Pravoslávne videnie vojny a mieru (zamyslenie pravoslávneho profesora)
Vojna a mier. V histórii ľudstva prvotný problém, ktorý nemá koniec, pretože hriech, ktorý premohol človeka je nevykorenený v podmienkach existencie tohto sveta. Pravda, existuje variant ako tento problém vyriešiť a to vytvorením jedného celosvetového štátu. Ale nie je tento variant horší ako samotná vojna? Vychádzajúc z morálnej úrovne súčasného politického sveta a stále väčšej informatívnej, náučno - technickej, ekonomickej koncentrácie a vojenskej moci v jednom veľmi úzkom kruhu „supermanov“, môžeme s istotou povedať, že štát, na čele ktorého bude stáť ich naničhodná ruka s neobmedzenou mocou bude absolútne totalitným. Následky tohto nového svetového poriadku sú očividné – ustanovenie všeobecného otroctva národov a každého človeka osobitne. Na základe kresťanského Zjavenia, to bude kráľovstvo antichrista, ktoré privedie celé ľudstvo a samotnú planétu k strašnému a zničujúcemu koncu. Pravdepodobnosť takéhoto konca sa dnes usudzujúc na základe mnohých príznakov veľmi rýchlo zväčšuje.
Ale predsa len nejaká určitá sloboda národov bude. Hoci bezpochyby, pokiaľ žiadostivosť, lakomosť a pýcha (1Jn 2, 16) – pramene všetkých konfliktov – panujú vo svete, bohužiaľ vojny rôznych druhov a z rôznych príčin budú aj naďalej poburovať tento svet, znovu a znovu sa budú rodiť mučivé spory o tom, kto je v práve, kto je vinný, kto je agresor a kto je jeho obeť.
Čo je základom takýchto vzájomných obvinení? Samozrejme v prvom rade egoizmus a hriech. Ale neposlednou z príčin je aj chýbajúci kľúč k pochopeniu dvoch veľmi vážnych kategórii ľudských vzťahov – spravodlivosti a násilia. Čím vlastne sú? Je vždy spravodlivosť pravá a násilie nespravodlivé? Existujú vôbec nejaké dostatočné kritéria pre hodnotenie týchto reálií ľudského života?
Spravodlivosť ako cit pravdy – je jeden z najsilnejších a trvalých duševných citov človeka. Božie zjavenie, existujúce náboženstva a rôzne iné často proti sebe stojace ideológie ju potvrdzujú ako zákon v medziľudských vzťahoch. Ospevujú ju starobylí aj súčasní poeti. Všetci politickí, štátni a spoločenskí lídri ju majú v osnovách svojej pôsobnosti. Intuitívne sa spravodlivosť vždy prijíma ako niečo zrozumiteľne, samozrejme a nevyhnutné. Starobylí myslitelia vyjadrili túto v duchu človeka hlboko ukrytú ideu klasickými aforizmami: fiat justitia, pereat mundus; fiat justitia, ruat caelum (nech bude vykonaná spravodlivosť aj keby zahynul celý svet, nech bude vykonaná spravodlivosť aj keby sa zrútilo nebo).
Spravodlivosť sa vymyká z úzkeho rámca ľudských definícii. Jej ponímanie nemá jednoznačný zmysel, ktorý by mohol byť nádejným kritériom pri hodnotení hocakej konfliktnej situácie. Dokonca „zlaté“ pravidlo morálky: „Nerob inému to, čo nechceš aby bolo robene tebe“ zďaleka nepokríva všetko priestranstvo zložitých medziľudských vzťahov. Spravodlivosť si vyžaduje odplatu pre toho kto ubližuje. Miera tejto odplaty je zväčša „spravodlivo“ neurčená a k tomu vždy spojená s násilím. Nenarúša sa v takomto prípade samotná spravodlivosť? Takto nám problém spravodlivosti ukazuje svoju opačnú tvár, z ktorej je ako pravidlo nerozlučná s problémom násilia.
Biblia nám na túto otázku odpovedá dostatočne jasne. Nedotikajúc sa kníh Starého Zákona, z ktorých by sme mohli uviesť mnoho príkladov násilných udalosti, ktoré boli sankcionované autoritou samotného Boha, môžeme spomenúť evanjeliové zvestovanie, kde sa hovorí o vyhnaní peňazomencov z jeruzalemského chrámu samotným Isusom Christom (Jn 2, 13-15; Mk 11, 15-16).
