O vojenskej službe
Vojenská služba ako povolanie i poslanie postupujúcim časom nutne vyvoláva mnohé osobné, (rodinné), spoločenské, etické i duchovné otázky.
Skôr, či neskôr každý sa musí postaviť tvárou v tvár otázke: prečo som sa stal vojakom, prečo som si vybral toto povolanie?
Bola to mladícka túžba po možnom dobrodružstve? Lákavý nápor náboru na ešte nie celkom vyhranený charakter? Túžba po relatívne dobrom hmotnom postavení? Sľubný kariérny postup? Rodinná tradícia? I celkom vysoké ideály, ako čeliť zlu vo svete, stať sa silou proti neprávosti, ochranou slabých, bezmocných, a pod.?! A samozrejme i mnohé iné dôvody?
Predpokladám, že armáda sama robí na tomto poli svoj vlastný, spätný prieskum a vo vlastnom záujme zisťuje dôvody a aj užitočne spracúva výsledky o pohnútkach voľby tohto starodávneho ľudského povolania. Pretože určite i od naplnenia, resp. nenaplnenia motivácie voľby závisí kvalita a naplnenie poslania, ktoré vojak nesie a reprezentuje.
Tu iste nezanedbateľnú úlohu hrá i okolnosť, či sa naplnili, alebo nenaplnili predstavy vojaka o tomto povolaní, ako sa naplnili jeho očakávania a či sa dokáže vnútorne i profesionálne stotožniť so svojou reálnou službou? Pretože rozdiely tu môžu byť i veľmi markantné.
Môžeme dosvedčiť, že aj farárska služba je zaiste výrazne iná zvnútra, vo svojom každodennom vykonávaní, než bežne zvonka a navonok vyzerá. A platí to aj o iných povolaniach: o lekároch, sudcoch, obchodníkoch, atď.
Každodenné prežívanie rozdielov medzi snom a realitou môže priniesť i krízu, ktorú sa treba snažiť, ak je možné, prekonať. I tu platí to staré šoférske pravidlo: vôbec nie je jedno, ako do zákruty vojdeš, ale rozhodujúce predsa je to, ako vyjdeš zo zákruty . Samozrejme, je určite celý zástup vojakov, ktorí povedia: presne toto, takéto povolanie som hľadal a so svojou prácou, službou i poslaním som výsostne spokojný.
I preto vám dnes chcem hovoriť predovšetkým o zmysluplnosti vášho povolania a poslania a to z hľadiska kresťanskej viery. O tom, čo hovorí a čo učí Biblia, Božie slovo o vojakoch, o význame ich stavu, o ich úlohe v spoločnosti a vo svete vôbec. A bude tak niesť na sebe pečať nášho evanjelického chápania tejto problematiky.
Biblia, Božie slovo učí a svedčí o povahe človeka, aj o povahe človekom ovplyvňovaného a(ž) ovládaného sveta. Biblia hovorí o človeku ako o hriešnom, od Boha odpadlom stvorení, pričom jeho hriech nie je len chybou krásy, nejakým vonkajším znečistením, ktoré si človek sám môže odstrániť, a to kedykoľvek sa pre to rozhodne, ale hriech je úplným, bytostným a zásadným porušením človeka. Hriech podľa Božieho slova nie je len našou čiastočnou nedostatočnosťou, nedokonalosťou, ktorú pri dobrej snahe môžeme i dokážeme prekonať, ale takým bahnom, z ktorého sa nik vlastnou silou nedostane a v ktorom každý musí zahynúť. Biblia nikde a nikdy nehovorí o tom, že v podstate a v hĺbke svojho vnútra každý človek je dobrý. Naopak, nielenže sme zlí, ale svoju bytostnú narušenosť, porušenosť sme preniesli aj na svet a na všetko, čo nás obklopuje. Boh sa však nevzdal ani človeka, ani sveta a chce ho zachrániť. Dal mu svoje zákony, prikázania, určité mantinely, aby postavil hrádzu najhorším prejavom zvrátenosti. A v rámci tejto svojej snahy ustanovil aj svetskú vrchnosť, ktorej dal meč, na udržanie poriadku a zákonnosti. Veľmi zjednodušene povedané: aby sa svojvôľa nezvrhla a aby najslabší v spoločnosti boli chránení pred zlostníkmi. V rámci tejto vrchnosti má svoje miesto aj vojsko, armáda. Sú možné obranné vojny a je spravodlivá ochrana štátu a jeho obyvateľov. Biblia v tomto zmysle napriek všetkým trápeniam, biede, hrôze a zlu, ktoré každá vojna prináša, nepozná a neuplatňuje pacifizmus, (i keď má zasľúbenie pre mesianistickú dobu: prekujú svoje meče...) ani anarchizmus a nepopiera oprávnenosť vrchnosti, meča. Vrchnosť, vláda sa však nesmie stať tyraniou, a vojsko nesmie sa stať bičom v rukách vládcov, totalitných systémov, a nijakého režimu.
Náš reformátor, Dr. Martin Luther pri výklade posledných veršov (9-10) 46. žalmu, (ktorý je základom našej hymny: Hrad prepevný...)“ Poďte a viďte skutky Hospodinove! Úžasné veci spôsobil na zemi! Po koniec zeme zastavuje vojny, lučištia láme, seká kopije a (vojnové) vozy ohňom spaľuje! – napísal:
Ak hľadím na ustanovizeň vojska, ako trestá, vraždí a vyvoláva núdzu, tak sa mi javí ako číročistá nekresťanská a (akejkoľvek, všetkej) lásky zbavená záležitosť. Ale, ak hľadím, že tým chráni a stráži zbožných, ochraňuje naše rodiny, príbytky, majetky, našu česť, náš pokoj, vtedy chápem, aká je to dôležitá a od Boha pochádzajúca ustanovizeň. Lebo keby meč nezakazoval, potom vzbura vo svete by všetko zničila. Preto takáto vojna nie je nič iné ako menší a kratší nepokoj (vzbura), čo zabráni neustálym a nekonečným vzburám; malé nešťastie, ktoré ochráni pred väčším nešťastím.
Často píšeme a hovoríme, akým veľkým dopustením, trestom je vojna! (Čistá) pravda! Ale myslime i na to, o čo väčšia skaza je to, pred čím vojna zachová. Áno, keby všetci ľudia boli zbožní (praví kresťania) a sami od seba by zachovávali pokoj, vtedy by vojna bola najväčším dopustením (skazou) na zemi. Ale kto za to môže, že svet je zvrhlý a ľudia nemajú pokoja, rabujú, vraždia, olúpia o česť i majetok? Proti takýmto podlým zvrátenostiam sveta, pred ktorými by nik nebol ochránený, tá menšia zvrátenosť, vojna, - meč je povinný postaviť hrádzu. Aj pre toto dáva Boh meču takú vysokú česť, že ho uznáva za svoje vlastné ustanovenie, aby náhodou niekto nepovedal, alebo si nemyslel: človek ho vynašiel a zaviedol. Pretože ruka, ktorá tento meč obracia a ním zatne, už viac nie je ľudská ruka, ale Božia. Nie človek, ale Boh vykonáva obesenie, lámanie v kole, stínanie, popravu a válčenie. Všetko je Božie dielo a súd.
