O úcte detí voči rodičom a rodičov voči deťom (Zamyslenie ku Dňu matiek a Medzinárodnému dňu rodiny)

Lásku matky si človek dobre uvedomí až keď mu začne chýbať. To precítili mnohí slovenskí synovia „zahnaní nepriazňou osudu“ ďaleko od svojich rodín. Vojaci, vandrovníci, exulanti v minulosti vo svojich piesňach stvárnili svoje pocity k chýbajúcemu domovu: Napríklad v piesni: „Keby som bol vtáčkom..“. My sa však v úcte voči matkám chceme oprieť o Božie slovo. Pán Boh hodnotí materinskú lásku veľmi vysoko, porovnáva s ňou svoju lásku: „Ako keď niekoho potešuje matka, tak vás ja budem potešovať.“ (Iz 66, 13)
Jeho láska však materinskú lásku prevyšuje, možno tak veľmi ako nebo prevyšuje zem. Na inom mieste sa Boh takto pýta ľudí: „Či môže zabudnúť žena na svoje nemluvňa a nezľutovať sa nad synom svojho lona? Keby aj na neho zabudla, ja na teba nezabudnem.“ (Iz 49,15)
Ak si teda Boh takto cení materinskú lásku, o čo viac má byť materinská láska drahá pre nás. Preto je veľmi správne ak je v roku jeden deň venovaný matkám. Ľudia si ho určili v máji, aby v tom krásnom jarnom období nabádal synov a dcéry darovať svojej matke nielen kytičku kvetov, ale aby im srdcia rozkvitli láskou k svojim matkám na celý život. Láska k matke, v širšom zmysle láska k rodičom je obrazom lásky k nebeskému Otcovi.
Etická miera lásky k rodičom je v slove Božom vyjadrená slovami Ježiša Krista: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden.“ (Mt 10, 37) Pán Ježiš, ako Boží Syn, kladie dokonca lásku k sebe nad lásku k rodičom a tým ju určitým spôsobom vymedzuje. Samozrejme , že tým nezmenšuje význam lásky k rodičom a rodičov k deťom, a opiera sa o všeobecnú mienku, že o dôležitosti tejto lásky sa nepolemizuje. Ježiš v náboženských diskusiách ostro odsúdil farizejskú prax Židov, ktorá zbavovala povinnosti postarať sa o rodičov, tým že vec, ktorou im prípadne mohli pomôcť, nazvali „korban“, t. zn. dar určený chrámu; Bol to taký dar alebo ofera, z ktorej mali svoj podiel kňazi. Podľa kňazov bola povinnosť dávať chrámu dary dôležitejšia ako Božím zákonom prikázaná starostlivá láska k rodičom. Ježiš v tomto prípade lásku k rodičom vyzdvihol. Láska k rodičom je v kresťanstve vysoko cenená a dôležitá. Je dokonca prirodzeným zákonom, ktorý poznajú všetky národy. V kultúrach Číny alebo Japonska zahŕňajú svojich predkov veľkou pietou, čo je odzrkadlením povinnosti lásky a úcty voči svojim rodičom. Aby sa láska k rodičom a zvlášť k matkám v našej euro - americkej kultúre nezdegradovala len na formálnu úroveň, musíme si pripomínať, čo nám naši rodičia dali od útleho detstva až po našu samostatnosť. Treba si nájsť čas položiť si pred duchovný zrak tú obetavú, sebazapierajúcu lásku našich mám, ktoré nás nosili v srdci od čias, čo sme im boli pod srdcom. Svojou krvou a mliekom živili, vo dne v noci sa o nás maličkých a bezmocných starali a v nemoci bdeli nad nami. Pomyslime ako nás pripravovali pre život, dali potrebné vzdelanie, aby mohli vypestovať a rozvinúť naše talenty a schopnosti. Ale tiež ako v modlitbách i s nami „zápasili“, aby len zabránili vplyvu škodlivého a zlého prostredia na nás a potierali naše zlé sklony. Hneď od mlada sa snažili vštepiť nám lásku k Bohu a učili nás veriť v Ježiša Krista tým, že nás vodili do chrámu Božieho a cirkevného spoločenstva. Pravda, neraz robili chybu, lebo ich vzťah k Bohu a k cirkvi bol len akýmsi dodatočným.
