Prednáška prof. ThDr.Igora Kišša - vojenská etika
Bol som požiadaný, aby som prehovoril o vzťahu vojenskej duchovnej služby v našej armáde a o kresťanských etických požiadavkách, ktoré sú kladené na jej pôsobenie.
Táto téma má mnoho rôznych dôležitých aspektov a nie je možné sa jej vyhnúť. Pokúsme sa pohovoriť aspoň o niektorých z nich a aspoň čiastočne si ich vyjasniť. Keďže som bol v rokoch 1994 a 1995 sám vojenským duchovným v našej armáde a vlastne prvým vojenským duchovným po zmene pomerov u nás, veľa som sa týmito otázkami zaoberal a pokúsim sa predložiť výsledky môjho premýšľania na túto tému.
1. Prvé čo by som chcel povedať je, že každý vojenský duchovný v našej armáde, v policajnom zbore alebo ako pracovník pri duchovnej opatere väzňov, si musí byť vedomý, že je reprezentantom kresťanskej cirkví v týchto organizáciách.
Takto sa na neho aj hľadí. Očakáva sa od neho, že sám bude dôstojným zástupcom toho, čo v týchto zložkách reprezentuje. Len tak môže si vydobyť rešpekt, uznanie a úctu u tých, medzi ktorými pracuje. Dostatočnou výstrahou nám môže byť poľný kurát z Haškovho románu Osudy dobrého vojaka Švejka, ktorý bol u príslušníkov ozbrojených zložiek v tomto románe iba v pohŕdaní, pretože bol rozdiel medzi tým, čo hlásal a ako v skutočnosti žil.
Vojenský duchovný má vedieť, že je svojím spôsobom „alter Christus“ a primerane tomu musí byť aj jeho správanie. To sa od neho očakáva a len takto si môže získať rešpekt a vážnosť u tých, ktorí sa s ním stretajú.
Keďže Kristus sám bol duchovným pastierom ľudí, aj vojenský duchovný musí byť predovšetkým dobrým duchovným pastierom. Také niečo nezahrňuje len zbožné slová, s ktorými predstúpi pred svojich poslucháčov, ale zahrňuje to aj osobný príklad kresťanského života. Iste nikto z nás nie je v svojom kresťanskom živote dokonalý, ale musí byť jasné to, o čom hovorí aj apoštol Pavel v liste Filipským, že sa nakoľko je mu to možné snaží čím lepšie viesť svoj kresťanský životný beh a je spolunasledovateľom Kristovým.
Musí sa vedieť predovšetkým obetovať v tejto práci. Kristus sa vedel v duchovnopastierskej práci obetovať až do smrti. Aj vojenský duchovný musí byť pripravený hoci na sebaobeť života v svojej práci. Táto práca mu nemôže byť len dobrým a výhodným zamestnaním, ale ozaj povolaním od Krista, keď začul Kristov hlas: „Poď za mnou a urobím ťa rybárom ľudských duší v špeciálnych oblastiach, kam budeš poslaný.“ V ťažkých dobách tu ho môže čakať aj sebaobeť vlastného života pri doprevádzaní vojakov a príslušníkov ozbrojených zborov pri plnení ich úloh. Všetci vieme ako slovenský katolícky duchovný pri páde lietadla pri návrate zo služby v zahraničí takú obeť života už musel priniesť. Taká je už služba v armáde. Nie je bez rizika ani pôsobenie medzi tými, ktorí boli na dlhoročné tresty odsúdení vo väzniciach. Kto z nás by nemyslel teraz na udalosti v leopoldovskej väznici pred niekoľkými rokmi, kde väzni zavraždili pri úteku z väzenia päť dozorcov.
Je tu aj tretia vec: Kristus vedel byť aj služobníkom. Nepovyšoval sa nad iných, hoci bol Pánom všetkého. Pri umývaní nôh symbolicky ukázal príklad kresťanskej služby blížnym. Ani príslušník duchovnej služby v ozbrojených zložkách si nemá zakladať na svojom postavení a svojich vojenských výložkách, ale má zostať skromným, pokorným Božím služobníkom, ktorý vie každého vypočuť v jeho ťažkostiach a pozdvihnúť ho aj v jeho pádoch. Tí, ktorí k nemu prichádzajú o duchovnú pomoc a radu, majú si byť istí, že nezneužije, čo mu bolo dôverne v spovednom rozhovore povedané, ale vypočuje a pomôže. Kto v niečom padol, má začuť s jeho slov: „Nehreš viac!“ Kristus vedel odpúšťať ľuďom v ich slabostiach. Trstinu nalomenú nedolomil a tlejúci knôt neuhasil. Odpustil Petrovi, keď trikrát zaprel svojho Pána, odpustil žene hriešnici. Takto musí byť odpúšťajúcim človekom, ktorý sa nepovyšuje nad tými, čo azda aj zblúdili na cestách života ani vojenský duchovný, ale stojac na mieste Kristovom vie im povedať: „Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy, odteraz viac nehreš.“
Kristovo slovo bolo ďalej mocným slovom. Neboli to iba pobožné frázy, ktoré hovoril zástupom. Kristus hovoril ako ten, kto má moc, kto vie povedať pravé oslobodzujúce Božie slovo v pravý čas, ktoré sa hlboko prihovorilo srdcu Jeho poslucháčov. Takto mocný v slovách i v skutkoch by mal byť aj pracovník duchovnej služby v ozbrojených zložkách.
Takto by sme mohli rozvíjať analógie medzi Kristom a vojenským duchovným aj ďalej. Čím viacej ktorý vojenský duchovný dokáže implementovať pri sebe rôzne aspekty Krista samého, a byť naozaj „alter Christus“, tým úspešnejší môže byť v svojej práci.
2. Je zlučiteľné používanie rôznych zbraní s našou kresťanskou vierou?
Táto otázka je do určitej miery medzi kresťanmi kontraverzná. Mnohí kresťania sa totiž nazdávajú, že kresťania by vojakmi, ani policajtmi vôbec nemali byť. Vraj kresťanovi nepatrí do ruky zbraň. Takéto niečo hovoria predovšetkým príslušníci Svedkov Jehovových, ale aj predstavitelia niektorých evanjelikálnych denominácií. Dokonca aj v našej evanjelickej cirkvi zastávajú niektorí takéto názory. Ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia sme mali jedného váženého člena generálneho presbyterstva našej cirkvi, ktorý ma ako vojenského duchovného vždy ako vojenského duchovného verejne napádal, keď som referoval o začínajúcej duchovnej službe v našej armáde. Vždy po mojom článku napísal protičlánok, že kresťan ako učeník Kristov nemá v armáde čo hľadať. Kresťan sa má vraj pridŕžať len Kristovej Kázni na vrchu a milovať dôsledne aj nepriateľa a zbraň nikdy nepoužiť. Zažil som aj iný prípad. Bol som v tejto dobe prítomný aj na jednom vystúpení žiakov Evanjelického gymnázia a tam naši evanjelickí žiaci hrali scénku ako sa ľudia rôznych povolaní stávali kresťanmi a prichádzali ku Kristovi. Keď prišiel vojak, tak v tejto scénke odhodil svoj vojenský meč, na znak toho, že už sa stal kresťanom. Aj to bol spôsob, ako naznačovali žiakom, že kresťan nemá nikdy používať zbraň. Nechcel som na tomto gymnáziu vyvolávať konflikty a preto som prešiel túto scénku mlčaním.
Je mi jasné, že nie každý človek by bol ochotný brániť svoju vlasť v boji proti nejakým zahraničným agresorom. Treba mu to rešpektovať, že nechce bojovať. Ale predsa povedať, že kresťan nemôže byť vojakom ani policajtom a nesmie na obranu iných nosiť zbraň je určite falošnou interpretáciou kresťanstva, kresťanskej viery aj Písma svätého.
3. Všetky hlavné kresťanské cirkvi súhlasia s obranou proti zahraničným agresorom ako aj proti kriminálnikom
Všimnime si, že prístup kresťanstva k predstaviteľom štátnej moci a nositeľom meča bol od samého počiatku veľmi pozitívny. Biblii sú ďaleké extrémne postoje niektorých kresťanov, ktoré falošne vysvetľujú piate Božie prikázanie „Nezabiješ“ tak, že prikázanie „Nezabiješ!“ sa vzťahuje aj na obranu vlasti.
Takéto názory sú extrémne a hlásajú ich len niektoré kresťanské skupiny. Všetky hlavné prúdy kresťanstva a veľké cirkvi majú pozitívny vzťah k obrane vlasti i k policajnej práci a oceňujú ju. Veď mnohé veľké postavy Starej zmluvy ako Jozue, Gedeon, Joáb boli vojaci. Aj Mojžiš a Dávid sa zúčastňovali na vojenskej činnosti izraelských vojsk. Spomeňme aj na boj Dávida s Filištíncami a obrom Goliášom, ktorý Stará zmluva zrejme oceňuje. Nová zmluva taktiež ukazuje predstaviteľov štátnej moci vo veľmi pozitívnom svetle. Keď rôzni vojaci prichádzali k Jánovi Krstiteľovi dať sa pokrstiť, Ján im neprikazuje odložiť zbraň a odísť z tejto služby, ale prikazuje len neutláčať ľud (Lk 3, 14). Ani slova tam nie je o tom, že by mali zbraň odhodiť. Po¬dobne Ježiš uzdravuje stotníkovho sluhu v Kafarnaum a nežiada od neho vzdať sa jeho povolania, ale dáva zrovna tohto predstaviteľa štátnej moci za vzor viery pre iných: „V pravde hovorím vám: U nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery“ (Mt 8, 10). Iný nositeľ štátnej moci a meča stotník Kornelius z Cezarei sa necháva pokrstiť s celou rodinou a zostá¬va tiež naďalej pri svojom povolaní (Sk 10. kap.). Známy je z Písma aj žalárnik vo Filipis, ktorý prijal kresťanstvo od apoštola Pavla a ktoré¬mu apoštol povedal známe slová: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom“ (Sk 16, 31). A opäť tam nie je nijaká zmienka, že by tento človek po prijatí kresťanstva musel zanechať svoju službu. Ale ten najznámejší príklad predstaviteľa svetského meča v evanjeliách je stot¬ník pod Kristovým krížom, ktorý keď videl na Golgote zamierať Krista, ako bol oddaný do rúk nebeského Otca a ako sa na kríži modlil 22. žalm, vedie ho to k vyznaniu: „Naozaj, Syn Boží bol tento!“ (Mt 27, 54).