Inde píše: „Kresťania medzi sebou a kvôli sebe nie sú odkázaní ani na sudcu, ani na zbrane. Nepotrebujú ich a ani osoh z nich nemajú. Ale keďže pravý kresťan na tejto zemi nie kvôli sebe, ale kvôli svojmu blížnemu žije a jemu slúži, z ducha kresťanskosti aj také niečo urobí, čo on sám nepotrebuje, ale čo potrebuje jeho blížny. A keďže meč svetskej moci pre udržanie mieru, pre potrestanie zločinu a pre pribrzdenie zvrhlíkov je veľmi potrebný aj užitočný, kresťan sa ochotne poddá vláde meča. Platí daň, ctí si vrchnosť, slúži, pomáha a urobí všetko možné, aby vrchnosť prekvitala v cti a vážnosti.
Znesieš zlo a nespravodlivosť, ak ide o teba, zároveň tresceš zlo a nespravodlivosť, ak ide o tvojho blížneho. Čo sa teba týka, držíš sa evanjelia a ako pravý kresťan strpíš nespravodlivosť. Čo sa však tvojho blížneho a jeho majetku týka, vedie ťa láska a voči nemu neznesieš nijakú nespravodlivosť. Toto evanjelium nezakazuje, ba priam prikazuje. Boží svätci takto obracali meč od prvopočiatku.“
Osobitú kapitolu si zaslúžia prípady, keď v prípade napr. prepadnutia, ohrozenia života, kresťan siahne po zbrani, bráni sa, pretože nie je prepadnutý, ohrozovaný ako kresťan, ale ako občan, a pri obraňovaní seba zastupuje neprítomnú vrchnosť. Určiť rozsah, prostriedky a hranice takéhoto konania je vždy nesmierne ťažké.
Sem možno zaradiť – aj teoreticky i prakticky – možné prípady, keď kresťan, ale i bežný človek, zranením, resp. zabitím zločinca, teroristu, pomätenca môže zabrániť, aby tento vykonal vražedný úmysel. Jeho vyradenie i zlikvidovanie možno pokladať za skutok ochrany iných. Aj tu platí, že určiť mieru a spôsob násilia pri spacifikovaní násilníka je veľmi – veľmi ťažké.
Vo všeobecnosti možno povedať, že Božie slovo pripúšťa predovšetkým obrannú vojnu. Starozmluvný spôsob života toto od raných dejín vyžadoval. Bežne: ľudia tej ktorej dediny obrábali pôdu, chovali statok, mali svoje stáda, mali svoje vinice. Po žatve a zbere úrody pravidelne sa stávalo, že z púšte sa prihnali beduíni na svojich koňoch, ťavách ako na hotové a všetku úrodu pobrali. Ak sa dedinčania protivili, tak ich pobili, ak nie, tak ich nechali, aby pripravili korisť aj pre nastávajúci rok. Dedinčania boli nútení pripraviť si obranu. Budovali obranné múry, bojovali, atď. Ak boli úspešní, nasledovala pomsta útočníkov: pred nasledujúcou žatvou podpálili dozrievajúce obilie. Spôsobov bolo veľa. Obrana sa musela stupňovať, vylepšovať, strážnymi vežami, hlásnikmi, varovnými znameniami. Obrana bola v súlade s Božou vôľou a poriadkom. Z knihy Nehemiášovej vieme, že pri obnovovaní obranných múrov Jeruzalema prichádzali útoky neprajníkov Izraela a preto budovatelia múrov v jednej ruke držali murárske náčinie, v druhej ruke mali pripravenú zbraň, obrazne povedané.
Tu vznikajú opäť otázky, čo je vlastne obrana? Obranná vojna? Je preventívny útok obranou? Aký je jeho dovolený rozsah? Je možné zabrániť zneužitiu obrannej vojny? Ako? Stačia zákony? Jestvuje vždy úprimná snaha, aby zákony v tejto oblasti boli čisté, čestné, bez ponechaných, alebo aj vopred vpašovaných dier? Čo robí vojsko, aby nebolo a ani sa nestalo hračkou, dokonca bezmocnou hračkou v rukách politikov? Uchádza sa vojsko o záruky v tomto smere? Má k tomu možnosti? Má k tomu morálnu kvalitu? Je možná aspoň základná neutralita, autonómia vojska v rámci štátu od vládnucej politickej garnitúry, alebo armáda automaticky a bez výhrad podlieha jestvujúcej vláde? Je vôbec reálne myslieť na morálnu zodpovednosť armády, alebo sa ona odkazom na zákony – možno nedomyslené, nedobré – aj zrieka zodpovednosti a prenecháva ju iným.
V praxi o vojne takmer vždy rozhodujú politici. Nárokuje si armáda trvalým tlakom, aby politici boli morálne vždy veľmi zdatní a čistí, hodní takéhoto rozhodovania? Nie je pre armádu dehonestujúce, ak o nej rozhodujú mravne nekompetentní politici, ktorí možno o dosahu svojich rozhodnutí nemajú ani dostatočnú predstavu? A možno sú tu i ďalšie, oveľa závažnejšie otázky, ktoré laik nemôže postrehnúť, preto ani vysloviť.
Požiadavka, aby politici boli nanajvýš mravní a zodpovední je legitímna i preto, lebo možnosti armády a jej sila sú nedozerné. Pred dobrými 30 rokmi letel slogan: „Doteraz vedci a vývojári zbraní si vedeli určité zbrane predstaviť, ale nedokázali ich vyrobiť. Nastáva doba, keď vedci a vývojári vyrábajú zbrane, ktorých účinok a následky si nevedia a nedokážu ani len predstaviť.“
Zrejme, takéto arzenály existujú, a budú sa pripravovať aj vyrábať naďalej, preto je nutné, aby mravná a duchovná sila rozhodujúcich bola veľmi vysoká. Ich srdce múdre, ale hlavne pokorné a nadmieru zodpovedné. Aby sa nenaplnil iný slogan z druhej polovice minulého storočia: dajte generálom nejakú novú zbraň, nové bojové prostriedky a oni neodolajú, aby ich (ne)vyskúšali.
Preto stáť v takejto službe – povolaní a poslaní – nie je vôbec ľahké. Vojaci teda by mali byť duchovne silní ľudia, až takí silní, aby si nárokovali všemožnú duchovnú pomoc i duchovných pastierov. A to napriek tomu, že svet nie je možné spravovať evanjeliom.
Mali by mať spoľahlivú istotu, že vždy zastupujú spravodlivú vec a obraňujú tých, čo by sami nedokázali obstáť. Odtiaľ by sa mala odvodzovať ich autorita v spoločnosti, ktorá ich udržiava.
Týka sa to aj všetkých vojenských misií, na ktorých naša armáda má účasť vo svete. Aj keď tá účasť sotva môže byť jednoducho a čiernobielo nalinajkovaná a logicky sa tam musia vyskytovať mnohoraké predvídateľné i nepredvídané problémy, podstata by mala byť nemenná. Aj účastníci takýchto misií, vystavení nečakaným situáciám, pokušeniam, i zvodom, by si mali nárokovať mnohorakú duchovnú pomoc, aby sa nevrátili domov, ako duchovní invalidi, zasiahnutí i zmrzačení niečím, čo bolo nad ich možnosti a sily.
Boh všemohúci, ktorý dáva ľudom i národom vrchnosť, teda aj armádu, aby ich spravovali, chránili a opatrovali, nech dá aj vám všetky potrebné svoje dary, aby ste boli požehnaním a istotou pre všetkých, za ktorých nesiete zodpovednosť.