Zaujímavá je aj odpoveď Jána Krstiteľa, ktorú dal vojakom, keď sa k nemu prišli dať pokrstiť a spýtali sa ho: „A čo my máme robiť?“ On „väčší medzi narodenými zo žien...“ (Mt 11, 11), neprikázal im zahodiť zbraň a zanechať armádu, ale povedal im: „Nikoho nevydierajte, ani neudávajte, ale pristávajte na svojom žolde“ (Lk 3, 14).
Vychádzajúc z mnohých faktov starozákonnej histórie a uvedených evanjeliových príkladov a nehovoriac o samotnej Svätej Tradícii Cirkvi, môžeme s plnou presnosťou potvrdiť, že nie všetky násilné udalosti môžeme klasifikovať ako bezvýhradne nespravodlivé a hriešne. Je možné aj spravodlivé násilie, ale iba v tom prípade, keď je v ňom určený nejaký element.
Aké použitie sily k inému človekovi môžeme a mali by sme považovať za spravodlivé z kresťanského pohľadu?
Podľa Evanjelia, je láska základným princípom spravodlivého života a správneho čiže spravodlivého vzťahu ku každému človekovi. Dobre známe sú slová apoštola Pavla o láske: „A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom. A čo by som vedel aj prorokovať a znal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, žeby som hory prenášal, a lásky by som nemal, - nič niesom. A čo by som rozdal všetok svoj majetok i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevypína, nenadýma sa; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou...“ (1Kor 13, 1-6).
Jedného zo svätých, Izáka Sýrskeho (VII. str.) sa spýtali: „Č je to milujúce srdce?“ On odpovedal: „Vzplanutie srdca v človekovi o všetkom stvorení, o ľuďoch, o vtákoch, o zvieratách a každom tvorovi. Pri spomienke a pohľade na nich ľudské oči ronia slzy z veľkého a silného žiaľu, ktorý objíma srdce. Z veľkého utrpenia sa zmenšuje jeho srdce a nemôže zniesť, alebo počuť, alebo vidieť hocakú škodu alebo zármutok trpiacich tvorov. A potom aj za nemých, a nepriateľov pravdy, a často konajúcich škodu so slzami v očiach prináša modlitbu, aby sa zachránili a očistili... Všetci, ktorí dosiahli dokonalosť majú takýto príznak: Keby desaťkrát za deň boli predaní na spálenie pre lásku k ľuďom, neuspokoja sa s tým...“ (sv. Isaak Sirin, Slovo 48, Sergijev Posad 1911, s. 205-206, 207).
Zo spomenutého je jasné, že podľa kresťanského učenia je pred Bohom spravodlivá iba láska. Bez nej je každá ľudská cnosť „ničím, cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom“. Kto hovorí: „Milujem Boha, a nenávidí brata, je luhár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel?“ (1Jn 4, 20). Preto iba taký postup vo vzťahu k iným ľuďom je spravodlivý, lebo je v ňom prítomná láska. Miera lásky je mierou spravodlivosti. Toto je kresťanské kritérium spravodlivosti!
O akej láske hovoríme? Osobitosť kresťanskej lásky spočíva v tom, že dokonca aj jej najsilnejší cit neoslepuje rozum a nepotláča vôľu človeka, ako to obyčajne v prirodzenej láske býva. Kresťanská láska nepodlieha vášniam, je slobodná, preto v človekovi chráni rozumnosť a cieľavedomosť akcie. Jej Cieľom nie je zaoberať sa žiadostivosťou, slobodou hriechu, ale v prvom rade maximálnym duchovným úžitkom. Nakoľko je človek predurčený k večnému životu a neodvratne do neho vstúpi omnoho skôr ako si myslí, celá jeho pôsobnosť a samotný život sa musí hodnotiť s ohľadom na večnosť a dosiahnutie spásy.
Preto sa často môžu vyskytnúť situácie, keď človek hnaný konkrétne touto láskou a prinútený použiť silu, zapríčiní inému človekovi dokonca aj utrpenie, pre svoje blaho a blaho iných. Samotný Christos s hnevom prevrátil stoly peňazomencov v chráme a bičom z neho vyhnal všetkých kupcov! Čo sa vtedy odohrávalo v Jeho duši, z akého dôvodu postupoval práve takto? Samozrejme, že nie preto, aby chcel zle výtržníkom, ale preto, aby v samotných vinníkoch prebudil svedomie a naučil ich tým dobru.