Sú aj ďalšie prípady, keď Nová zmluva hovorí o nositeľoch svetského meča veľmi pozitívne a dáva ich za vzor (1K 9,7; 2Tm 2,3-4). To je jasný dôkaz, že kresťanstvo malo od svojho počiatku pozitívny vzťah k zamestnaniu vojaka a policajta, ktorý nosí meč, aby bránil svoju vlasť a bránil poriadok v spoločnosti. Treba si uvedomiť, že nikde v Písme nie je vojenská alebo policajná služba odsúdená alebo zakázaná. Nemajú zrejme pravdu tí, ktorí spájajú kresťanstvo so zákazom vziať do ruky zbraň. To by totiž bolo nesprávne preduchovňovanie kresťanstva. Naopak treba si všimnúť, že zbraň so sebou zrejme na obranu pred vtedajšími lúpežníkmi (pozri podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi), nosili aj samotní apoštolovia (čítaj Lk 22,49!). Keď Krista zatýkali, bol to apoštol Peter, ktorý v tej chvíli mal pri sebe meč a uťal ucho veľkňazovmu sluhovi Malchusovi, čo Krista zatýkal (J 18,10). Kristus síce vtedy apoštolovi Petrovi povedal: „Vlož svoj meč na jeho miesto, lebo všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú“ (Mt 26,52), ale tieto Kristove slová neznamenajú (ako to interpretujú pacifistické skupiny v kresťanstve), že kresťan nemá zbraň používať vôbec. Toto bolo len upozornenie pre apoštola Petra, že zbraň nemožno použiť proti zatýkajúcemu verejnému činiteľovi, aj keby toto zatýkanie bolo nespravodlivé, ako to nesprávne urobil Peter. Aby apoštola Petra Kristus zachránil pred trestom za útok na verejného činiteľa, uzdravil Malchusovi jeho odťaté ucho (Lk 22,51). Inak by neboli na Golgote tri kríže, ale asi až štyri – aj kríž Petrov. Fakt, že Kristovi učeníci nosili so sebou meče a mali ich aj v Getsemanskej záhrade a pýtali sa: „Pane, či máme udrieť mečom?“ (Lk 22,49) jasne ukazuje, že Kristus im za celé tri roky, čo s nim chodili, nosiť zbrane nezakazoval.
Naopak, keď Kristus vysielal apoštolov do sveta, medzi príkazmi, čo si majú so sebou vziať na misijné cesty, je aj príkaz: „Kúpte si meč!“ (Lk 22,36) – zrejme na obranu proti lúpežníkom pri misijných cestách. Keď mu apoštolovia ukázali, že majú pri sebe až dva meče, vtedy Kristus povedal: „To stačí“ (Lk 22,38).
Je to bohužiaľ tak, že táto udalosť v Getsemanskej záhrade, kde učeníci mali so sebou meč, sa prehliada a neberie dosť vážne. Niektorí vykladači extrémne preduchovňujú Krista, apoštolov, aj celé kresťanstvo, keď hovoria, že kresťan nemá brať do ruky zbraň. Odvolávať sa tu na Kristove slová: „Milujte svojich nepriateľov“ (Mt 5,44), je zavádzajúce. Zmysel týchto slov určite nie je ten, že nemáme násilne brániť kriminálnikovi v jeho zločinnosti alebo zahraničnému agresorovi v jeho agresivite voči našej vlasti.
4. Nie je protirečením u Krista, keď na jednej strane hovorí „Neprotivte sa zlému“, na druhej strane toleroval svojim učeníkom nosenie mečov?
Tu sa nejedná o protirečenie u Krista. Tieto slová totiž platia v individuálnej etike kresťana, ale nie v etike štátu. V individuálnej etike kresťan má byť naozaj človekom lásky, nemá sa odplácať zlým za zlé, má milovať aj nepriateľa. Ak nám sused urobí niečo zlého, podľa Kristovej kázne na vrchu nemôžeme mu to odplácať sami. Biblia jasne hovorí: „Nepomstite sa milovaní, ale ponechajte to hnevu Božiemu“ (Rim 12,19). Na zabrzdenie agresora alebo kriminálnika ustanovil Boh štátne orgány. Štátne orgány sú totiž Bohom na to ustanovené, aby potláčali zlo a bránili dobro. Slová: „Neprotivte sa zlému“ znamenajú, že ako jednotlivec si nemám s nikým vybavovať účty sám. Vinníka musia potrestať súdy a polícia a nie ja sám. Ale ako občan štátu v mene toho štátu môžem zobrať do ruky zbraň, keď ma štát do boja povolá, aby som zahraničného agresora zastavil. V tom zmysle príslušníci duchovnej služby v armáde majú učiť rozlišovať tých, ktorí nosia zbraň v mene štátu medzi individuálnou etikou, pre ktorú platia príkazy Kristovej Kázne na vrchu a nutnou obranou vlasti proti agresorom alebo obranou občanov proti civilným kriminálnikom a zásahov polície proti nim.
Tu neobstojí odvolávanie sa na piate Božie prikázanie „Nezabiješ!“. Pochopiteľne, že svojvoľne nesmie kresťan nikoho zabiť. Tento príkaz desatora sa však nevzťahuje na nutnú sebaobranu pri prepadnutí, ani na obranu vlasti proti agresii zvonka. Domácej i zahraničnej kriminalite je treba postaviť sa na odpor aj silou, aby sme mohli žiť pobožný a pokojný život. Inakšie by sme dávali zelenú všetkým kriminálnikom a agresorom. Spoločnosť nemôže byť bez vojska a bez polície. Túto potrebnú úlohu byť vojakom alebo príslušníkom polície musí niekto konať. Obetovať sa pre vlasť, to nemožno nechať len na neveriacich. Je treba vedieť, že piate Božie prikázanie, tak ako je zachytené v pôvodnom hebrejskom znení, neznie „Nezabiješ!“, ale „Nezavraždíš!“. Preto židovský anglický preklad Biblie, ktorý robili židovskí znalci hebrejčiny, prekladá toto prikázanie v 2. knihe Mojžišovej vždy „Nezavraždíš!“. Svojvoľná vražda druhého človeka je niečo iného ako zabitie v sebaobrane alebo pri obrane vlasti. Svojvoľná vražda je zakázaná piatym Božím prikázaním. Ak by tomu tak nebolo, spoločnosť by musela skončiť v chaose. V záujme udržania pokoja v spoločnosti a mieru vo svete je armáda a polícia nevyhnutnou súčasťou každého štátu. Tomuto správnemu rozlišovaniu medzi individuálnou kresťanskou etikou a etikou kresťanského vojaka a policajta v boji proti agresorom a kriminálnikom treba učiť príslušníkov armády a polície pri ich oprávnenom nasadení.
5. Apoštol Pavel tvrdí, že vojaci a policajti sú Božími služobníkmi
Všetky takéto pozitívne zmienky o použití meča, ktoré nachádzame v Biblii, nie sú zrejme náhodné. Dôvod pozitívneho pos¬toja ranného kresťanstva k predstaviteľom štátnej moci nám objasňuje apoštol Pavel v liste Rímskym 13. kap. Tu sa výslovne hovorí, že štátna moc je Božím zriadením. Nie je to teda niečo, s čím kresťania nemajú mať nič čo do činenia, pretože v spoločnosti treba použiť nejeden raz aj zbraň. Naopak, apoštol hovorí: títo ľudia sú Boží služobníci na dobro ľudí (R 13, 4). To však nie je nijaký bianko šek pre predstaviteľov štátnej moci, aby robili čokoľvek. Má to jednu podmienku: Apoštol Pavel výslovne hovorí, že oni sú Božími služobníkmi, ktorých hlavnou úlohou je chrániť dobrých a byť vykonávateľmi Božieho hnevu nad tými, ktorí zle robia. „Lebo vladári nie sú na postrach tým, čo dobre činia, ale tým, čo zle činia. Keď zle ro¬bíš, boj sa, lebo nie nadarmo nosí meč“, hovorí apoštol (R 13, 3-4). Správna štátna moc teda chráni dobrých a trestá zlých. To je jej mandát od Boha podľa Písma.
Biblia a kresťanstvo teda nehľadia na predstaviteľov štátnej moci ako na čisto sekulárnych ľudí, ktorých služba nemá s Božím svetom nič do činenia. Naopak nositelia štátnej moci (či už vojaci, či už policajti) sú Božími pomocníkmi na udržanie zákonnosti a poriadku vo svete.
