Čierny utorok vojenského letectva, finále Štafety víťazstva a vďaky a Slováci uprostred bojov pred desiatimi rokmi na Balkáne bude obsahom armádneho ...
- Dátum: 18.05.2005
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru:
Textový prepis relácie:
Armádny magazín Rádia Slovensko bude dnes symbolicky označený čiernou stužkou na pamiatku troch vojakov ozbrojených síl, ktorí v utorok tragicky zahynuli pri havárii bojového vrtuľníka.
Stalo sa tak iba pred dvoma dňami potom, čo do cieľa na Hviezdoslavove námestie v Bratislave dorazila Štafeta víťazstva a vďaky.
Týmto dvom udalostiam bude patriť podstatná časť nášho vysielania. Spomínať však budeme aj na udalosti spred 10 rokov, keď vojaci slovenských ozbrojených síl plnili úlohy priamo v centre vojenských operácií a do staroveku potom nazrieme cez historické okienko. Nerušené počúvanie želá Bernard Roštecký a Petra Repková.
10. mája si slovenské vzdušné sily opäť vybrali svoj čierny deň. Pri cvičnom lete vo večerných hodinách neďaleko Sabinova havaroval bojový vrtuľník Mi-24 a v jeho troskách zahynuli traja príslušníci prešovskej Leteckej základne generálporučíka Jána Ambruša.
Pohnutým hlasom o mimoriadnej udalosti na druhý deň ráno informoval podrobne veliteľ vzdušných síl generálmajor Jozef Dunaj.
generálmajor Jozef Dunaj, veliteľ vzdušných síl: "Posádka vrtuľníka Mi-24 D, kapitán vrtuľníka major inžinier Imrich Gonda, pilot druhej triedy, starší dôstojník špecialista, druhý pilot bol pilot operátor major inžinier Vladimír Rišian, takisto pilot druhej triedy, inšpektor bezpečnosti letu leteckej základne Prešov. Tretí člen osádky bol palubný technik rotmajster Mikuláš Ragáň. Osádka plnila úlohu podľa osnovy bojovej prípravy vrtuľníkového letectva, cvičenie takzvaný výcvikový let podľa prístrojov v zakrytej kabíne. Predbežná príprava bola vykonaná v plnom rozsahu deň predtým. Poveternostné podmienky boli veľmi dobré na tento let takže ten let bol bez nejakých problémov čo sa týka počasia."
Jozef Dunaj potom opísal doposiaľ známe fakty o havárii. Konštatoval, že v kabíne stroja boli všetci skúsení letci a presnú príčinu tragédie môže určiť až ustanovená vyšetrovacia komisia po skončení šetrenia. Bez ohľadu na to smrť posádky majora Imricha Gondu, majora Vladimíra Rišiana a rotmajstra Mikuláša Ragáňa je ťažkou stratou pre ozbrojené sily a predovšetkým pre ich najbližších.
AA: "Minister obrany vyjadruje veľkú ľútosť nad smrťou troch vojakov ozbrojených síl, ktorí zahynuli pri plnení si svojich povinností. Takisto vyjadruje úprimnú sústrasť pozostalým."
Minister obrany Juraj Liška a náčelník Generálneho štábu generálporučík Ľubomír Bulík zaslali pozostalým sústrastné telegramy. Posledná rozlúčka so zosnulými bude zajtra o 12. hodine na leteckej základni v Prešove.
AA: "Už 60 rokov budíme sa do slobodných rán, tak ako vtedy i dnes vonia orgován, tak ako vtedy i dnes milujeme život a trápi nás a je nám clivo, keď zavše pocítime neurčitý strach z tých, čo slobodu držia na jazýčku váh, čo v srdci nosia zlobu zdivočelú, štafeta víťazstva tak nedorazí k cieľu, pokiaľ v celom svete nezavládne túžba odveká, žiť v mieri, s láskou, s vierou v človeka."
Verše Ingrid Kohútovej prednesené v Nevericiach vyprevadili Štafetu víťazstva a vďaky do cieľa na Hviezdoslavove námestie do Bratislavy. V centre osláv 60. výročia konca druhej svetovej vojny vo sviežom májovom vetríku zaviali stuhy vďaky 240 miest a obcí z celého Slovenska.
Dôstojné uctenie si všetkých, ktorých za našu slobodu položili svoje životy, malo hlbokú symboliku. Pri príprave i samotnej realizácii štafety si to určite neraz uvedomil aj autor celého projektu Miroslav Minár.