Naproti tomu nenávisť a všetky z nej prameniace konania sú v princípe nespravodlivosťou, hoci by pre seba mali všetky formálne ospravedlnenia. Nesmieme nenávidieť ani zločinca, ani nepriateľa pravdy, ako povedal sv. Izák Sýrsky, pretože nenávisť je vždy ako bumerang a v prvom rade zraní srdce samotného nenávidiaceho a rozmnoží zlo v ľudskej spoločnosti.
Preto v pravoslávnom ponímaní dobrom je neformálna spravodlivosť a nie použitie sily a násilie, ktoré je samo o sebe zlom. Dobrým či zlým sa javí aj stav ľudského srdca a umu – základných hnacích síl všetkých ľudských konaní. Je dôležité, aby sa vo všetkých životných situáciách spojených s nevyhnutnosťou použitia sily srdce človeka nepreukázalo v moci tej zloby, ktorá ho zjednocuje s duchmi zla a robí ho im podobným. Iba víťazstvo nad zlom vo svojej duši odhaľuje človekovi možnosť spravodlivého použitia sily k iným ľuďom.
Tento pohľad, potvrdzuje primát lásky vo vzťahu medzi ľuďmi natoľko, že rozhodne, ako vidíme zavrhuje aj ideu neodporovať zlu silou, ktorú napríklad propagoval Lev Tolstoj. Mravný kresťanský zákon zakazuje nebojovať so zlom, nepoužiť silu vo vzťahu k zločincovi a dokonca v krajnom prípade aj jeho likvidáciu, ale odsudzuje zlobu ľudského srdca, konkrétne želanie zlého hocakému človekovi.
Tu skutočne nastáva problém vzťahu osobného a spoločenského blaha. V danom kontexte sa tento problém rieši vychádzajúc z pravoslávneho ponímania Cirkvi ako ideálneho ľudského organizmu, stvoreného našim Pánom Isusom Christom.
Celé ľudstvo, ktoré je tiež organizmom, hoci aj chorým a nie spoločnosť, vnímané ako súhrn nezávislých osobnosti, združených v rozličných štruktúrach s vonkajšími zväzkami do sily objektívne nevyhnutnej spoločnej existencie. Základným zákonom pre život organizmu a všetkých jeho orgánov je láska všetkých ku každému a každého ku všetkým a trpenie všetkých za každého a každého za všetkých. O tomto veľmi jasne píše apoštol Pavol: „Lebo ako telo je jedno a má mnoho údov, ale všetky údy tvoria jedno telo, aj keď ich je mnoho: tak aj Christos. ...A veď ani telo nie je jeden úd, ale mnoho údov. ...Keby však všetky údy boli jedným údom, kdeže by bolo telo? Takto je síce mnoho údov, ale jedno telo. Veď oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa! alebo hlava zas nohám: Nepotrebujem vás! ...A preto keď trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy; keď sa jednému údu dostáva oslavy, radujú sa s ním všetky údy. Vy spolu ste telo Christove a každý osve Jeho úd“ (1Kor 12, 12-27).
V organizme nie sú osobné alebo spoločenské problémy. V ňom je všetko jedno. Iba v prípade odumretia jednotlivého údu sa tento odsekne. Nakoľko je tento jednotlivý úd mŕtvy, prebieha to preňho bez akejkoľvek ujmy. V tomto je zákon a blaho života organizmu a všetkých jeho údov. Takéto dianie prebieha v Cirkvi ako v Christovom organizme so svojimi odumretými údmi, ktoré padli do stavu zatvrdnutia a rozkladu svojej viery. Taký istý proces je podstatný aj pre ľudskú spoločnosť: úd, ktorý je odumretý, zločinecký, neschopný sa uzdraviť v prostredí organizmu, kladie si osobitné podmienky sa sčasti alebo v krajnom prípade úplne amputuje. Všade sa prihliada na jeden a ten istý kľúč v ponímaní spravodlivosti a násilia – zákon lásky.
Tento zákon sám o sebe ledva môže byť odmietnutý. Ale jeho používanie je podmienené chápaním noriem „života“ a „smrti“, ktoré sú ustanovené v každej ľudskej spoločnosti oddelene, vychádzajúc z jej duchovného a morálneho stavu.
