Pôstne napomenutie

Aj tento rok sa v cirkvi Pánovej otvorili brány pôstu, aby sa kresťania zasa nachvíľu zastavili a v rýchlom toku času svojich povinností sa povzniesli nad všedné problémy a starosti, zamysleli sa nad sebou a prehodnotili svoj život. Pôst nám kvôli tomu už tradične stavia pred oči Kristov kríž, utrpenie a nakoniec smrť, ktorú Kristus Pán podstúpil pre naše hriechy. Preto aj my v tomto pôstnom období zamerajme svoje duchovné pohľady viac ako inokedy na trpiaceho Krista, na Jeho rozjatrené rany.
Evanjelista Matúš píše: „Odvtedy začal Ježiš poukazovať svojím učeníkom na to, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, bude zabitý a na tretí deň vzkriesený. Peter ho vzal nabok a začal mu dohovárať: Nech Ti je Boh milostivý, Pane! To sa Ti nesmie stať! Ale on sa obrátil a povedal Petrovi: Choď za mňa, satan! Si mi na pohoršenie, lebo nemyslíš na Božie veci, ale len na ľudské.“
Na prvý pohľad sa zdá, že na Ježišovu správu o utrpení Peter reaguje logicky - prejavom oddanosti tomu, o ktorom len pred chvíľkou vyznal: Ty si Kristus, Syn Boha živého (Mt 16,16b). Z Petrovho srdca hovorí oddanosť a láska, ktorá pociťuje krivdu a hlboko sa jej dotýka každá nespravodlivosť. V takejto situácií by určite podobne konal každý z nás.
Lenže Kristus usudzuje inak. Pre Neho nie je dôležité to, čo je ľudské, ale to, čo je Božie. Odvtedy, čo Ján Krstiteľ pokrstil Ježiša Krista v Jordáne a Duch, ktorý zostúpil na Neho Ho vyviedol na púšť, aby sa postil, si čoraz viac uvedomuje svoje poslanie trpieť a zomrieť za hriechy ľudí. Svoj pohľad nasmeroval na Jeruzalem a Golgotu, lebo budú miestom Jeho utrpenia a tým záchrany hriešneho človeka. Hriechom poškvrnené vnútro človeka mohla vyčistiť iba nevinná krv Baránka Božieho vyliata na dreve Golgotského kríža.
Ježiš Kristus sa pevne držal svojho poslania a preto nikdy nemení svoj postoj. Aj teraz ostáva verný odvekej Božej rade a radikálne zavrhuje Petrovu radu, lebo spoznal , že cez Petra prehovoril sám pokušiteľ. Tento pokušiteľ Ho už raz pokúšal na púšti a teraz cez Petra znovu sa pokúsil odviesť Ježiša z Božej cesty a zmariť tak Boží plán spásy pre človeka. Vtedy na púšti, predložil Pánovi, pre nás nepredstaviteľne atraktívnu a lákavú ponuku: Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať (Mt 4,9b).
Čo chce dnes počuť človek viac ako to, že môže mať všetko, že môže rýchlo a bezprácne zbohatnúť? Dnešný takzvaný moderný človek, túži za každú cenu rýchlo zbohatnúť a byť úspešným. Preto dnes mnoho kresťanov ľahko naletí atraktívnym ponukám života bez utrpenia, námahy a obetí. Svet svojimi praktikami postupne vytláča Krista zo srdca človeka, ktorý nemá ujasnenú, alebo má len chabú predstavu o Kristovej láske, o Božej milosti, o Kristovom diele vykúpenia a o Božom zámere spásy. Človek, ktorý sa jeho pokušeniu nechal zvábiť, síce žije, ale vo svojom vnútri už je mŕtvy, lebo hriech pôsobí ako jed a zároveň ako omamná droga, bez ktorej človek už nedokáže žiť aj napriek tomu, že mu ona spôsobuje rýchlu smrť. Taký človek nepotrebuje ani Krista, ani cirkev, ani kostol, ani blížneho. Koľko takýchto ľudí žije dnes medzi nami! A vôbec, nie sme už aj my takými?