Vychádza sa tu zrejme z predstavy, že svet je Boží a majú na ňom vládnuť Božie poriadky. Boj proti hriechu sa deje pritom na dvoch fron¬toch: v srdci človeka i v spoločnosti. Odstraňovať hriech z ľudského srdca, volať ľudí k pokániu, na to má Boh kňazov, kazateľov, apoštolov. Tí volajú ľudí k osobnej premene života. Ale ľudský hriech má aj formu kriminality alebo medzinárodnej agresie jedného národa proti druhému. A tu už nestačí len volanie k pokániu. S kriminalitou a vedomou agresiou sa už nedá bojovať len slovami a presvedčovaním. Tu už je treba nejeden raz postupovať aj tvrdo a musí sa prípadne použiť aj zbraň. Na túto prácu podľa apoštola Pavla ustanovil Boh štátnu moc. Tá je Božím služobníkom v boji proti hrubým prejavom ľudskej hriešnosti.
Predstavitelia meča, určení na udržanie poriadku v spoločnosti, sú Božími služobníkmi podľa apoštola zrejme aj preto, lebo v kriminalite a medzinárodnej agresii nejde len o kriminalitu a agresiu, ale z kresťanského hľadiska vzaté, za hrubou kriminalitou a medzinárodnou agresiou je v pozadí skrytá temná moc démonity. A skutočne sú to mnohokrát až démonské činy, s ktorými policajné a vojenské sily prichádzajú do sty¬ku. Boj kresťanstva je bojom proti démonite vo svete, hovorí apoštol Pa¬vel v liste Efezským (Ef 6, 12). A jedna časť tohto boja sa deje podľa kresťanského chápania aj prostredníctvom boja štátu a jeho represívnych a obranných orgánov.
Ide tu akoby o dve Božie ruky. Jedna Božia ruka je ruka lásky. Jej predstaviteľom je Kristus a Jeho evanjelium o láska k blížnemu. Ale tam, kde sa niekto proti láske k blížnemu hrubo previňuje, tam prichádza k slovu druhá ruka Božia, ruka spravodlivosti a Božej prísnosti. Tú predstavuje štát a jeho represívne orgány. A tie tvrdosťou zákona zabra¬ňujú antihumánnym činom. A tak ako kňaz a lekár sa svojím spôsobom dopĺňajú, lebo kňaz má liečiť dušu človeka a lekár zase ľudské telo, tak svojím spôsobom sa z teologického hľadiska dopĺňajú aj kňaz a predstavi¬teľ mocenských štátnych orgánov. Kňaz má za úlohu odstraňovať démonitu zo srdca, nositeľ svetského meča má démonite brániť v spoločnosti. Obe tieto povo¬lania z teologického hľadiska využíva Boh pri udržiavaní tohto sveta a jeho zachovávaní od zlého. Tí jedni (kňazi) používajú len slovo a výchovu, tí druhí (polícia a vojaci) používajú aj meč a zbraň. Ale ide tu o jeden a ten istý eschatologický Boží boj proti hriechu a démonite vo svete. V tom prvom boji Boh využíva len tých, čo sú veriaci. Tí vedú ako kňazi ľudí k pokániu a k zmene života. V tom druhom eschatologickom boji Boh už používa ľudí bez ohľadu na ich vieru, ak sú pripravení, ochotní a odhodlaní brániť zlu vo svete.
6. Ak nositelia svetského meča sú podľa Písma Boží služobníci, potom použitie meča, ak ide o oprávnenú obranu proti agresorovi alebo kriminálnikovi, je v súhlase s Božím plánom o spravovaní sveta
Samozrejme, že ako kresťania a ľudia veriaci v Boha, si prajeme predovšetkým mier. Niet pochybností, že Boh chce mať na svete mier. Mier je v Biblii chápaný ako etická hodnota kráľovstva Božieho (šálóm). Na agresívne vyvolanie vojny sa v Biblii hľadí ako na niečo diabolského. Iná situácia je, keď vojnu zahraničný agresor nanúti inému štátu. V tom prípade to nie je útočná vojna, ale obranná. Preto obrana vlasti proti vonkajšej agresii, ktorej cieľom je zastavenie agresora, je prípustná. Ba viacej: brániť napadnutého spolublížneho, brániť svoj národ, jeho občanov, jeho matky a deti, je svätou povinnosťou každého bojaschopného muža. V prírode to Boh dal tak, že včely si bránia svoj úľ, a preto majú na letáči svoje stráže, ktoré ihneď bojovo zasiahnu, ak by sa do ich úľa vtláčal vonkajší agresor z iného včelstva. Keď sa mu podarí do úľa preniknúť, potom začnú bojovať proti nemu všetky včely. Tento pud je včelám daný zrejme od Stvoriteľa. Tak boli včely stvorené, aby sa bránili. Aj národy majú právo brániť mier svojich rodín proti tomu, kto by ho chcel narušiť. Existuje teda aj svätá vojna, keď národ oprávnene bráni svoje záujmy. Existuje aj spravodlivá vojna, „bellum justum“. Hlavní teológovia všetkých veľkých kresťanských cirkví o tom nikdy nepochybovali. Preduchovnené kresťanstvo, ktoré odmieta brať do ruky zbraň a brániť vlasť alebo blížneho, je nepochopením skutočného kresťanstva, ako ho hlásal a praktizoval Ježiš Kristus a apoštolovia. Toto kresťanstvo chce odmietnutím vojenskej služby revidovať učenie Krista a apoštolov. Je to paradox, ale cieľom obrannej vojny je uskutočnenie humanity: zabrzdenie a potrestanie agresora. Takáto vojna je službou lásky blížnemu. Luther hovorí: Podobá sa tvrdému zákroku lekára, ktorý amputuje chorý úd, aby zachránil celé telo. Nemožno teda hodnotiť každú vojnu rovnako. Nie je vojna ako vojna. Treba sa pýtať, o čo v nej ide. Vojak musí byť presvedčený, že vojna, do ktorej ide, je spravodlivou vojnou na ochranu pokoja jeho vlasti. Ak vojak toto presvedčenie má, môže chápať vojenskú službu ako mandát, ktorý mu bol daný od Boha. Ak je však vojna jeho národa agresívna, na takejto vojne má kresťan svoju účasť odmietnuť. Tak to robili mnohí vojaci za druhej svetovej vojny, keď odmietali bojovať na strane nacistov. Nechali sa na fronte zajať a pripojili sa k vojenským jednotkám, bojujúcim proti fašizmu, kde boli pripravení položiť aj svoje životy.
Správny kresťan sa nemá preto vyhýbať obrane vlasti, lebo je v súlade s Božím poriadkom v tomto svete, zabrzdiť všetkých kriminálnikov a agresorov aj silou meča. Tí, čo sa z dôvodov svedomia vyhýbajú vojenskej službe, sa v určitom zmysle vlastne vyhýbajú sebaobeti pre blížneho.
7. Vojaci a policajti pri boji s agresivitou a zločinnosťou plnia vlastne sekulárnym spôsobom Boží príkaz vedieť sa v láske obetovať pre blížneho
Takáto služba policajných a vojenských orgánov pri potláčaní kriminality a medzinárodnej agresie je spo¬jená s mnohou sebaobeťou. Policajti a vojaci musia mnohokrát riskovať vlastný život pri boji so zločinnosťou alebo agresiou. Sebaobeť príslušníkov policaj¬ných zborov a vojska je z biblického hľadiska akýmsi sekulárnym vyjadre¬ním kresťanskej požiadavky po sebaobeti v prospech blížneho. Je to výraz najvyššej medziľudskej lásky, keď niekto dokáže seba obetovať prípadne obetovať až svoj život v tejto službe. Tu platia slová Kristove, ktorý povedal: „Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov“ (J 15, 13). Tieto Kristove slová by boli vhodné na náhrobnom kameni nejedného príslušníka policajného zboru alebo vojaka, ktorý položil vlastný život v boji so zločinnosťou. Kresťanstvo si bolo vždy vedomé, že popri spirituálnom, jestvuje aj sekulárne vyjadrenie kresťanských hodnôt seba¬obete, ktoré je Bohu taktiež milé. Patrí k nemu aj sebaobeť tých nespo¬četných hrdinov, ktorí v službe vlasti, alebo v službe človeku pre dobro iných, obetovali svoje životy. Ak budete raz ako vojenskí duchovní musieť azda pochovávať niekoho, kto v boji s agresormi alebo s kriminálnikmi položil svoj život, hovorte na takomto pohrebe predovšetkým o sebaobeti, ktorá je výrazom najvyššej lásky k blížnym.
8. Policajti a vojaci zohrávajú obrovskú stabilizačnú funkciu v spoločnosti.
V antických dobách, keď policajná služba bola ešte nedos¬tatočne rozvinutá, ľudia si zjednávali spravodlivosť sami. Dochádzalo tak k mnohým prechmatom a novým nespravodlivostiam. Prípadne sa rozvinul kolotoč pomst, ktorý už nebolo možné zastaviť. Príkladom toho je dodnes juhoeurópska vendeta, krvná pomsta. V Európe až do stredoveku platilo totiž nepísané pravidlo, že človek si mohol zjednať prípadne spravodli¬vosť sám. Tento úzus poznala celá antika. Biblia opisuje prípad ako Ši¬meón a Lévi sami pomstili znásilnenie svojej sestry Díny (1.Mojž 34, 2), ale urobili to takým krutým spôsobom, že to musel ich otec patriarcha Jákob odsúdiť (1.Mojž 34, 30). Vznik policajných orgánov v dejinách zab¬ránilo takémuto samosudcovstvu v spoločnosti. Previnilec má byť potres¬taný v súčinnosti policajných a sudcovských orgánov. Je to v plnom súhlase s biblickým zákazom pomstiť sa sám (R 12, 19). Takto vznik policaj¬ných orgánov pomáhal naplniť tento biblický príkaz.