Na základe takéhoto ponímania spravodlivosti a násilia sa stáva samozrejmým aj kresťanské hodnotenie vojny a mieru ako takých.
Agresívna vojna ( je jedno aká, či, studená, politická, ekonomická, kultúrna a iné) je vnútorným prameňom a hnacou silou, ktorou sú nenávisť, lakomosť, pýcha a iné pekelné vášne a je skutočne a bezpochyby hodná akéhokoľvek odsúdenia a všemožného odporu. Jednak aj boj s podobným nepriateľom bude iba v tej miere svätým počinom prijatým Bohom, v akej sa srdce nezúčastni na zlobe a utrpení samotného agresora.
Jedným zo zjavných príznakov, na základe ktorého môžeme usudzovať o spravodlivosti či nespravodlivosti bojujúcich sú ich metódy vedenia vojny a zvlášť ich vzťah k zajatcom, civilnému obyvateľstvu protivníka, k deťom, ženám a starcom. Nech je všetkým jasné, že aj keď sa chránime pred napadnutím, to jest, myslíme si, že vedieme v plnosti spravodlivú vojnu, môže sa stať, že v tom istom čase vykonáme hocaké zlo a v svojom duchovnom a morálnom stave nebudeme ničím viac ako je samotný uchvatiteľ – okupant. Spravodlivá vojna sa vedie s hnevom (existuje spravodlivý hnev!), ale nie so zlobou, lakomosťou, žiadostivosťou (1Jn 2, 16) a inými pekelnými vášňami. A preto najpresnejšie hodnotenie vojny ako počinu, alebo naopak zbojstva môžeme urobiť iba na základe analýzy mravného stavu národa a armády.
Môžeme vidieť, že nie vždy môžu byť formálne príznaky dostatočné pre hodnotenie konkrétnej vojny, a že nie vždy je ľahké a jednoduché rozlíšiť medzi spravodlivým a nespravodlivým. Ukazuje sa, že existuje omnoho zodpovednejšie a dokonalejšie vnútorne – duchovné kritérium, ktoré je zväčša skryté než vonkajšie ľudské vzory. Toto kritérium je pre každého veriaceho človeka neporovnateľne väčšie než ostatné kritéria hodnotiace konkrétnu vojnu.
Toto kritérium pripojíme k problému mieru a zmierovaniu.
Vo všeobecnosti nie je možné posudzovať hodnoty tých pohnútok, z ktorých vyviera želanie mieru.
Bez mieru niet pozemského šťastia. Všetci to veľmi dobre chápu, osobitne však tí, pre ktorých okrem problematického pozemského blahobytu, šťastia, niet iného života ani nádeje. Preto je možne hľadať mier aj iba kvôli tomu blahobytu, pre pôžitok, slobodu hriechu, to znamená hľadať ho priamo z Bohu protivných príčin. Niet pochýb, že takýto mier bol oveľa viac želaný aj u predpotopných ľudí či rozvrátených sodomčanov. Taký bol aj u modloslužobníkov všetkých čias a je u niektorých súčasných národov. Aké strašné slova povedal Boh pred potopou!
„Môj Duch nebude prebývať v človeku na veky, lebo on je len telo... Keď však Hospodin videl, že skazenosť ľudí na zemi bola veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca bolo ustavične zlé... I riekol Hospodin: Zotriem z povrchu zeme človeka, ktorého som stvoril...“ (1M 6, 3-7).
Absolútne inač pozerá na hodnotu mieru a tie stimuly, ktorými sa má riadiť každý kresťan na svojej ceste k mieru, Pravoslávie.
Po prvé, mier preňho nie je hodnotený sám o sebe, ale ako taký stav ľudských vzťahov, ktoré v sebe majú v porovnaní s vojnou objektívny predpoklad rozvíjať tie najhoršie vášne, ako nenávisť, krutosť, zlodejstvo, násilie a iné. To znamená, všetko to, čo kaličí dušu a telo človeka, robí ho ohavným a prináša duchovnú a telesnú smrť. Vtedy sa mier javí ako priaznivá atmosféra, v ktorej je možný spravodlivý duchovný život a dosiahnutie vnútorného pokoja, ktorý je podľa slov apoštola Pavla, viac ako každý rozum (Flp 4, 7) a človekovi prináša večné, neodlučiteľné blaho.
