Pôstny čas vyžaduje pravé pokánie

Lukáš 7,36-50

" Istý farizej Ho prosil, aby jedol s ním. Preto vošiel do domu farizejovho a stoloval s ním. A hľa, v meste bola žena-hriešnica; keď sa dozvedela, že stoluje v dome farizejovom, priniesla alabastrovú nádobu masti, odzadu s plačom pristúpila Mu k nohám, začala Mu slzami zmáčať nohy, utierala ich vlasmi svojej hlavy, bozkávala Mu nohy a mazala masťou. Keď to videl farizej, ktorý Ho bol pozval, povedal si: Keby tento bol prorok, vedel by, kto a aká to žena, čo sa Ho dotýka; pretože je hriešnica. Odpovedal mu Ježiš: Šimon, mám ti niečo povedať. A on povedal: Hovor, Majstre! Dvoch dlžníkov mal jeden veriteľ. Jeden bol dlžen päťsto denárov a druhý päťdesiat. A keď nemali z čoho zaplatiť, odpustil obidvom. Ktorý z nich ho bude väčšmi milovať? Šimon riekol: Domnievam sa, že ten, ktorému viac odpustil. A On odpovedal: Správne si rozsúdil. Nato obrátil sa k žene a Šimonovi riekol: Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nepodal si mi vody na nohy, ale táto zmáčala mi nohy slzami a utrela svojimi vlasmi. Nepobozkal si ma, ale ona, ako som vošiel, neprestala mi bozkávať nohy. Nepomazal si mi hlavu olejom, ale táto masťou mazala mi nohy. Preto hovorím ti: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa však málo odpúšťa, málo miluje. A jej povedal: Odpúšťajú sa ti hriechy. Vtedy tí, čo spolu stolovali, začali si hovoriť: Kto je tento, že aj hriechy odpúšťa? On však povedal žene: Viera tvoja ťa zachránila. Choď v pokoji!

Milé sestry a bratia v Kristu Ježiši! Tento príbeh sa začína celkom nenápadne. Jeden farizej pozval Ježiša na obed. V evanjeliách je síce mnoho Ježišových kritických výrokov na adresu farizejov, ale Ježiš bol otvorený pre rozhovor s nimi. Je celkom možné, že farizej, ktorý ho pozval, sa chcel s ním porozprávať o niektorom náboženskom probléme. Pritom nám treba vedieť, že Ježiš nebol ľahkým či príjemným spolubesedníkom. Pred zdvorilosťou vždy dával prednosť pravde, a tá pravda neraz bolela. V prečítanej stati však nie je opísaný predmet rozhovoru, lebo príbeh je vyrozprávaný kvôli niečomu inému. V meste, v ktorom sa táto návšteva odohrala, žila jedna žena zlej povesti. Tu je označená ako hriešna žena. Poznáme aj iné, nevľúdne označenia takých žien. Každý si vie predstaviť obsah jej života. Keď sa dozvedela, že Ježiš je v dome Šimona, prišla do toho domu bez pozvania. Stretnutie s Ježišom muselo byť pre ňu zrejme mimoriadne naliehavé, keď prekonala vnútorné zábrany a vošla do domu toho človeka. Tie vnútorné zábrany museli byť veľké. Šimon bol farizej a slovo „farizej“ znamená „oddelený“. Toto meno si dali, lebo sa vedome oddeľovali od všetkého nečistého a od všetkých nečistých ľudí. Keď ona, podľa farizejského hodnotenia „nečistá“, vstúpila do domu takzvaného „čistého“ človeka, znečistila svojou prítomnosťou tento dom. Šimon musel prežiť šok, keď ju uvidel na prahu svojho domu. Čo tá tu chce? Čo si to dovoľuje? Tak nejako bežali zrejme jeho myšlienky. Najradšej by ju bol zrejme okamžite vyhodil. Ale ona pristúpila hneď k Ježišovi, a tak si hostiteľ nemohol dovoliť poslať ju preč. Nielen na hriešne ženy, ale na ženy vôbec, pozerali farizeji nevľúdnym spôsobom. Jedno poďakovanie v ich modlitbách, ktoré mali každý deň vysloviť, znelo: „Ďakujem ti, Bože, že si ma nestvoril ako ženu.