"Pôsobiť vždy ako jeden tím, ako jeden muž," - bolo heslom našej jednotky, ktorá sa vrátila domov po sedemmesačnom pôsobení v operácii Irácka sloboda.
- Dátum: 21.03.2005
- Dĺžka: 9.42 min.
- Veľkosť súboru: 1.11 MB
Textový prepis relácie:
Najväčšiu zodpovednosť za svojich vojakov i za splnenie všetkých úloh má vždy veliteľ jednotky. Tej slovenskej v Iraku velil major Richard Ridl, ktorý si až pred odletom domov mohol konečne vydýchnuť. Pre Plnú poľnú s uľahčením konštatoval:
major Richard Ridl, veliteľ slovenskej jednotky v Iraku: "A ja určite som najradšej, že ideme domov všetci zdraví, všetci pohromade, že sme úlohy splnili."
Mali ste na starosti jednotku, v ktorej boli ženisti, v ktorej boli chlapci, ktorí sa starali o ochranu, obranu, bezpečnosť.
major Richard Ridl, veliteľ slovenskej jednotky v Iraku: "Som presvedčený, že už tu prípravu trojmesačnú pred vlastným vyvedením jednotky vonka, do misie. Prvoradá úloha bolo zladiť sa, nájsť jednotnú reč, aby tá jednotka išla vonka ako kompaktný celok. Ja si myslím a som presvedčený, že sa nám to podarilo."
Keby ste mali hodnotiť tých 7 mesiacov, kedy bolo najhoršie, kedy bolo najlepšie.
major Richard Ridl, veliteľ slovenskej jednotky v Iraku: "Najhoršie bolo asi keď sme rozbiehali odborné úlohy, sme sa zlaďovali, cvičili sme sa a išli sme vykonávať prvé odborné úlohy a samozrejme ten záver, keď sme finišovali, finalizovali úlohu a zároveň sme sa už pripravovali na rotáciu. To znamená, obnášalo to: oprava techniky, logistické zabezpečenie, napríklad odvoz mercedesov dole do Kuvajtu. Do toho plnenie ešte odborných úloh. Samozrejme, do toho nám vliezli voľby v Iraku, bezpečnostné opatrenia. Takže hovorím, ten začiatok a záver boli asi najťažšie."
Pán major vraciate sa na Slovensko, vraciate sa do Ozbrojených síl, dajú sa zúročiť tieto skúsenosti z tejto misie vo Vašej práci?
major Richard Ridl, veliteľ slovenskej jednotky v Iraku: "Dajú sa, samozrejme. Z každej jednej misie, z ktorej som prišiel som veľa vecí využil, dajme tomu v praxi, na útvare. A som veľmi rád, teda že v podstate budem môcť využiť v praxi skúsenosti, ktoré som tu získal, určite ich využijem."
Svojim nástupcom, štvrtej rotácii ste odovzdali priestor, majú dosť roboty pred sebou?
major Richard Ridl, veliteľ slovenskej jednotky v Iraku: "Som veľmi rád, že sa mi to podarilo zmanažovať tým spôsobom, že my sme odovzdali techniku, tábor v takom stave, že v podstate fakt na nás môže nadväzovať štvrtá rotácia a môže plniť ďalej odborné úlohy. Taktiež sme si dohodli na veliteľstve divízie, že odborné úlohy ktoré sme my začali, budú v nich pokračovať. Má hneď nový veliteľ kontingentu dve odborné úlohy, takže môže na nás plynule nadviazať a tým pádom dosahovať pravidelné dobré výsledky aj čo sa týka bezpečnosti jednotky, aby tieto úlohy plnil vysokým štandardom, na vysokej úrovni."
Vaše želanie nástupcom?
major Richard Ridl, veliteľ slovenskej jednotky v Iraku: "Hodne, hodne šťastia a hlavne, aby sa všetci domov vrátili zdraví, všetci pohromade, hej, do jedného vojaka... Verím tomu, že podplukovník Zmeko si toto zabezpečí. Verím tomu, že budú plnené odborné úlohy. Ale hovorím, ešte raz to opakujem hlavne, aby sa všetci domov vrátili zdraví, to je pre veliteľa najväčšia odmena, keď prídu všetci na poriadku."