Po druhé, v samotnom zmierovaní vidí kresťanské vedomie ne spôsob pre dosiahnutie jednej z najvážnejších podmienok pozemského blahobytu, ktorá bude pri hocakej udalosti s určitosťou predčasne odňatá smrťou u každého z ľudí, ale predovšetkým naplnenie Christovho prikázania (Mt 5, 9) o láske k všetkým ľuďom (Mt 5, 43).
profesor Moskovskej duchovnej akadémie
A. Osipov
z ruského jazyka preložil
pplk. Mgr. Marek Ignacik, PhD.
dekan VVzS
Prameň: www.pobeda.ru
Autor: A. Osipov, preklad M.Ignacík - Dátum: 11.11.2009
Ale predsa len nejaká určitá sloboda národov bude. Hoci bezpochyby, pokiaľ žiadostivosť, lakomosť a pýcha (1Jn 2, 16) – pramene všetkých konfliktov – panujú vo svete, bohužiaľ vojny rôznych druhov a z rôznych príčin budú aj naďalej poburovať tento svet, znovu a znovu sa budú rodiť mučivé spory o tom, kto je v práve, kto je vinný, kto je agresor a kto je jeho obeť.
Čo je základom takýchto vzájomných obvinení? Samozrejme v prvom rade egoizmus a hriech. Ale neposlednou z príčin je aj chýbajúci kľúč k pochopeniu dvoch veľmi vážnych kategórii ľudských vzťahov – spravodlivosti a násilia. Čím vlastne sú? Je vždy spravodlivosť pravá a násilie nespravodlivé? Existujú vôbec nejaké dostatočné kritéria pre hodnotenie týchto reálií ľudského života?
Spravodlivosť ako cit pravdy – je jeden z najsilnejších a trvalých duševných citov človeka. Božie zjavenie, existujúce náboženstva a rôzne iné často proti sebe stojace ideológie ju potvrdzujú ako zákon v medziľudských vzťahoch. Ospevujú ju starobylí aj súčasní poeti. Všetci politickí, štátni a spoločenskí lídri ju majú v osnovách svojej pôsobnosti. Intuitívne sa spravodlivosť vždy prijíma ako niečo zrozumiteľne, samozrejme a nevyhnutné. Starobylí myslitelia vyjadrili túto v duchu človeka hlboko ukrytú ideu klasickými aforizmami: fiat justitia, pereat mundus; fiat justitia, ruat caelum (nech bude vykonaná spravodlivosť aj keby zahynul celý svet, nech bude vykonaná spravodlivosť aj keby sa zrútilo nebo).
Spravodlivosť sa vymyká z úzkeho rámca ľudských definícii. Jej ponímanie nemá jednoznačný zmysel, ktorý by mohol byť nádejným kritériom pri hodnotení hocakej konfliktnej situácie. Dokonca „zlaté“ pravidlo morálky: „Nerob inému to, čo nechceš aby bolo robene tebe“ zďaleka nepokríva všetko priestranstvo zložitých medziľudských vzťahov. Spravodlivosť si vyžaduje odplatu pre toho kto ubližuje. Miera tejto odplaty je zväčša „spravodlivo“ neurčená a k tomu vždy spojená s násilím. Nenarúša sa v takomto prípade samotná spravodlivosť? Takto nám problém spravodlivosti ukazuje svoju opačnú tvár, z ktorej je ako pravidlo nerozlučná s problémom násilia.
Biblia nám na túto otázku odpovedá dostatočne jasne. Nedotikajúc sa kníh Starého Zákona, z ktorých by sme mohli uviesť mnoho príkladov násilných udalosti, ktoré boli sankcionované autoritou samotného Boha, môžeme spomenúť evanjeliové zvestovanie, kde sa hovorí o vyhnaní peňazomencov z jeruzalemského chrámu samotným Isusom Christom (Jn 2, 13-15; Mk 11, 15-16).
Zaujímavá je aj odpoveď Jána Krstiteľa, ktorú dal vojakom, keď sa k nemu prišli dať pokrstiť a spýtali sa ho: „A čo my máme robiť?“ On „väčší medzi narodenými zo žien...“ (Mt 11, 11), neprikázal im zahodiť zbraň a zanechať armádu, ale povedal im: „Nikoho nevydierajte, ani neudávajte, ale pristávajte na svojom žolde“ (Lk 3, 14).
