Príhovor Mons. F. Rábeka - Zelený štvrtok - omša Pánovej večere, 9. IV. 2020
Zelený štvrtok – omša Pánovej večere, 9. IV. 2020 – Katedrála
Plniť Božie pokyny vo vnútri svojho domu
Hovorí sa, že história sa niekedy opakuje.
Dnešný deň je spomienkou na dve významné historické udalosti: na prvú veľkonočnú večeru Židov v Egypte a na poslednú veľkonočnú večeru Ježiša Krista.
Obe tieto udalosti sa odohrávali v súkromných domoch, za zatvorenými dverami.
Práve teraz, keď si na tieto udalosti spomíname, prežívame aj my niečo veľmi podobné a to najmä tej prvej Veľkej noci: tak, ako tam platil pre Židov „zákaz vychádzania“, tak máme aj my v týchto dňoch taký istý zákaz. V oboch prípadoch ten zákaz chránil pred smrťou, ktorá v tú noc pustošila v Egyptskej krajine – možno to bol tiež nejaký zákerný vírus, ibaže zasahoval len prvorodených v rodinách Egypťanov; my sme tiež nútení zostať za dverami našich príbytkov, aby sme sa vyhli nákaze, ktorá môže mať smrteľné následky.
Židov však nezachránilo len to, že zostali doma. Bolo treba, aby splnili pokyny, ktoré im dal cez Mojžiša sám Boh: mali obetovať, čiže zabiť, jednoročného baránka, jeho krvou namazať rámy dverí, upiecť ho a počas večere zjesť jeho mäso a tak sa posilniť na cestu na slobodu, ktorá sa im mala ešte tej noci umožniť.
Bohu však išlo o záchranu a o oslobodenie nielen jedného národa, ale všetkých ľudí. Židovská veľkonočná večera bola začiatkom a súčasne predobrazom Božej záchrannej akcie pre ľudí všetkých národov a všetkých čias. Zabitý baránok bol predobrazom Bohom darovaného Baránka, Ježiša Krista, ktorý sa dobrovoľne obetoval práve na židovské veľkonočné sviatky; a krv na dverách domov bola predobrazom Kristovej krvi, ktorá sfarbila drevo kríža.
Ani baránok, ani jeho krv neboli nejaké magické predmety, ktoré by mali zachraňujúce účinky, ale zachraňujúcu silu im dával Boh preto, lebo mali byť predobrazom tej veľkej a plnej záchrany, ktorú nám chcel dať cez svojho Syna.
Počas Ježišovej Poslednej večere nebol vydaný zákaz vychádzania. Ježiš sa zámerne zatvoril so svojimi apoštolmi do večeradla, aby mohol nerušene uskutočniť svoj najväčší dar pre záchranu pred tým smrtonosným vírusom, ktorým je vplyv zlého ducha, ktorý – keď sa mu dáme nainfikovať – má smrtonosné dôsledky nielen pre pozemský život, ale aj pre večný.
Oznamuje apoštolom, že chlieb v Jeho rukách je Jeho telo, ktoré obetuje za nás a ktoré sa pre nás stáva chlebom života – ako to povedal nejaký čas predtým: „Kto je moje telo a pije moju krv, bude mať večný život. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, kto mňa je, bude žiť zo mňa.“
A o víne v kalichu hovorí, že je to Jeho krv, ktorú vylieva za nás a mnohých na odpustenie hriechov.
Najväčším problémom pri súčasnej epidémii je, že nemáme zatiaľ na ňu liek. Ježiš dáva svoju krv ako účinný liek nielen na prevenciu, ale aj na smrteľnú chorobu, ktorou je hriech a jeho ničivé následky pre tento i pre večný život.
Evanjelista Ján zachytil ešte ďalší Ježišov čin, ktorý uskutočnil za zatvorenými dverami večeradla – ako prejav svojej nežnej, slúžiacej lásky umyl učeníkom nohy. Bolo to nielen pekné gesto, ale Ján ho uvádza konštatovaním, že Ježiš ho urobil s plným vedomím toho, že mu dal Otec všetko do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza. Nevieme si predstaviť obsah tohto Ježišovho vedomia: všetko má v rukách, naozaj všetko: celé ľudstvo, jeho budúcnosť i večnosť, celý vesmír. Čo to všetko do detailov znamená, to si nedokážeme ani uvedomiť; bol si vedomý toho, že od Boha vyšiel, čiže je Božím Synom – ako sa to vníma, keď nejaký minister alebo prezident prejaví pozornosť jednoduchému človeku – a tu večný Boží Syn sa znižuje k službe otroka voči týmto obyčajným mužom; urobil to aj vo vedomí, že odchádza k Bohu – bol si vedomý aj svojej nepredstaviteľne veľkej budúcnosti, o ktorej sa vyjadril po zmŕtvychvstaní: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“. A v tomto vedomý umýva apoštolom nohy.
