Pôst a utrpenie.

V pôstnom období sústredene sledujeme osobu Pána Ježiša Krista, ktorý je základom našej viery, ako pravý Boh a pravý človek. Robíme tak aj inokedy po celý rok, ale pôstne obdobie je mimoriadne v tom, že si v ňom pripomíname vyvrcholenie Ježišovho života v dejinách spásy. V Ježišovom živote sa blíži dokonanie diela spásy, ktorú Kristus pre nás vydobyl a zavŕšil na golgotskom kríži a vo vzkriesení. Pre nás, ktorí sme obohatení darom viery, sú tieto udalosti dôkazom Božej lásky aj dôkazom Božej pomoci a sily. Veď v Ježišovi Kristovi sa nebo spojilo so zemou, večnosť prenikla do časnosti, boží svet vstúpil do nášho ľudského sveta.
Ústrednou témou pôstu je utrpenie. Je to jeden z najťažších problémov nášho života. Odkedy sa zavrela brána raja za hriešnym človekom, odvtedy chodíme po tŕnistých cestách utrpenia a vláčime so sebou ťažké jarmo, ktoré spočíva na našich pleciach, na pleciach Adamových potomkov. Niet doby, niet pokolenia, niet krajiny ani spoločenskej triedy, ktorá by vedela zavrieť dvere pred utrpením. Utrpenie vnikne tak do drevenej chalupy, ako aj do murovaného paláca. Utrpenie si nájde domov v primitívnych národoch, ale s utrpením si nevie rady ani najvyspelejšia veda a technika. Z úst miliónov ľudí počuť zúfalé výkriky: prečo toľko trpím?
Utrpenia môžu byť rôzne. Vonkajšie i vnútorné. Pán Ježiš poznal sám na sebe tieto utrpenia. To vonkajšie spočívalo v rôznych strádaniach pre kráľovstvo Božie, keď nemal ani kde hlavu skloniť. Židia ho chceli niekoľkokrát kameňovať, chceli ho chytiť v reči a udať rímskej vrchnosti. Žalovali na neho pred Pilátom, že búri ľud. Ešte horšie bolo vnútorné utrpenie, ktoré pochádzalo z hriešnych ľudských sŕdc.
Utrpenie bude vždy na zemi. Akokoľvek pokročí veda a technika, akokoľvek sa snažíme urobiť život znesiteľnejším rôznymi sociálnymi zákonmi, bieda, choroba, utrpenie a plač vždy zostanú. Aké je teda správne kresťanské chápanie utrpenia? Odpoveď nachádzame v biblickom príbehu Šimona z Cyrény. Tento Šimon, jednoduchý roľník, sa vracia z poľa domov. Na ceste stretáva Ježiša, ktorý je odsúdený na smrť s krížom na pleciach. Už ho nevládze niesť ďalej. Vojaci chytia Šimona a rozkážu mu niesť kríž. Šimon sa vzpiera a snaží sa zutekať. Nič nepomáha. Vojaci ho prinútia niesť kríž. A tak Šimon prijíma kríž. Keď si ho položil na plecia, už neprotirečil, niesol ho bez reptania. On nehľadal kríž, ale keď ho stretol, bol ochotný niesť túto ťarchu.
Máme teda vyhľadávať utrpenie, alebo máme radšej zutekať pred ním? Nevyhľadávajme utrpenia! Ale ak Boh uzná za dobré, aby nás zasiahla rana, potom sa nemáme búriť. Majme na pamäti, že utrpenie nie je najväčším nešťastím. Najväčším nešťastím v utrpení je zlomený duch. Nie smútok je najtmavšou bolesťou, ale duch oslepený v temnote smútku. Vždy bolo údelom človeka trpieť a jeho údelom aj zostane. Dôležité je, aby sme sa v utrpení nestratili, aby sme sa pod ním nezlomili, ale naopak, aby sme utrpenie využili ako rebrík na dosiahnutie nebeských výšin. Tomu sa však môžeme naučiť len pod krížom Kristovým. Ani on nevyhľadával utrpenie, ale keď prišlo, nezutekal pred ním. Aj on sa modlil, aby ho utrpenie obišlo, ale jeho modlitba bola podriadená vôli nebeského Otca. Aj on bol ranený, ale jeho rany boli znakom lásky. Aj on niesol kríž, ale cesta jeho kríža bola cestou triumfu. Aj on zomrel, ale jeho smrť bola víťazstvom nad smrťou.
Pred krížom sa nedá skryť, lebo nám hriešnym ľuďom je súdené trpieť. Každý musí prejsť svojim údelom utrpenia. Rozdiel je len v tom, že, keď nás navštívi utrpenie, jeden ho znáša so zaťatými päsťami s tvárou poznačenou hnevom, a druhý znáša utrpenie s očami upretými na Krista, nezlomený s víťazným duchom.
Prajem Vám, aby tohoročné obdobie pôstu bolo pre Vás príhodným časom uvedomiť si, že pôst a utrpenie patrí ku kresťanskému životu rovnako ako veselie a radosť. Symbolizuje ho Kristov kríž, ktorý sa stal stredobodom kresťanskej viery. Nie je konečným cieľom pre človeka, ale je dôležitým prostriedkom pre dosiahnutie vyššieho cieľa, ktorým je záchrana ľudského života.