Miroslav Minár, autor projektu Štafeta víťazstva a vďaky: "My sme sa stretávali so všetkými žijúcimi veteránmi, ktorí ešte majú tu česť dožiť sa 60. výročia oslobodenia a skončenia druhej svetovej vojny. Či už to bolo vo Svidníku, kde to bolo veľmi emotívne, v Liptovskom Mikuláši, v Novej Bani, samozrejme aj v Nevericiach, kde medzi nás prišiel pán major v zálohe Bilo(?), ktorý zaspomínal na všetky svoje útrapy. Od Dukly až vlastne do Prahy. Ľudia boli vďační, že ministerstvo obrany a Slovenský rozhlas takýmto spôsobom si uctili pamiatku nielen padlých civilistov a vojakov na území Slovenska, ale že vzali hold tomu boju, ktorí oni viedli pred 60-timi rokmi. A čo je dôležité, nám sa podarilo k týmto veteránom dostať aj súčasných veteránov zo zahraničných vojenských misií, ktorí už rozprávali o tom, aké to je napríklad v Iraku, v Afganistane, čiže tam, kde ešte ten svet je nestabilný a podarilo sa nám vlastne prepojiť ten spoločný boj proti intolerancii rasovej neznášanlivosti. Takže toto bol jednoznačný prínos tejto štafety a verím, že takto bude aj hodnotená, napriek tomu, že boli menšie problémy technického charakteru. Dôležité je to, že občania Slovenskej republiky či už na tej hlavnej trase a v tých hlavných etapových centrách, ale aj v regiónoch, kadiaľ bežalo 17 regionálnych štafiet, dokázali urobiť dôstojnú atmosféru nielen samotným vojakom ale aj pre svojich spoluobčanov a najmä pre veteránov. Symbolické prepojenie 240 miest a obcí Slovenska ukázalo, že pamiatka obetí boja proti fašizmu nie je zabudnutá a verím, že dlho nebude a som rád, že so svojím tímom, ktorý sa podieľal na realizácii tejto štafety, sme dokázali dať verejnosti jasný signál, že ani my ani kolegovia v Slovenskom rozhlase na túto pamiatku nezabudnú."
Rádio Slovensko.
A na jeho vlnách armádny magazín Plná poľná, ktorý vás v tejto chvíli pozýva na Balkán. Na májovej udalosti spred 10 rokov, ktorých svedkami boli aj naši vojaci, spomína vtedajší veliteľ slovenského ženijného práporu UNPROFOR plukovník v zálohe Daniel Kostra.
plukovník v zálohe Daniel Kostra, bývalý veliteľ slovenského ženijného práporu UNPROFOR: "Spomienky sú stále živé, pretože vtedy som prvý raz v živote zažil ako veliteľ na vlastnej koži skutočnú vojnu. 1.mája ráno o štvrtej prišiel kuriér z veliteľstva sektoru, že sa mám okamžite dostaviť k veliteľovi sektoru. No a asi o trištvrte na päť mi veliteľ sektoru, pozval si teda všetkých veliteľov a nám oznámil, že v 5 hodín začína chorvátska ofenzíva a začínajú vytláčať srbských krajanov zo sektoru západ. Bolo to hrozné oznámenie, pretože tábor slovenských ženistov sa rozkladal za obcou Lipik(?) a my sme rozdeľovali srbskú stranu od chorvátskej, to znamená, že cez nás prechádzala takzvaná frontová línia. Ja som dostal za úlohu zabrániť vstupu či už srbskej alebo chorvátskej armáde do tábora, nedovoliť im zmocniť sa pohonných hmôt, zbraní, munície, techniky, ale tú najvážnejšiu úlohu, ktorú nám kládol veliteľ sektoru na srdce bolo, že sa nesmie stať žiadnemu z našich vojakov nič, to znamená, nesmie utrpieť zranenie alebo aby stratili život."
Ja myslím, že Vám sa to vtedy podarilo.
plukovník v zálohe Daniel Kostra, bývalý veliteľ slovenského ženijného práporu UNPROFOR: "Chvalabohu, nám sa to podarilo vďaka celému veliteľskému zboru, ktorý sa postavil a skutočne vysoko profesionálne fungoval. My sme mali ešte také jedno špecifikum, len pre zaujímavosť vám poviem, že my sme 27. apríla ukončili rotáciu a ja som dostal 180 nových ľudí, ktorí boli prvý raz v misii. Takže vlastne nováčikovia, ktorí nastúpili, tak sa hneď dostali do vojnovej mely, no a je fakt, že niektorí to psychicky nezvládali, ale už od toho tam bol ten veliteľský zbor, aby ich usmernil. Viete, neviem, či si niekto vie predstaviť, čo je 2 dni ležať v kruhovej obrane a brániť tábor. No a toto vlastne tí chlapci, prišli z republiky a hneď na ostro zažili."