Zasvätiť svoj život v boji proti nehumanite a takto vychovávať ľudí v ozbrojených zboroch, je veľkou úlohou tých, ktorí stoja v službe pastorálnej starostlivosti o predstaviteľov ozbrojených zložiek nášho štátu.
9. V právnom štáte musia mať policajné a vojenské aktivity aj určité medze
Biblia si však uvedomuje, že aj štát, ktorý by mal byť ochranou a múrom proti zlu v spoločnosti, môže niekedy prepadnúť démonite. Upozor¬nenie na možnosť démonizácie štátu zaznieva najmä v knihe Zjavenia Já¬novho, ktorá je písaná v dobe prenasledovania prvých kresťanov pre vieru zo strany rímskych cisárov. V tejto knihe je rímsky štát pripodobňovaný šelme. V démonizovanom štáte, ktorý trestá koľkokrát dobrých len pre ich presvedčenie (a mnohokrát pritom prepačuje priestupky zlým), démonizácii prepadajú súčasne aj policajné orgány. Taký prípad môže nastať v tota¬litnom štáte, ale aj v štáte extrémne skorumpovanom, kde dochádza k spojeniu reprezentantov štátu a zločineckých mafií. Je pozoruhodné, že už Biblia pozná také prípady. Prorok Izaiáš vytýka izraelským kniežatám, že sa stali komplicmi zlodejov (Iz 1, 23). Teda prepojenie zločineckých ma¬fií a reprezentantov štátnych orgánov bolo známe už v biblických dobách.
Správne fungujúce štátne, sudcovské i policajné orgány naproti tomu dodržiavajú prirodzené právo. Prirodzené právo je najvyššie humánne pochopenie právnych noriem. Štát riadený normami prirodzeného práva je teda maximálne humánny štát. Jeho riadiacim princípom je humanita. V ta¬komto štáte aj policajné a vojenské orgány majú dôveru verejnosti, že ich zásahy sú spravodlivé a morálne čisté. Tu dochádza k vysokému stupňu jednoty poli¬tiky a etiky, ale aj etiky a práce policajných a vojenských orgánov. Prácu policaj¬ných a vojenských orgánov nemožno teda oddeliť od etiky, pretože inak by tieto orgány z kresťanského hľadiska nemohli byť chápané ako Boží služobníci v zmysle R 13. kap., ale boli by služobníkmi démonity a antihumanity.
Štát z kresťanského hľadiska nemá teda ľubovoľnú moc, ale jeho moc je určená prirodzeným právom. Čo je proti prirodzenému právu, sa nestáva právom, aj keby to štát za právo vyhlásil, ale je to bezprávie. Popredný katolícky morálny teológ Bernard Häring sa v svojej knihe „Das Gesetz Christi“ za¬oberá otázkou zodpovednosti pracovníka polície z kresťanského hľadiska za týchto okolností. Hovorí zhruba toto: Ak policajný pracovník musí podporovať zásahy, ktoré majú zrejme antihumánny charakter (napr. zúčas¬tňuje sa na prenasledovaní Židov, ako tomu bolo za poslednej vojny), do¬púšťa sa tým ťažkého hriechu. Ak taký policajt zatkne nevinného človeka len pre jeho náboženskú príslušnosť alebo presvedčenie, nemožno tento jeho čin ospravedlniť, hovorí Häring. Stáva sa potom pomocníkom nespra¬vodlivých zákonov a prenasledovateľom nevinných, aj keď jeho zločin nie je taký ťažký, ako tých, čo taký rozkaz vydali“ (pozri Bernhard Häring, Das Gesetz Christi, Freiburg 1954, 927). Sú teda chvíle, keď policajt ale aj vojak by mal z dôvodu svedomia a svojho humánneho presvedčenia odmi¬etnuť splniť určité nehumánne rozkazy. Pekným príkladom takéhoto konania v Biblii boli tí predstavitelia polície v Jeruzaleme v dobe Kristovej, ktorí dostali od svojich predstavených príkaz ísť zatknúť Ježiša, ale odmietli to urobiť, lebo považovali Ježiša za spravodlivého (pozri J 7, 45-46). Záporným príkladom na druhej strane je stredoveká inkvizícia, ktorá zatýkala, mučila a aj popravovala ľudí iného presvedčenia a tým sa dostala do rozporu s morálnymi princípmi kresťanstva. Stredoveká inkvizičná prax bola flagrantným porušením etiky tých, ktorí boli v tej dobe nositeľmi zbraní.
Konanie policajta a vojaka proti prirodzenému právu je riskant¬né z hľadiska zodpovednosti pred Bohom, ale aj pred súdom dejín. Upozorňuje na to nemecký teológ Dietrich Bonhoeffer. Tento popredný ne¬mecký teológ sám skončil na nacistickom popravisku za účasť na príprave atentátu na Adolfa Hitlera. Bonhoeffer poukazuje v svojej etike na to, že čo je proti prirodzenému právu má len dočasnú platnosť. Vždy príde doba, keď prirodzené zvíťazí nad neprirodzeným a dehumanizovaným. Vtedy nepri¬rodzené a dehumanizované bude volané k zodpovednosti (Dietrich Bonhoef¬fer, Ethik, München 1949, 96). Podobný motív nachádzame u nemecko-amerického teológa Paula Tillicha, ktorý má tzv. učenie o dynamickej pravde. Podľa Tillicha pravda má v dejinách tendenciu presadiť sa proti lži. A preto nepostupuje múdre z hľadiska súdu dejín ten, kto sa upíše nepravde. Preto mnohí slovenskí vojaci odmietli v dobe 2. svetovej vojny bojovať na strane nacistov a gardistov. Naši evanjelickí duchovní ich v chrámoch tak vychovávali, aby sa postavili na stranu Slovenského národného povstania proti dehumanizácii nacizmu.
Musíme teda hovoriť aj o medziach aktivity armády a polície. Tieto medze sú mnohoraké. V tejto prednáške nemôžeme na všetky ani poukázať. Dovoľte mi preto nakoniec poukázať len na niektoré kvôli základnej orientácii.
1. Prvým obmedzením je, že polícia a vojsko nemôžu byť postavené na nejakom utopickom ultrahumanizme, ktorý by podcenil potrebnú tvrdosť ku krimi¬nálnikom alebo zahraničným agresorom. To by sme kriminálnikom a agresorom iba nahrávali, aby mohli ďalej konať svoje zlé činy a oni by to zneužívali. Humanita polície a vojska z kresťanského hľa¬diska musí byť reálnou humanitou. Má byť humanitou len natoľko, nakoľko je to možné a rozumné. Keď je nutný tvrdý zásah, musí prísť k slovu aj tvrdosť.
2. Tvrdosť polície a vojska ale nemôže byť ľubovoľná. V pozadí musí humanita zostať. Extrémne tvrdé zásahy (použitie strelnej zbrane) majú prísť k slovu, až keď nevedú k cieľu iné zásahy.
Treba sa proste riadiť prirodzeným právom. V pojme „právo“ je zakó¬dovaná humánnosť, ale v pojme „prirodzené“ je zakódované to, čo v urči¬tej situácii je nevyhnutné urobiť a žiada to život. Preto ak situácia vyžaduje tvrdý zásah polície a vojska proti kriminálnikovi a zahraničnému agresorovi, musí byť polícia a vojsko aj z kresťanského hľadiska voči spoločenskej démonite dostatočne tvrdé.
Aktivity polície sa majú vzťahovať však výslovne len na boj s kri¬minalitou. Štát, ktorý dovoľuje policajným orgánom zásahy proti ľuďom aj z dôvodov presvedčenia, rasy alebo národnosti, sa stáva totalitným a po¬licajným štátom. Možno to povedať s Karolom Barthom azda takto: Štát, ktorý je príliš mno¬ho štátom (a teda chce cez políciu kontrolovať ešte aj náboženské pres¬vedčenie ľudí), je príliš málo štátom, totiž neplní svoje funkcie, pre¬tože pravá funkcia štátu i policajných orgánov ako Božích služobníkov na údržbe sveta je boj s kriminalitou a hrubým zlom. Čo je nad to, je z kresťanského hľadiska od zlého.
Tak isto musia byť dostatočne tvrdé aj zásahy vojska nutné na to, aby zahraničný agresor bol vytesnený za hranice našej vlasti a naše rodiny mohli žiť naďalej pokojným a šťastným životom.
Všetky tieto otázky vojenskej a policajnej etiky sú z teologického hľadiska zložité. Nie každý ich dokáže správne rozlišovať a preto máme na jednej strane mnohých pacifistov, ktorí hlásajú, že kresťan nemá vziať do ruky zbraň, ako hovorili v dobe reformácie niektorí anabaptisti a v minulom storočí zase tolstojovci a ich prívrženci. Na druhej strane sú ľudia, ktorým ak sa zverí do ruky zbraň, vedia ju aj nehumánne zneužiť. Vašou úlohou ako duchovných v Evanjelickej duchovnej službe v ozbrojených zložkách je učiť správnemu používaniu meča a zbraní, aby to viedlo k potrebnej stabilizácii našej spoločnosti.