“ Aj modlitba môže byť urážlivá, a táto veta bola urážkou aj ženy aj Stvoriteľa. Niektorí farizeji šli tak ďaleko, že keď na ulici zbadali, že by sa mali stretnúť so ženou, zatvorili oči a tak kráčali ďalej, aby ich pohľad na ženu neuviedol do pokušenia. Neraz sa stalo, že sa pritom aj zranili, keď idúc poslepiačky narazili na nejaký predmet. Dotyku so ženou sa všemožne vyhýbali. Netreba ani osobitne zdôrazňovať, že na hriešne ženy pozerali s veľkou hrôzou. A práve jedna taká vošla do domu farizeja Šimona. Nielen vošla, ale Ježiš dovolil, aby sa k nemu priblížila, ba aby sa ho pri svojich prejavoch úcty a vďačnosti aj dotkla. To už bolo pre farizeja Šimona priveľa. Postavenie hostiteľa mu síce bránilo vyjadriť svoj údiv a protest. Ale jeho myšlienky boli toho plné. Niečo z nich je naznačené v prečítanom texte. Pomyslel si, že Ježiš zrejme nevie, aká je to žena, akú zlú povesť má v tom meste. Pomyslel si, že i keď sa o Ježišovi povrávalo, že je prorok, že pozná ľudí, že to nemôže byť pravda, keďže nespoznal ani takú vykričanú hriešnicu. Lenže Ježiš vedel, kto je tá žena. Ježiš poznal aj to, aké otázky a myšlienky sa roja Šimonovi v hlave. O chvíľu si všimneme Ježišovu reakciu na tieto myšlienky. Ale najprv budeme venovať pozornosť tejto žene, lebo ona je v stredobode nášho textu. Nevieme, či toto bolo jej prvé stretnutie s Ježišom. Vedeli by sme si predstaviť, že sa s Ním stretla už niekedy predtým a že jej Ježiš venoval pastorálny, dušpastiersky rozhovor, ako napríklad žene Samaritánke v 4. kapitole Evanjelia podľa Jána. Ak by tak bolo, bola by pri takom stretnutí s Ježišom dostala prvý popud, aby premýšľala o zásadnej zmene svojho života. Možno nejaký čas dozrievalo v nej rozhodnutie. A keď sa dozvedela o Ježišovej blízkosti, prišla za ním, aby jej pomohol spečatiť a uskutočniť dôležitý životný zvrat. Ale tento text sa dá porozumieť aj za predpokladu, že toto bolo jej prvé stretnutie s Ježišom. V takom prípade by sme mohli predpokladať, že jej samej sa sprotivil jej dovtedajší spôsob života a hľadala stretnutie s Ježišom, aby jej pomohol, keďže už zrejme počula, že pomohol aj iným ženám, ktoré žili podobným spôsobom. Sprotivil sa jej dovtedajší spôsob života, preto vošla hoci ako nevítaný hosť do domu farizeja Šimona. Takíto ľudia sa nedajú brzdiť zaužívanými konvenciami a zvyklosťami, nedajú sa brzdiť pravidlami spoločenského správania, lebo popri silnej túžbe po slobode od starého spôsobu života a popri silnej túžbe po novom živote sa im všetky spoločenské ohľady javia ako malicherné. Správanie ženy je opísané stručne a názorne: „Priniesla alabastrovú nádobu masti, odzadu s plačom pristúpila Mu k nohám, začala Mu slzami zmáčať nohy, utierala ich vlasmi svojej hlavy, bozkávala Mu nohy a mazala masťou.“ V Šimonovom dome sú stolujúci hostia – z nášho textu vyplýva, že ich bolo viac na tomto obede, ale žena si ich nevšíma, lebo pre ňu v tejto chvíli existuje len Ježiš. Prichádza k Ježišovi a plače. Čo vyjadrujú tie slzy, prúd sĺz, ktorými zmáčala Ježišovi nohy? Vyjadrujú viac vecí. Vyjadrujú prudkú ľútosť nad jej dovtedajším životom, v ktorom svoj čas, svoje schopnosti, svoje telo dávala k dispozícii hriechu. Otvorili sa jej oči pre obviňujúce sebapoznanie a bola by rada, keby sa tento bolestný úsek dal vymazať z jej života. Jej slzy vyjadrujú záblesk nádeje, že napriek všetkému, čoho sa dopustila, jej Ježiš predsa môže pomôcť vyrovnať sa s jej vlastnou minulosťou a že jej môže otvoriť novú budúcnosť. Jej slzy vyjadrujú vďačnosť za to, že pod vplyvom správ o Ježišovej čistote a láske začala pozerať na svoj život novým, pravdivým spôsobom a zatúžila po novom živote. Vyjadruje vďačnosť za odpustenie, ktoré si svojou pokorou a prejavmi úcty a oddanosti k Ježišovi chce vyprosiť. Jej plač a slzy naznačujú, že túto udalosť prežíva v hĺbke svojej duše. Slzy sa človeku tisnú do očí vtedy, keď prežívame niečo veľké, mimoriadne, či veľkú, nadpriemernú radosť, či veľký, nadpriemerný žiaľ. Jej slzy a vzácna masť v alabastrovej nádobe vyjadrujú, akú vysokú cenu pripisuje odpusteniu a novému životu, v ktoré dúfa. Farizej Šimon je zhrozený tým, čo sa odohráva pred jeho očami. Ježiš dovoľuje tejto žene robiť niečo, čo by podľa jeho mienky zbožný človek nikdy nemal dovoliť. Na jeho myšlienky, ktoré sa mu zrkadlia na tvári a ktoré Ježiš vie čítať, Ježiš odpovedá. Rozpráva kratučký príbeh o dvoch dlžníkoch: Šimon, mám ti niečo povedať. A on povedal: Hovor, Majstre! Dvoch dlžníkov mal jeden veriteľ. Jeden bol dlžen päťsto denárov a druhý päťdesiat. A keď nemali z čoho zaplatiť, odpustil obidvom. Ktorý z nich ho bude väčšmi milovať? Šimon riekol: Domnievam sa, že ten, ktorému viac odpustil. A On odpovedal: Správne si rozsúdil.