Podobne, ako po premenení chleba a vína na svoje telo a krv dáva apoštolom poverenie, aby to robili na Jeho pamiatku, tak aj po umytí nôh, keď im znova pripomína, aby si uvedomili, kto im túto službu urobil: „keď ja , váš Učiteľ a Pán – Pán, to znamená Boh – som vám umyl nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy – to znamená vzájomne si slúžiť, a to predovšetkým tí, čo sú v nejakom zmysle vyššie, majú ochotne slúžiť tým nižším.
V oboch prípadoch však zákaz vychádzania skončil – Izraeliti, posilnení mäsom baránka a zachránení jeho krvou vychádzajú na slobodu; dvere Jeruzalemského večeradla sa otvorili na Turíce a apoštoli oznamujú víťazstvo nad pandémiou zla a smrti, ktoré priniesol vzkriesený Kristus, sprítomňujú Jeho životodarnú lásku slávením Eucharistie a vychovávajú celé národy a generácie ku slúžiacej láske, ktorá robí život zdravým a krásnym.
Aj my sme teraz za zatvorenými dverami našich domov a bytov. Máme príležitosť dôkladnejšie sa oboznámiť s týmito dvoma udalosťami – starozákonnou Veľkou nocou i s Poslednou večerou Ježiša Krista, s darom Eucharistie. Z dôvodu zákazu vychádzania a protiepidemických opatrení nemáme možnosť ani na tieto najväčšie sviatky prijímať Kristovo telo a krv v eucharistii. Táto skutočnosť – popri všetkej biede – môže byť pre nás príležitosťou uvedomiť si, čo pre nás Eucharistia znamená a túžiť po tomto stretnutí s Kristom. Možno sme sa s Ním neraz stretávali bezmyšlienkovite, povrchne, bez toho, že by sme z tohto stretnutia čerpali od Neho duchovnú silu. Tento „pôst“ nech v nás prehĺbi túžbu po stretnutí s Ním s úprimnou vierou, aby sme z tohto stretnutia mohli žiť podľa Jeho vôle.
Čo však môžeme všetci aj za našimi zatvorenými dverami napodobňovať, plniť program, ktorý nám dal Ježiš vo Večeradle, to je uskutočňovanie Jeho príkazu lásky, ochotnej, pozornej, obetavej služby. Sme spolu za zatvorenými dverami, ako rozlične si môžeme pomáhať, byť trpezliví, - a takouto službou môžeme dokonca sprítomňovať Krista. Nie v podobe chleba a vína, ale v podobe slúžiacej lásky. On, predsa povedal nielen: Toto robte na moju pamiatku, lež aj: Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi. Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Pričiňme sa o to našou slúžiacou a obetavou láskou v našich domácnostiach, aby sme vytvorili podmienky pre prítomnosť Krista medzi nami, aby On mohol dávať účasť na svojom živote všetkým členom našej domácnosti, rodiny, aby sme mohli pociťovať mocné pôsobenie Jeho životodarnej lásky.
Plniť Božie pokyny vo vnútri svojho domu
Hovorí sa, že história sa niekedy opakuje.
Dnešný deň je spomienkou na dve významné historické udalosti: na prvú veľkonočnú večeru Židov v Egypte a na poslednú veľkonočnú večeru Ježiša Krista.
Obe tieto udalosti sa odohrávali v súkromných domoch, za zatvorenými dverami.
Práve teraz, keď si na tieto udalosti spomíname, prežívame aj my niečo veľmi podobné a to najmä tej prvej Veľkej noci: tak, ako tam platil pre Židov „zákaz vychádzania“, tak máme aj my v týchto dňoch taký istý zákaz. V oboch prípadoch ten zákaz chránil pred smrťou, ktorá v tú noc pustošila v Egyptskej krajine – možno to bol tiež nejaký zákerný vírus, ibaže zasahoval len prvorodených v rodinách Egypťanov; my sme tiež nútení zostať za dverami našich príbytkov, aby sme sa vyhli nákaze, ktorá môže mať smrteľné následky.
Židov však nezachránilo len to, že zostali doma. Bolo treba, aby splnili pokyny, ktoré im dal cez Mojžiša sám Boh: mali obetovať, čiže zabiť, jednoročného baránka, jeho krvou namazať rámy dverí, upiecť ho a počas večere zjesť jeho mäso a tak sa posilniť na cestu na slobodu, ktorá sa im mala ešte tej noci umožniť.
Bohu však išlo o záchranu a o oslobodenie nielen jedného národa, ale všetkých ľudí. Židovská veľkonočná večera bola začiatkom a súčasne predobrazom Božej záchrannej akcie pre ľudí všetkých národov a všetkých čias. Zabitý baránok bol predobrazom Bohom darovaného Baránka, Ježiša Krista, ktorý sa dobrovoľne obetoval práve na židovské veľkonočné sviatky; a krv na dverách domov bola predobrazom Kristovej krvi, ktorá sfarbila drevo kríža.