Vojna a kresťanstvo
Kresťanská cirkev je vo všeobecnosti známa ako hlásateľka mieru a pokoja. Zvestuje svetu Boha, ktorý je láska (1J 4,16) a Boha, ktorý ľudí i svet miluje (J 3,16). V našom poňatí lásky to znamená, že Boh je proti násiliu, útlaku a vojne.
V extrémnom ponímaní sa dokonca stretáme aj s názorom, že láska odporuje trestu. Ľudia, vnímajúci láskavú bytosť ako len dávajúcu a žehnajúcu nedokážu pochopiť, prečo láskavá a milujúca bytosť niekedy udrie pevnou rukou.
Tak vidíme, že v prvom rade musíme správne pochopiť pojem „láska“, aby sme boli schopní pochopiť Boha ako Boha lásky, resp. lásku samu.
Láska je stav, kedy chceme pre druhého len to dobré. Ale zhodnotiť, čo je pre druhého naozaj dobré, je často mimo ľudskú schopnosť. Ak to človek nedokáže, tak často človek tak deformuje samotnú lásku. Na svete sa potom stretávame s rôznymi druhmi lásky.
Tzv. „opičia láska“ dáva bezbreho mysliac si, že najlepšie pre toho druhého je všetko mu dať, v ničom mu neodporovať a všetko prepáčiť.
Tzv. „fanatická láska“ je zasa láska, kedy človek koná s egoistickým úmyslom z lásky ťažiť. Naviaže sa na objekt svojej lásky, ktorý je potom neraz až obmedzovaný tým, kto ho tak veľmi miluje.
Mnoho iných deformovaných foriem lásky stretáme vo svete, avšak ani jedna nie je vlastná Bohu.
U Boha prichádzame do kontaktu s Jeho vševedúcnosťou a spravodlivosťou. Sú to veľmi dôležité vlastnosti Božie, ktoré práve robia Jeho lásku dokonalou. On vo svojej vševedúcnosti vie, čo je pre nás dobré, pozná našu budúcnosť a pozná dôsledky, ktoré by mohli priniesť rôzne alternatívne rozhodnutia. Zároveň však vo svojej spravodlivosti koná tak, aby sme my, ako predmet Jeho lásky, boli milovaní, zároveň však aj vychovávaní a usmerňovaní k neustálemu rastu.
Práve takéhoto Boha – Boha skutočnej Božskej lásky stretáme už na pôde Starej zmluvy, kde popri správe o stvorení sveta a rôznych pozitívnych Božích skutkoch zaznieva neraz aj varovné slovo, dochádza k skutku trestu a dokonca zaznie aj rinčanie zbraní. Musíme si uvedomiť, že sa nachádzame na začiatku vývinu ľudskej civilizácie. Nemožno tu ani hovoriť o humanizácii, demokracii a ľudských právach či slobodách. To všetko sú méty nášho sveta, avšak na počiatku dejín existovali len v Božej láskyplnej dokonalosti a nie v našom svete. Ľudstvo je preto Bohom vychovávané formou jednoznačného zákona, ktorého porušenie je potrestané.
Samozrejme, nie vždy máme možnosť vidieť a poznať do hĺbky mieru previnenia danej skupiny ľudí. Biblia nám rozpráva konkrétne príbehy ľudí, ktorí sa nejakým spôsobom prehrešili voči Bohu a boli za to náležite potrestaní konkrétnym spôsobom.
Máme však aj zmienky o kolektívnej vine – vine národa, ktorý najčastejšie za svoju bezbožnosť bol potrestaný tým, že ho Boh vo vojne opustil a vydal do rúk nepriateľa. Inokedy zasa bol Boh so svojim ľudom, ktorý potom vo vojne zvíťazil a jeho víťazstvo znamenalo prehru a trest pre okolité národy, ktorých previnenie voči Bohu nám nie je známe, avšak môže ním byť už samotná skutočnosť, že v Boha neverili a slúžili iným – falošným Bohom.
Na pôde Starej zmluvy sa nám tak vojna neraz javí ako nástroj pre vykonanie Božieho trestu. To nám podsúva myšlienku, že Boh vlastne vojny schvaľuje a dokonca ich využíva na svoje ciele. Nie je to však pravda. Vojna totiž nie je Boží čin, nie je to čin vlastný Bohu. Musíme však obdivovať Božiu múdrosť keď si uvedomíme, že Boh dokáže aj javy, ktoré Mu nie sú vlastné, využiť pre svoje ciele. Pozorujeme to neraz v dejinách ľudstva aj na pôde Biblie.
Veď už len samotná smrť Ježiša Krista je vlastne ľudským činom. Boli to ľudia, ktorí Krista odsúdili a zabili. Neurobili však dobrú vec, za ktorú by zaslúžili pochvalu, lebo pomohli naplniť Boží plán, ktorý hovoril, že Ježiš má zomrieť za ľud. Práve naopak, Boh, poznajúc vývoj udalostí na svete vopred, zahrnul ho do svojich plánov tak, aby v podstate negatívny ľudský čin poslúžil Bohu na dobrú vec. Tak aj na pôde Starej zmluvy neraz vojny, vyvolané ľudskými konfliktami a spormi, poslúžili na vykonanie Božieho zámeru, ktorým bol trest za neveru.
Hovorili sme však, že Božím cieľom je výchova človeka i ľudstva k rastu a duchovnej i duševnej zrelosti. Tak ako sa vyvíja človek, vyvíja sa i ľudstvo, preto nemožno povedať, že Božie nástroje ostávajú nemenné. Boh je stále ten istý, avšak Jeho spôsoby komunikácie s nami sa menia. Rovnako výchovné prostriedky. Kým v časoch Starej zmluvy bol pre ľudí jedným z najväčších trestov práve vojnový konflikt, v ktorom prehrali, pre ľudí dnešného sveta existuje mnoho horších vecí, ktoré môžu rovnako dobre poslúžiť Bohu na uskutočnenie toho istého zámeru. Vojna sa tak vytráca z Božích prostriedkov, čo je pozitívny následok humanizácie ľudstva. Je to podobné ako keď otec malé dieťa trestá primerane fyzicky, lebo ako malé nie je ešte schopné rozumieť vysvetľovaniu. Keď vyrastie, otec odloží remeň, no neprestane byť otcom a jeho výchovná funkcia zďaleka nekončí. Používa však už iné prostriedky. Výchovné prostriedky sa menia v závislosti od stupňa zrelosti dieťaťa a musíme objektívne konštatovať, že ľudstvo v procese humanizácie urobilo veľký pokrok, čoho dôsledkom je postupné eliminovanie otroctva, diskriminácie bezprávia a podobne.
Žiaľ, to neznamená, že by vojny vymizli z povrchu zeme. Nemožno o nich povedať, že Boh ich kedysi vyvolával a dnes, keď ich už treba menej, ich odloží do kúta. Vojna bola, je a stále bude negatívny odsúdeniahodný ľudský čin. Jej prítomnosť sa humanizované ľudstvo snaží eliminovať, lebo si uvedomuje jej negatívne dôsledky pre svet. Nikdy však nemožno ustať a domnievať sa, že vojny sú navždy zažehnané. Preto, aj keď humanizovaná spoločnosť nemá v úmysle vojnu vyvolať, stále musí bdieť a byť pripravená na to, že vojnu vyvolá niekto iný, kto možno ešte vo svojej ceste nedošiel k rovnakému stupňu zrelosti a uchyľuje sa k vojne ako k prostriedku pre získanie moci, územia či uplatnenia svojej vôle.