Vychádzajúc z mnohých faktov starozákonnej histórie a uvedených evanjeliových príkladov a nehovoriac o samotnej Svätej Tradícii Cirkvi, môžeme s plnou presnosťou potvrdiť, že nie všetky násilné udalosti môžeme klasifikovať ako bezvýhradne nespravodlivé a hriešne. Je možné aj spravodlivé násilie, ale iba v tom prípade, keď je v ňom určený nejaký element.
Aké použitie sily k inému človekovi môžeme a mali by sme považovať za spravodlivé z kresťanského pohľadu?
Podľa Evanjelia, je láska základným princípom spravodlivého života a správneho čiže spravodlivého vzťahu ku každému človekovi. Dobre známe sú slová apoštola Pavla o láske: „A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom. A čo by som vedel aj prorokovať a znal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, žeby som hory prenášal, a lásky by som nemal, - nič niesom. A čo by som rozdal všetok svoj majetok i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevypína, nenadýma sa; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou...“ (1Kor 13, 1-6).
Jedného zo svätých, Izáka Sýrskeho (VII. str.) sa spýtali: „Č je to milujúce srdce?“ On odpovedal: „Vzplanutie srdca v človekovi o všetkom stvorení, o ľuďoch, o vtákoch, o zvieratách a každom tvorovi. Pri spomienke a pohľade na nich ľudské oči ronia slzy z veľkého a silného žiaľu, ktorý objíma srdce. Z veľkého utrpenia sa zmenšuje jeho srdce a nemôže zniesť, alebo počuť, alebo vidieť hocakú škodu alebo zármutok trpiacich tvorov. A potom aj za nemých, a nepriateľov pravdy, a často konajúcich škodu so slzami v očiach prináša modlitbu, aby sa zachránili a očistili... Všetci, ktorí dosiahli dokonalosť majú takýto príznak: Keby desaťkrát za deň boli predaní na spálenie pre lásku k ľuďom, neuspokoja sa s tým...“ (sv. Isaak Sirin, Slovo 48, Sergijev Posad 1911, s. 205-206, 207).
Zo spomenutého je jasné, že podľa kresťanského učenia je pred Bohom spravodlivá iba láska. Bez nej je každá ľudská cnosť „ničím, cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom“. Kto hovorí: „Milujem Boha, a nenávidí brata, je luhár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel?“ (1Jn 4, 20). Preto iba taký postup vo vzťahu k iným ľuďom je spravodlivý, lebo je v ňom prítomná láska. Miera lásky je mierou spravodlivosti. Toto je kresťanské kritérium spravodlivosti!
O akej láske hovoríme? Osobitosť kresťanskej lásky spočíva v tom, že dokonca aj jej najsilnejší cit neoslepuje rozum a nepotláča vôľu človeka, ako to obyčajne v prirodzenej láske býva. Kresťanská láska nepodlieha vášniam, je slobodná, preto v človekovi chráni rozumnosť a cieľavedomosť akcie. Jej Cieľom nie je zaoberať sa žiadostivosťou, slobodou hriechu, ale v prvom rade maximálnym duchovným úžitkom. Nakoľko je človek predurčený k večnému životu a neodvratne do neho vstúpi omnoho skôr ako si myslí, celá jeho pôsobnosť a samotný život sa musí hodnotiť s ohľadom na večnosť a dosiahnutie spásy.
Preto sa často môžu vyskytnúť situácie, keď človek hnaný konkrétne touto láskou a prinútený použiť silu, zapríčiní inému človekovi dokonca aj utrpenie, pre svoje blaho a blaho iných. Samotný Christos s hnevom prevrátil stoly peňazomencov v chráme a bičom z neho vyhnal všetkých kupcov! Čo sa vtedy odohrávalo v Jeho duši, z akého dôvodu postupoval práve takto? Samozrejme, že nie preto, aby chcel zle výtržníkom, ale preto, aby v samotných vinníkoch prebudil svedomie a naučil ich tým dobru.
Naproti tomu nenávisť a všetky z nej prameniace konania sú v princípe nespravodlivosťou, hoci by pre seba mali všetky formálne ospravedlnenia. Nesmieme nenávidieť ani zločinca, ani nepriateľa pravdy, ako povedal sv. Izák Sýrsky, pretože nenávisť je vždy ako bumerang a v prvom rade zraní srdce samotného nenávidiaceho a rozmnoží zlo v ľudskej spoločnosti.
