Príhovor Mons. F. Rábeka - Veľkonočná vigília, Katedrála, 11. IV. 202O

Krst – sérum proti večnej smrti


Prečo máme v týchto dňoch taký panický strach pred Coronavírusom? Jednoducho preto, lebo nejestvuje zatiaľ na toto ochorenie liek a postihnutý je vydaný napospas ničivému pôsobeniu vírusu.
Protilátka sa vytvára u ľudí, ktorí takéto ochorenie šťastne prekonali.
Zo všeobecnej skúsenosti ľudia od dávna vedeli, že každý musí zomrieť. Ako sa hovorí: „Proti smrti nieto lieku“. Nepomôže nám žiadna karanténa. Napriek tomu bola vždy v ľuďoch túžba po prekonaní smrti, po trvalom živote. Keďže vedeli, že osobne sa nemôžu vyhnúť koncu svojho života, tak sa o to snažili v pokračovaní svojho potomstva. Čím ho bolo viac a čím bolo úspešnejšie, tým bola väčšia nádej na prežitie v tomto potomstve.
Príkladom takejto nádeje na pokračovanie života bol Abrahám. Jeho situácia bola o to ťažšia, že nemal deti a už bol aj so svojou manželkou starý. Boh však akoby naviazal na jeho túžbu po potomstve a po budúcnosti, oznámil mu narodenie syna s tým, že z Izáka bude pochádzať jeho potomstvo, ktorého bude ako hviezd na nebi a ako piesku na brehu mora. Predstavme si, ako sa tento starý muž pozeral s nádejou na svojho rastúceho synčeka. A tu jedného dňa dostáva od Boha výzvu, aby svojho Syna obetoval, to znamená zabil a spálil. Bola to hrozná vec nielen čo sa týkalo vzťahu k Izákovi, lež znamenal takýto čin aj vlastnoručné zabitie vlastnej nádeje na budúcnosť, na prežitie. Abrahám dokázal svoju úplnú vieru a dôveru v Boha ochotou obetovať syna. Čo mu dávalo silu k takémuto poslúchnutiu Boha? Vysvetľuje to list Hebrejom: „Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto dostal syna späť aj ako predobraz“ (Hebr 11, 17). Abrahám v tejto skúške viery obstál. Boh mu nedovolil uskutočniť obetovanie syna. Namiesto neho mu poskytol baránka.
Boh však bol náročný nielen na Abraháma, ale predovšetkým sám na seba. Aj Boh je Otec, ktorý má svojho spoluvečného Syna. A práve tento vzťah Otca a Syna v láske Ducha Svätého je najplnším a večným životom. Na tomto živote Boh chce dať účasť aj nám, ľuďom. Až vtedy sa nasýti naša túžba po živote. Predpokladom prijatia účasti na Božom živote je pre človeka plná dôvera v Boha, vyjadrená ochotou plniť Jeho vôľu. Práve tohto sa stali ľudia neschopnými prejavom svojej nevery a nedôvery v Boha. Boh sa rozhodol presvedčiť nás, že sa môžeme odvážiť veriť mu, že sa môžeme na Jeho lásku spoľahnúť. A tak robí niečo podobné ako Abrahám, no, realizuje to až do konca: Jeho večný Syn sa stáva človekom, jedným z nás a Otec od Neho chce, aby sa dal do našich rúk – On, absolútne spravodlivý, do drsných rúk nás, hriešnikov – a pre našu záchranu, preto, aby nám dal dôkaz Božej zachraňujúcej lásky, aby prijal z našich rúk umučenie a krutú smrť na kríži.
Vieme sa vžiť do toho, čo prežíval Abrahám, keď mal obetovať svojho syna, Boh mal s ním súcit s ušetril ho pred tým najhorším. Avšak, čo musel prežívať Boh Otec keď sme mu hanobili a trýznili Jeho Syna – a nezasiahol, vydržal to až do konca a Ježiš končí mŕtvy v hrobe. Z ľudského hľadiska už nebolo v čo dúfať. A predsa, zomierajúci Kristus vložil svojho Ducha do Otcových rúk.
Ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, na tretí deň je Ježišov hrob prázdny, anjel vysvetľuje dôvod – vstal ako predpovedal. Táto informácia ich pripravila na priame stretnutie so vzkrieseným Pánom, ktorý ich posiela oznámiť túto skutočnosť Jeho apoštolom, s tým, že majú ísť do Galiley a tam ho uvidia.
Ježišovým vzkriesením nám nebeský Otec ukazuje, že nás povoláva k prekonaniu smrti nielen v budúcnosti potomstva, ale k osobnej nesmrteľnosti, Ježiša aj ako človeka, prijíma k plnej účasti na svojom večnom živote. Ježiš prekonal osobnú smrť, túto nevyliečiteľnú chorobu ľudstva.
Po svojom zmŕtvychvstaní nám ponúka „sérum“ nesmrteľnosti v dare svojho Ducha, ktorého dáva tým, čo v Neho veria, vo sviatosti krstu. Silou Ducha Svätého sa naša skutočná smrť odohrá v okamihu krstu – s pomocou Božieho Ducha máme silu odumrieť hriechu, čiže zrieknuť sa nedôvery voči Bohu, uzavretosti pred Ním – a stávame sa schopnými prejavov skutočného života ochotným prijímaním a uskutočňovaním Jeho vôle, absolútnou dôverou v Jeho lásku.