Pastiersky list biskupa Ordinariátu OS a OZ SR k Veľkej noci

A hrob bol prázdny

Milí priatelia,

kedysi som na moje veľkonočné prianie napísané v kresťanskom duchu dostal odpoveď, že nie pre každého je takáto náboženská interpretácia sviatkov Veľkej noci prijateľná, ale prijateľnejšie by bolo vychádzať zo symboliky prírody, ktorá sa nám pred očami prebúdza k novému životu. Neoponujem, je to hlboký symbol, je to naozaj niečo, čo nás spája. Chcem však túto symboliku jari pozdvihnúť na vyššiu úroveň, pretože prvoplánová interpretácia nemusí byť nesprávna, ale môže viesť k obratiu života o väčšiu hĺbku. Už iba skutočnosť, že obraz prebúdzajúcej sa prírody a Veľkej noci platí len pre polovicu obyvateľov zemegule, nám k tomu dáva oprávnenie.

Veľká noc je nocou bojovníkov

Nech ste zaradení v ktorejkoľvek zložke Ordinariátu, ste tí, ktorí stojíte na rozhraní chaosu a poriadku, na rozhraní ohrozenia a pokoja, symbolicky vyjadrené na hranici noci a dňa. Boh vstupuje do dejín biblicky neraz v noci, ktorá je symbolom neistoty, neschopnosti sa orientovať, ba až spomínaného ohrozenia. Sviatky Veľkej noci nám symbol noci kladú pred oči a zároveň pripomínajú, že Boh aktívne a vedome vstupuje do tejto noci. Tma však nebýva len tá vonkajšia, tma býva tiež tmou nám vlastnou: naša bieda, neschopnosť, váhanie, nestabilita, zloba, vina... to sú mnohé podoby tmy. My sami ako ľudia sa nachádzame mnoho ráz v našom živote na tom spomínanom rozhraní. Je v našich silách toto rozhranie ignorovať, je v našich silách hľadať vinníka našich trápení. Boh však do noci vstupuje inak.

Sila, ktorá prichádza zvnútra

Veľa hovorievame o bezpečnosti pri práci, pri cvičeniach, pri zásahoch,... Aj duchovná bezpečnosť v živote každého jedného z nás si pýta svoje pravidlá. Keď sa v našich rezortoch pohybujeme na rozhraní noci a dňa, keď vo svojom osobnom živote stojíme na početných rozhraniach medzi dobrom a zlom, to sú skúsenosti, ktoré zanechávajú nielen stopy, ale mnohokrát aj rany. Tak sa buduje náš vnútorný cintorín. Pietne miesta, ktoré nám berú pozornosť, aby zaujali naše myšlienky a ovplyvňovali nás. Sily premáhať tieto pietne miesta však v živote občas chýbajú.

A hrob bol prázdny

Zmienku o prázdnom hrobe nachádzame v evanjeliách sprvoti ako strašiaka. Niekto nám vyprázdnil pietne miesto. „V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli," (Mt 28,13) snažia sa presvedčiť hlasy podplatených strážnikov. Aj súčasná doba hovorí, že sa neradi vzdávame pomníkov, ani tých v našom vnútri.

Postupom času však začneme vnímať, že jestvuje aj hlboký význam prázdneho hrobu. Nie je v ňom nikto a nič. To nie je opravený hrob, to je vyprázdnený hrob. To je nové ráno, keď v hrobe nenájdete pohrobka vlastnej viny. Nie preto, že sa nestala, ale preto, že sa našiel Niekto, kto bol ochotný hrob v našom srdci vyprázdniť.

Prázdnota

Máme radi ticho, máme radi, keď sa môžeme zbaviť množstvá vecí, ktoré už považujeme za zbytočné, máme radi minimalizmus, či čisté tvary v grafike. Aj prázdnota vie byť výrazom protestu proti konzumizmu, či nezmyselnosti hromadenia. No prázdnota nás potešuje iba dočasne. Skôr, či neskôr zatúžime, aby naše srdce predsa len bolo naplnené. Obyčajne túžime po niečom hodnotnejšom. Prázdny hrob je veľký symbol. Zmŕtvychvstalý je ale väčšia hodnota, ako prázdny hrob, lebo ponúka vzťah. Nebojme sa otvoriť náš vnútorný hrob pred Bohom, aby ho On mohol vyprázdniť. Niekedy netreba veľa, iba si priznať, že ten hrob v nás jestvuje.

Pokora Boha

Priznať si hrob srdca. Tomu hovoríme pokora. Slávime rok sv. Františka, keďže si pripomíname 800 rokov od jeho úmrtia. Tento svätec – patrón ekológie – poznal aj ekológiu srdca. Poznal jeho znečistenie, preto o to viac obdivoval pokoru Boha. „Pozri, brat môj, pokora Boha“ (List bratstvu 28). Pokora prezrádzajúca až nepochopiteľnú lásku voči ľudstvu, keď hanbu hrobu poráža víťazstvom zmŕtvychvstania.

Na jednej lodi

Všetci môžeme zdieľať tento obdiv pokory, lebo nik z nás nemôže povedať, že vnútorný hrob sa ho netýka. Spoločne nás vedie k tomu, aby sme sa povzbudzovali rozprávaním o obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal v živote každého jedného z nás. To je to počúvanie, ktoré nám dáva rásť. A to je zároveň jeden rozmer synody. Povzbudzujme sa spolu s našimi duchovnými pri uvedomovaní si krásy zmŕtvychvstania.

Symbol jari ako prebúdzajúceho života je nesporne krásnym symbolom. No prísť o symbol prázdneho hrobu by bola škoda.

Požehnané sviatka Pánovho zmŕtvychvstania

+Pavol