Najdôležitejšia ľudská láska – láska k Bohu ak sa ešte v rodinách pestuje, tak je len akýmsi doplnkom k ostatným záležitostiam rodiny. To na rodinách muselo zanechať svoje zhubné dôsledky. Význam tradičnej rodiny upadol. Nie žeby už rodina nebola stredobodom snaženia, naopak: všetko sa meria prospechom pre rodinu avšak ani rodina, ani matka, ani deti nemôžu byť najvyššou mierou etického snaženia a cieľom morálneho správania človeka.
Nebojme sa však postaviť rodičovskú lásku i lásku k matke a otcovi do správneho svetla a prisúdiť jej ten pravý stupeň dôležitosti. Najčastejšie dôležitosť rodiny, ako spoločenstva detí a rodičov otupujeme. Mnohorakým spôsobom sa prehrešujeme voči naším rodičom a zvlášť matkám, ktoré sú bezbrannejšie. Májové dni matiek a rodiny sú pripomienkou, aby sme to aspoň máličko napravili. Opýtajme sa sami seba a počúvnime hlas svedomia a zistíme, či sme naozaj dostatočne odplácali lásku láskou. Iste sa nám vynoria v pamäti chvíle, keď sme porušili 4. Božie prikázanie: Cti si otca i matku, aby si dlho žil na zemi! Naši rodičia sú hodní úcty, lebo sú starší, múdrejší a skúsenejší ako my. Sú Božími zástupcami na zemi a Boh nás chce spravovať ich rukami. Kto si nectí rodičov, zneucťuje nebeského Otca! V starej zmluve máme krásny príklad synovskej lásky k matke u kráľa Šalamúna. Keď prišla k nemu, vstal zo svojho trónu, poklonil sa jej a posadil ju na popredné miesto vedľa seba. Najlepší príklad nám však zanechal Ježiš Kristus. Hoci si bol vedomý, že je Božím Synom, podriaďoval sa svojim rodičom a bol im poslušný. Tam kde je úctivosť, tam bude aj poslušnosť. Zvláštne Božie požehnanie spočinie na každom dieťati, ktoré je svojim rodičom poslušné: Bude sa mu dobre vodiť a dožije sa vysokého veku. Pán Boh toto zasľúbenie vyplní pri všetkých, ktorí sú svojim bohabojným rodičom poslušní. V Biblii máme na to krásne príklady: dobre sú nám známe postavy Jozefa z Egypta a proroka Samuela. Obidvaja sa síce museli v rannom veku rozlúčiť zo svojimi matkami, ale materinská láska z detstva im vtlačila nezmazateľnú pečať milosrdnosti a ľudskosti do života. No v Biblii máme na výstrahu napísané i príbehy nevďačných detí. Takými boli napr. Éliho synovia alebo Absolón, syn kráľa Dávida, ktorí svojich rodičov zarmútili až na smrť.
Ale poslušnosť detí voči rodičom nemôže byť vyžadovaná absolútne vždy; Sú i neporiadni a nezodpovední rodičia, dokonca rodičia, ktorí sa dopúšťajú zločinov voči deťom. Pri takých dupľovane platí to Kristovo - Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden! Avšak rodiča si treba ctiť a milovať vždy! Rodičia, aj keď nie sú mierou morálnosti, tou zostáva vždy len Boh cez svoje prikázania, sú vždy hodní úcty a úsilia o ich dobro. Keď rodič vedie svoje deti k zlému, nemožno ho poslúchať. Treba sa mu však venovať a pokúsiť sa ho získať dobrým slovom a príkladom. Neraz deti napravili rodičov a zmierili dlhoročné nepriateľstvá medzi ľuďmi. Majme vždy na pamäti, že i my raz zostarneme a zoslabneme a nebudeme si vedieť dať rady aj s obyčajnými vecami, tak ako to vidíme a kritizujeme na svojich rodičoch.
Platí, že ak sa rodičia nechajú viesť, vychovávať, cvičiť a napomínať najvyššou morálnou autoritou, Ježišom Kristom, dočkajú sa toho blahoslavenstva, že im deti budú poslušné v úcte a v láske. Deti nesmú byť milované väčšmi ako Pán. Deti musia pocítiť, že rodičia majú nad sebou autoritu, ktorá má pre nich posledné slovo. Len v úprimnej láske k Ježišovi Kristovi, môže správne rásť láska rodičov k deťom a tiež detí k rodičom. Najväčšou slávou pre kresťana bude, keď raz pred tvárou Hospodina bude môcť vyznať tak ako praotec Jákob: „To sú moje deti, ktorými obdaril Boh tvojho služobníka.“ (Gn 33,5)