Operácia Spoločná zodpovednosť II.

V tento víkend prebehlo testovanie občanov celého Slovenska. Mám radosť, že práve Ozbrojené sily boli poverené riadením tejto akcie. Naša krajina totiž potrebuje silu našich vojakov. Ich svaly sa tentokrát nenapínali nadarmo; pomohli v akcii Spoločná zodpovednosť s cieľom zvíťaziť nad neviditeľným nepriateľom – zákernou chorobou.

Aj my, vojenskí duchovní sme sa do tejto akcie zapojili. Na viacerých miestach sme sa snažili vniesť do tejto situácie pokoj. 
Valaská Dubová bola miestom môjho určenia. Žiadalo si to veľa príprav a nasadenia. Spočiatku som rázne udával smer činnosti. Postupne sa však začali rozvíjať krásne dary všetkých, ktorí sa na tomto diele pričinili. Videl som Ducha Svätého, ktorý neviditeľne pôsobí. 

Nám určený policajt mal dar reči a humoru. Jeho prichádzajúci videli ako prvého. Mnohí prichádzali so strachom a v napätí. Pôsobenie veselého muža na uvítanie bolo milým božím osviežením. Potom občania pristúpili k úradníčkam, ktoré vypisovali záznamové hárky a certifikáty. Občanov poznali a tak pridali k privítaniu aj dobré slovo. Boli milé až do takej miery, že som mal pocit, ako keby do banky vstupoval veľmi bohatý klient. Nasledovali odbery u zdravotníčok. Strach pri pohľade na neprirodzené ochranné odevy, ktoré najviac pripomínajú prítomnosť nebezpečného vírusu, ľudské slovo a milota zahnali. Dobrá a prajná nálada na pracovisku pomohla k tomu, že vo Valaskej Dubovej sa nielen dlho nečakalo, ale bola aj milá atmosféra. Teším sa z toho, že medzi zdravotníkmi sa na malú chvíľu zotrel rozdiel medzi „vysoko“ a „nízko“ postaveným v spoločnosti. Všetci sme boli jedno a mali jeden cieľ. Priznám sa, že som obdivoval 17- ročného mladíka, ktorý s nezvyčajným elánom dokázal držať krok so skúsenými zdravotníkmi. Mladí majú v sebe silu. 

V jednom prípade mi veselý policajný kolega položartom nadhodil, že dôvodom nejakého zlyhania je nedostatočná duchovná autorita. A ja som si uvedomil, ako cez neho prehovoril Duch Svätý. Spomenul som si na starého rehoľného brata v kláštore, ktorý povedal to isté. Videl som, ako zlyhanie otca prekľaje rodinu. Ako pád šéfov firiem, či vysokých štátnych činiteľov znechucuje, pohoršuje a uvrháva im zverených do temnoty. Videl som, ako padnutie kňaza pôsobí na zhoršenie mravov . Ako je veľmi potrebné byť dobrým a šíriť božie kráľovstvo!

Teším sa z toho, že som tam mohol poslúžiť aj ako kňaz, veď: „nič nie je kryté, čo by sa nevyjavilo“. Ľudia síce nerozumejú kňazskému označeniu na vojenskej uniforme, no predsa spoznali kanál, cez ktorý k nim ich nebeský Otec posiela oživujúcu vlahu. Preto som na pracovisku mohol vyslúžiť sviatosť zmierenia, podať svedectvo požehnaného života s Bohom, či pohladiť dobým slovom. V jednom malom prípade sa možno aj podarilo vliať balzam uzdravenia na ranu boľavú už desiatky rokov.

Vďaka Bohu za krásny čas služby, za dobrotu ľudí  a za lásku nebeského Otca
por. Ľuboš Kohut, starší kaplán