Posvätenie pamätníka padlým vojakom v Iraku
- Autor: Ján Ondrejčin
- Foto: mosr
- Dátum: 29.05.2009
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
Generálny duchovný EPS v OS a OZ SR plk. Jaroslav Balocký sa v deň posvätenia pamätníka padlým vojakom v Iraku v Martine dňa 29.5.2009 prihovoril k prítomným dôstojníkom, vojakom a prítomným pozostalým rodinám a hosťom v duchu slov piesne A. Sládkoviča:
Hojže, Bože...
Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí, po tom šírom sveta poli na chlebovej postati napísal o bolesti nad stratou mladých životov Andrej Sládkovič v známej piesni.
Bolesť v srdci cítime aj my dnes, keď stojíme pri pamätníku vojakom padlým v Iraku. O 10 dní uplynie 5 rokov od tragickej udalosti. Avšak rozpomienka na statočných mladých ľudí, vojakov OS SR bolí aj po rokoch ako nezahojená rana.
Keď bolo treba oslobodiť krajinu, rozprestierajúcu sa medzi Eufratom a Tigrisom od Saddámovho režimu, neváhali povedať svoje áno. Veď tyran Husajn neváhal genocídne vyčíňať na vlastnom obyvateľstve a spolčiť sa s teroristami najhoršieho razenia či „vyvážať“ terorizmus do celého sveta. Podujali sa teda na neľahkú úlohu spolu s ďalšími kamarátmi, vojakmi 2. rotácie misie Iracká sloboda. Odhodlali sa pomáhať nespravodlivo trpiacim ľuďom a prispieť svojim dielom k oslobodeniu krajiny, kolísky starovekej civilizácie a kultúry.
Ich úlohou bolo ochraňovať toto rodisko patriarchu Abraháma pred tými, ktorí by chceli, posadnutí démonickou túžbou pomsty, zvrátiť nastolené demokratické pomery. Svoju misiu však nedokončili. Nešťastná náhoda vyhasila ich nádeje na návrat domov a životnú púť prerušila moc smrti. Keď zaúraduje, odlúči deti od rodičov a rozdelí milujúcich manželov. Dokáže nám vytrhnúť našich najbližších priamo z nášho náručia a my v nemom úžase zostávame opustení so svojou bolesťou.
No nie sú opustení tí, ktorých odvahu a statočnosť pripomína tento pamätník. Je postavený v tvare kríža. Kríž v kresťanstve symbolizuje utrpenie ale aj nádej. Na golgotskom kríži dokonal svoje utrpenie aj Ježiš Kristus. Tento kríž je však vytvarovaný bez Kristovho tela, tak ako ten pôvodný a to preto, lebo je tiež symbolom nádeje, keďže Kristus vstal z mŕtvych a nasľubuje svojim: „Pretože ja žijem aj vy budete žiť.“ V tomto duchu, keď požehnávame, robíme znak kríža.
Kresťanstvo je však aj náboženstvom lásky, lebo Kristus raz povedal: „Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov.“ Z tohto pohľadu, aj keď na padlých vojakov spomíname s ľútosťou, musíme o nich vyznať, že boli kresťanmi nie iba podľa mena, ale aj podľa skutkov. Lebo oni aj keď nevedomky, položili život za ľudí, ktorých ani nepoznali, v nádeji v ich lepšiu budúcnosť. Preto, tak verím, ich mená nie sú zapísané iba na tomto kameni, ale aj v „knihe života“ v nebeskej otčine. V takejto viere sa preto modlíme:
I v kvete mladosti Ty voláš k sebe
a miesto časnosti otváraš nebe.
Ó, Bože, skloň sa k nám, keď zrak žiaľ kalí.
Zdvihni nás z lásky sám a poteš v žiali.
Hojže, Bože...
Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí, po tom šírom sveta poli na chlebovej postati napísal o bolesti nad stratou mladých životov Andrej Sládkovič v známej piesni.
Bolesť v srdci cítime aj my dnes, keď stojíme pri pamätníku vojakom padlým v Iraku. O 10 dní uplynie 5 rokov od tragickej udalosti. Avšak rozpomienka na statočných mladých ľudí, vojakov OS SR bolí aj po rokoch ako nezahojená rana.
Keď bolo treba oslobodiť krajinu, rozprestierajúcu sa medzi Eufratom a Tigrisom od Saddámovho režimu, neváhali povedať svoje áno. Veď tyran Husajn neváhal genocídne vyčíňať na vlastnom obyvateľstve a spolčiť sa s teroristami najhoršieho razenia či „vyvážať“ terorizmus do celého sveta. Podujali sa teda na neľahkú úlohu spolu s ďalšími kamarátmi, vojakmi 2. rotácie misie Iracká sloboda. Odhodlali sa pomáhať nespravodlivo trpiacim ľuďom a prispieť svojim dielom k oslobodeniu krajiny, kolísky starovekej civilizácie a kultúry.
Ich úlohou bolo ochraňovať toto rodisko patriarchu Abraháma pred tými, ktorí by chceli, posadnutí démonickou túžbou pomsty, zvrátiť nastolené demokratické pomery. Svoju misiu však nedokončili. Nešťastná náhoda vyhasila ich nádeje na návrat domov a životnú púť prerušila moc smrti. Keď zaúraduje, odlúči deti od rodičov a rozdelí milujúcich manželov. Dokáže nám vytrhnúť našich najbližších priamo z nášho náručia a my v nemom úžase zostávame opustení so svojou bolesťou.
No nie sú opustení tí, ktorých odvahu a statočnosť pripomína tento pamätník. Je postavený v tvare kríža. Kríž v kresťanstve symbolizuje utrpenie ale aj nádej. Na golgotskom kríži dokonal svoje utrpenie aj Ježiš Kristus. Tento kríž je však vytvarovaný bez Kristovho tela, tak ako ten pôvodný a to preto, lebo je tiež symbolom nádeje, keďže Kristus vstal z mŕtvych a nasľubuje svojim: „Pretože ja žijem aj vy budete žiť.“ V tomto duchu, keď požehnávame, robíme znak kríža.
Kresťanstvo je však aj náboženstvom lásky, lebo Kristus raz povedal: „Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov.“ Z tohto pohľadu, aj keď na padlých vojakov spomíname s ľútosťou, musíme o nich vyznať, že boli kresťanmi nie iba podľa mena, ale aj podľa skutkov. Lebo oni aj keď nevedomky, položili život za ľudí, ktorých ani nepoznali, v nádeji v ich lepšiu budúcnosť. Preto, tak verím, ich mená nie sú zapísané iba na tomto kameni, ale aj v „knihe života“ v nebeskej otčine. V takejto viere sa preto modlíme:
I v kvete mladosti Ty voláš k sebe
a miesto časnosti otváraš nebe.
Ó, Bože, skloň sa k nám, keď zrak žiaľ kalí.
Zdvihni nás z lásky sám a poteš v žiali.