Podobenstvo o stratenom synovi - 5. časť
Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: Otec, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojim synom. Ale otec povedal svojim sluhom: Prineste rýchlo najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Vezmite vykŕmené teľa a zabite ho! Jedzme a radujme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený a našiel sa.
(Lk 15,20-24)
Toto je už piate pokračovanie biblického príbehu z podobenstva o márnotratnom synovi. Hneď na začiatku, ak si spomínate som povedal, že tento príbeh by mal byť pomenovaný podľa otca a nie podľa syna, lebo hlavným, ústredným a jedinečným činiteľom v podobenstve je otec a nie syn. Uvedený biblický text nás uisťuje o tom, že otec je jedinou kladnou postavou príbehu z podobenstva.
Ak si z dôvodu aplikácie podobenstva nahradíme slovo otec slovom Boh a slovo syn slovom človek, vzíde nám nová realita s ktorou sa v živote aj dnes stretávame: Človek opustil Boha – ale Boh neopustil človeka. Človek opovrhol Bohom – ale Boh ho neprestal milovať. Človek zabudol na Boha – ale Boh ho neprestal čakať. Ak človek vyzná svoju nehodnosť v plači – Boh prejavuje radosť a takú istú radosť spôsobuje aj človeku.
Toto je pre človeka veľké povzbudenie. Lebo ktokoľvek, kto chodil po brlohoch nerestí, kto sa váľal v mlákach hriechu, plnými dúškami pil rozkoše sveta a ľahkomyseľné prehýril všetky Božie dary, ešte nemusí byť stratený, lebo Božia náruč ho čaká. Ak by aj tak hlboko padol, že by sa ocitol medzi najšpinavšími tvormi, predsa môže vstať a zachrániť sa, lebo Boh ho krvou Baránkovou, krvou Pána Ježiša Krista, očistí a znovu prijme medzi svoje deti. Apoštol Pavol to v Liste Efezanom vyjadril slovami: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh každého potešenia.“
Požehnaný Boh a Otec milosrdenstva. On vie o našich priestupkoch, pozná detaily z nášho života, vidí našu duchovnú biedu a počuje našu prosbu o zľutovanie. Vraciame sa k Nemu s rozpakmi a čakáme, či nám nepovie: nepoznal si ma, teraz ja nepoznám teba. S radosťou si odo mňa odchádzal, preto ťa viac neprijmem. Čo tu chceš, čo tu hľadáš? Dvere do môjho kráľovstva sú pred tebou navždy zatvorené. Môžeš sa vrátiť k svojím rozkošiam, môžeš ísť k svojím zhubným láskam.
Čakáme tieto tvrdé slová, ale je ticho, nič nepočuť. Boh nás nešvihá ani slovami, ani povrazmi. Kde zostali výčitky a zaslúžený trest? Nepodrobuje nás prísnemu vypočúvaniu, ani krížovému výsluchu, nenúti nás k sľubom nápravy. On vie, že samy sme sa už odsúdili, samy sme sa potrestali a samy sme sa odhodlali k novému životu. Znie to až neuveriteľne, ale je to tak, pretože Jeho milosrdenstvo nemá hraníc.
Pýtame sa: Prečo to Boh robí? Robí to pre bezbrehú a večnú lásku, ktorú nám zjavil vo svojom Synovi a našom Spasiteľovi. Ktokoľvek, ak by bol poznačený aj kainovským znamením a ležal v hriechu bezvládne ako ten porazený na nosidlách z evanjelia, Pán Ježiš ho osloví: „Dúfaj synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mt 9,2.)
Ak tvoje dieťa napriek všetkej starostlivosti a dobrej kresťanskej výchove je zlé, skazené, blízke duchovnej smrti, ale ty neprestávaš zaň prosiť a modliť sa, chodiť za Ježišom s prosbou, aby ho uzdravil, Pán Ježiš ti povie: „Neboj sa, len ver!“ (Mr 5, 36.)