Tak získava človek ako vojak nový post. Z útočníka sa stáva obranca. Sú to dve rôzne úlohy, ktoré musíme od seba striktne rozlišovať. Útočiť znamená vyvolať vojnu, niekoho napadnúť, niekomu ublížiť, obmedziť ho, vziať mu slobodu, územie alebo aj život. A už pri pohľade na 10 Božích prikázaní vidíme, že práve toto sú skutky, ktoré napĺňajú podstatu piateho Božieho prikázania „nezabiješ“, ktoré by sme mohli lepšie preložiť do slovenčiny slovom „nevraždi“.
Vojak obranca je naopak ten, ktorý pred podobným údelom chráni seba i svojich blížnych – rodinu, obyvateľov svojej obce, kraja či krajiny. Tu nemožno hovoriť o negatívnych hriešnych skutkoch ale naopak, o pozitívnej úlohe ochrancu.
Ochrana krajiny je pritom morálnou a etickou povinnosťou každého muža – o to viac vojaka. Už Dr. Martin Luther sa zaoberal touto otázkou, pretože jeho doba nebola tiež nijako pokojná. V krajine zúrili povstania, ktoré boli potláčané vojenskou silou. Tu vznikali otázky, či je to správne alebo nie. Evanjelické stavy sa obracali na Luthera s úplne praktickou otázkou, ako majú reagovať ak sa niekto búri, prípadne ak hrozí vojenský konflikt. Medzi inými zaznela aj otázka, či môže byť vojak spasený. Táto otázka sa stala aj nadpisom pre Lutherov spis, pojednávajúci o tejto otázke.
Dr. Martin Luther vypracoval učenie o dvoch ríšach, v ktorom poukázal na to, že hoci ako ľudia žijeme na tomto svete a svojím telom patríme do nejakej krajiny ktorej sme občanmi, duchom patríme ako kresťania aj do Božieho kráľovstva, ku ktorému sa hlásime svojou vierou. Sú tu teda dva svety, ktoré sa navzájom prelínajú. Sedíme v chráme ako veriaci kresťania, no aj vtedy sme Slováci – občania Slovenskej republiky. Ideme do práce, ktorá má význam pre rozvoj našej Slovenskej republiky, no aj vtedy sme veriaci kresťania. Luther doslova hovorí o tom, že ako veriaci máme dvojaké občianstvo – jedno štátne v Slovenskej republike a druhé duchovné v Božom kráľovstve. Je už len samozrejmosťou, že ako občania dvoch ríš, máme aj dvojaké povinnosti. Naše občianstvo v Božom kráľovstve nám prikazuje žiť podľa Božích prikázaní – byť láskavý, milostivý, zotrvávať na modlitbách, byť pohostinný a podobne. Práve Biblia je onou „ústavou“ Božieho kráľovstva. Naše občianstvo v Slovenskej republike nám zasa káže aby sme pracovali na zveľaďovaní našej krajiny, plnili si povinnosti dané nám zo zákonov a okrem iného našu krajinu aj strážili a bránili v prípade vojenského konfliktu. Tak vidíme, že vojenská služba v zmysle obrany štátu vôbec nie je v rozpore s Božím slovom ale práve naopak, je to úloha, ktorá je nám daná ako občanom nášho štátu.
Keďže Martin Luther založil svoje učenia na Písme svätom nie je prekvapujúce, že podobné závery nachádzame aj v samotnom Písme, kde apoštol Pavel vyzýva ľud k poslušnosti voči vrchnosti a upozorňuje, že vrchnosť má v ruke meč na to, aby zachovala poriadok a spravodlivosť. Mohli by sme analogicky povedať, že vojak má v ruke zbraň, aby nás všetkých ochraňoval.
Napokon si ešte položme otázku, či povedané nie je v samotnom rozpore s piatym Božím prikázaním „nezabiješ“, ktoré vo svojej strohej stručnosti odmieta v zásade akýkoľvek výstrel zo zbrane. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že skutočne ide o rozpor.
Božie prikázania, ako príkazy, napísané na jednej kamennej doske sú príliš stručné a formulované do jedného slova preto, aby bolo možné ich napísať na onú kamennú dosku a tiež vryť do pamäte ľudu. Pri ich bližšej interpretácii preto musíme siahať po jazykovede, ktorá nám umožňuje hľadať význam rôznych hebrejských výrazov a skúmať odtiene, ktoré práve naznačujú o aký význam slova ide. Aj v samotnej slovenčine máme viac pojmov „zabiť, zavraždiť“, ktoré všetky asociujú ten istý čin. Pravdou je to však iba z časti.
Kým slovo „zastreliť“ hovorí len o tom že bolo vystrelené zo zbrane, pričom niekto zahynul,
slovo „zabiť“ hovorí len to, že niekto zahynul no nevedno ako.
Rovnako tak pojem „zavraždiť“ naznačuje okrem toho, že niekto zomrel aj to, že zomrel neprávom. Tak vidíme, že analýza významu slova nám môže veľa povedať o tom, čo autor – pôvodca vyjadrenia mal na mysli.
Analýza hebrejského textu ukazuje, že výraz, použitý v piatom Božom prikázaní nehovorí o streľbe ani o zabití vo všeobecnom slova zmysle ale hovorí o situácii, kedy človek vezme spravodlivosť do svojich rúk a na základe vlastného rozhodnutia niekomu vezme život. Tento stav najlepšie vystihuje práve slovenský pojem „vražda“, preto exegéti hovoria, že by bolo lepšie prekladať piate Božie prikázanie ako „nevraždi“. Ide tu teda o zabitie, ktoré človek vykoná na základe vlastného rozhodnutia. To je hriech. V Izraeli totiž vzniklo aj súdnictvo, ktorého právomocou bol aj trest smrti a to na základe Božích prikázaní. Preto musíme rozlišovať smrť, ktorú spôsobíme na základe rozhodnutia súdu, na základe vlastného uváženia s cieľom vyrovnať si s niekým účty a vo chvíli obrany seba či druhých.
Z povedaného je myslím dostatočne zrejmé, že žiaden vojak, konajúci svoju občiansku povinnosť s cieľom brániť krajinu bez úmyslu vyvolávať vojnu sa nemusí báť o spasenie svojej duše. Samozrejme, ak by došlo k situácii kedy treba vystreliť zo zbrane, vonkoncom to nemusí byť ani nie je situácia ľahká. Je logické a samozrejmé, že človek, nestrieľajúci na ľudí každý deň prepadne výčitkám, depresiám či strachu. Sú to prirodzené následky konania, ktoré je v rozpore s každodennou praxou veriaceho človeka. No je potešujúce, že i toto zdanlivo nekresťanské konanie v takomto prípade Boh omilostí ako čin, vykonaný z povinnosti.
Zakončili by sme konštatovaním, že všetko čo doteraz bolo povedané sa týka situácie, ktorá pre nás nie je každodenná. Musíme bdieť, naši vojaci a ochrancovia musia byť stále v strehu.
No vďaka Božej milosti žijeme v mieri. Prosme Pána Boha, aby to tak aj ostalo, aby nám mier zachoval, aby nás pred ľuďmi, ktorí by ho chceli narušiť, ochraňoval a neuviedol nás tak do situácie, kedy by sme museli konať ako vojaci. Práve v takých chvíľach si človek uvedomí, aký vzácny dar je mier. Buďme múdri, uvedomujme si to už teraz, ďakujme za to že ho máme a prosme, aby v našej krajine vytrval.