Pred pesničkou sme hovorili o úlohe a zodpovednosti veliteľa. Ale ani ten najsvedomitejší veliteľ by nič nedokázal bez spoľahlivých vojakov. Takých, ako sú napríklad rotný Július Čitár a vojak Roman Valko, ktorí v irackej misii potvrdili dobré meno slovenských ženistov.
Július, čo bolo vašou úlohou tu v misii?
rotný Július Čitár: "No úlohy sme plnili odmínovanie a ničenie munície."
Spolu ste teda boli pri plnení všetkých odborných úloh, ako sa vám darilo ich splniť teda. Velitelia boli spokojní a Vy sami takisto?
rotný Július Čitár: "No ja si myslím, že áno. To musia velitelia povedať, či boli s nami spokojní."
vojak Roman Valko: "My sme boli spokojní a aj velitelia. A ja si myslím, že áno."
Skúsme priblížiť, čo to znamená odmínovanie, to si vieme predstaviť mínera z mínohľadačkou. Ale napríklad také likvidovanie munície, o akú muníciu išlo?
rotný Július Čitár: "Išlo hlavne o muníciu z bývalých Saddamových skladov a nájdená munícia, hlavne munícia delostrelecká."
Roman, Vy ste mali s tým skúseností z viacerých misií, rovnako aj Július. Čo bolo tu také špecifické?
vojak Roman Valko: "Vlastne tá práca s tou ochranou pri plnení týchto odborných úloh."
Ochrana pred čím?
vojak Roman Valko: "Pred domácim obyvateľstvom a vlastne teroristami, partizánskym bojom, aby nebol vedený na nás útok a tak."
Čiže táto ochrana bola zabezpečená, ale aj tak si myslím, že to bol veľmi ťažký stres, keď sa v takýchto podmienkach robí.
rotný Július Čitár: "Každá práca s muníciou je nebezpečná a zvlášť s muníciou, ako bola tu. Že to bolo prakticky z bombardovaných skladov a munícia rozhodená."
Načo ste sa najviac spoliehali, samozrejme na svoju odbornosť, aj možno na pomoc kamarátov?
rotný Július Čitár: "No na profesionalitu, na kamarátov. Každý musí vedieť, čo si môže dovoliť, musí robiť len to, čo mu bolo nariadené a dodržiavať pokyny."
Boli ste tu 7 mesiacov, kedy bolo najťažšie?
rotný Július Čitár: "Prvá odborná úloha, potom už to ide."
Vidím, že sa smejete, máte za sebou skúsenosti z misií. Július, kde Vy ste pôsobili?
rotný Július Čitár: "Dvanásť mesiacov v Eritrei."
Roman, Vy?
vojak Roman Valko: "Dvanásť mesiacov v bývalej Juhoslávii a takisto dvanásť mesiacov v Eritrei."
Roman, Vy tu ostávate ďalších 6 mesiacov, Július sa lúči s misiou, čo by ste odkázali nástupcom?
rotný Július Čitár: "Aby mali šťastie a aby sa všetci vrátili zdraví domov."
Rádio Slovensko.
A na jeho vlnách armádny magazín pre vojakov a nevojakov Plná poľná. Dnes opäť v Iraku so slovenskými vojakmi, ale v tejto chvíli aj s technikmi a mechanikmi z Trenčianskeho vojenského opravárenského podniku. Takmer 14 dní od rána do noci opravovali všetky možné závady na technike jednotky, na jej zdravotnom stave sa podpísali tvrdé, nehostinné podmienky v irackej púšti. Vedúceho skupiny Antona Cintulu sme sa preto na úvod opýtali, ako sa im podarilo techniku jednotky vyliečiť.
Anton Cintula, vedúci skupiny: "Dá sa povedať, že tak na 70 % pretože na krátkosť času nebolo možné to zreparovať v úplne dostatočnom množstve, za prvé. Za druhé, čo sa týka materiálového zabezpečenia, nie všetko sa dá vyšpecifikovať z vonkajšieho pohľadu a je iné potom, keď sa ten stroj alebo tá súčiastka rozoberie a príde sa aj na skryté závady."
