a smrťou – rozdiel, ktorý sa začína už tu, na zemi.
S kým kráčame, tým budeme prevoňaní, a to budeme aj šíriť. Pavol, kamkoľvek šiel, zvestoval Krista, a preto vedel, že bude mať podiel na Jeho sláve, aj keď si jeho službu ľudia na zemi nevážili. Ani my nemáme lepšiu voľbu – ak sa o to pokúsime inak, len ublížime sebe aj svojmu okoliu.
Náš postoj k Božiemu Slovu buď Krista znetvorí, alebo Ho učiní veľkým v očiach ľudí. Už v Pavlových časoch bolo mnoho takých, ktorí pravdu prekrúcali. A aj dnes je málo tých, ktorí túto vôňu Krista s radosťou prijímajú a verne ju odovzdávajú ďalej. Nie je jedno, čo po sebe zanecháme. Skutky človeka hovoria aj po smrti (Hebr 11,4). A čo tie naše – o čom budú hovoriť?
Modlitba:
Pane, prosím, naplň ma vôňou života a pomôž mi, aby som ju šíril/a okolo seba. Amen.
Tak príjemne sa začína tento úsek: „vďaka Bohu...“ Uprostred ťaživej atmosféry sťažností a reptania ľudí, má byť vďačnosť veriaceho človeka ako príjemná a prirodzená vôňa – vôňa, ktorá sa šíri všade okolo. Pretože vieme, že Ten, kto nám dáva víťazstvo, nie je nik iný než hrdina z Golgoty – Ježiš Kristus. Pozemský život Pána Ježia bol dobrou vôňou, a práve túto vôňu chce Boh zviditeľniť a šíriť skrze nás – nielen v spoločenstve veriacich, medzi bratmi a sestrami, s ktorými sa rozprávame, ale aj medzi tými, ktorí ešte nepoznajú Ježiša Krista, teda – biblicky povedané – kráčajú cestou zatratenia. To, čo šírime, môže byť vôňa života, ale aj „vôňa“ smrti, veď kamkoľvek ideme a čokoľvek hovoríme, zanechávame po sebe niečo – niečo, čo pre ľudí okolo nás bude znamenať buď život, alebo smrť. A to nezávisí len od nich, ale aj od nášho postoja. Na oboch stranách leží zodpovednosť. My však musíme jasne ukazovať rozdiel medzi životom a smrťou – rozdiel, ktorý sa začína už tu, na zemi.
S kým kráčame, tým budeme prevoňaní, a to budeme aj šíriť. Pavol, kamkoľvek šiel, zvestoval Krista, a preto vedel, že bude mať podiel na Jeho sláve, aj keď si jeho službu ľudia na zemi nevážili. Ani my nemáme lepšiu voľbu – ak sa o to pokúsime inak, len ublížime sebe aj svojmu okoliu.
Náš postoj k Božiemu Slovu buď Krista znetvorí, alebo Ho učiní veľkým v očiach ľudí. Už v Pavlových časoch bolo mnoho takých, ktorí pravdu prekrúcali. A aj dnes je málo tých, ktorí túto vôňu Krista s radosťou prijímajú a verne ju odovzdávajú ďalej. Nie je jedno, čo po sebe zanecháme. Skutky človeka hovoria aj po smrti (Hebr 11,4). A čo tie naše – o čom budú hovoriť?
Modlitba:
Pane, prosím, naplň ma vôňou života a pomôž mi, aby som ju šíril/a okolo seba. Amen.