Prednáška bola povedaná na konferencii predstaviteľov vojenskej a policajnej duchovnej služby v ozbrojených zložkách SR vo Sv. Jure v evanjelickom centre Agapé dňa 11. marca 2009.
Táto téma má mnoho rôznych dôležitých aspektov a nie je možné sa jej vyhnúť. Pokúsme sa pohovoriť aspoň o niektorých z nich a aspoň čiastočne si ich vyjasniť. Keďže som bol v rokoch 1994 a 1995 sám vojenským duchovným v našej armáde a vlastne prvým vojenským duchovným po zmene pomerov u nás, veľa som sa týmito otázkami zaoberal a pokúsim sa predložiť výsledky môjho premýšľania na túto tému.
1. Prvé čo by som chcel povedať je, že každý vojenský duchovný v našej armáde, v policajnom zbore alebo ako pracovník pri duchovnej opatere väzňov, si musí byť vedomý, že je reprezentantom kresťanskej cirkví v týchto organizáciách.
Takto sa na neho aj hľadí. Očakáva sa od neho, že sám bude dôstojným zástupcom toho, čo v týchto zložkách reprezentuje. Len tak môže si vydobyť rešpekt, uznanie a úctu u tých, medzi ktorými pracuje. Dostatočnou výstrahou nám môže byť poľný kurát z Haškovho románu Osudy dobrého vojaka Švejka, ktorý bol u príslušníkov ozbrojených zložiek v tomto románe iba v pohŕdaní, pretože bol rozdiel medzi tým, čo hlásal a ako v skutočnosti žil.
Vojenský duchovný má vedieť, že je svojím spôsobom „alter Christus“ a primerane tomu musí byť aj jeho správanie. To sa od neho očakáva a len takto si môže získať rešpekt a vážnosť u tých, ktorí sa s ním stretajú.
Keďže Kristus sám bol duchovným pastierom ľudí, aj vojenský duchovný musí byť predovšetkým dobrým duchovným pastierom. Také niečo nezahrňuje len zbožné slová, s ktorými predstúpi pred svojich poslucháčov, ale zahrňuje to aj osobný príklad kresťanského života. Iste nikto z nás nie je v svojom kresťanskom živote dokonalý, ale musí byť jasné to, o čom hovorí aj apoštol Pavel v liste Filipským, že sa nakoľko je mu to možné snaží čím lepšie viesť svoj kresťanský životný beh a je spolunasledovateľom Kristovým.
Musí sa vedieť predovšetkým obetovať v tejto práci. Kristus sa vedel v duchovnopastierskej práci obetovať až do smrti. Aj vojenský duchovný musí byť pripravený hoci na sebaobeť života v svojej práci. Táto práca mu nemôže byť len dobrým a výhodným zamestnaním, ale ozaj povolaním od Krista, keď začul Kristov hlas: „Poď za mnou a urobím ťa rybárom ľudských duší v špeciálnych oblastiach, kam budeš poslaný.“ V ťažkých dobách tu ho môže čakať aj sebaobeť vlastného života pri doprevádzaní vojakov a príslušníkov ozbrojených zborov pri plnení ich úloh. Všetci vieme ako slovenský katolícky duchovný pri páde lietadla pri návrate zo služby v zahraničí takú obeť života už musel priniesť. Taká je už služba v armáde. Nie je bez rizika ani pôsobenie medzi tými, ktorí boli na dlhoročné tresty odsúdení vo väzniciach. Kto z nás by nemyslel teraz na udalosti v leopoldovskej väznici pred niekoľkými rokmi, kde väzni zavraždili pri úteku z väzenia päť dozorcov.
Je tu aj tretia vec: Kristus vedel byť aj služobníkom. Nepovyšoval sa nad iných, hoci bol Pánom všetkého. Pri umývaní nôh symbolicky ukázal príklad kresťanskej služby blížnym. Ani príslušník duchovnej služby v ozbrojených zložkách si nemá zakladať na svojom postavení a svojich vojenských výložkách, ale má zostať skromným, pokorným Božím služobníkom, ktorý vie každého vypočuť v jeho ťažkostiach a pozdvihnúť ho aj v jeho pádoch. Tí, ktorí k nemu prichádzajú o duchovnú pomoc a radu, majú si byť istí, že nezneužije, čo mu bolo dôverne v spovednom rozhovore povedané, ale vypočuje a pomôže. Kto v niečom padol, má začuť s jeho slov: „Nehreš viac!“ Kristus vedel odpúšťať ľuďom v ich slabostiach. Trstinu nalomenú nedolomil a tlejúci knôt neuhasil. Odpustil Petrovi, keď trikrát zaprel svojho Pána, odpustil žene hriešnici. Takto musí byť odpúšťajúcim človekom, ktorý sa nepovyšuje nad tými, čo azda aj zblúdili na cestách života ani vojenský duchovný, ale stojac na mieste Kristovom vie im povedať: „Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy, odteraz viac nehreš.“
Kristovo slovo bolo ďalej mocným slovom. Neboli to iba pobožné frázy, ktoré hovoril zástupom. Kristus hovoril ako ten, kto má moc, kto vie povedať pravé oslobodzujúce Božie slovo v pravý čas, ktoré sa hlboko prihovorilo srdcu Jeho poslucháčov. Takto mocný v slovách i v skutkoch by mal byť aj pracovník duchovnej služby v ozbrojených zložkách.
Takto by sme mohli rozvíjať analógie medzi Kristom a vojenským duchovným aj ďalej. Čím viacej ktorý vojenský duchovný dokáže implementovať pri sebe rôzne aspekty Krista samého, a byť naozaj „alter Christus“, tým úspešnejší môže byť v svojej práci.
2. Je zlučiteľné používanie rôznych zbraní s našou kresťanskou vierou?
Táto otázka je do určitej miery medzi kresťanmi kontraverzná. Mnohí kresťania sa totiž nazdávajú, že kresťania by vojakmi, ani policajtmi vôbec nemali byť. Vraj kresťanovi nepatrí do ruky zbraň. Takéto niečo hovoria predovšetkým príslušníci Svedkov Jehovových, ale aj predstavitelia niektorých evanjelikálnych denominácií. Dokonca aj v našej evanjelickej cirkvi zastávajú niektorí takéto názory. Ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia sme mali jedného váženého člena generálneho presbyterstva našej cirkvi, ktorý ma ako vojenského duchovného vždy ako vojenského duchovného verejne napádal, keď som referoval o začínajúcej duchovnej službe v našej armáde. Vždy po mojom článku napísal protičlánok, že kresťan ako učeník Kristov nemá v armáde čo hľadať. Kresťan sa má vraj pridŕžať len Kristovej Kázni na vrchu a milovať dôsledne aj nepriateľa a zbraň nikdy nepoužiť. Zažil som aj iný prípad. Bol som v tejto dobe prítomný aj na jednom vystúpení žiakov Evanjelického gymnázia a tam naši evanjelickí žiaci hrali scénku ako sa ľudia rôznych povolaní stávali kresťanmi a prichádzali ku Kristovi. Keď prišiel vojak, tak v tejto scénke odhodil svoj vojenský meč, na znak toho, že už sa stal kresťanom. Aj to bol spôsob, ako naznačovali žiakom, že kresťan nemá nikdy používať zbraň. Nechcel som na tomto gymnáziu vyvolávať konflikty a preto som prešiel túto scénku mlčaním.
Je mi jasné, že nie každý človek by bol ochotný brániť svoju vlasť v boji proti nejakým zahraničným agresorom. Treba mu to rešpektovať, že nechce bojovať. Ale predsa povedať, že kresťan nemôže byť vojakom ani policajtom a nesmie na obranu iných nosiť zbraň je určite falošnou interpretáciou kresťanstva, kresťanskej viery aj Písma svätého.
3. Všetky hlavné kresťanské cirkvi súhlasia s obranou proti zahraničným agresorom ako aj proti kriminálnikom
Všimnime si, že prístup kresťanstva k predstaviteľom štátnej moci a nositeľom meča bol od samého počiatku veľmi pozitívny. Biblii sú ďaleké extrémne postoje niektorých kresťanov, ktoré falošne vysvetľujú piate Božie prikázanie „Nezabiješ“ tak, že prikázanie „Nezabiješ!“ sa vzťahuje aj na obranu vlasti.
Takéto názory sú extrémne a hlásajú ich len niektoré kresťanské skupiny. Všetky hlavné prúdy kresťanstva a veľké cirkvi majú pozitívny vzťah k obrane vlasti i k policajnej práci a oceňujú ju. Veď mnohé veľké postavy Starej zmluvy ako Jozue, Gedeon, Joáb boli vojaci. Aj Mojžiš a Dávid sa zúčastňovali na vojenskej činnosti izraelských vojsk. Spomeňme aj na boj Dávida s Filištíncami a obrom Goliášom, ktorý Stará zmluva zrejme oceňuje. Nová zmluva taktiež ukazuje predstaviteľov štátnej moci vo veľmi pozitívnom svetle. Keď rôzni vojaci prichádzali k Jánovi Krstiteľovi dať sa pokrstiť, Ján im neprikazuje odložiť zbraň a odísť z tejto služby, ale prikazuje len neutláčať ľud (Lk 3, 14). Ani slova tam nie je o tom, že by mali zbraň odhodiť. Po¬dobne Ježiš uzdravuje stotníkovho sluhu v Kafarnaum a nežiada od neho vzdať sa jeho povolania, ale dáva zrovna tohto predstaviteľa štátnej moci za vzor viery pre iných: „V pravde hovorím vám: U nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery“ (Mt 8, 10). Iný nositeľ štátnej moci a meča stotník Kornelius z Cezarei sa necháva pokrstiť s celou rodinou a zostá¬va tiež naďalej pri svojom povolaní (Sk 10. kap.). Známy je z Písma aj žalárnik vo Filipis, ktorý prijal kresťanstvo od apoštola Pavla a ktoré¬mu apoštol povedal známe slová: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom“ (Sk 16, 31). A opäť tam nie je nijaká zmienka, že by tento človek po prijatí kresťanstva musel zanechať svoju službu. Ale ten najznámejší príklad predstaviteľa svetského meča v evanjeliách je stot¬ník pod Kristovým krížom, ktorý keď videl na Golgote zamierať Krista, ako bol oddaný do rúk nebeského Otca a ako sa na kríži modlil 22. žalm, vedie ho to k vyznaniu: „Naozaj, Syn Boží bol tento!“ (Mt 27, 54).