Autor: Miloš Klátik, generálny biskup ECAV na Slovensku a predseda ERC v SR - Dátum: 28.09.2009
Skôr, či neskôr každý sa musí postaviť tvárou v tvár otázke: prečo som sa stal vojakom, prečo som si vybral toto povolanie?
Bola to mladícka túžba po možnom dobrodružstve? Lákavý nápor náboru na ešte nie celkom vyhranený charakter? Túžba po relatívne dobrom hmotnom postavení? Sľubný kariérny postup? Rodinná tradícia? I celkom vysoké ideály, ako čeliť zlu vo svete, stať sa silou proti neprávosti, ochranou slabých, bezmocných, a pod.?! A samozrejme i mnohé iné dôvody?
Predpokladám, že armáda sama robí na tomto poli svoj vlastný, spätný prieskum a vo vlastnom záujme zisťuje dôvody a aj užitočne spracúva výsledky o pohnútkach voľby tohto starodávneho ľudského povolania. Pretože určite i od naplnenia, resp. nenaplnenia motivácie voľby závisí kvalita a naplnenie poslania, ktoré vojak nesie a reprezentuje.
Tu iste nezanedbateľnú úlohu hrá i okolnosť, či sa naplnili, alebo nenaplnili predstavy vojaka o tomto povolaní, ako sa naplnili jeho očakávania a či sa dokáže vnútorne i profesionálne stotožniť so svojou reálnou službou? Pretože rozdiely tu môžu byť i veľmi markantné.
Môžeme dosvedčiť, že aj farárska služba je zaiste výrazne iná zvnútra, vo svojom každodennom vykonávaní, než bežne zvonka a navonok vyzerá. A platí to aj o iných povolaniach: o lekároch, sudcoch, obchodníkoch, atď.
Každodenné prežívanie rozdielov medzi snom a realitou môže priniesť i krízu, ktorú sa treba snažiť, ak je možné, prekonať. I tu platí to staré šoférske pravidlo: vôbec nie je jedno, ako do zákruty vojdeš, ale rozhodujúce predsa je to, ako vyjdeš zo zákruty . Samozrejme, je určite celý zástup vojakov, ktorí povedia: presne toto, takéto povolanie som hľadal a so svojou prácou, službou i poslaním som výsostne spokojný.
I preto vám dnes chcem hovoriť predovšetkým o zmysluplnosti vášho povolania a poslania a to z hľadiska kresťanskej viery. O tom, čo hovorí a čo učí Biblia, Božie slovo o vojakoch, o význame ich stavu, o ich úlohe v spoločnosti a vo svete vôbec. A bude tak niesť na sebe pečať nášho evanjelického chápania tejto problematiky.
Biblia, Božie slovo učí a svedčí o povahe človeka, aj o povahe človekom ovplyvňovaného a(ž) ovládaného sveta. Biblia hovorí o človeku ako o hriešnom, od Boha odpadlom stvorení, pričom jeho hriech nie je len chybou krásy, nejakým vonkajším znečistením, ktoré si človek sám môže odstrániť, a to kedykoľvek sa pre to rozhodne, ale hriech je úplným, bytostným a zásadným porušením človeka. Hriech podľa Božieho slova nie je len našou čiastočnou nedostatočnosťou, nedokonalosťou, ktorú pri dobrej snahe môžeme i dokážeme prekonať, ale takým bahnom, z ktorého sa nik vlastnou silou nedostane a v ktorom každý musí zahynúť. Biblia nikde a nikdy nehovorí o tom, že v podstate a v hĺbke svojho vnútra každý človek je dobrý. Naopak, nielenže sme zlí, ale svoju bytostnú narušenosť, porušenosť sme preniesli aj na svet a na všetko, čo nás obklopuje. Boh sa však nevzdal ani človeka, ani sveta a chce ho zachrániť. Dal mu svoje zákony, prikázania, určité mantinely, aby postavil hrádzu najhorším prejavom zvrátenosti. A v rámci tejto svojej snahy ustanovil aj svetskú vrchnosť, ktorej dal meč, na udržanie poriadku a zákonnosti. Veľmi zjednodušene povedané: aby sa svojvôľa nezvrhla a aby najslabší v spoločnosti boli chránení pred zlostníkmi. V rámci tejto vrchnosti má svoje miesto aj vojsko, armáda. Sú možné obranné vojny a je spravodlivá ochrana štátu a jeho obyvateľov. Biblia v tomto zmysle napriek všetkým trápeniam, biede, hrôze a zlu, ktoré každá vojna prináša, nepozná a neuplatňuje pacifizmus, (i keď má zasľúbenie pre mesianistickú dobu: prekujú svoje meče...) ani anarchizmus a nepopiera oprávnenosť vrchnosti, meča. Vrchnosť, vláda sa však nesmie stať tyraniou, a vojsko nesmie sa stať bičom v rukách vládcov, totalitných systémov, a nijakého režimu.
Náš reformátor, Dr. Martin Luther pri výklade posledných veršov (9-10) 46. žalmu, (ktorý je základom našej hymny: Hrad prepevný...)“ Poďte a viďte skutky Hospodinove! Úžasné veci spôsobil na zemi! Po koniec zeme zastavuje vojny, lučištia láme, seká kopije a (vojnové) vozy ohňom spaľuje! – napísal:
Ak hľadím na ustanovizeň vojska, ako trestá, vraždí a vyvoláva núdzu, tak sa mi javí ako číročistá nekresťanská a (akejkoľvek, všetkej) lásky zbavená záležitosť. Ale, ak hľadím, že tým chráni a stráži zbožných, ochraňuje naše rodiny, príbytky, majetky, našu česť, náš pokoj, vtedy chápem, aká je to dôležitá a od Boha pochádzajúca ustanovizeň. Lebo keby meč nezakazoval, potom vzbura vo svete by všetko zničila. Preto takáto vojna nie je nič iné ako menší a kratší nepokoj (vzbura), čo zabráni neustálym a nekonečným vzburám; malé nešťastie, ktoré ochráni pred väčším nešťastím.
Často píšeme a hovoríme, akým veľkým dopustením, trestom je vojna! (Čistá) pravda! Ale myslime i na to, o čo väčšia skaza je to, pred čím vojna zachová. Áno, keby všetci ľudia boli zbožní (praví kresťania) a sami od seba by zachovávali pokoj, vtedy by vojna bola najväčším dopustením (skazou) na zemi. Ale kto za to môže, že svet je zvrhlý a ľudia nemajú pokoja, rabujú, vraždia, olúpia o česť i majetok? Proti takýmto podlým zvrátenostiam sveta, pred ktorými by nik nebol ochránený, tá menšia zvrátenosť, vojna, - meč je povinný postaviť hrádzu. Aj pre toto dáva Boh meču takú vysokú česť, že ho uznáva za svoje vlastné ustanovenie, aby náhodou niekto nepovedal, alebo si nemyslel: človek ho vynašiel a zaviedol. Pretože ruka, ktorá tento meč obracia a ním zatne, už viac nie je ľudská ruka, ale Božia. Nie človek, ale Boh vykonáva obesenie, lámanie v kole, stínanie, popravu a válčenie. Všetko je Božie dielo a súd.
