Povolanie - zamyslenie na 2. týždeň v roku 2025
Kde je múdry? Kde zákonník? Kde rečník tohto veku? Neobrátil azda Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Pretože svet z prejavov Božej múdrosti nepoznal Boha svojou múdrosťou, zapáčilo sa Bohu zachrániť bláznovstvom tejto zvesti tých, ktorí veria. .....Božie bláznovstvo je totiž múdrejšie ako ľudia a Božia slabosť silnejšia ako ľudia. Veď sa pozrite, bratia, akých si vás povolal! Niet medzi vami mnoho múdrych podľa tela ani mnoho mocných, ani mnoho urodzených. Čo je pre svet bláznivé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych, a čo je pre svet slabé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil mocných; Boh si vyvolil, čo je v očiach sveta neurodzené a opovrhované; áno, vyvolil si to, čo nie je, aby zmaril to, čo je, aby sa nik pred Bohom nevystatoval. (Prvý list Korinťanom 1,20-21.25-29)
Vstúpili sme do nového roka. Vďaka Pánu Bohu za to. Možno takto v úvode novej etapy našej životnej cesty si môžeme pripomenúť niečo o našej viere, a teda že to, čo nazývame kresťanstvom nezáleží v názoroch, myšlienkach, dogmách, bohoslužobných alebo organizačných poriadkoch. Nie je viery tam, kde nieto vedomia povolanosti. Cirkev sa nerodila pri nohách mysliteľov, filozofov, alebo kňazských a kultických organizátorov. Cirkev vznikala vždy tam, kde jednotlivci alebo skupiny ľudí boli zovretí vedomím, že sú povolaní k určitej osobnej a smrteľne vážnej úlohe. Zreteľne počuli ľudia viery hlas zhora: Poď! Choď! Vezmi na seba úlohu, ktorú ti zverujem, a daj sa na cestu! Bol to vždy hlas, ktorý prebúdzal všetky ľudské schopnosti, ktorý vyžadoval jasné myslenie, mravnú zodpovednosť, ktorý napĺňal vnútro človeka bohatstvom radosti i úzkosti, pokoja i nepokoja, pokánia i nádeje. Povolanosť sa zmocnila vždy celého ľudského života. My neveríme preto, že sme citovo zatúžili po lahode náboženských skúseností. Neveríme preto, že sme sa so svojím myslením prehrýzli tajomstvom ľudského života a urobili logické závery zo svojich alebo iných skúseností. Neveríme naozaj preto, že sme boli nábožensky vychovávaní a vedení. Nech sú akokoľvek vznešené túžby ľudského srdca, nech akokoľvek je mocný a ostrý ľudský rozum, nech akokoľvek je dôležitá tzv. náboženská výchova, predsa len viera vo svojej podstate vzniká až vtedy, keď človek počuje hlas, ktorý ho povoláva k určitému dielu. Toto vedomie môže sa rodiť pomaly. Môže sa stať jasným svetlom neviditeľným pôsobením spoločenstva tých, ktorí uverili pred nami. Nemusí tu byť nič také nápadné, ako tomu bolo v živote biblických hrdinov. Nemusia sa odohrávať okolo človeka otrasné udalosti a v jeho vnútri nápadné zlomy. Predsa však treba so všetkou rozhodnosťou povedať, že skutočná viera predpokladá povolanie a je živým vedomím povolanosti Bohom. Takto na začiatku roka skúsme vnímať toto povolanie, ktoré k nám prichádza od nášho Pána a premýšľajme nad úlohou, ktorú pre nás osobne pripravil a ktorou nás poveruje.
Modlitba:
Pane, ďakujem Ti za nový rok, za čas milosti a zhovievavosti. Prosím, otvor moje uši, nech počúvam vždy Tvoj hlas a nech viem plniť vždy Tvoju vôľu. Amen.
Vstúpili sme do nového roka. Vďaka Pánu Bohu za to. Možno takto v úvode novej etapy našej životnej cesty si môžeme pripomenúť niečo o našej viere, a teda že to, čo nazývame kresťanstvom nezáleží v názoroch, myšlienkach, dogmách, bohoslužobných alebo organizačných poriadkoch. Nie je viery tam, kde nieto vedomia povolanosti. Cirkev sa nerodila pri nohách mysliteľov, filozofov, alebo kňazských a kultických organizátorov. Cirkev vznikala vždy tam, kde jednotlivci alebo skupiny ľudí boli zovretí vedomím, že sú povolaní k určitej osobnej a smrteľne vážnej úlohe. Zreteľne počuli ľudia viery hlas zhora: Poď! Choď! Vezmi na seba úlohu, ktorú ti zverujem, a daj sa na cestu! Bol to vždy hlas, ktorý prebúdzal všetky ľudské schopnosti, ktorý vyžadoval jasné myslenie, mravnú zodpovednosť, ktorý napĺňal vnútro človeka bohatstvom radosti i úzkosti, pokoja i nepokoja, pokánia i nádeje. Povolanosť sa zmocnila vždy celého ľudského života. My neveríme preto, že sme citovo zatúžili po lahode náboženských skúseností. Neveríme preto, že sme sa so svojím myslením prehrýzli tajomstvom ľudského života a urobili logické závery zo svojich alebo iných skúseností. Neveríme naozaj preto, že sme boli nábožensky vychovávaní a vedení. Nech sú akokoľvek vznešené túžby ľudského srdca, nech akokoľvek je mocný a ostrý ľudský rozum, nech akokoľvek je dôležitá tzv. náboženská výchova, predsa len viera vo svojej podstate vzniká až vtedy, keď človek počuje hlas, ktorý ho povoláva k určitému dielu. Toto vedomie môže sa rodiť pomaly. Môže sa stať jasným svetlom neviditeľným pôsobením spoločenstva tých, ktorí uverili pred nami. Nemusí tu byť nič také nápadné, ako tomu bolo v živote biblických hrdinov. Nemusia sa odohrávať okolo človeka otrasné udalosti a v jeho vnútri nápadné zlomy. Predsa však treba so všetkou rozhodnosťou povedať, že skutočná viera predpokladá povolanie a je živým vedomím povolanosti Bohom. Takto na začiatku roka skúsme vnímať toto povolanie, ktoré k nám prichádza od nášho Pána a premýšľajme nad úlohou, ktorú pre nás osobne pripravil a ktorou nás poveruje.
Modlitba:
Pane, ďakujem Ti za nový rok, za čas milosti a zhovievavosti. Prosím, otvor moje uši, nech počúvam vždy Tvoj hlas a nech viem plniť vždy Tvoju vôľu. Amen.