Sú aj ďalšie prípady, keď Nová zmluva hovorí o nositeľoch svetského meča veľmi pozitívne a dáva ich za vzor (1K 9,7; 2Tm 2,3-4). To je jasný dôkaz, že kresťanstvo malo od svojho počiatku pozitívny vzťah k zamestnaniu vojaka a policajta, ktorý nosí meč, aby bránil svoju vlasť a bránil poriadok v spoločnosti. Treba si uvedomiť, že nikde v Písme nie je vojenská alebo policajná služba odsúdená alebo zakázaná. Nemajú zrejme pravdu tí, ktorí spájajú kresťanstvo so zákazom vziať do ruky zbraň. To by totiž bolo nesprávne preduchovňovanie kresťanstva. Naopak treba si všimnúť, že zbraň so sebou zrejme na obranu pred vtedajšími lúpežníkmi (pozri podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi), nosili aj samotní apoštolovia (čítaj Lk 22,49!). Keď Krista zatýkali, bol to apoštol Peter, ktorý v tej chvíli mal pri sebe meč a uťal ucho veľkňazovmu sluhovi Malchusovi, čo Krista zatýkal (J 18,10). Kristus síce vtedy apoštolovi Petrovi povedal: „Vlož svoj meč na jeho miesto, lebo všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú“ (Mt 26,52), ale tieto Kristove slová neznamenajú (ako to interpretujú pacifistické skupiny v kresťanstve), že kresťan nemá zbraň používať vôbec. Toto bolo len upozornenie pre apoštola Petra, že zbraň nemožno použiť proti zatýkajúcemu verejnému činiteľovi, aj keby toto zatýkanie bolo nespravodlivé, ako to nesprávne urobil Peter. Aby apoštola Petra Kristus zachránil pred trestom za útok na verejného činiteľa, uzdravil Malchusovi jeho odťaté ucho (Lk 22,51). Inak by neboli na Golgote tri kríže, ale asi až štyri – aj kríž Petrov. Fakt, že Kristovi učeníci nosili so sebou meče a mali ich aj v Getsemanskej záhrade a pýtali sa: „Pane, či máme udrieť mečom?“ (Lk 22,49) jasne ukazuje, že Kristus im za celé tri roky, čo s nim chodili, nosiť zbrane nezakazoval.
Naopak, keď Kristus vysielal apoštolov do sveta, medzi príkazmi, čo si majú so sebou vziať na misijné cesty, je aj príkaz: „Kúpte si meč!“ (Lk 22,36) – zrejme na obranu proti lúpežníkom pri misijných cestách. Keď mu apoštolovia ukázali, že majú pri sebe až dva meče, vtedy Kristus povedal: „To stačí“ (Lk 22,38).
Je to bohužiaľ tak, že táto udalosť v Getsemanskej záhrade, kde učeníci mali so sebou meč, sa prehliada a neberie dosť vážne. Niektorí vykladači extrémne preduchovňujú Krista, apoštolov, aj celé kresťanstvo, keď hovoria, že kresťan nemá brať do ruky zbraň. Odvolávať sa tu na Kristove slová: „Milujte svojich nepriateľov“ (Mt 5,44), je zavádzajúce. Zmysel týchto slov určite nie je ten, že nemáme násilne brániť kriminálnikovi v jeho zločinnosti alebo zahraničnému agresorovi v jeho agresivite voči našej vlasti.
4. Nie je protirečením u Krista, keď na jednej strane hovorí „Neprotivte sa zlému“, na druhej strane toleroval svojim učeníkom nosenie mečov?
Tu sa nejedná o protirečenie u Krista. Tieto slová totiž platia v individuálnej etike kresťana, ale nie v etike štátu. V individuálnej etike kresťan má byť naozaj človekom lásky, nemá sa odplácať zlým za zlé, má milovať aj nepriateľa. Ak nám sused urobí niečo zlého, podľa Kristovej kázne na vrchu nemôžeme mu to odplácať sami. Biblia jasne hovorí: „Nepomstite sa milovaní, ale ponechajte to hnevu Božiemu“ (Rim 12,19). Na zabrzdenie agresora alebo kriminálnika ustanovil Boh štátne orgány. Štátne orgány sú totiž Bohom na to ustanovené, aby potláčali zlo a bránili dobro. Slová: „Neprotivte sa zlému“ znamenajú, že ako jednotlivec si nemám s nikým vybavovať účty sám. Vinníka musia potrestať súdy a polícia a nie ja sám. Ale ako občan štátu v mene toho štátu môžem zobrať do ruky zbraň, keď ma štát do boja povolá, aby som zahraničného agresora zastavil. V tom zmysle príslušníci duchovnej služby v armáde majú učiť rozlišovať tých, ktorí nosia zbraň v mene štátu medzi individuálnou etikou, pre ktorú platia príkazy Kristovej Kázne na vrchu a nutnou obranou vlasti proti agresorom alebo obranou občanov proti civilným kriminálnikom a zásahov polície proti nim.
Tu neobstojí odvolávanie sa na piate Božie prikázanie „Nezabiješ!“. Pochopiteľne, že svojvoľne nesmie kresťan nikoho zabiť. Tento príkaz desatora sa však nevzťahuje na nutnú sebaobranu pri prepadnutí, ani na obranu vlasti proti agresii zvonka. Domácej i zahraničnej kriminalite je treba postaviť sa na odpor aj silou, aby sme mohli žiť pobožný a pokojný život. Inakšie by sme dávali zelenú všetkým kriminálnikom a agresorom. Spoločnosť nemôže byť bez vojska a bez polície. Túto potrebnú úlohu byť vojakom alebo príslušníkom polície musí niekto konať. Obetovať sa pre vlasť, to nemožno nechať len na neveriacich. Je treba vedieť, že piate Božie prikázanie, tak ako je zachytené v pôvodnom hebrejskom znení, neznie „Nezabiješ!“, ale „Nezavraždíš!“. Preto židovský anglický preklad Biblie, ktorý robili židovskí znalci hebrejčiny, prekladá toto prikázanie v 2. knihe Mojžišovej vždy „Nezavraždíš!“. Svojvoľná vražda druhého človeka je niečo iného ako zabitie v sebaobrane alebo pri obrane vlasti. Svojvoľná vražda je zakázaná piatym Božím prikázaním. Ak by tomu tak nebolo, spoločnosť by musela skončiť v chaose. V záujme udržania pokoja v spoločnosti a mieru vo svete je armáda a polícia nevyhnutnou súčasťou každého štátu. Tomuto správnemu rozlišovaniu medzi individuálnou kresťanskou etikou a etikou kresťanského vojaka a policajta v boji proti agresorom a kriminálnikom treba učiť príslušníkov armády a polície pri ich oprávnenom nasadení.
5. Apoštol Pavel tvrdí, že vojaci a policajti sú Božími služobníkmi
Všetky takéto pozitívne zmienky o použití meča, ktoré nachádzame v Biblii, nie sú zrejme náhodné. Dôvod pozitívneho pos¬toja ranného kresťanstva k predstaviteľom štátnej moci nám objasňuje apoštol Pavel v liste Rímskym 13. kap. Tu sa výslovne hovorí, že štátna moc je Božím zriadením. Nie je to teda niečo, s čím kresťania nemajú mať nič čo do činenia, pretože v spoločnosti treba použiť nejeden raz aj zbraň. Naopak, apoštol hovorí: títo ľudia sú Boží služobníci na dobro ľudí (R 13, 4). To však nie je nijaký bianko šek pre predstaviteľov štátnej moci, aby robili čokoľvek. Má to jednu podmienku: Apoštol Pavel výslovne hovorí, že oni sú Božími služobníkmi, ktorých hlavnou úlohou je chrániť dobrých a byť vykonávateľmi Božieho hnevu nad tými, ktorí zle robia. „Lebo vladári nie sú na postrach tým, čo dobre činia, ale tým, čo zle činia. Keď zle ro¬bíš, boj sa, lebo nie nadarmo nosí meč“, hovorí apoštol (R 13, 3-4). Správna štátna moc teda chráni dobrých a trestá zlých. To je jej mandát od Boha podľa Písma.
Biblia a kresťanstvo teda nehľadia na predstaviteľov štátnej moci ako na čisto sekulárnych ľudí, ktorých služba nemá s Božím svetom nič do činenia. Naopak nositelia štátnej moci (či už vojaci, či už policajti) sú Božími pomocníkmi na udržanie zákonnosti a poriadku vo svete.