Inde píše: „Kresťania medzi sebou a kvôli sebe nie sú odkázaní ani na sudcu, ani na zbrane. Nepotrebujú ich a ani osoh z nich nemajú. Ale keďže pravý kresťan na tejto zemi nie kvôli sebe, ale kvôli svojmu blížnemu žije a jemu slúži, z ducha kresťanskosti aj také niečo urobí, čo on sám nepotrebuje, ale čo potrebuje jeho blížny. A keďže meč svetskej moci pre udržanie mieru, pre potrestanie zločinu a pre pribrzdenie zvrhlíkov je veľmi potrebný aj užitočný, kresťan sa ochotne poddá vláde meča. Platí daň, ctí si vrchnosť, slúži, pomáha a urobí všetko možné, aby vrchnosť prekvitala v cti a vážnosti.
Znesieš zlo a nespravodlivosť, ak ide o teba, zároveň tresceš zlo a nespravodlivosť, ak ide o tvojho blížneho. Čo sa teba týka, držíš sa evanjelia a ako pravý kresťan strpíš nespravodlivosť. Čo sa však tvojho blížneho a jeho majetku týka, vedie ťa láska a voči nemu neznesieš nijakú nespravodlivosť. Toto evanjelium nezakazuje, ba priam prikazuje. Boží svätci takto obracali meč od prvopočiatku.“
Osobitú kapitolu si zaslúžia prípady, keď v prípade napr. prepadnutia, ohrozenia života, kresťan siahne po zbrani, bráni sa, pretože nie je prepadnutý, ohrozovaný ako kresťan, ale ako občan, a pri obraňovaní seba zastupuje neprítomnú vrchnosť. Určiť rozsah, prostriedky a hranice takéhoto konania je vždy nesmierne ťažké.
Sem možno zaradiť – aj teoreticky i prakticky – možné prípady, keď kresťan, ale i bežný človek, zranením, resp. zabitím zločinca, teroristu, pomätenca môže zabrániť, aby tento vykonal vražedný úmysel. Jeho vyradenie i zlikvidovanie možno pokladať za skutok ochrany iných. Aj tu platí, že určiť mieru a spôsob násilia pri spacifikovaní násilníka je veľmi – veľmi ťažké.
Vo všeobecnosti možno povedať, že Božie slovo pripúšťa predovšetkým obrannú vojnu. Starozmluvný spôsob života toto od raných dejín vyžadoval. Bežne: ľudia tej ktorej dediny obrábali pôdu, chovali statok, mali svoje stáda, mali svoje vinice. Po žatve a zbere úrody pravidelne sa stávalo, že z púšte sa prihnali beduíni na svojich koňoch, ťavách ako na hotové a všetku úrodu pobrali. Ak sa dedinčania protivili, tak ich pobili, ak nie, tak ich nechali, aby pripravili korisť aj pre nastávajúci rok. Dedinčania boli nútení pripraviť si obranu. Budovali obranné múry, bojovali, atď. Ak boli úspešní, nasledovala pomsta útočníkov: pred nasledujúcou žatvou podpálili dozrievajúce obilie. Spôsobov bolo veľa. Obrana sa musela stupňovať, vylepšovať, strážnymi vežami, hlásnikmi, varovnými znameniami. Obrana bola v súlade s Božou vôľou a poriadkom. Z knihy Nehemiášovej vieme, že pri obnovovaní obranných múrov Jeruzalema prichádzali útoky neprajníkov Izraela a preto budovatelia múrov v jednej ruke držali murárske náčinie, v druhej ruke mali pripravenú zbraň, obrazne povedané.
Tu vznikajú opäť otázky, čo je vlastne obrana? Obranná vojna? Je preventívny útok obranou? Aký je jeho dovolený rozsah? Je možné zabrániť zneužitiu obrannej vojny? Ako? Stačia zákony? Jestvuje vždy úprimná snaha, aby zákony v tejto oblasti boli čisté, čestné, bez ponechaných, alebo aj vopred vpašovaných dier? Čo robí vojsko, aby nebolo a ani sa nestalo hračkou, dokonca bezmocnou hračkou v rukách politikov? Uchádza sa vojsko o záruky v tomto smere? Má k tomu možnosti? Má k tomu morálnu kvalitu? Je možná aspoň základná neutralita, autonómia vojska v rámci štátu od vládnucej politickej garnitúry, alebo armáda automaticky a bez výhrad podlieha jestvujúcej vláde? Je vôbec reálne myslieť na morálnu zodpovednosť armády, alebo sa ona odkazom na zákony – možno nedomyslené, nedobré – aj zrieka zodpovednosti a prenecháva ju iným.
V praxi o vojne takmer vždy rozhodujú politici. Nárokuje si armáda trvalým tlakom, aby politici boli morálne vždy veľmi zdatní a čistí, hodní takéhoto rozhodovania? Nie je pre armádu dehonestujúce, ak o nej rozhodujú mravne nekompetentní politici, ktorí možno o dosahu svojich rozhodnutí nemajú ani dostatočnú predstavu? A možno sú tu i ďalšie, oveľa závažnejšie otázky, ktoré laik nemôže postrehnúť, preto ani vysloviť.
Požiadavka, aby politici boli nanajvýš mravní a zodpovední je legitímna i preto, lebo možnosti armády a jej sila sú nedozerné. Pred dobrými 30 rokmi letel slogan: „Doteraz vedci a vývojári zbraní si vedeli určité zbrane predstaviť, ale nedokázali ich vyrobiť. Nastáva doba, keď vedci a vývojári vyrábajú zbrane, ktorých účinok a následky si nevedia a nedokážu ani len predstaviť.“
Zrejme, takéto arzenály existujú, a budú sa pripravovať aj vyrábať naďalej, preto je nutné, aby mravná a duchovná sila rozhodujúcich bola veľmi vysoká. Ich srdce múdre, ale hlavne pokorné a nadmieru zodpovedné. Aby sa nenaplnil iný slogan z druhej polovice minulého storočia: dajte generálom nejakú novú zbraň, nové bojové prostriedky a oni neodolajú, aby ich (ne)vyskúšali.
Preto stáť v takejto službe – povolaní a poslaní – nie je vôbec ľahké. Vojaci teda by mali byť duchovne silní ľudia, až takí silní, aby si nárokovali všemožnú duchovnú pomoc i duchovných pastierov. A to napriek tomu, že svet nie je možné spravovať evanjeliom.
Mali by mať spoľahlivú istotu, že vždy zastupujú spravodlivú vec a obraňujú tých, čo by sami nedokázali obstáť. Odtiaľ by sa mala odvodzovať ich autorita v spoločnosti, ktorá ich udržiava.
Týka sa to aj všetkých vojenských misií, na ktorých naša armáda má účasť vo svete. Aj keď tá účasť sotva môže byť jednoducho a čiernobielo nalinajkovaná a logicky sa tam musia vyskytovať mnohoraké predvídateľné i nepredvídané problémy, podstata by mala byť nemenná. Aj účastníci takýchto misií, vystavení nečakaným situáciám, pokušeniam, i zvodom, by si mali nárokovať mnohorakú duchovnú pomoc, aby sa nevrátili domov, ako duchovní invalidi, zasiahnutí i zmrzačení niečím, čo bolo nad ich možnosti a sily.
Boh všemohúci, ktorý dáva ľudom i národom vrchnosť, teda aj armádu, aby ich spravovali, chránili a opatrovali, nech dá aj vám všetky potrebné svoje dary, aby ste boli požehnaním a istotou pre všetkých, za ktorých nesiete zodpovednosť.
Vojna a kresťanstvo
Kresťanská cirkev je vo všeobecnosti známa ako hlásateľka mieru a pokoja. Zvestuje svetu Boha, ktorý je láska (1J 4,16) a Boha, ktorý ľudí i svet miluje (J 3,16). V našom poňatí lásky to znamená, že Boh je proti násiliu, útlaku a vojne.
