Pietny akt pri Bráne slobody

Na pozvanie Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS) som sa dňa 22. októbra 2011 zúčastnil na pietnej spomienke na väznených a zastrelených pri pokuse o prechod cez štátnu hranicu do Rakúska. Pietna spomienka sa konala pri pamätníku Brána slobody pod Devínskym hradom a pokračovala pochodom slobody popri štátnej hranici do Devínskej Novej Vsi. Za MO SR sa pietnej spomienky zúčastnil generálmajor Ing. Martin Babiak, veliteľ VzS OS SR. Ďalej boli prítomní veľvyslanci Českej republiky a Rakúska, PhDr. Jakub Karfík a Dr. Markus Wuketich a delegácia Bratislavského samosprávneho kraja na čele s predsedom Ing. Pavlom Frešom. Bývalí väzni, členovia a sympatizanti KPVS v počte približne dvesto ľudí na čele s predsedom KPVS Antonom Srholcom, dr.h.c.
Pre mňa zaujímavým bolo stretnutie s PhDr. Štefanom Šilhárom (na fotografii spolu s genmjr. Babjakom). V deň konania pietnej spomienky 22.10.2011 uplynulo presne 60 rokov čo sa mu podarilo preplávať rieku Moravu a cez Rakúsko ujsť do Talianska. Tam vyštudoval, pracoval ako saleziánsky kňaz, vysokoškolský pedagóg a dlhoročný sprievodca slovenských turistov v Ríme. Stretnutie s ním bolo pre mňa požehnanou chvíľou, lebo pred 20 rokmi v roku 1991 sprevádzal po Ríme aj mňa a moju rodinu.
Pietnu spomienku otvoril pán Peter Sandtner, člen predsedníctva a predseda mestskej organizácie KPVS Bratislava. Po položení vencov odzneli príhovory hostí. Za duchovnú službu v OS SR som sa prítomným prihovoril týmito slovami:

 
Toto miesto ma napĺňa hlbokou pokorou. Pri pamätníku Brány slobody, ktorý je symbolom spomienky na tých, ktorí boli väznení za pokus prechodu cez štátnu hranicu a tiež aj zastrelení pri úteku cez štátnu hranicu, mi prichádza na um udalosť, ktorá sa odohrala v čase prenasledovania Židov. Na ulici jedného nemeckého mesta sa strhla bitka medzi chlapcami. Židovský chlapec, ktorý krvácal z nosa, snažil sa preraziť kruh tých, ktorí sa na neho vrhli. Keď sa mu to podarilo, dal sa do behu a ostatní bežali za ním. Chlapec dobehol do domu, v ktorom bývali židia a tu našiel záchranu a pokoj. „Tu býva moja rodina“, zvolal zadychčaný! „Vo všetkých židovských domoch býva moja rodina!“
Všetci tí, ktorých život vyhasol po prehratom boji s „ostnatým drôtom“ túžili podobne, ako ten doráňaný židovský chlapec vykríknuť: „tu bývajú tí, ktorí ma privítajú s pokojom a bratsky pritúlia. S láskou mi pomôžu tak, ako v Ježišovom podobenstve pomohol milosrdný Samaritán doráňanému pocestnému.“
Žiaľ im to nebolo dopriate. A tak ma napadá otázka: Koľko ľudských životov ešte zbytočne vyhasne, aby si človek začal vážiť druhého človeka, aby bol ochotný preukázať úctu druhému, aby mal porozumenie pre druhého?, biblickou rečou povedané: aby medzi ľuďmi zavládla nezištná láska?!
Boží príkaz milovať blížneho ako seba samého sa v Biblii nachádza desať krát. Preto je na mieste položiť si otázku: Kto je môj blížny? Kto je ten človek ktorého mám milovať, ochraňovať, ktorému mám odpúšťať, preukazovať lásku, milosrdenstvo, službu a pomoc?
V časoch pred Kristom sa touto otázkou ani moc nezaoberali. Boli časy, keď blížnym bol ten, kto pochádzal z pokrvného pokolenia. Azda aj obyvatelia jedného mesta sa zniesli vedľa seba, pokiaľ jeden neškodil druhému. Ale za hradbami mesta, za hranicami štátov bývali nepriatelia.
Pán Ježiš Kristus priniesol všeobecné zlepšenie. Jeho názor na blížneho znamenal úplný prevrat v živote spoločnosti. A tak možno z opatrnosti, možno zo strachu ho mnohí neprijali, čoho dôsledkom je, že tento Ježišov názor zaznamenal len čiastočný úspech. Na otázku: kto je môj blížny?, Ježiš odpovedá krátko, jasne a zrozumiteľne: „Každý.“ Nielen ten, kto má iné presvedčenie, iné názory a ciele, ale aj ... a tu je Ježiš nepredstihnuteľný ... ale aj ten, hovorí Ježiš, kto stoji proti mne, kto ma nenávidí, teda i môj nepriateľ. Úžasná odpoveď!
Misionár Sem Hebich, chcel v anglickej kolónii v Indii svedčiť o Bohu anglickému majorovi. A príduc do jeho bytu, riekol strážnemu vojakovi: „Chcem hovoriť s majorom o Bohu.“ Oznámim to, riekol vojak. Major mu povedal: „Všetko áno, ale o Bohu nič.“ Keď to vojak povedal misionárovi Hebichovi, ten nasilu vtrhol do izby k majorovi a zvolal: „Od všetkého na svete môžete utiecť, od svojich povinnosti môžete utiecť a keď bude India slobodná, aj odtiaľto utečiete – ale pred Bohom nikdy neutečiete!“
Kde ľudia vedome odmietajú vieru v Boha Otca stvoriteľa, kde neuznávajú Božieho Syna Ježiša Krista vykupiteľa, kde odmietajú Boha Ducha Svätého posvätiteľa, tam prestáva byť človek človeku blížnym i bratom. Tam sa vraždia a na hraniciach strieľajú tí, ktorí by sa mali ochraňovať, lásku si preukazovať a navzájom si pomáhať.
Tým, že sme dnes prišli na toto pietne miesto, chceme sa manifestačne pridať ku všetkým tým, ktorí túžia po tom, aby si ľudia boli navzájom blížnymi, bratmi a sestrami. Aby na svete zavládla láska, porozumenie a úcta človeka k človeku. Myšlienka nezištnej lásky, vzájomnej úcty, a pokojného bratského spolunažívania, to je náš klenot a devíza, ktorú chceme odovzdať budúcim generáciám a tak naplniť odkaz, ktorý nám zanechal apoštol Pavol: „Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon.“ (Rim 13,8).