Príhovor generálneho duchovného pplk. Mariana Bodolló na vrchu Borsó v Hejciach, pri spomienke na 42 obetí najväčšieho leteckého nešťastia v histórii Ozbrojených síl SR
- Autor: Marian Bodolló
- Foto: Róbert Šereš
- Dátum: 20.01.2015
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
,,A to svetlo svieti v tme, ale tma ho nepohltila.“ Ján 1,5
Vážení prítomní, bratia a sestry, priatelia v Kristu,
traduje sa, že v Amerike keď bol spáchaný atentát na Kennedyho, každý pamätal, čo robil a kde bol. A myslím, že tomu nebolo inak ani na Slovensku, keď sme sa dozvedeli, že našich 42 slovenských vojakov zahynulo na vrchu Borsó. Možno si aj my pamätáme prvé správy, z ktorých niektoré zneli až príliš lakonicky no rozumeli sme im: ,,Ostali tam. Všetkých 42 vojakov. Zahynuli neďaleko maďarskej obce Hejce pri návrate z Kosova.“
To bolo pred deviatimi rokmi. Odvtedy už pozostalí a Slovensko žijú svoj príbeh ďalej. No možno si znovu treba pripomenúť, že napriek tragédii, ktorú sme vtedy prežívali a pozostalí zvlášť bolestivo, bol prítomný aj moment ľudskosti a solidarity. Treba si nanovo pripomenúť obetavosť aj domácich, ktorá nepoznala hranice, ich nasadenie, ich prežívanie nášho nešťastia. Za to im patrí poďakovanie a úcta zároveň, ako sa dodnes starajú o miesto tejto hroznej udalosti.
Pozostalým aj po rokoch sa patrí vyjadriť našu úprimnú sústrasť a prosbu k Všemohúcemu, aby naplnil ich srdcia pokojom a nádejou, že raz sa spolu stretnú pred Jeho tvárou a Boh bude s nimi prebývať a oni budú jeho ľudom; on sám, ich Boh, bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude .
A jeden z odkazov z dnešného dňa a nielen na Slovensko by mohol byť aj tento. Pokúsme sa vnímať a vážiť si prácu vojakov, ktorí sa v dramatických udalostiach dnešných dní snažia udržať pokoj a krehký mier tam, kde je to potrebné.
Pred deviatimi rokmi sa Slovensko na nejaký čas ponorilo do ticha a tmy. Na tých, ktorí si splnili svoje povinnosti a domov sa žiaľ už nevrátili, spomienka na nich svieti v tme a tma ju ani po čase nepohltila.
Prosme Všemohúceho, aby už nedopustil podobné nešťastie, ale aby obrátil na nás všetkých svoju láskavú tvár, a odpočinutie večné dal tým, ktorí začali snívať svoj sen pred deviatimi rokmi. Amen
Vážení prítomní, bratia a sestry, priatelia v Kristu,
traduje sa, že v Amerike keď bol spáchaný atentát na Kennedyho, každý pamätal, čo robil a kde bol. A myslím, že tomu nebolo inak ani na Slovensku, keď sme sa dozvedeli, že našich 42 slovenských vojakov zahynulo na vrchu Borsó. Možno si aj my pamätáme prvé správy, z ktorých niektoré zneli až príliš lakonicky no rozumeli sme im: ,,Ostali tam. Všetkých 42 vojakov. Zahynuli neďaleko maďarskej obce Hejce pri návrate z Kosova.“
To bolo pred deviatimi rokmi. Odvtedy už pozostalí a Slovensko žijú svoj príbeh ďalej. No možno si znovu treba pripomenúť, že napriek tragédii, ktorú sme vtedy prežívali a pozostalí zvlášť bolestivo, bol prítomný aj moment ľudskosti a solidarity. Treba si nanovo pripomenúť obetavosť aj domácich, ktorá nepoznala hranice, ich nasadenie, ich prežívanie nášho nešťastia. Za to im patrí poďakovanie a úcta zároveň, ako sa dodnes starajú o miesto tejto hroznej udalosti.
Pozostalým aj po rokoch sa patrí vyjadriť našu úprimnú sústrasť a prosbu k Všemohúcemu, aby naplnil ich srdcia pokojom a nádejou, že raz sa spolu stretnú pred Jeho tvárou a Boh bude s nimi prebývať a oni budú jeho ľudom; on sám, ich Boh, bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude .
A jeden z odkazov z dnešného dňa a nielen na Slovensko by mohol byť aj tento. Pokúsme sa vnímať a vážiť si prácu vojakov, ktorí sa v dramatických udalostiach dnešných dní snažia udržať pokoj a krehký mier tam, kde je to potrebné.
Pred deviatimi rokmi sa Slovensko na nejaký čas ponorilo do ticha a tmy. Na tých, ktorí si splnili svoje povinnosti a domov sa žiaľ už nevrátili, spomienka na nich svieti v tme a tma ju ani po čase nepohltila.
Prosme Všemohúceho, aby už nedopustil podobné nešťastie, ale aby obrátil na nás všetkých svoju láskavú tvár, a odpočinutie večné dal tým, ktorí začali snívať svoj sen pred deviatimi rokmi. Amen