Vychádza sa tu zrejme z predstavy, že svet je Boží a majú na ňom vládnuť Božie poriadky. Boj proti hriechu sa deje pritom na dvoch fron¬toch: v srdci človeka i v spoločnosti. Odstraňovať hriech z ľudského srdca, volať ľudí k pokániu, na to má Boh kňazov, kazateľov, apoštolov. Tí volajú ľudí k osobnej premene života. Ale ľudský hriech má aj formu kriminality alebo medzinárodnej agresie jedného národa proti druhému. A tu už nestačí len volanie k pokániu. S kriminalitou a vedomou agresiou sa už nedá bojovať len slovami a presvedčovaním. Tu už je treba nejeden raz postupovať aj tvrdo a musí sa prípadne použiť aj zbraň. Na túto prácu podľa apoštola Pavla ustanovil Boh štátnu moc. Tá je Božím služobníkom v boji proti hrubým prejavom ľudskej hriešnosti.
Predstavitelia meča, určení na udržanie poriadku v spoločnosti, sú Božími služobníkmi podľa apoštola zrejme aj preto, lebo v kriminalite a medzinárodnej agresii nejde len o kriminalitu a agresiu, ale z kresťanského hľadiska vzaté, za hrubou kriminalitou a medzinárodnou agresiou je v pozadí skrytá temná moc démonity. A skutočne sú to mnohokrát až démonské činy, s ktorými policajné a vojenské sily prichádzajú do sty¬ku. Boj kresťanstva je bojom proti démonite vo svete, hovorí apoštol Pa¬vel v liste Efezským (Ef 6, 12). A jedna časť tohto boja sa deje podľa kresťanského chápania aj prostredníctvom boja štátu a jeho represívnych a obranných orgánov.
Ide tu akoby o dve Božie ruky. Jedna Božia ruka je ruka lásky. Jej predstaviteľom je Kristus a Jeho evanjelium o láska k blížnemu. Ale tam, kde sa niekto proti láske k blížnemu hrubo previňuje, tam prichádza k slovu druhá ruka Božia, ruka spravodlivosti a Božej prísnosti. Tú predstavuje štát a jeho represívne orgány. A tie tvrdosťou zákona zabra¬ňujú antihumánnym činom. A tak ako kňaz a lekár sa svojím spôsobom dopĺňajú, lebo kňaz má liečiť dušu človeka a lekár zase ľudské telo, tak svojím spôsobom sa z teologického hľadiska dopĺňajú aj kňaz a predstavi¬teľ mocenských štátnych orgánov. Kňaz má za úlohu odstraňovať démonitu zo srdca, nositeľ svetského meča má démonite brániť v spoločnosti. Obe tieto povo¬lania z teologického hľadiska využíva Boh pri udržiavaní tohto sveta a jeho zachovávaní od zlého. Tí jedni (kňazi) používajú len slovo a výchovu, tí druhí (polícia a vojaci) používajú aj meč a zbraň. Ale ide tu o jeden a ten istý eschatologický Boží boj proti hriechu a démonite vo svete. V tom prvom boji Boh využíva len tých, čo sú veriaci. Tí vedú ako kňazi ľudí k pokániu a k zmene života. V tom druhom eschatologickom boji Boh už používa ľudí bez ohľadu na ich vieru, ak sú pripravení, ochotní a odhodlaní brániť zlu vo svete.
6. Ak nositelia svetského meča sú podľa Písma Boží služobníci, potom použitie meča, ak ide o oprávnenú obranu proti agresorovi alebo kriminálnikovi, je v súhlase s Božím plánom o spravovaní sveta
Samozrejme, že ako kresťania a ľudia veriaci v Boha, si prajeme predovšetkým mier. Niet pochybností, že Boh chce mať na svete mier. Mier je v Biblii chápaný ako etická hodnota kráľovstva Božieho (šálóm). Na agresívne vyvolanie vojny sa v Biblii hľadí ako na niečo diabolského. Iná situácia je, keď vojnu zahraničný agresor nanúti inému štátu. V tom prípade to nie je útočná vojna, ale obranná. Preto obrana vlasti proti vonkajšej agresii, ktorej cieľom je zastavenie agresora, je prípustná. Ba viacej: brániť napadnutého spolublížneho, brániť svoj národ, jeho občanov, jeho matky a deti, je svätou povinnosťou každého bojaschopného muža. V prírode to Boh dal tak, že včely si bránia svoj úľ, a preto majú na letáči svoje stráže, ktoré ihneď bojovo zasiahnu, ak by sa do ich úľa vtláčal vonkajší agresor z iného včelstva. Keď sa mu podarí do úľa preniknúť, potom začnú bojovať proti nemu všetky včely. Tento pud je včelám daný zrejme od Stvoriteľa. Tak boli včely stvorené, aby sa bránili. Aj národy majú právo brániť mier svojich rodín proti tomu, kto by ho chcel narušiť. Existuje teda aj svätá vojna, keď národ oprávnene bráni svoje záujmy. Existuje aj spravodlivá vojna, „bellum justum“. Hlavní teológovia všetkých veľkých kresťanských cirkví o tom nikdy nepochybovali. Preduchovnené kresťanstvo, ktoré odmieta brať do ruky zbraň a brániť vlasť alebo blížneho, je nepochopením skutočného kresťanstva, ako ho hlásal a praktizoval Ježiš Kristus a apoštolovia. Toto kresťanstvo chce odmietnutím vojenskej služby revidovať učenie Krista a apoštolov. Je to paradox, ale cieľom obrannej vojny je uskutočnenie humanity: zabrzdenie a potrestanie agresora. Takáto vojna je službou lásky blížnemu. Luther hovorí: Podobá sa tvrdému zákroku lekára, ktorý amputuje chorý úd, aby zachránil celé telo. Nemožno teda hodnotiť každú vojnu rovnako. Nie je vojna ako vojna. Treba sa pýtať, o čo v nej ide. Vojak musí byť presvedčený, že vojna, do ktorej ide, je spravodlivou vojnou na ochranu pokoja jeho vlasti. Ak vojak toto presvedčenie má, môže chápať vojenskú službu ako mandát, ktorý mu bol daný od Boha. Ak je však vojna jeho národa agresívna, na takejto vojne má kresťan svoju účasť odmietnuť. Tak to robili mnohí vojaci za druhej svetovej vojny, keď odmietali bojovať na strane nacistov. Nechali sa na fronte zajať a pripojili sa k vojenským jednotkám, bojujúcim proti fašizmu, kde boli pripravení položiť aj svoje životy.
Správny kresťan sa nemá preto vyhýbať obrane vlasti, lebo je v súlade s Božím poriadkom v tomto svete, zabrzdiť všetkých kriminálnikov a agresorov aj silou meča. Tí, čo sa z dôvodov svedomia vyhýbajú vojenskej službe, sa v určitom zmysle vlastne vyhýbajú sebaobeti pre blížneho.
7. Vojaci a policajti pri boji s agresivitou a zločinnosťou plnia vlastne sekulárnym spôsobom Boží príkaz vedieť sa v láske obetovať pre blížneho
Takáto služba policajných a vojenských orgánov pri potláčaní kriminality a medzinárodnej agresie je spo¬jená s mnohou sebaobeťou. Policajti a vojaci musia mnohokrát riskovať vlastný život pri boji so zločinnosťou alebo agresiou. Sebaobeť príslušníkov policaj¬ných zborov a vojska je z biblického hľadiska akýmsi sekulárnym vyjadre¬ním kresťanskej požiadavky po sebaobeti v prospech blížneho. Je to výraz najvyššej medziľudskej lásky, keď niekto dokáže seba obetovať prípadne obetovať až svoj život v tejto službe. Tu platia slová Kristove, ktorý povedal: „Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov“ (J 15, 13). Tieto Kristove slová by boli vhodné na náhrobnom kameni nejedného príslušníka policajného zboru alebo vojaka, ktorý položil vlastný život v boji so zločinnosťou. Kresťanstvo si bolo vždy vedomé, že popri spirituálnom, jestvuje aj sekulárne vyjadrenie kresťanských hodnôt seba¬obete, ktoré je Bohu taktiež milé. Patrí k nemu aj sebaobeť tých nespo¬četných hrdinov, ktorí v službe vlasti, alebo v službe človeku pre dobro iných, obetovali svoje životy. Ak budete raz ako vojenskí duchovní musieť azda pochovávať niekoho, kto v boji s agresormi alebo s kriminálnikmi položil svoj život, hovorte na takomto pohrebe predovšetkým o sebaobeti, ktorá je výrazom najvyššej lásky k blížnym.
8. Policajti a vojaci zohrávajú obrovskú stabilizačnú funkciu v spoločnosti.
V antických dobách, keď policajná služba bola ešte nedos¬tatočne rozvinutá, ľudia si zjednávali spravodlivosť sami. Dochádzalo tak k mnohým prechmatom a novým nespravodlivostiam. Prípadne sa rozvinul kolotoč pomst, ktorý už nebolo možné zastaviť. Príkladom toho je dodnes juhoeurópska vendeta, krvná pomsta. V Európe až do stredoveku platilo totiž nepísané pravidlo, že človek si mohol zjednať prípadne spravodli¬vosť sám. Tento úzus poznala celá antika. Biblia opisuje prípad ako Ši¬meón a Lévi sami pomstili znásilnenie svojej sestry Díny (1.Mojž 34, 2), ale urobili to takým krutým spôsobom, že to musel ich otec patriarcha Jákob odsúdiť (1.Mojž 34, 30). Vznik policajných orgánov v dejinách zab¬ránilo takémuto samosudcovstvu v spoločnosti. Previnilec má byť potres¬taný v súčinnosti policajných a sudcovských orgánov. Je to v plnom súhlase s biblickým zákazom pomstiť sa sám (R 12, 19). Takto vznik policaj¬ných orgánov pomáhal naplniť tento biblický príkaz.