V extrémnom ponímaní sa dokonca stretáme aj s názorom, že láska odporuje trestu. Ľudia, vnímajúci láskavú bytosť ako len dávajúcu a žehnajúcu nedokážu pochopiť, prečo láskavá a milujúca bytosť niekedy udrie pevnou rukou.
Tak vidíme, že v prvom rade musíme správne pochopiť pojem „láska“, aby sme boli schopní pochopiť Boha ako Boha lásky, resp. lásku samu.
Láska je stav, kedy chceme pre druhého len to dobré. Ale zhodnotiť, čo je pre druhého naozaj dobré, je často mimo ľudskú schopnosť. Ak to človek nedokáže, tak často človek tak deformuje samotnú lásku. Na svete sa potom stretávame s rôznymi druhmi lásky.
Tzv. „opičia láska“ dáva bezbreho mysliac si, že najlepšie pre toho druhého je všetko mu dať, v ničom mu neodporovať a všetko prepáčiť.
Tzv. „fanatická láska“ je zasa láska, kedy človek koná s egoistickým úmyslom z lásky ťažiť. Naviaže sa na objekt svojej lásky, ktorý je potom neraz až obmedzovaný tým, kto ho tak veľmi miluje.
Mnoho iných deformovaných foriem lásky stretáme vo svete, avšak ani jedna nie je vlastná Bohu.
U Boha prichádzame do kontaktu s Jeho vševedúcnosťou a spravodlivosťou. Sú to veľmi dôležité vlastnosti Božie, ktoré práve robia Jeho lásku dokonalou. On vo svojej vševedúcnosti vie, čo je pre nás dobré, pozná našu budúcnosť a pozná dôsledky, ktoré by mohli priniesť rôzne alternatívne rozhodnutia. Zároveň však vo svojej spravodlivosti koná tak, aby sme my, ako predmet Jeho lásky, boli milovaní, zároveň však aj vychovávaní a usmerňovaní k neustálemu rastu.
Práve takéhoto Boha – Boha skutočnej Božskej lásky stretáme už na pôde Starej zmluvy, kde popri správe o stvorení sveta a rôznych pozitívnych Božích skutkoch zaznieva neraz aj varovné slovo, dochádza k skutku trestu a dokonca zaznie aj rinčanie zbraní. Musíme si uvedomiť, že sa nachádzame na začiatku vývinu ľudskej civilizácie. Nemožno tu ani hovoriť o humanizácii, demokracii a ľudských právach či slobodách. To všetko sú méty nášho sveta, avšak na počiatku dejín existovali len v Božej láskyplnej dokonalosti a nie v našom svete. Ľudstvo je preto Bohom vychovávané formou jednoznačného zákona, ktorého porušenie je potrestané.
Samozrejme, nie vždy máme možnosť vidieť a poznať do hĺbky mieru previnenia danej skupiny ľudí. Biblia nám rozpráva konkrétne príbehy ľudí, ktorí sa nejakým spôsobom prehrešili voči Bohu a boli za to náležite potrestaní konkrétnym spôsobom.
Máme však aj zmienky o kolektívnej vine – vine národa, ktorý najčastejšie za svoju bezbožnosť bol potrestaný tým, že ho Boh vo vojne opustil a vydal do rúk nepriateľa. Inokedy zasa bol Boh so svojim ľudom, ktorý potom vo vojne zvíťazil a jeho víťazstvo znamenalo prehru a trest pre okolité národy, ktorých previnenie voči Bohu nám nie je známe, avšak môže ním byť už samotná skutočnosť, že v Boha neverili a slúžili iným – falošným Bohom.
Na pôde Starej zmluvy sa nám tak vojna neraz javí ako nástroj pre vykonanie Božieho trestu. To nám podsúva myšlienku, že Boh vlastne vojny schvaľuje a dokonca ich využíva na svoje ciele. Nie je to však pravda. Vojna totiž nie je Boží čin, nie je to čin vlastný Bohu. Musíme však obdivovať Božiu múdrosť keď si uvedomíme, že Boh dokáže aj javy, ktoré Mu nie sú vlastné, využiť pre svoje ciele. Pozorujeme to neraz v dejinách ľudstva aj na pôde Biblie.
Veď už len samotná smrť Ježiša Krista je vlastne ľudským činom. Boli to ľudia, ktorí Krista odsúdili a zabili. Neurobili však dobrú vec, za ktorú by zaslúžili pochvalu, lebo pomohli naplniť Boží plán, ktorý hovoril, že Ježiš má zomrieť za ľud. Práve naopak, Boh, poznajúc vývoj udalostí na svete vopred, zahrnul ho do svojich plánov tak, aby v podstate negatívny ľudský čin poslúžil Bohu na dobrú vec. Tak aj na pôde Starej zmluvy neraz vojny, vyvolané ľudskými konfliktami a spormi, poslúžili na vykonanie Božieho zámeru, ktorým bol trest za neveru.
Hovorili sme však, že Božím cieľom je výchova človeka i ľudstva k rastu a duchovnej i duševnej zrelosti. Tak ako sa vyvíja človek, vyvíja sa i ľudstvo, preto nemožno povedať, že Božie nástroje ostávajú nemenné. Boh je stále ten istý, avšak Jeho spôsoby komunikácie s nami sa menia. Rovnako výchovné prostriedky. Kým v časoch Starej zmluvy bol pre ľudí jedným z najväčších trestov práve vojnový konflikt, v ktorom prehrali, pre ľudí dnešného sveta existuje mnoho horších vecí, ktoré môžu rovnako dobre poslúžiť Bohu na uskutočnenie toho istého zámeru. Vojna sa tak vytráca z Božích prostriedkov, čo je pozitívny následok humanizácie ľudstva. Je to podobné ako keď otec malé dieťa trestá primerane fyzicky, lebo ako malé nie je ešte schopné rozumieť vysvetľovaniu. Keď vyrastie, otec odloží remeň, no neprestane byť otcom a jeho výchovná funkcia zďaleka nekončí. Používa však už iné prostriedky. Výchovné prostriedky sa menia v závislosti od stupňa zrelosti dieťaťa a musíme objektívne konštatovať, že ľudstvo v procese humanizácie urobilo veľký pokrok, čoho dôsledkom je postupné eliminovanie otroctva, diskriminácie bezprávia a podobne.
Žiaľ, to neznamená, že by vojny vymizli z povrchu zeme. Nemožno o nich povedať, že Boh ich kedysi vyvolával a dnes, keď ich už treba menej, ich odloží do kúta. Vojna bola, je a stále bude negatívny odsúdeniahodný ľudský čin. Jej prítomnosť sa humanizované ľudstvo snaží eliminovať, lebo si uvedomuje jej negatívne dôsledky pre svet. Nikdy však nemožno ustať a domnievať sa, že vojny sú navždy zažehnané. Preto, aj keď humanizovaná spoločnosť nemá v úmysle vojnu vyvolať, stále musí bdieť a byť pripravená na to, že vojnu vyvolá niekto iný, kto možno ešte vo svojej ceste nedošiel k rovnakému stupňu zrelosti a uchyľuje sa k vojne ako k prostriedku pre získanie moci, územia či uplatnenia svojej vôle.