Preto v pravoslávnom ponímaní dobrom je neformálna spravodlivosť a nie použitie sily a násilie, ktoré je samo o sebe zlom. Dobrým či zlým sa javí aj stav ľudského srdca a umu – základných hnacích síl všetkých ľudských konaní. Je dôležité, aby sa vo všetkých životných situáciách spojených s nevyhnutnosťou použitia sily srdce človeka nepreukázalo v moci tej zloby, ktorá ho zjednocuje s duchmi zla a robí ho im podobným. Iba víťazstvo nad zlom vo svojej duši odhaľuje človekovi možnosť spravodlivého použitia sily k iným ľuďom.
Tento pohľad, potvrdzuje primát lásky vo vzťahu medzi ľuďmi natoľko, že rozhodne, ako vidíme zavrhuje aj ideu neodporovať zlu silou, ktorú napríklad propagoval Lev Tolstoj. Mravný kresťanský zákon zakazuje nebojovať so zlom, nepoužiť silu vo vzťahu k zločincovi a dokonca v krajnom prípade aj jeho likvidáciu, ale odsudzuje zlobu ľudského srdca, konkrétne želanie zlého hocakému človekovi.
Tu skutočne nastáva problém vzťahu osobného a spoločenského blaha. V danom kontexte sa tento problém rieši vychádzajúc z pravoslávneho ponímania Cirkvi ako ideálneho ľudského organizmu, stvoreného našim Pánom Isusom Christom.
Celé ľudstvo, ktoré je tiež organizmom, hoci aj chorým a nie spoločnosť, vnímané ako súhrn nezávislých osobnosti, združených v rozličných štruktúrach s vonkajšími zväzkami do sily objektívne nevyhnutnej spoločnej existencie. Základným zákonom pre život organizmu a všetkých jeho orgánov je láska všetkých ku každému a každého ku všetkým a trpenie všetkých za každého a každého za všetkých. O tomto veľmi jasne píše apoštol Pavol: „Lebo ako telo je jedno a má mnoho údov, ale všetky údy tvoria jedno telo, aj keď ich je mnoho: tak aj Christos. ...A veď ani telo nie je jeden úd, ale mnoho údov. ...Keby však všetky údy boli jedným údom, kdeže by bolo telo? Takto je síce mnoho údov, ale jedno telo. Veď oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa! alebo hlava zas nohám: Nepotrebujem vás! ...A preto keď trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy; keď sa jednému údu dostáva oslavy, radujú sa s ním všetky údy. Vy spolu ste telo Christove a každý osve Jeho úd“ (1Kor 12, 12-27).
V organizme nie sú osobné alebo spoločenské problémy. V ňom je všetko jedno. Iba v prípade odumretia jednotlivého údu sa tento odsekne. Nakoľko je tento jednotlivý úd mŕtvy, prebieha to preňho bez akejkoľvek ujmy. V tomto je zákon a blaho života organizmu a všetkých jeho údov. Takéto dianie prebieha v Cirkvi ako v Christovom organizme so svojimi odumretými údmi, ktoré padli do stavu zatvrdnutia a rozkladu svojej viery. Taký istý proces je podstatný aj pre ľudskú spoločnosť: úd, ktorý je odumretý, zločinecký, neschopný sa uzdraviť v prostredí organizmu, kladie si osobitné podmienky sa sčasti alebo v krajnom prípade úplne amputuje. Všade sa prihliada na jeden a ten istý kľúč v ponímaní spravodlivosti a násilia – zákon lásky.
Tento zákon sám o sebe ledva môže byť odmietnutý. Ale jeho používanie je podmienené chápaním noriem „života“ a „smrti“, ktoré sú ustanovené v každej ľudskej spoločnosti oddelene, vychádzajúc z jej duchovného a morálneho stavu.
Na základe takéhoto ponímania spravodlivosti a násilia sa stáva samozrejmým aj kresťanské hodnotenie vojny a mieru ako takých.
Agresívna vojna ( je jedno aká, či, studená, politická, ekonomická, kultúrna a iné) je vnútorným prameňom a hnacou silou, ktorou sú nenávisť, lakomosť, pýcha a iné pekelné vášne a je skutočne a bezpochyby hodná akéhokoľvek odsúdenia a všemožného odporu. Jednak aj boj s podobným nepriateľom bude iba v tej miere svätým počinom prijatým Bohom, v akej sa srdce nezúčastni na zlobe a utrpení samotného agresora.
