Posolstvo generálneho vikára vojakom

Bratia a sestry,

zišli sme sa, aby sme oslávili náš deň. Je to deň všetkých profesionálnych vojakov, vojačiek, zamestnancov doma ale aj v zahraničných službách a misiách. Je to deň študentov a veteránov. Napriek tomu, že je nás tak veľa,  musíme sa o tento náš deň podeliť ešte s niekým, ktorého meno sa nachádza v liturgickom kalendári a jeho spomienka sa slávi  v Nitrianskej diecéze a je to sv. Emerám. Patrí sa povedať o jeho živote niekoľko slov, lebo tradícia jeho dňa je okolo 1 300 rokov staršia od tej našej. Sv. Emerám pôsobil ako misijný biskup v Bavorsku. Niekedy v čase jeho odchodu do Ríma neznámi páchatelia uniesli dcéru regensburského vojvodu. Vojvodov syn Lambert beztoho, že by vec poriadne vyšetril, z tohto cudzieho zločinu upodozrieval biskupa a vydal sa ho so skupinou ozbrojencov prenasledovať. Emerám údajne vedel, kto je skutočný vinník, ale z vážnych dôvodov ho nechcel prezradiť a tak roku 722 pre vernosť pravde podstúpil krutú mučenícku smrť. Pochovaný je v Rezne. Salzburský arcibiskup Adalrám posvätil v Nitre okolo roku 833 na počesť tohto mučeníka pre knieža Pribinu kostol, ktorý je prvým historicky známym kostolom na Slovensku.  Odtiaľ sa s obrovskou trpezlivosťou šírilo Evanjelium, „aby naši predkovia neboli ako malé deti, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu.  Ale aby žili podľa pravdy a v láske.“ Bol to úspech? Zaiste, ale ani naši predkovia neboli ušetrení ani skúseností porážok: Celé stáročia im boli upierané práva realizácie vlastných ideálov, predovšetkým svojbytnosti a iných národných a sociálnych práv. Konečne, „Slovenský národ po prvý raz v novodobých dejinách pod vedením Slovenskej národnej rady ako národnopolitického orgánu Slovákov a riadiaceho centra ozbrojeného vystúpenia slovenských dobrovoľníkov zmobilizoval svoje sily a so zbraňou v ruke sa podujal bojovať za svoje práva.  Bolo to pred 157 rokmi, 18. septembra 1848, zložením prísahy slovenských dobrovoľníkov sa začala výprava na ktorej Slovenskí dobrovoľníci vybojovali 22. septembra 1848 pri Brezovej pod Bradlom svoj prvý víťazný boj proti pravidelným jednotkám cisárskej armády a oddielom maďarských gardistov. Bol to úspech? V miestnych bojoch mala prvá slovenská dobrovoľnícka výprava početné úspechy, ale aj straty na životoch. Napokon ju však spoločne uhorské a cisárske vojská vytlačili na Moravu. Na tradície povstania meruôsmych rokov slovenský národ vždy nadväzoval v dejinných situáciách rozhodujúcich o jeho osude. Stali sa hlbokým morálnym a politickým odkazom pre všetky naše generácie. K ideálom povstania sa hlásili predstavitelia slovenskej inteligencie až do rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie a neskôr aj slovenskí dobrovoľníci v československých légiách vo Francúzsku, Taliansku a Rusku. Myšlienky povstania podnecovali k aktivitám slovenských príslušníkov československých zahraničných jednotiek na Blízkom východe, v západnej Európe i v Sovietskom zväze. Stali sa inšpiráciou a nádejou pre všetkých našich bojovníkov, ktorí sa zapojili do boja na frontoch a bojiskách 2. svetovej vojny. Bol to úspech? Pre niektorých – áno, ale mnohí boli aj takí, čo  mali menej vojenského šťastia. My si dnes prajeme, aby náš život bol aj úspešný, aj zmysluplný. Matky Terezy sa vraj raz spýtali: „Podľa čoho viete, že vaša práca bola úspešná?“ Ona po krátkej úvahe odpovedá: „Neviem o tom, že by Pán niekedy hovoril o úspechu. Jediná vec, o ktorej hovoril, bola vernosť v láske. Pán ma povolal k vernosti v láske. Toto je jediný úspech, ktorý má zmysel.“ Bratia a sestry, z histórie sa dozvedáme, že Slováci boli národom, ktorého sloboda stála mnoho utrpenia a kde láska k vlasti vyžadovala najvyšších obetí. A tak v tejto chvíli vzdajme hold všetkým tým, ktorí so zbraňou v ruke verne slúžili svojej vlasti a za ňu položili svoje životy. Skloňme svoje hlavy na znak holdu tým, ktorí zomreli v zahraničných misiách. Ktorí obetovali svoje životy brániac mier a stabilitu. Obetovali svoje životy ukazujúc solidárnosť  s ľudským utrpením. To sú hrdinovia našich čias. 22. september, oslava Dňa ozbrojených síl SR je dňom, v ktorom si máme uvedomiť, že zasvätiac vlasti vlastný život a šťastie, musíme byť pripravení postaviť sa na jej obranu. Už niekoľko rokov sa usilujeme byť všade tam, kde treba priniesť pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli v kataklizme vojny, či lokálnych konfliktov. Sme aktívnymi účastníkmi antiteroristickej koalície. Slovensko sa angažuje v mierových misiách. Účasť našich vojakov v Iraku je istým vkladom do budovania sveta oslobodeného od strachu, nenávisti a násilia. Všetkým tým, ktorí v zahraničných misiách vnášajú ľuďom pokoj a prinavracajú nádej – žičíme vytrvalosti, vojenského šťastia a zamýšľaného návratu do vlasti. Chcem sa poďakovať zamestnancom i všetkým, ktorí majú svoj diel na tom, že naša vlasť žije v bezpečí. Pozdravujem vaše rodiny, vašich najbližších. Slovensko dnes ďakuje svojim vojakom. Slovensko je vďačné za ich službu! Pozdravujem študentov a veteránov a žičím vám, aby ste dostali zaslúženú  satisfakciu za službu v ozbrojených sílách ako aj úspech v práci, osobnom a rodinnom živote. Vo svojich modlitbách pre všetkých vyprosujem požehnanie, Božiu milosť, príhovor Matky, ktorá sprevádzala svojho Syna na jeho bolestnej ceste a ktorý jediný dáva víťazstvo a to bez ohľadu na profesionalizmus,  morálne vlastnosti a sile ducha:„Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv pre svoje milosrdenstvo a pre svoju vernosť k nášmu slovenskému národu. Mŕtvi ťa, Pane, chváliť nemôžu, lež my, živí, ťa velebíme odteraz až naveky.“
pplk. ThLic. Michal Štang, generálny vikár