Podobenstvo o stratenom synovi - 6. časť

Starší syn bol na poli. Keď sa vracal a bol už blízko domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a vyzvedal sa, čo sa deje. Sluha odpovedal: Vrátil sa tvoj brat. Tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa vrátil zdravý. Starší syn sa však nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. On však odpovedal otcovi: Pozri toľko rokov ti slúžim, nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, ktorý ti premárnil tvoj majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa. Ale otec mu povedal: Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje. Ale teraz sa patrí veseliť a radovať, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.
(Lk 15,25-32)

K postave márnotratného syna a láskavého otca pristupuje postava staršieho syna, ktorý zostal doma. Kým jeho brat odišiel do ďalekej cudziny a v hýrení premrhal si imanie, on verne slúžil otcovi a plnil jeho vôľu. Kým mladší syn opovrhol láskou a starostlivosťou otcovou, on sa prispôsobil otcovi, podriadil sa jeho autorite, riadil sa jeho radami a skúsenosťami. Vedie kľudný život. Je pravým opakom márnotratného brata. Bez zveličovania možno o ňom povedať: Hľa, dobrý a príkladný syn. Takým sa zdá až do návratu svojho brata. Ale tu sa už navonok prebíjajú jeho zlé povahové vlastnosti. Prestáva byť poslušným synom a láskavým bratom.
S mladším synom bolo spočiatku tak, že sa nám nepáčil, ale potom sa nám stal blízkym a sympatickým. So starším synom je to naopak. Ak jeho počínanie vyvolávalo v nás súhlas, tak teraz sa prekvapene pozastavujeme nad jeho zlomyseľnosťou a sebectvom.
„Aké je dobré a milé, keď sú bratia spolu!“(Ž 133,1) Boli tieto slová vodítkom pre staršieho brata? A sú naším vodítkom? Pomohli sme niekedy poblúdilým radou alebo službou? Ako sme sa zachovali k tým, ktorí sa dopustili chyby? Namiesto toho, aby sme ich láskavo povzbudili, prísne sme ich odsúdili slovami: „Z teba už aj tak nikdy nič nebude!“Ako často sme nad ľuďmi predčasne a beznádejne lámali palicu!
Náš hnev sa vystupňuje najmä vtedy, keď ich po pokání a polepšení vidíme zase medzi sebou. Aká to odvaha, že sa ukážu v chráme – hovoríme. Že si sadnú medzi poriadnych ľudí a spolu sa modlia. Mnohí, ktorí sa len menujú kresťanmi, lebo nemajú za hrsť bratskej lásky, kvôli tomu ani do chrámu nechodia – a zdá sa, že im to aj náramne vyhovuje. Nebudú predsa dýchať posvätný vzduch so skazenými, nemravnými, ľahkomyseľnými hriešnikmi.
Prosme Pána v modlitbách aby sme sa mohli vyvarovať ceste moderného pokolenia farizejov – pokrytcov! Nikto nemôže dať za seba záruku, že sa nikdy nedáte na cestu márnotratných synov a dcér?! . „A tak ten, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“ (1 Kor.10,12)
Na druhej strane mnohí z tých, ktorí pri Bohu zostávajú, zostávajú len preto, aby čosi získali. Som dobrý a poslušný, – nahovárajú si – a preto ma Boh musí odmeniť. To je východisko ich zbožnosti: obchodnícka vypočítavosť a chytráctvo. Myslia si, že nepotrebujú prosiť o milosť a lásku, pretože si ju vyslúžili. Nehľadia na Boha, ako na Otca, ale ako na zamestnávateľa. Vo svojej povýšenosti nechápu Božiu lásku k colníkom, publikánom, hriešnym ženám a mužom. Všetku Božiu lásku si nárokujú len pre seba. Pohoršujú sa, že Boh dáva vychádzať slnku aj na zlých a zosiela dážď aj na nespravodlivých.
A keď takto ponížia bratov, hneď chcú povýšiť seba: Pozri sa, Bože, nikdy som sa Ti nesprotivil, nezneuctil Tvoje meno! Chodím do kostola, spovedám sa pristupujem k sviatosti oltárnej. Nikdy si ma nepochválil, nepovýšil nad ostatných a nedal zakúsiť slávy. Takto repcú proti Bohu „dobré a poslušné“ deti.
Tu je potrebné si uvedomiť, že cnosť prestáva byť cnosťou vtedy, keď chce byť zaplatená. „Keď milujete tých, ktorí vás milujú, čo to za milosť? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú. Keď budete dobre činiť tým, ktorí vám dobre činia, čo to za milosť? Veď to isté robia aj hriešnici.“(Lk 6,32-33.)
Pravá láska slúži a dobré robí bez ziskuchtivosti. Kresťan plní Božiu vôľu z lásky, nie z vypočítavosti.
Lebo, aké právo máme rozkazovať Bohu, čo má robiť? „ .. ktože si ty, človeče, že odvrávaš Bohu? Či dielo môže povedať majstrovi: Prečo si ma tak spravil?“(Rím 9,20). Buďme vďační Bohu za to, že nás uchránil od bolestí a poníženia márnotratných synov, že nás vyvaroval od pádu, že nás kresťanskou výchovou viedol a udržal na ceste cnosti.
Naši „mladší bratia“ trpeli uvážene a sami. Ako hrozne je trpieť osamotený, bez Boha a priateľov. Pri nás však vždy stál náš dobrý nebeský Otec. Keď naši „mladší bratia“ stratili všetko, nám zostal Boh, pokoj svedomia, česť i priatelia. Kým naši „mladší bratia“ boli mŕtvi, my sme žili dôstojne a ľudsky. Pokiaľ naši „mladší bratia“ mali za spoločníkov len nemé a špinavé zvieratá, my sme sa mohli modliť k Bohu, chodiť po svete so vzpriamenou hlavou, jasným čelom a čistým okom. Nehnevajte sa na nich a nezatvrdzujte voči ním svoje srdce – prosí nás Otec nebeský – poďte a veseľme sa všetci spolu. Divné, poviete si. Nebeský Otec by nás „starších bratov“, tvrdých a často bezcitných, reptajúcich synov mal karhať. Jeho posledné slovo je pre nás naopak úžasným povzbudením a pozvaním do nebeskej radosti.
Dcéra francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., Louisa, sa raz obrátila na jednu zo svojich dvorných dám slovami: Pamätajte, prosím, že som dcérou vášho kráľa. A dvorná dáma celkom kľudne odpovedala: A vy, madam, uvážte láskavo, že ja som dcérou nebeského Kráľa.
Áno, od príchodu Pána Ježiša Krista, sme všetci dietkami nebeského Kráľa. Je to svätá skutočnosť, ktorá nás povznáša svojou výškou a uchvacuje svojou hĺbkou. Je to skutočnosť, ktorú sme snáď ešte nikdy nedomysleli, neprecítili ani neprežili. Ale pamätajme: Sme Božie dietky – preto nevkročíme na cestu márnotratného syna, lebo tam by sme stratili právo na hodnosť dietok Božích. Nebudeme sa povyšovať nad zblúdilých a úbohých bratov, lebo tým by sme sa vylúčili z radov dietok Božích. Amen.