Zasvätiť svoj život v boji proti nehumanite a takto vychovávať ľudí v ozbrojených zboroch, je veľkou úlohou tých, ktorí stoja v službe pastorálnej starostlivosti o predstaviteľov ozbrojených zložiek nášho štátu.
9. V právnom štáte musia mať policajné a vojenské aktivity aj určité medze
Biblia si však uvedomuje, že aj štát, ktorý by mal byť ochranou a múrom proti zlu v spoločnosti, môže niekedy prepadnúť démonite. Upozor¬nenie na možnosť démonizácie štátu zaznieva najmä v knihe Zjavenia Já¬novho, ktorá je písaná v dobe prenasledovania prvých kresťanov pre vieru zo strany rímskych cisárov. V tejto knihe je rímsky štát pripodobňovaný šelme. V démonizovanom štáte, ktorý trestá koľkokrát dobrých len pre ich presvedčenie (a mnohokrát pritom prepačuje priestupky zlým), démonizácii prepadajú súčasne aj policajné orgány. Taký prípad môže nastať v tota¬litnom štáte, ale aj v štáte extrémne skorumpovanom, kde dochádza k spojeniu reprezentantov štátu a zločineckých mafií. Je pozoruhodné, že už Biblia pozná také prípady. Prorok Izaiáš vytýka izraelským kniežatám, že sa stali komplicmi zlodejov (Iz 1, 23). Teda prepojenie zločineckých ma¬fií a reprezentantov štátnych orgánov bolo známe už v biblických dobách.
Správne fungujúce štátne, sudcovské i policajné orgány naproti tomu dodržiavajú prirodzené právo. Prirodzené právo je najvyššie humánne pochopenie právnych noriem. Štát riadený normami prirodzeného práva je teda maximálne humánny štát. Jeho riadiacim princípom je humanita. V ta¬komto štáte aj policajné a vojenské orgány majú dôveru verejnosti, že ich zásahy sú spravodlivé a morálne čisté. Tu dochádza k vysokému stupňu jednoty poli¬tiky a etiky, ale aj etiky a práce policajných a vojenských orgánov. Prácu policaj¬ných a vojenských orgánov nemožno teda oddeliť od etiky, pretože inak by tieto orgány z kresťanského hľadiska nemohli byť chápané ako Boží služobníci v zmysle R 13. kap., ale boli by služobníkmi démonity a antihumanity.
Štát z kresťanského hľadiska nemá teda ľubovoľnú moc, ale jeho moc je určená prirodzeným právom. Čo je proti prirodzenému právu, sa nestáva právom, aj keby to štát za právo vyhlásil, ale je to bezprávie. Popredný katolícky morálny teológ Bernard Häring sa v svojej knihe „Das Gesetz Christi“ za¬oberá otázkou zodpovednosti pracovníka polície z kresťanského hľadiska za týchto okolností. Hovorí zhruba toto: Ak policajný pracovník musí podporovať zásahy, ktoré majú zrejme antihumánny charakter (napr. zúčas¬tňuje sa na prenasledovaní Židov, ako tomu bolo za poslednej vojny), do¬púšťa sa tým ťažkého hriechu. Ak taký policajt zatkne nevinného človeka len pre jeho náboženskú príslušnosť alebo presvedčenie, nemožno tento jeho čin ospravedlniť, hovorí Häring. Stáva sa potom pomocníkom nespra¬vodlivých zákonov a prenasledovateľom nevinných, aj keď jeho zločin nie je taký ťažký, ako tých, čo taký rozkaz vydali“ (pozri Bernhard Häring, Das Gesetz Christi, Freiburg 1954, 927). Sú teda chvíle, keď policajt ale aj vojak by mal z dôvodu svedomia a svojho humánneho presvedčenia odmi¬etnuť splniť určité nehumánne rozkazy. Pekným príkladom takéhoto konania v Biblii boli tí predstavitelia polície v Jeruzaleme v dobe Kristovej, ktorí dostali od svojich predstavených príkaz ísť zatknúť Ježiša, ale odmietli to urobiť, lebo považovali Ježiša za spravodlivého (pozri J 7, 45-46). Záporným príkladom na druhej strane je stredoveká inkvizícia, ktorá zatýkala, mučila a aj popravovala ľudí iného presvedčenia a tým sa dostala do rozporu s morálnymi princípmi kresťanstva. Stredoveká inkvizičná prax bola flagrantným porušením etiky tých, ktorí boli v tej dobe nositeľmi zbraní.
Konanie policajta a vojaka proti prirodzenému právu je riskant¬né z hľadiska zodpovednosti pred Bohom, ale aj pred súdom dejín. Upozorňuje na to nemecký teológ Dietrich Bonhoeffer. Tento popredný ne¬mecký teológ sám skončil na nacistickom popravisku za účasť na príprave atentátu na Adolfa Hitlera. Bonhoeffer poukazuje v svojej etike na to, že čo je proti prirodzenému právu má len dočasnú platnosť. Vždy príde doba, keď prirodzené zvíťazí nad neprirodzeným a dehumanizovaným. Vtedy nepri¬rodzené a dehumanizované bude volané k zodpovednosti (Dietrich Bonhoef¬fer, Ethik, München 1949, 96). Podobný motív nachádzame u nemecko-amerického teológa Paula Tillicha, ktorý má tzv. učenie o dynamickej pravde. Podľa Tillicha pravda má v dejinách tendenciu presadiť sa proti lži. A preto nepostupuje múdre z hľadiska súdu dejín ten, kto sa upíše nepravde. Preto mnohí slovenskí vojaci odmietli v dobe 2. svetovej vojny bojovať na strane nacistov a gardistov. Naši evanjelickí duchovní ich v chrámoch tak vychovávali, aby sa postavili na stranu Slovenského národného povstania proti dehumanizácii nacizmu.
Musíme teda hovoriť aj o medziach aktivity armády a polície. Tieto medze sú mnohoraké. V tejto prednáške nemôžeme na všetky ani poukázať. Dovoľte mi preto nakoniec poukázať len na niektoré kvôli základnej orientácii.
1. Prvým obmedzením je, že polícia a vojsko nemôžu byť postavené na nejakom utopickom ultrahumanizme, ktorý by podcenil potrebnú tvrdosť ku krimi¬nálnikom alebo zahraničným agresorom. To by sme kriminálnikom a agresorom iba nahrávali, aby mohli ďalej konať svoje zlé činy a oni by to zneužívali. Humanita polície a vojska z kresťanského hľa¬diska musí byť reálnou humanitou. Má byť humanitou len natoľko, nakoľko je to možné a rozumné. Keď je nutný tvrdý zásah, musí prísť k slovu aj tvrdosť.
2. Tvrdosť polície a vojska ale nemôže byť ľubovoľná. V pozadí musí humanita zostať. Extrémne tvrdé zásahy (použitie strelnej zbrane) majú prísť k slovu, až keď nevedú k cieľu iné zásahy.
Treba sa proste riadiť prirodzeným právom. V pojme „právo“ je zakó¬dovaná humánnosť, ale v pojme „prirodzené“ je zakódované to, čo v urči¬tej situácii je nevyhnutné urobiť a žiada to život. Preto ak situácia vyžaduje tvrdý zásah polície a vojska proti kriminálnikovi a zahraničnému agresorovi, musí byť polícia a vojsko aj z kresťanského hľadiska voči spoločenskej démonite dostatočne tvrdé.
Aktivity polície sa majú vzťahovať však výslovne len na boj s kri¬minalitou. Štát, ktorý dovoľuje policajným orgánom zásahy proti ľuďom aj z dôvodov presvedčenia, rasy alebo národnosti, sa stáva totalitným a po¬licajným štátom. Možno to povedať s Karolom Barthom azda takto: Štát, ktorý je príliš mno¬ho štátom (a teda chce cez políciu kontrolovať ešte aj náboženské pres¬vedčenie ľudí), je príliš málo štátom, totiž neplní svoje funkcie, pre¬tože pravá funkcia štátu i policajných orgánov ako Božích služobníkov na údržbe sveta je boj s kriminalitou a hrubým zlom. Čo je nad to, je z kresťanského hľadiska od zlého.
Tak isto musia byť dostatočne tvrdé aj zásahy vojska nutné na to, aby zahraničný agresor bol vytesnený za hranice našej vlasti a naše rodiny mohli žiť naďalej pokojným a šťastným životom.
Všetky tieto otázky vojenskej a policajnej etiky sú z teologického hľadiska zložité. Nie každý ich dokáže správne rozlišovať a preto máme na jednej strane mnohých pacifistov, ktorí hlásajú, že kresťan nemá vziať do ruky zbraň, ako hovorili v dobe reformácie niektorí anabaptisti a v minulom storočí zase tolstojovci a ich prívrženci. Na druhej strane sú ľudia, ktorým ak sa zverí do ruky zbraň, vedia ju aj nehumánne zneužiť. Vašou úlohou ako duchovných v Evanjelickej duchovnej službe v ozbrojených zložkách je učiť správnemu používaniu meča a zbraní, aby to viedlo k potrebnej stabilizácii našej spoločnosti.
Prednáška bola povedaná na konferencii predstaviteľov vojenskej a policajnej duchovnej služby v ozbrojených zložkách SR vo Sv. Jure v evanjelickom centre Agapé dňa 11. marca 2009.