Je zrejmé, že pokušenie má prístup ku každému. Je testom našej viery a vernosti s konečným cieľom: odviesť človeka od Boha. Najsilnejší nápor pokušenia prichádza najmä vtedy, keď sa človek s plnou vážnosťou rozhodne pre Božiu vec. Aj k Petrovi prišlo pokušenie práve po chvíli, keď o Ježišovi vyznal: Ty si Kristus, Syn živého Boha. A ten Peter, ktorého Ježiš nazval skalou, sa teraz stáva kameňom úrazu, kameňom pohoršenia. Petrovu horlivosť a úprimnú lásku zmenil diabol na týranie Pánovho srdca. Pod vplyvom svojej horlivosti podľahol Peter náporu satanovej moci, v rozhodujúcej chvíli zakolísal, a v skúške neobstál.
Pokušeniu je človek neustále vystavený. Aj v tom dnešnom svete pôsobí pokušenie ako neviditeľná moc zla, ktorá sa pripletie k človeku, votrie sa do jeho dôvery, opáše mu dušu a koná svoje pokušiteľské dielo. Nielen forma pokušenia je človeku skrytá, ale jeho možnosti sú pre nás nepochopiteľné, ba často sa zdajú byť totožné s Božími - a o to sú pre človeka nebezpečnejšie.
Drahý kresťan, bdej aj pred domýšľavosťou, že máš v srdci miesto len pre Krista. Nedaj sa znechutiť tým, že čím úprimnejšie veríš Kristovi, tým viac si na rane diablovi. Čím máš bližšie ku Kristovi, tým viac si ťa diabol obchádza a hľadá cestu k tvojmu srdcu, aby si ho podmanil.
Ten, kto je pokúšaný ešte nič neprehral, lebo v samotnom pokúšaní nie je moc k víťazstvu. Nešťastie nie je v tom, že pokušiteľ prichádza k nám, že nás oslovuje. Nešťastie je v tom, že pokušiteľ nás nachádza nepripravených, málo odolných a duchovne chorých. Obdobie štyridsiatych rokov náboženskej neslobody dokonale odkrylo našu biedu, našu duchovnú chorobu. Mnohí z nás duchovne skolabovali, mnohí zakolísali a dodnes nevedia nájsť cestu domov, do lona svojej duchovnej matky cirkvi a do chrámu Božieho. V tom je nešťastie, že náš duchovný imunitný systém je natoľko zoslabený, že sa nedokážeme satanskej nákaze ubrániť.
Z Petrovho postoja vidíme, že ani úprimne mienená láska a oddanosť, keď sa spolieha len na ľudské sily, a dáva sa viesť len rozumom a neriadi sa Božou vôľou, neobstojí. Podľahne zvodom diabla a spôsobí konflikt v Božom svete. Tento konflikt Ježiš rieši radikálne a ostro karhá Petra slovami: Choď za mňa, satan! Si mi na pohoršenie, lebo nemyslíš na Božie veci, ale len na ľudské (Mt 16,23b).
Božie a ľudské. Pred týmto rozhodnutím stojíme neraz aj my vo svojom živote. Neraz sa navlas podobáme Petrovi a rozhodujeme sa podľa svojej vôle, lebo rozhodnúť sa podľa vôle Božej, je vždy ťažšie. Človek sa vždy nanovo rozhoduje – pre svoje spasenie, alebo zatratenie. To znamená, že sa môže vždy nanovo rozhodnúť – ísť ľahšou, Petrovou cestou, alebo v poslušnosti Kristovi. Pri tomto rozhodovaní aj my kresťania balansujeme na šikmej ploche. Namiesto toho, aby sme sa rozhodli Krista nasledovať, chceme mu radiť, chceme Ho podriadiť našim záujmom.
Ak chceme ako opravdiví kresťania stáť rovnými nohami pevne na zemi a nebalansovať, potom musíme svoj život jednoznačne podriadiť Božej vôli a v živote konať v duchu Kristovho evanjelia. Čím skôr a rozhodnejšie sa celkom oddáme Kristovi, tým slobodnejšími a vzdialenejšími sa staneme diablovi. Keď naša viera bude mať hlboké korene v Kristovi, ľahšie bude znášať nápor diabla, ľahšie bude víťaziť nad rozličnými pokušeniami a nad každým zvodom. K tejto méte nech nám pomôže aj naše pôstne sebazapieranie a sebaspytovanie.