Tak získava človek ako vojak nový post. Z útočníka sa stáva obranca. Sú to dve rôzne úlohy, ktoré musíme od seba striktne rozlišovať. Útočiť znamená vyvolať vojnu, niekoho napadnúť, niekomu ublížiť, obmedziť ho, vziať mu slobodu, územie alebo aj život. A už pri pohľade na 10 Božích prikázaní vidíme, že práve toto sú skutky, ktoré napĺňajú podstatu piateho Božieho prikázania „nezabiješ“, ktoré by sme mohli lepšie preložiť do slovenčiny slovom „nevraždi“.
Vojak obranca je naopak ten, ktorý pred podobným údelom chráni seba i svojich blížnych – rodinu, obyvateľov svojej obce, kraja či krajiny. Tu nemožno hovoriť o negatívnych hriešnych skutkoch ale naopak, o pozitívnej úlohe ochrancu.
Ochrana krajiny je pritom morálnou a etickou povinnosťou každého muža – o to viac vojaka. Už Dr. Martin Luther sa zaoberal touto otázkou, pretože jeho doba nebola tiež nijako pokojná. V krajine zúrili povstania, ktoré boli potláčané vojenskou silou. Tu vznikali otázky, či je to správne alebo nie. Evanjelické stavy sa obracali na Luthera s úplne praktickou otázkou, ako majú reagovať ak sa niekto búri, prípadne ak hrozí vojenský konflikt. Medzi inými zaznela aj otázka, či môže byť vojak spasený. Táto otázka sa stala aj nadpisom pre Lutherov spis, pojednávajúci o tejto otázke.
Dr. Martin Luther vypracoval učenie o dvoch ríšach, v ktorom poukázal na to, že hoci ako ľudia žijeme na tomto svete a svojím telom patríme do nejakej krajiny ktorej sme občanmi, duchom patríme ako kresťania aj do Božieho kráľovstva, ku ktorému sa hlásime svojou vierou. Sú tu teda dva svety, ktoré sa navzájom prelínajú. Sedíme v chráme ako veriaci kresťania, no aj vtedy sme Slováci – občania Slovenskej republiky. Ideme do práce, ktorá má význam pre rozvoj našej Slovenskej republiky, no aj vtedy sme veriaci kresťania. Luther doslova hovorí o tom, že ako veriaci máme dvojaké občianstvo – jedno štátne v Slovenskej republike a druhé duchovné v Božom kráľovstve. Je už len samozrejmosťou, že ako občania dvoch ríš, máme aj dvojaké povinnosti. Naše občianstvo v Božom kráľovstve nám prikazuje žiť podľa Božích prikázaní – byť láskavý, milostivý, zotrvávať na modlitbách, byť pohostinný a podobne. Práve Biblia je onou „ústavou“ Božieho kráľovstva. Naše občianstvo v Slovenskej republike nám zasa káže aby sme pracovali na zveľaďovaní našej krajiny, plnili si povinnosti dané nám zo zákonov a okrem iného našu krajinu aj strážili a bránili v prípade vojenského konfliktu. Tak vidíme, že vojenská služba v zmysle obrany štátu vôbec nie je v rozpore s Božím slovom ale práve naopak, je to úloha, ktorá je nám daná ako občanom nášho štátu.
Keďže Martin Luther založil svoje učenia na Písme svätom nie je prekvapujúce, že podobné závery nachádzame aj v samotnom Písme, kde apoštol Pavel vyzýva ľud k poslušnosti voči vrchnosti a upozorňuje, že vrchnosť má v ruke meč na to, aby zachovala poriadok a spravodlivosť. Mohli by sme analogicky povedať, že vojak má v ruke zbraň, aby nás všetkých ochraňoval.
Napokon si ešte položme otázku, či povedané nie je v samotnom rozpore s piatym Božím prikázaním „nezabiješ“, ktoré vo svojej strohej stručnosti odmieta v zásade akýkoľvek výstrel zo zbrane. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že skutočne ide o rozpor.
Božie prikázania, ako príkazy, napísané na jednej kamennej doske sú príliš stručné a formulované do jedného slova preto, aby bolo možné ich napísať na onú kamennú dosku a tiež vryť do pamäte ľudu. Pri ich bližšej interpretácii preto musíme siahať po jazykovede, ktorá nám umožňuje hľadať význam rôznych hebrejských výrazov a skúmať odtiene, ktoré práve naznačujú o aký význam slova ide. Aj v samotnej slovenčine máme viac pojmov „zabiť, zavraždiť“, ktoré všetky asociujú ten istý čin. Pravdou je to však iba z časti.
Kým slovo „zastreliť“ hovorí len o tom že bolo vystrelené zo zbrane, pričom niekto zahynul,
slovo „zabiť“ hovorí len to, že niekto zahynul no nevedno ako.
Rovnako tak pojem „zavraždiť“ naznačuje okrem toho, že niekto zomrel aj to, že zomrel neprávom. Tak vidíme, že analýza významu slova nám môže veľa povedať o tom, čo autor – pôvodca vyjadrenia mal na mysli.
Analýza hebrejského textu ukazuje, že výraz, použitý v piatom Božom prikázaní nehovorí o streľbe ani o zabití vo všeobecnom slova zmysle ale hovorí o situácii, kedy človek vezme spravodlivosť do svojich rúk a na základe vlastného rozhodnutia niekomu vezme život. Tento stav najlepšie vystihuje práve slovenský pojem „vražda“, preto exegéti hovoria, že by bolo lepšie prekladať piate Božie prikázanie ako „nevraždi“. Ide tu teda o zabitie, ktoré človek vykoná na základe vlastného rozhodnutia. To je hriech. V Izraeli totiž vzniklo aj súdnictvo, ktorého právomocou bol aj trest smrti a to na základe Božích prikázaní. Preto musíme rozlišovať smrť, ktorú spôsobíme na základe rozhodnutia súdu, na základe vlastného uváženia s cieľom vyrovnať si s niekým účty a vo chvíli obrany seba či druhých.
Z povedaného je myslím dostatočne zrejmé, že žiaden vojak, konajúci svoju občiansku povinnosť s cieľom brániť krajinu bez úmyslu vyvolávať vojnu sa nemusí báť o spasenie svojej duše. Samozrejme, ak by došlo k situácii kedy treba vystreliť zo zbrane, vonkoncom to nemusí byť ani nie je situácia ľahká. Je logické a samozrejmé, že človek, nestrieľajúci na ľudí každý deň prepadne výčitkám, depresiám či strachu. Sú to prirodzené následky konania, ktoré je v rozpore s každodennou praxou veriaceho človeka. No je potešujúce, že i toto zdanlivo nekresťanské konanie v takomto prípade Boh omilostí ako čin, vykonaný z povinnosti.
Zakončili by sme konštatovaním, že všetko čo doteraz bolo povedané sa týka situácie, ktorá pre nás nie je každodenná. Musíme bdieť, naši vojaci a ochrancovia musia byť stále v strehu.
No vďaka Božej milosti žijeme v mieri. Prosme Pána Boha, aby to tak aj ostalo, aby nám mier zachoval, aby nás pred ľuďmi, ktorí by ho chceli narušiť, ochraňoval a neuviedol nás tak do situácie, kedy by sme museli konať ako vojaci. Práve v takých chvíľach si človek uvedomí, aký vzácny dar je mier. Buďme múdri, uvedomujme si to už teraz, ďakujme za to že ho máme a prosme, aby v našej krajine vytrval.
Autor: Miloš Klátik, generálny biskup ECAV na Slovensku a predseda ERC v SR - Dátum: 28.09.2009