Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali. Jn 1, 9-11

Udialo sa to takmer pred sto rokmi, niekedy uprostred ťaživých a pochmúrnych dní prvej svetovej vojny. Britská armáda vtedy previedla jeden z neúspešných pokusov preniknúť cez zákopovú obrannú líniu nemeckých vojakov. Útok sa skončil pohromou a na bojisku zostalo ležať veľké množstvo mŕtvych alebo dokaličených a do prázdna kričiacich vojakov. K britským vojakom patril aj istý Richard, ktorý na tom istom mieste bojoval so svojim bratom Carlom. Avšak rota, v ktorej slúžil Carl, bola priradená k tomuto hroznému útoku a tak Richard s napätím prizeral, či sa medzi psychicky a fyzicky zúboženými zvyškami vojakov vracajúcimi sa z toho ohnivého pekla, neobjaví tvár jeho brata. Čakal však márne a nadišlo to desivé uvedomenie si, že brat zostal tam, na bojisku. Možno je mŕtvy, ale čo keď ešte žije a čaká na pomoc? Neváhal a vybral sa za svojim veliteľom, aby ho požiadal o povolenie vybrať sa hľadať svojho brata. Veliteľ však o tom nechcel ani počuť a začal mu dohovárať: „ Nie, to, čo chceš urobiť, je nerozvážny a hlúpy krok. Tvoj brat je s veľkou pravdepodobnosťou mŕtvy a keby aj žil, cez to peklo sa ti nepodarí prejsť až k nemu. A keby sa ti to aj podarilo, ako sa potom aj s ním chceš dostať späť? Nie, brata už nezachrániš, preto si chráň aspoň svoj život.“ Richard si však stál za svojim: „ Je možné, že môj brat žije, potrebuje ma a čaká práve na mňa. Nechcite odo mňa, aby som tu len tak pokojne a nečinne sedel.“ Veliteľ vedel, že Richarda v zákope neudrží a vybral by sa za svojim bratom aj proti jeho rozkazu a povolenie mu preto dal. Richard bez dlhšieho premýšľania vyhupol spoza zákopu a mierne prikrčený bežal tam, kde tušil, že môže byť jeho brat. Zbesilá salva výstrelov a výbuchov, ktorá sa ihneď nato ozvala, ako keby veliteľove slová jasne podčiarkla. Richard sa o chvíľu vrátil – sám , bez brata a navyše niekoľkokrát smrteľne postrelený. Veliteľ mu preto s veľkým smútkom začal vyčítať: „Vidíš, nedal si si povedať. Chcel som ti azda zle? Teraz som vás stratil oboch. Akú to malo cenu?“ Richard mu však odpovedal: „Malo to veľkú cenu. Keď som k bratovi prišiel, ešte žil. Hneď ako ma zbadal, sa usmial, stisol mi ruku a povedal – Richard, ja som vedel, že prídeš.“ Možno je opovážlivé vnášať do sviatkov pokoja a mieru príbeh z prostredia vojny a krviprelievania. No myslím si, že vianočné sviatky sú nielen o pokoji, mieri a rodinnej pohody, sú aj o boji a vojne, ktorá neustáva ani počas pokojných chvíľ štedrej večere. Nemám pritom na mysli strieľanie, ani sekanie, ani inú snahu zabiť toho druhého, pretože to všetko je len dôsledkom oveľa hlbšieho a podstatnejšieho boja, ktorý sa dotýka každého jedného z nás. Ide o odveký boj dobra so zlom a uprostred toho neľútostného boja sme my – doráňaní a osamotení, odcudzení sebe a blížnemu. Najhoršie je však uvedomenie si toho, že nepriateľ sa nenachádza niekde mimo, je priamo v nás, je našou súčasťou – ide o náš egoizmus a pýchu, strach pred pravdou a následnú faloš a pretvárku. Výsledkom je denno-denné mechanické prežívanie, z ktorého sa čím ďalej tým viac vytráca nádej, radosť a oduševnenie. Ak zúžime vianočné sviatky na spev sentimentálnych kolied a zapaľovanie vianočných sviečok bez toho, aby sme si uvedomili holú realitu, tak tieto sviatky pre nás nie sú ničím iným ako obyčajným folklórnym zvykom neschopným nás pozdvihnúť k niečomu vyššiemu. Vianoce sú aj o našich ťažkostiach, problémoch a nešťastí, avšak nielen o tom. Sú ešte o niečom, alebo niekom oveľa dôležitejšom. O niekom, kto je mojim Otcom, priateľom a bratom, o niekom, kto vie ako trpím a čo cítim. O niekom, kto vie, že potrebujem a zúfalo očakávam pomoc, lásku a pochopenie. O niekom, kto prichádza ku mne, priamo do centra toho najkrutejšieho boja, bez toho, aby kalkuloval, či sa mu to oplatí alebo nie. O niekom, kto túži byť v mojej blízkosti a podať mi svoju ruku práve vtedy, keď to najviac potrebujem. Áno, tým niekým je sám Ježiš, Boží Syn, ktorý sa rozhodol, že nenechá človeka pohltiť tmou hriechu a smrti, ale sám mu bude v jeho živote svetlom a nádejou. Tu však podobnosť s príbehom z prvej svetovej vojny končí. Málokedy sa podobáme vojakovi Carlovi, ktorý s radosťou prijíma ruku svojho brata. Realita je úplne odlišná – „Bol na svete a svet povstal skrze neho a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali.“ Práve túto lásku, sme mi nepoznali, odmietli a vytlačili z našich životov na kríž. Boh tu však aj napriek tomu zostáva – je predsa Emanuel, Boh s nami – a ním aj zostane, nech sa deje čokoľvek. Aj dnes nám ponúka svoj pokoj, hlboké porozumenie a uzdravenie. Prijmeme túto ponuku, alebo sa radšej rozhodneme zostať osamotení vo svojom zranení a hriechu? Boh však nechce našu smrť, chce, aby sme sa postavili na pevnú zem, túži vidieť v našich očiach iskru radosti. Nech teda dokážeme počas týchto sviatkov precítiť, aký dar k nám v Ježišovi prišiel a hlavne, že stojí za to, aby sme ho prijali.