“ Potom Ježiš vysvetľuje tento príbeh. K tomu menšiemu dlžníkovi je pripodobnený hostiteľ, Šimon. K tomu veľkému dlžníkovi je pripodobnená žena hriešnica. Obidvaja sú hriešnici, ktorí potrebujú odpustenie. Hriešnik Šimon to nevie, a myslí si, že on to odpustenie ani tak veľmi nepotrebuje. Cíti sa vysoko povznesený nad ženu hriešnicu, ktorá vie, ako veľmi je na odpustenie odkázaná. Je to podobná scéna ako v podobenstve o farizejovi a publikánovi. V tom podobenstve sa farizej v modlitbe Pánu Bohu do očí vychvaľoval, aký je spravodlivý a o koľko je lepší ako ten hriešny publikán. Publikán stál zďaleka, neodvážil sa zdvihnúť oči k nebu a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Ježiš o ňom povedal, že odišiel do svojho domu ospravedlnený. A aj tu dostáva žena odpustenie a odnáša si ho domov. „Odpúšťajú sa ti hriechy. Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji.“ Žena si odnáša tieto slová ako vzácny poklad, ktorý ju bude sprevádzať v celom jej novom živote. Svojimi slovami o prejavoch lásky a oddanosti tejto ženy, svojimi slovami o tom, aké veľké odpustenie ona potrebuje, chce Ježiš otvoriť farizejovi Šimonovi nielen jeho oči, ale predovšetkým jeho srdce aby pochopil, čo sa odohráva vo vnútri tejto ženy, aby aj on začal pozerať ako na Božie dieťa, síce veľmi zblúdilé, ale zároveň nešťastné a túžiace po novej kvalite života. Ježiš chce priviesť farizeja k tomu, aby pochopil Ježišov láskavý prístup aj k tejto žene aj ku všetkým ostatným hriešnikom. Všimnime si ten ohromný rozdiel medzi farizejovým a Ježišovým postojom k tej žene. Zo stanoviska farizeja je táto žena odsúdená na doživotné hynutie v hriechu. Celé mesto ju odsudzuje. A i keď túži po novom živote – čo môžeme predpokladať, keďže prišla za Ježišom – i keď túži po novom živote, sama od seba nemá dosť morálnej sily, aby svoj nový život presadila proti odsudzujúcej mienke celého mesta a najmä farizejov. Potrebuje niekoho, kto pozná nielen jej hriešny život, ale kto vie niečo aj o jej túžbe po novom živote, a kto by ju sprevádzal na tejto ceste. Potrebuje niekoho, kto by jej pomohol vyrovnať sa s jej minulosťou, kto by jej mohol dať plnohodnotné a účinné odpustenie. To všetko jej poskytuje práve Ježiš Kristus. Z Ježišovho stanoviska je aj táto hriešna žena Božím dieťaťom, ktorému treba pomôcť. Ježiš si je veľmi dobre vedomý jej hriešnosti. On jej hriech nebagatelizuje, nezmenšuje jeho význam. O zhubných účinkoch hriechu vie on lepšie ako farizeji. Ale práve on je to, ktorý trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí. Ježiš ponúka všetkým poblúdeným a stroskotaným existenciám – ženám i mužom – pomoc k novému životu. Ponúka pomoc aj takzvaným spravodlivým, za akého sa považoval farizej Šimon. Lebo odpustenie potrebujeme bez výnimky všetci. Kvôli všetkým nám, aby sme mohli dostať odpustenie hriechov a začať žiť novým životom, kvôli nám všetkým obetoval Pán Ježiš Kristus svoj život na kríži. Symbol kríža je preto pre každého posolstvom: Človeče, nemusíš hynúť vo svojom hriechu, máš možnosť začať žiť celkom novým životom. A tak pred každým z nás stojí otázka: Dokážeš prijať toto veľké posolstvo s pokorou, slzami, vďačnosťou, oddanosťou tejto zachránenej ženy? Odpovedať musí každý sám. Amen.