Dnes už na to spomínate s úsmevom, možno s úsmevom aj Vaši bývalí podriadení, Vaši kolegovia, vojaci.
plukovník v zálohe Daniel Kostra, bývalý veliteľ slovenského ženijného práporu UNPROFOR: "Ja by som chcel všetkých vojakov, ktorí podo mnou slúžili v UNPROFOR-e pozdraviť, zaželať im veľa zdravia, šťastia, rodinnej pohody a dúfam, že keď sa niekedy spolu stretneme, tak budeme spomínať len na tie dobré veci, takže všetkých vás pozdravujem a ďakujem vám za prácu."
A poďakovanie sa určite dostalo slovenským vojakom aj v chorvátskom Iloku(?). Tunajším Slovákom počas vojny práve oni pomáhali najviac. Veliteľom práporu UNTAES bol vtedy plukovník Štefan Jángl(?), ktorý je dnes v Iloku na návšteve.
plukovník Štefan Jángl, bývalý veliteľ práporu UNTAES: "Stretli sme sa včera s našimi rodákmi v Iloku v našom spoločne postavenom Slovenskom dome. Srdečné privítanie bolo zo strany všetkých, ktorí boli zúčastnení a ktorí tam mohli včera prísť. Do dlhej noci sme rozprávali o našich zážitkoch, dnes ráno máme už pripravený program, prejdeme si spolu s predstaviteľmi mesta celý priestor, historické časti, potom máme stretnutie v Slovenskom dome so všetkými Slovákmi, ktorí sa zúčastnili na výstavbe. Prejdeme si celý Slovenský dom, kroniku, tak ako sa všetko dialo. Máme privítanie u primátora mesta a potom prejdeme ešte všetky oblasti, kde sme pôsobili spolu s týmito našimi rodákmi. Očakávame, že pospomíname na všetky časy, ktoré sme tu zažili pred niekoľkými rokmi a zatiaľ, čo sa týka zo strany našich rodákov z dolnej zemi boli sme veľmi srdečne privítaní a ja som bol nesmierne prekvapený, keď som pozrel Slovenský dom stojí. Všetci spomínajú na tie doby a privítali nás veľmi srdečne."
Vojenské historické okienko otvoríme tentoraz do starovekého Ríma. Archeológ Vladimír Turčan nám priblíži prvú profesionálnu armádu sveta.
Vladimír Turčan, archeológ: "No Rimania boli v podstate skutočne profesionálni bojovníci, vlastne dobýjali celú Európu alebo môžeme povedať celý vtedajší známy svet svojimi zbraňami, predovšetkým mečmi. Oni síce pôvodne boli takí nízki územčistí roľníci, ale veľmi rýchlo sa vedeli stať aj vynikajúci bojovníci a hovorí sa dokonca, že boli takí bojovníci, keď napríklad bojovali a nepriateľ im zapálil ich stany, kde mali celý svoj majetok, celý životný majetok vôbec ani okom nemrkli a bojovali kľudne ďalej, pretože to bola otázka cti. Vyzbrojení boli jednotne, to treba povedať, že rímska armáda bola skutočne armáda profesionálov a keď oni pochodovali tak už len ten jednotný dupot ľakal nepriateľov, predovšetkým napríklad Germánov, ktorí bojovali dosť davovo. Vyzbrojení boli veľmi kvalitnými zbraňami, z kvalitného materiálu, používali oštepy, meče, mali špeciálne jednotky lukostrelcov, špeciálne jednotky vojakov, ktorí používali praky a mali úplne jasný veliteľský a riadiaci systém, takže tá jednotka, keď nastupovala do boja, mala absolútne jasné, vymedzené úlohy a väčšinou Rimania zvíťazili. Treba povedať, že aj to, že nakoniec prehrali, že ich porazili Húni nebolo výsledkom ani tak menšej kvality rímskej armády, ale pretože Rím ako spoločnosť už bola vtedy v rozklade a tak sa na armádu buď nedávali peniaze, alebo ľudia už nechceli sa dať odvádzať do armády, takže niekoľko násobne väčšia armáda bola porazená Húnmi práve kvôli rozpadu Rímskej ríše, nie preto žeby kvalitatívne rímska armáda nestačila." Staroveká rímska armáda je už históriou a o malú chvíľku sa naplní aj čas nášho armádneho magazínu.
Pred záverom však vyžrebujeme výhercov našej súťaže. Správna odpoveď bola: hlavné mesto Číny je Peking. Vstupenky na vystúpenie shaolinov získava Martin Abrhám.
A to je už naozaj všetko. Lúčia sa s vami tvorcovia relácie Eva Medelská, Miroslav Minár, Bernard Roštecký a Petra Repková. Dopočutia o týždeň.