Ak by tebou aj opovrhovali pre pochybný život, ak ťa ohovárajú, zneucťujú, pľujú na teba a odsudzujú svojou falošnou zbožnosťou, vtedy ťa Ježiš vezme pod ochranu a hovorí: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš!“ (Jn 8,11.)
A keby si aj lotrom bol, ktorého ľudská spravodlivosť odsudzuje na trest smrti predsa môžeš počuť slova milosti: „Amen, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,43.) Požehnaný Boh, Otec milosrdenstva, lebo na milosť prijíma všetky svoje márnotratné a kajúce deti, ako hovorí prorok Izaiáš: „Celý deň som vystieral ruky k vzdorovitému ľudu, kráčajúcemu za vlastnými výmyslami po ceste, čo nie je dobrá.“ (Iz 65,2.)
Otcova láska neprestáva pri našom odchode. Otcova láska nás sledovala, bdela nad nami, nedala nám beznádejne padnúť, vystierala k nám ruky, hoci sme boli akoby mŕtvi pre Boha, ale nikdy nie zabudnutí. Vždy keď sa vraciame, radostne nás víta. Keď sme pri ňom, berie nás špinavých a otrhaných do náručia, bozkáva naše poškvrnené telo. Nech sme boli hocijakí, neprestali sme byť Jeho dietkami.
Jean Richepin má dojímavú báseň o matkinom srdci. Hovorí v nej o mládencovi, ktorý zabil svoju matku a vyrezal jej srdce, lebo si to jeho milá želala ako dôkaz lásky: „Choď, dones srdce tvojej matky pre moje psíča.“ Keď to mládenec vykonal bežal so srdcom späť. Ako tak bežal padol a matkino srdce sa kotúľalo po ceste. A ako sa gúľalo, počul mládenec srdce v plači hovoriť: Neudrel si sa, syn môj jediný? – Je to len báseň, vymyslená udalosť. Ale skutočnou je nekonečná, dokonalá láska Nebeského Otca. Keď Vykupiteľ visel na kríži a bol už mŕtvy, rímsky vojak Mu kopijou prebodol srdce. Uvedomujeme si, koľkokrát vo svojom živote sme my prebodli srdce nášho Pána, keď sme sa pustili cestou mladšieho syna? A predsa toto ranené srdce nás naďalej miluje a v láske nás chce pritúliť k sebe. Možno sme chceli aj kajúcne povedať: Otče, nie som viac hodný menovať sa Tvojim synom, ale prijmi ma aspoň za nádenníka, prijmi ma za sluhu. Ani sme nedopovedali vetu do konca, lebo láskavé srdce nášho Otca nás prerušilo: Už dosť. Si mojim synom, budeš mať podiel na radostiach môjho kráľovstva.
Ako často sa človek chystá na návrat k Bohu, a ako často to zostáva iba pri predsavzatí. Ale keď sa definitívne rozhodne vrátiť, on mu prináša najkrajšie rúcho bývalej nevinnosti, rúcho vypraté v krvi Baránkovej, rúcho oprávňujúce človeka vstúpiť na hostinu v Kráľovstve Nebeskom. Na prst navlieka prsteň, ako znak zmierenia a pečať trvalého práva na dedičstvo božie. Daruje nám obuv milosti, aby sme mohli kráčať po Jeho cestách. Napokon dáva zabíjať najvzácnejšieho Baránka, Baránka Božieho, ktorý sníma hriechy sveta a živí nás Jeho telom a Jeho krvou pri Svätej večeri. Tak sa nám dostáva cti, o akej sa nám ani nesnívalo. Všetko sme obdŕžali z lásky a milosti Nebeského Otca, bez našich zásluh.
Podobenstvo je obrazom zo života ľudstva a aj odpúšťajúca láska Nebeského Otca je svätou pravdou. Nebeský Otec žije aj dnes a Jeho láska nie je o nič menšia. Je to láska božieho Pastiera, ktorý berie poblúdené dietky božie do svojho náručia a povzbudzuje ich vyznať: Otče zhrešil som proti nebu i proti Tebe. Prijmi ma ako jedného zo sluhov. A tento láskavý Pastier, nebeský otec odpovedá: Veseľme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa.