Príhovor generálneho duchovného OS a OZ SR
- Autor: Marian Bodolló
- Foto: Milan Gajdoš
- Dátum: 11.11.2014
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
Príhovor generálneho duchovného OS a OZ SR na spomienkovom podujatí k 100. výročiu vypuknutia a 96. výročiu ukončenia 1. svetovej vojny, k Dňu veteránov a k 100. výročiu vzniku československých légií na vojenskom cintoríne Kopčany v Bratislava
Prvá svetová vojna
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čerstvej krvi brod…
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie zvlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!…
Vážení prítomní, dámy a páni,
slovami básne z Krvavých sonetov od nášho barda poézie Pavla Országha Hviezdoslava som si dovolil začať svoj príhovor. Nielen Hviezdoslav a nielen na Slovensku sa ľudia so zdravým rozumom a naprieč všetkými inštitúciami snažili upozorniť na hrôzy vojny a najmä na jej nezmysel a utrpenie.
Prv, než sa nad tým zamyslíme aj my, dovoľte mi na začiatok niekoľko faktov. Do prvej svetovej vojny bolo zatiahnutých 65,000,000 mužov. 10 miliónov z nich zahynulo priamo na bojisku, ďalších 30 miliónov si z nej odniesli trvalé zranenia. Právom si zaslúžila prívlastok veľká, pretože až do druhej svetovej vojny sa nebojovalo na tak veľkom území, s toľkou technikou a najmä s toľkou živou silou.
Prvýkrát boje Veľkej vojny prebiehali od východného pobrežia Ameriky až k brehom Ázie. Boje sa viedli na všetkých frontoch. Na pevnine, na mori, pod vodou, a vo vzduchu. Známe sú veľké bojiská ako Yppres, Verdun, Somme. Najmä Verdun, symbol francúzskej pýchy, pri jeho ostreľovaní od februára 1916 do novembra toho istého roku zomrelo viac ako 350.000 vojakov. Boje prvej svetovej vojny prebiehali aj na Slovensku a to najmä vo východoslovenských mestách Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Snina a Humenné.
To, že bolo do nej zatiahnutých toľko štátov, geopolitická mapa sveta sa po nej výrazne zmenila. Mnohé dynastie boli zničené, v niektorých krajinách sa zmenili režimy, v Rusku bol cársky rod nahradený revolučnou vládou, na troskách rakúsko-uhorskej monarchie vzniklo aj Československo, ktorého výročie vzniku sme si pred dvoma týždňami pripomenuli.
Prvýkrát bola použitá ponorka, prvýkrát bolo použité lietadlo na bombardovanie. Prvýkrát bol použitý plyn. Chlapi po zásahu plynom, ak prežili, mali znetvorené tváre a poväčšine ostali aj duševnými mrzákmi. Bojovali však nielen muži, ale nepriamo aj ženy. Tie, ktoré pracovali v továrňach boli postihnuté tým, že mnohé pracovali s TNT a museli sa navždy rozlúčiť s myšlienkou, že raz budú matkami. Takže život končil aj na tomto ,,fronte“.
Toľké dni a mesiace v zákopoch bolo náročné udržať určitú duševnú kondíciu a morálku, najmä po tom, čo vojaci videli a zažili. Preto i na jednej, či druhej strane sa pýtali: ,,Čo tu vlastne robíme? Prečo a pre koho zomierame?“
A čím to všetko začalo? Túžbou po nových teritóriách, kolóniách, väčšej vláde nad väčším územím. A ako zámienka poslúžili výstrely v Sarajeve na arcivojvodu Františka Ferdinanda d´Este a jeho manželku Žofiu Chotkovú. A spustila sa lavína, ktorá priniesla toľko obetí.
No čo je zaujímavé, počas vojny boli aj svetlé momenty na oboch znepriatelených stranách. Počas vianočných sviatkov v roku 1915 sa vojaci v francúzsko-nemeckých zákopoch odhodlali prísť k sebe a aspoň na okamih zanechať nevraživosť a streľbu a podali si ruky. Druhým takým momentom v masovejšom meradle bolo povolanie vojenských duchovných na jeseň v roku 1917, kedy bolo potrebné zmobilizovať posledné sily vojakov a vliať im nádej na skorý koniec. Je dojemné sledovať v dobových filmoch ako vojaci hromadne prichádzali k rozhrešeniu a prijímaniu a ako hľadali očami nádej a povzbudenie.
Prečo som dnes hovoril toľko o utrpení a obetiach? Z jednoduchého dôvodu. V roku 1918 sa veľká vojna skončila a my si to dnes pripomíname. O bolestiach, ktoré priniesla sa asi písalo a hovorilo málo dôrazne, pretože ani to nestačilo zabrániť vojne druhej a to ešte väčšej. Všetci, ako tu dnes sme veríme a dúfame, že na veľmi dlho, ak nie vôbec, to bola vojna posledná celosvetová.
Práve pre toto, majú udalosti ako dnešná celkom dobrý zmysel v tom, aby sa nielen spomínalo, ale aj pripomínalo a varovalo, kam môže človek vo svojej túžbe po moci zájsť a koľko bolesti najmä nevinným tým spôsobiť.
Chcel by som sa aj ja za duchovných dnes pokloniť pamiatke tých, ktorí obetovali svoje životy vo vojne. Nech Pán požehná spomienku na nich a povedané slovami bratov rímskych katolíkov- Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti. Nech odpočívajú v pokoji. Amen.
Chcel by som sa na záver môjho krátkeho príhovoru pomodliť za pokoj a mier vo svete:
Hospodine Pane, Darca každého dobrého daru!
Dúhe si dal zasvietiť po potope a holubici si dal olivovú ratolesť na znamenie záchrany. Utíšil si teda rozbúrené more a sľúbil si, že Spasiteľ Kristus Pán bude kniežaťom pokoja. Nuž teda v Jeho mene ŤA prosíme, utíš aj rozbúrené mysle ľudí a daj, nech si väčšmi obľúbia pokoj. Nech sa zmieria všetky rasy, národy a cirkvi nech radostne konajú úlohu mierotvorcov.
Nech štátnici usilovne hľadajú cesty vedúce k mieru. Nech si polia zachovajú svoju úrodnosť a z našich detských ihrísk nech sa ozýva len bezstarostný smiech detí a ich úsmev nech teší rodičov. Starci nech požívajú úctu potomkov a vďaku lásky.
Tvoj pokoj nech prevyšuje každý rozum, a naplňujú nás istotou slová Tvojho Syna: Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta. Mt 28, 18.21c
Prvá svetová vojna
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čerstvej krvi brod…
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie zvlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!…
Vážení prítomní, dámy a páni,
slovami básne z Krvavých sonetov od nášho barda poézie Pavla Országha Hviezdoslava som si dovolil začať svoj príhovor. Nielen Hviezdoslav a nielen na Slovensku sa ľudia so zdravým rozumom a naprieč všetkými inštitúciami snažili upozorniť na hrôzy vojny a najmä na jej nezmysel a utrpenie.
Prv, než sa nad tým zamyslíme aj my, dovoľte mi na začiatok niekoľko faktov. Do prvej svetovej vojny bolo zatiahnutých 65,000,000 mužov. 10 miliónov z nich zahynulo priamo na bojisku, ďalších 30 miliónov si z nej odniesli trvalé zranenia. Právom si zaslúžila prívlastok veľká, pretože až do druhej svetovej vojny sa nebojovalo na tak veľkom území, s toľkou technikou a najmä s toľkou živou silou.
Prvýkrát boje Veľkej vojny prebiehali od východného pobrežia Ameriky až k brehom Ázie. Boje sa viedli na všetkých frontoch. Na pevnine, na mori, pod vodou, a vo vzduchu. Známe sú veľké bojiská ako Yppres, Verdun, Somme. Najmä Verdun, symbol francúzskej pýchy, pri jeho ostreľovaní od februára 1916 do novembra toho istého roku zomrelo viac ako 350.000 vojakov. Boje prvej svetovej vojny prebiehali aj na Slovensku a to najmä vo východoslovenských mestách Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Snina a Humenné.
To, že bolo do nej zatiahnutých toľko štátov, geopolitická mapa sveta sa po nej výrazne zmenila. Mnohé dynastie boli zničené, v niektorých krajinách sa zmenili režimy, v Rusku bol cársky rod nahradený revolučnou vládou, na troskách rakúsko-uhorskej monarchie vzniklo aj Československo, ktorého výročie vzniku sme si pred dvoma týždňami pripomenuli.
Prvýkrát bola použitá ponorka, prvýkrát bolo použité lietadlo na bombardovanie. Prvýkrát bol použitý plyn. Chlapi po zásahu plynom, ak prežili, mali znetvorené tváre a poväčšine ostali aj duševnými mrzákmi. Bojovali však nielen muži, ale nepriamo aj ženy. Tie, ktoré pracovali v továrňach boli postihnuté tým, že mnohé pracovali s TNT a museli sa navždy rozlúčiť s myšlienkou, že raz budú matkami. Takže život končil aj na tomto ,,fronte“.
Toľké dni a mesiace v zákopoch bolo náročné udržať určitú duševnú kondíciu a morálku, najmä po tom, čo vojaci videli a zažili. Preto i na jednej, či druhej strane sa pýtali: ,,Čo tu vlastne robíme? Prečo a pre koho zomierame?“
A čím to všetko začalo? Túžbou po nových teritóriách, kolóniách, väčšej vláde nad väčším územím. A ako zámienka poslúžili výstrely v Sarajeve na arcivojvodu Františka Ferdinanda d´Este a jeho manželku Žofiu Chotkovú. A spustila sa lavína, ktorá priniesla toľko obetí.
No čo je zaujímavé, počas vojny boli aj svetlé momenty na oboch znepriatelených stranách. Počas vianočných sviatkov v roku 1915 sa vojaci v francúzsko-nemeckých zákopoch odhodlali prísť k sebe a aspoň na okamih zanechať nevraživosť a streľbu a podali si ruky. Druhým takým momentom v masovejšom meradle bolo povolanie vojenských duchovných na jeseň v roku 1917, kedy bolo potrebné zmobilizovať posledné sily vojakov a vliať im nádej na skorý koniec. Je dojemné sledovať v dobových filmoch ako vojaci hromadne prichádzali k rozhrešeniu a prijímaniu a ako hľadali očami nádej a povzbudenie.
Prečo som dnes hovoril toľko o utrpení a obetiach? Z jednoduchého dôvodu. V roku 1918 sa veľká vojna skončila a my si to dnes pripomíname. O bolestiach, ktoré priniesla sa asi písalo a hovorilo málo dôrazne, pretože ani to nestačilo zabrániť vojne druhej a to ešte väčšej. Všetci, ako tu dnes sme veríme a dúfame, že na veľmi dlho, ak nie vôbec, to bola vojna posledná celosvetová.
Práve pre toto, majú udalosti ako dnešná celkom dobrý zmysel v tom, aby sa nielen spomínalo, ale aj pripomínalo a varovalo, kam môže človek vo svojej túžbe po moci zájsť a koľko bolesti najmä nevinným tým spôsobiť.
Chcel by som sa aj ja za duchovných dnes pokloniť pamiatke tých, ktorí obetovali svoje životy vo vojne. Nech Pán požehná spomienku na nich a povedané slovami bratov rímskych katolíkov- Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti. Nech odpočívajú v pokoji. Amen.
Chcel by som sa na záver môjho krátkeho príhovoru pomodliť za pokoj a mier vo svete:
Hospodine Pane, Darca každého dobrého daru!
Dúhe si dal zasvietiť po potope a holubici si dal olivovú ratolesť na znamenie záchrany. Utíšil si teda rozbúrené more a sľúbil si, že Spasiteľ Kristus Pán bude kniežaťom pokoja. Nuž teda v Jeho mene ŤA prosíme, utíš aj rozbúrené mysle ľudí a daj, nech si väčšmi obľúbia pokoj. Nech sa zmieria všetky rasy, národy a cirkvi nech radostne konajú úlohu mierotvorcov.
Nech štátnici usilovne hľadajú cesty vedúce k mieru. Nech si polia zachovajú svoju úrodnosť a z našich detských ihrísk nech sa ozýva len bezstarostný smiech detí a ich úsmev nech teší rodičov. Starci nech požívajú úctu potomkov a vďaku lásky.
Tvoj pokoj nech prevyšuje každý rozum, a naplňujú nás istotou slová Tvojho Syna: Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta. Mt 28, 18.21c