Jedným zo zjavných príznakov, na základe ktorého môžeme usudzovať o spravodlivosti či nespravodlivosti bojujúcich sú ich metódy vedenia vojny a zvlášť ich vzťah k zajatcom, civilnému obyvateľstvu protivníka, k deťom, ženám a starcom. Nech je všetkým jasné, že aj keď sa chránime pred napadnutím, to jest, myslíme si, že vedieme v plnosti spravodlivú vojnu, môže sa stať, že v tom istom čase vykonáme hocaké zlo a v svojom duchovnom a morálnom stave nebudeme ničím viac ako je samotný uchvatiteľ – okupant. Spravodlivá vojna sa vedie s hnevom (existuje spravodlivý hnev!), ale nie so zlobou, lakomosťou, žiadostivosťou (1Jn 2, 16) a inými pekelnými vášňami. A preto najpresnejšie hodnotenie vojny ako počinu, alebo naopak zbojstva môžeme urobiť iba na základe analýzy mravného stavu národa a armády.
Môžeme vidieť, že nie vždy môžu byť formálne príznaky dostatočné pre hodnotenie konkrétnej vojny, a že nie vždy je ľahké a jednoduché rozlíšiť medzi spravodlivým a nespravodlivým. Ukazuje sa, že existuje omnoho zodpovednejšie a dokonalejšie vnútorne – duchovné kritérium, ktoré je zväčša skryté než vonkajšie ľudské vzory. Toto kritérium je pre každého veriaceho človeka neporovnateľne väčšie než ostatné kritéria hodnotiace konkrétnu vojnu.
Toto kritérium pripojíme k problému mieru a zmierovaniu.
Vo všeobecnosti nie je možné posudzovať hodnoty tých pohnútok, z ktorých vyviera želanie mieru.
Bez mieru niet pozemského šťastia. Všetci to veľmi dobre chápu, osobitne však tí, pre ktorých okrem problematického pozemského blahobytu, šťastia, niet iného života ani nádeje. Preto je možne hľadať mier aj iba kvôli tomu blahobytu, pre pôžitok, slobodu hriechu, to znamená hľadať ho priamo z Bohu protivných príčin. Niet pochýb, že takýto mier bol oveľa viac želaný aj u predpotopných ľudí či rozvrátených sodomčanov. Taký bol aj u modloslužobníkov všetkých čias a je u niektorých súčasných národov. Aké strašné slova povedal Boh pred potopou!
„Môj Duch nebude prebývať v človeku na veky, lebo on je len telo... Keď však Hospodin videl, že skazenosť ľudí na zemi bola veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca bolo ustavične zlé... I riekol Hospodin: Zotriem z povrchu zeme človeka, ktorého som stvoril...“ (1M 6, 3-7).
Absolútne inač pozerá na hodnotu mieru a tie stimuly, ktorými sa má riadiť každý kresťan na svojej ceste k mieru, Pravoslávie.
Po prvé, mier preňho nie je hodnotený sám o sebe, ale ako taký stav ľudských vzťahov, ktoré v sebe majú v porovnaní s vojnou objektívny predpoklad rozvíjať tie najhoršie vášne, ako nenávisť, krutosť, zlodejstvo, násilie a iné. To znamená, všetko to, čo kaličí dušu a telo človeka, robí ho ohavným a prináša duchovnú a telesnú smrť. Vtedy sa mier javí ako priaznivá atmosféra, v ktorej je možný spravodlivý duchovný život a dosiahnutie vnútorného pokoja, ktorý je podľa slov apoštola Pavla, viac ako každý rozum (Flp 4, 7) a človekovi prináša večné, neodlučiteľné blaho.
Po druhé, v samotnom zmierovaní vidí kresťanské vedomie ne spôsob pre dosiahnutie jednej z najvážnejších podmienok pozemského blahobytu, ktorá bude pri hocakej udalosti s určitosťou predčasne odňatá smrťou u každého z ľudí, ale predovšetkým naplnenie Christovho prikázania (Mt 5, 9) o láske k všetkým ľuďom (Mt 5, 43).
profesor Moskovskej duchovnej akadémie
A. Osipov
z ruského jazyka preložil
pplk. Mgr. Marek Ignacik, PhD.
dekan VVzS
Prameň: www.pobeda.ru
Autor: A. Osipov, preklad M.Ignacík - Dátum: 11.11.2009