Odvahu a odhodlanie mladých dievčat stať sa profesionálnymi vojačkami si armádny magazín Plná poľná overoval tentoraz v Martine. Jeho tvorcovia ...
- Dátum: 25.02.2005
- Dĺžka: 12:19 min.
- Veľkosť súboru: 1.41 MB
Sú mladé, ambiciózne a výnimočné, pretože ich cieľom je byť lepšími v donedávna čisto mužskej profesii. Budúce vojačky, ktoré sme navštívili v martinskej Základnej výcvikovej škole sú presvedčené, že zvládnu aj ťažký výcvik, aj nástrahy profesionálnej služby.
Prezraďte poslucháčom a poslucháčkam Plnej poľnej, ako sa Vám darilo na výcviku?
Renáta Papová(?), vojačka: "Ja som vojačka Renáta Papová, výcvik zatiaľ je výborný. Skončili sme práve so streleckým obdobím a začíname ísť na taktiku. Hovoria, že je to dosť ťažké, takže čakáme, aké budú podmienky. Ja som zatiaľ spokojná. Je to výborne."
Koľko ste nastrieľali Vy, ako Vám išli streľby?
vojačka: "No mne ako spolubojovníčky povedali, že som zrejme asi narodila so samopalom v ruke. Dosť som sa bála týchto strielb, lebo predsa človek drží prvýkrát samopal v ruke, takže bolo to dosť desivé. Ale pán major Totkovič(?) má veľmi dobre viedol. Taký pokoj zavládol na tej strelnici, takže strieľala som veľmi dobre."
Takže bude z Vás možno nejaká budúca preborníčka v streľbe, čo myslíte?
vojačka: "No určite sa mi streľba stane aj koníčkom, začalo ma to baviť a veľmi sa mi to zapáčilo."
Ako sa darilo Monike a Vám v týchto dňoch a čo bolo podľa Vás také najťažšie?
vojačka: "Tak mne sa darilo dobré na streľbách a myslím, že najhoršia bola asi tá zima, inak všetko bolo v poriadku, no."
Slečna Žarnovičanová, čo sa Vám podarilo zvládnuť a na čo ste tak hrdá, čo ste si predtým než ste išli do výcviku, že to určite bude nejaký ťažký bod alebo také úskalie?
vojačka Žarnovičanová: "No zo začiatku som mala dosť obavy pred tými streľbami a keď mám pravdu povedať, tak zo začiatku mi to dosť nešlo. Ale nakoniec vlastne v tých posledných cvičeniach, tak som vlastne nastrieľala potom aj jednotku. Podarilo sa to nakoniec."
A čo hovorí vojačka Gablasová na to, ako sa žije v armáde s mužmi? Aké to bolo, ako Vás privítali a či ste dostali nejaké srdiečko od Vašich spolubojovníkov?
vojačka Gablasová: "Nie, to nepripadá do úvahy, absolútne. My sme nie ani veľmi spolu akože v kontakte. Akurát tak nejaké raňajky, obed, večera, to je asi všetko."
Ako sa tí muži k Vám správajú, vojaci?
vojačka Gablasová: "Tak by som povedala normálne, úplne normálne nás berú, prirodzene."
A ako Vy zvládate tento výcvik a čo Vás čaká ešte a z čoho po prípade máte nejaké obavy alebo strach?
vojačka Gablasová: "Prvé tri týždne to bolo tak viac-menej tie aklimatizačné, teraz tá strelecká akože prešla a teraz už len taktická, to jest pochody, zrýchlené presuny, ale myslím, že sa tešíme na to."
Ako si viete predstaviť svoju vojenskú kariéru?
vojačka: "Tak to sa uvidí, až keď prídeme na útvary, ako nás tam príjmu. Aký tam bude kolektív, ťažké je to povedať takto dopredu."
Na akú najvyššiu hodnosť si trúfate?
vojačka: "No uvidím, ako mi to všetko pôjde a ako budem profesionálne postupovať."
Čo takto nejaká plukovníčka? Tých nemáme veľa v armáde žien.
AA: "Prečo nie hneď generál?"
Zástupca veliteľa základnej výcvikovej školy major Róbert Totkovič, si od dievčat v predchádzajúcom rozhovore vyslúžil slová uznania za pomoc pri plnení výcvikových úloh. Sám však hovorí, že budúce profesionálne vojačky sa musia ešte veľa učiť a prekonať veľa ťažkostí.