Slovenská technika tu pracuje v náročných aj klimatických podmienkach, čo najviac trpí, kde je najviac porúch?
Anton Cintula, vedúci skupiny: "Tepelné výkyvy robia problém našej technike a potom náročnosť terénu, kamenistého terénu. Takže tie vozidlá sú veľmi namáhané, spoje, motory sú namáhané, pneumatiky nie sú naše na to stavané, konštrukčne tuná sú veľké dopravné rýchlosti kvôli bezpečnosti hej, aby sa cieľ nedal zamerať. V podstate tuná je taká preferovaná prepravná rýchlosť konvoja medzi .. 80 a 100 kilometrov za hodinu, to už je dosť aj na osobné autá."
Videli ste, v akom stave je technika, ako sa o ňu podľa Vás naši vojaci starajú?
Anton Cintula, vedúci skupiny: "V rámci svojich možností, schopností a aj plnenie popritom bojových úloh, si myslím, že robia, čo sa dá. Ale znovu opakujem, je iné byť mechanikom, ktorý je na to stavaný a je iné byť vodičom a popritom si ešte plniť svoje bojové úlohy, takže je to aj na nich veľmi veľa a dosť. Ale ja si myslím, že nezanedbávajú to, alebo musím povedať takto, že nemohol by som konštatovať, že by bola tá technika zanedbaná, určite nie."
Boli ste v rôznych nebezpečných miestach na svete, pôsobili ste aj v Afrike, ako by ste porovnávali túto misiu Iracká sloboda s týmito ostatnými misiami?
Anton Cintula, vedúci skupiny: "Tak to vám môžem jednoznačne povedať. Irak je Irak, ak aj naši vojaci, tak aj my, ešte nikto z nás v živote, v živote podotýkam, nebol vo vojne a tuná je skutočná vojna. V iných misiách, či už to boli trebárs misie KFOR ale mierové misie je zelená farba, obrnené vozidlá alebo uniforma, dá sa povedať taký obranný štít a tuná je to práve opačne. Tuná je to proste ako terč, takže je to aj na psychiku náročné, že neviete z ktorého rohu, čo vás očakáva, aký nástražný systém, aké RPGéčko, kto po vás vystrelí spoza nejakej palmy, hovorím, že klobúk dolu aj pred tými našimi vojakmi, aj veliteľmi, že čo sú tu."
Stalo sa.
Martinská protilietadlová batéria ľahkej brigády absolvovala tohtoročné streľby netradične. Už v treťom mesiaci nového výcvikového roka. V zasnežených Levočských vrchoch boli noví profesionálni vojaci a ich starší kolegovia úspešní. Blahoželáme.
Stane sa.
A stane sa to, že sa môžete čo to dozvedieť o najstaršej histórii vojenstva v Európe, ak prijmete pozvánku na novú výstavu Archeologického múzea v Bratislave. O čo konkrétne ide, to nám prezradil archeológ Vladimír Turčan.
Vladimír Turčan, archeológ: "Výstava, ktorá zrejme zaujala vás ako redaktorov Plnej poľnej, výstava o počiatkoch mečov na Slovensku. Možno poslucháči budú vedieť, že meče sa začali objavovať až v dobe bronzovej, keď vlastne sa začal využívať bronz, vlastne dominovali na bojiskách až do stredoveku. Táto výstava má byť takým prierezom vývoja mečov pokiaľ sa týka tvarov, typov, z hľadiska kultúrneho pozadia a podobne. Takže máme tu vystavené tie vôbec úplne najstaršie typy mečov, ktoré sa na Slovensku našli až po stredoveké. ... sme sa v niektorých prípadoch pokúsili aj rekonštruovať, výzor, odev a doplnky bojovníkov jednotlivých kultúr."
Medzi dávnych vojakov Rimanov, Keltov alebo Slovanov vás zavedieme v novom seriáli Plnej poľnej v nasledujúcich reláciách. Na tej dnešnej spolupracovali Eve Medelská, Miroslav Minár, Bernard Roštecký, Petra Repková. Dopočutia o týždeň