Dnes sme sem k Vám prišli s programom, ktorý ste zaradili do Vašej výcvikovej prípravy, ale prezraďme z čoho pozostáva taký výcvik a čo všetko absolvujú títo mladí vojaci a vojačky?
Major Róbert Totkovič, zástupca veliteľa základnej výcvikovej školy: "Tých deväť týždňov spraviť v takom krátkom rozhovore, to je dosť zložité. Hlavne chcem povedať, že deväť týždňov je chápaných niekedy ako málo, ale niekedy až veľmi veľa. Tento deväťtýždňový výcvik mám za to, že v zmysle modelu dvadsať desať sme pripravili seriózne aj z hľadiska toho času aj z hľadiska rozdelenia do jednotlivých etáp. Vykonávame výcvik v troch etapách, každá je rozdelená na trojtýždňové obdobie. Tá prvá etapa je takzvaná adaptácia, kedy ten mladý človek z civilu prišlý by sa mal adaptovať na tie vojenské pomery, zžiť sa s tým, čo ho bude v nasledujúcich dňoch očakávať. Druhá etapa, to je vyložene strelecká, kedy robíme z tých vojakov ako sa patrí so zbraňou v ruke a teda so streľbou. A tá tretia etapa, v ktorej sa mimochodom momentálne nachádzame, tá je z vyjadrení vojakov najťažšia, najzložitejšia, to je taktická, kde sa využívajú tie poznatky a informácie a skúsenosti z predchádzajúcich etáp v jednom celku ako takom. No čo z tých deviatich týždňov absolvuje vojak a vojačka 498 hodinový výcvik, tento je rozdelený do desiatich hodín výcviku v pracovný deň a šesť hodín výcviku v sobotu. Keď to mám povedať ľudovo, od 5 hodín 30 minút pracovného dňa ráno do 21 hodín 30 minút večer sa ten vojak, sa tá vojačka, nezastaví."
Počúvate Rádio Slovensko.
A na jeho vlnách armádny magazín pre vojakov a nevojakov Plná poľná. V týchto chvíľach na návšteve u budúcich profesionálnych vojačiek v Základnej výcvikovej škole v Martine. Spolu s nami bola medzi nimi aj predsedníčka Združenia žien v armáde nadporučíčka Alexandra Števaňáková(?).
Alexandra, keď ste dievčatám rozprávali o tom, že armáde najprv musia niečo dať až potom od nej niečo žiadať, tak bolo v celej sále hrobové ticho. Takže, čo všetko musia tieto mladé ženy armáde dať a čo im teda armáda dá?
Nadporučíčka Alexandra Števaňáková, predsedníčka Združenia žien v armáde: "Najskôr musia ukázať, že zvládnu tie podmienky. To znamená, podmienky tej služby a musia sa vysporiadať s prácou v skupine, obetovať niečo tej skupine, robiť s tímom a pre tím. A potom sa musia často vysporiadavať s tými dopadmi u vojenskej služby, profesionálnej služby na rodinu. Keď toto všetko zvládnu a ukážu, že dokážu slúžiť viac ako 3 roky, tak potom už samozrejme, tá armáda im to začne pomaličky, ale isto vracať."
Vychádzate z vlastných skúseností, Vy ste dôstojníčka aj matka. Môžu to zvládnuť mladé ženy, tento nápor?
Nadporučíčka Alexandra Števaňáková, predsedníčka Združenia žien v armáde: "Myslím si, že môžu. Pri súhre všetkých okolností, keď pomôže rodina a keď je to silná osobnosť ženy a čo si myslím, že ženy vo väčšine prípadov sú, tak to zvládnu."
Vy ste im ponúkli vlastne aj pomocnú ruku. Ste predsedkyňa Združenia žien v armáde, čo im združenie môže ponúknuť v ich profesionálnej službe?
Nadporučíčka Alexandra Števaňáková, predsedníčka Združenia žien v armáde: "Sú to jednotlivé oblasti, s ktorými sa vlastne ženy stretávajú v profesionálnej armáde, kde sa nemôžu vlastne s takýmito niektorými prípadmi alebo podmienkami stretnúť v inom civilnom živote. Je to také špecifikum tej ženy v armáde, tak tam si navzájom radíme, pýtame sa odborníkov, kolegov, mužov alebo žien. A takto medzi sebou si vymieňame informácie. Najčastejšie sa to týka matiek, ktoré si nevedia dať rady, osamelé matky. Potom sa to týka žien, ktoré majú požiadavky na ubytovanie, nejaké špecifické problémy. To sú také veci, ktoré vznikajú, ktoré armáda so sebou ako prináša, či ten dopad toho civilného života na funkciu tej profesionálnej vojačky, tam teraz bude vznikať často problém s premiestnením, s potrebami pre misie. Takže toto sú všetko veci, s ktorými sa tá žena musí vysporiadať a my tam hľadáme určité východiská, určité riešenia, navzájom si pomáhame a vymieňame si tieto skúsenosti. Tak dvakrát do roka sa snažíme sa všetky stretnúť a všetko si takto vyrozprávať."
V súčasnosti ženy sú silnou zložkou Ozbrojených síl.
Nadporučíčka Alexandra Števaňáková, predsedníčka Združenia žien v armáde: "Ten záujem o vojenskú službu niekoľko stonásobne prekračuje tie možnosti, ktoré mi tu máme. Nemôže sa toľko žien prijať do prijímacieho konania. A zoberme si, že keď sme s našim združením začínali, tak to boli necelé 4 % a teraz ku koncu roku sa tie percentá dvíhajú až k 8 %, takže to pokladám, aj taký maličký úspech by som pripísala aj združeniu, že skutočne sme sa trošku snažili zviditeľniť a búšiť do toho a si myslím, že sa nám to podarí a dotiahneme to do tých 10 %."
Stalo sa
Prešovské divadlo Jonáša Záborského sa tento týždeň v utorok stalo miestom netradičného stretnutia študentov stredných škôl. S vojakmi, príslušníkmi Ozbrojených síl Slovenskej republiky, ministerstvo obrany aj naša redakcia pripravili tu v Prešove ďalšie zo série podujatí Verbung(?) zamerané na profesionalizáciu Ozbrojených síl. V tejto chvíli sa na pódiu predstavujú príslušníci Prieskumného práporu Michala Strenka z Bardejova. A o malú chvíľu už privítame tu medzi nami aj ministra obrany Juraja Lišku.
Dobrý deň, pán minister. Povedzte, pán minister, ako si Vy, osobne spomínate na roky strávené s vojakmi na vojenčine?
Juraj Liška, minister obrany: "Tak ja si myslím, že každý chlap spomína na vojnu v dobrom. Takže ja spomínam len v dobrom."
AA: "Priatelia, ak budete mať záujem, pán minister zíde medzi vás..."
Chlapci, vy idete k ministrovi obrany aj sa ho spýtať idete niečo na profesionálnu armádu? Vidím, že končíte, ste maturitné ročníky.
AA: "Zatiaľ sa rozhodujeme, či vysoká škola a keď nie tak určite tá cesta, proste, no, k armáde je istá, zabezpečená na život."
Viete o tom, že dá sa študovať vysoká škola aj v akadémii v Liptovskom Mikuláši?
AA: "Vieme o tom, ja som sa o to zaujímal skôr."
Poprosím Vás, krstné mená a z ktorej ste školy?
Peťo, študent strednej školy: "Peťo, z dopravnej."
Ďuro, študent strednej školy: "Takisto - Ďuro, z dopravnej."
Z dopravnej školy armáda potrebuje aj vodičov, to by ste si asi netrúfli, radšej nejakého veliteľa, že?
AA: "Radšej." /smiech/
AA: "Ako my sme odbor z dopravnej - autoelektronici aj mechanici-elektronici, či v letectve by sa to dalo uplatniť nejako."
AA: "Určite Vám poradia, pokiaľ by ste chceli ísť ku nám na vysokú školu, či je to možné aplikovať. Ale ja si myslím, že elektrotechnici po strednej škole sú vítaní, pretože tie ostatné predmety doberiete, tie odborné u nás na vysokej škole. Tam nevidím problém. Ja som šiel na strojárinu z gymnázia a určite sme tam odborné predmety nemali. Takže a potom som študoval v podstate strojárinu a elektrotechniku."
Ste spokojní s aktivitou študentov prešovských? Myslím, že Vás privítali pekne.
AA: "Bolo to veľmi príjemné stretnutie a ja dúfam, že nielen ja som spokojný ale že aj oni sú spokojní."
Otázky Vás nezaskočili?
AA: "Nezaskočili ma. Oni sa potom ešte pýtali ďalšie otázky, ktoré boli možno mimo éter, keď si chodili pre podpis karty, ale takí študenti boli vždy a to musíme len podporovať."
A to je už na dnes naozaj všetko, lúčia sa s Vami tvorcovia relácie Juraj Tima, Miroslav Minár, Petra Repková a Bernard Roštecký. Dopočutia o týždeň.
Slovakia Online