Ani baránok, ani jeho krv neboli nejaké magické predmety, ktoré by mali zachraňujúce účinky, ale zachraňujúcu silu im dával Boh preto, lebo mali byť predobrazom tej veľkej a plnej záchrany, ktorú nám chcel dať cez svojho Syna.
Počas Ježišovej Poslednej večere nebol vydaný zákaz vychádzania. Ježiš sa zámerne zatvoril so svojimi apoštolmi do večeradla, aby mohol nerušene uskutočniť svoj najväčší dar pre záchranu pred tým smrtonosným vírusom, ktorým je vplyv zlého ducha, ktorý – keď sa mu dáme nainfikovať – má smrtonosné dôsledky nielen pre pozemský život, ale aj pre večný.
Oznamuje apoštolom, že chlieb v Jeho rukách je Jeho telo, ktoré obetuje za nás a ktoré sa pre nás stáva chlebom života – ako to povedal nejaký čas predtým: „Kto je moje telo a pije moju krv, bude mať večný život. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, kto mňa je, bude žiť zo mňa.“
A o víne v kalichu hovorí, že je to Jeho krv, ktorú vylieva za nás a mnohých na odpustenie hriechov.
Najväčším problémom pri súčasnej epidémii je, že nemáme zatiaľ na ňu liek. Ježiš dáva svoju krv ako účinný liek nielen na prevenciu, ale aj na smrteľnú chorobu, ktorou je hriech a jeho ničivé následky pre tento i pre večný život.
Evanjelista Ján zachytil ešte ďalší Ježišov čin, ktorý uskutočnil za zatvorenými dverami večeradla – ako prejav svojej nežnej, slúžiacej lásky umyl učeníkom nohy. Bolo to nielen pekné gesto, ale Ján ho uvádza konštatovaním, že Ježiš ho urobil s plným vedomím toho, že mu dal Otec všetko do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza. Nevieme si predstaviť obsah tohto Ježišovho vedomia: všetko má v rukách, naozaj všetko: celé ľudstvo, jeho budúcnosť i večnosť, celý vesmír. Čo to všetko do detailov znamená, to si nedokážeme ani uvedomiť; bol si vedomý toho, že od Boha vyšiel, čiže je Božím Synom – ako sa to vníma, keď nejaký minister alebo prezident prejaví pozornosť jednoduchému človeku – a tu večný Boží Syn sa znižuje k službe otroka voči týmto obyčajným mužom; urobil to aj vo vedomí, že odchádza k Bohu – bol si vedomý aj svojej nepredstaviteľne veľkej budúcnosti, o ktorej sa vyjadril po zmŕtvychvstaní: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“. A v tomto vedomý umýva apoštolom nohy.
Podobne, ako po premenení chleba a vína na svoje telo a krv dáva apoštolom poverenie, aby to robili na Jeho pamiatku, tak aj po umytí nôh, keď im znova pripomína, aby si uvedomili, kto im túto službu urobil: „keď ja , váš Učiteľ a Pán – Pán, to znamená Boh – som vám umyl nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy – to znamená vzájomne si slúžiť, a to predovšetkým tí, čo sú v nejakom zmysle vyššie, majú ochotne slúžiť tým nižším.
V oboch prípadoch však zákaz vychádzania skončil – Izraeliti, posilnení mäsom baránka a zachránení jeho krvou vychádzajú na slobodu; dvere Jeruzalemského večeradla sa otvorili na Turíce a apoštoli oznamujú víťazstvo nad pandémiou zla a smrti, ktoré priniesol vzkriesený Kristus, sprítomňujú Jeho životodarnú lásku slávením Eucharistie a vychovávajú celé národy a generácie ku slúžiacej láske, ktorá robí život zdravým a krásnym.
Aj my sme teraz za zatvorenými dverami našich domov a bytov. Máme príležitosť dôkladnejšie sa oboznámiť s týmito dvoma udalosťami – starozákonnou Veľkou nocou i s Poslednou večerou Ježiša Krista, s darom Eucharistie. Z dôvodu zákazu vychádzania a protiepidemických opatrení nemáme možnosť ani na tieto najväčšie sviatky prijímať Kristovo telo a krv v eucharistii. Táto skutočnosť – popri všetkej biede – môže byť pre nás príležitosťou uvedomiť si, čo pre nás Eucharistia znamená a túžiť po tomto stretnutí s Kristom. Možno sme sa s Ním neraz stretávali bezmyšlienkovite, povrchne, bez toho, že by sme z tohto stretnutia čerpali od Neho duchovnú silu. Tento „pôst“ nech v nás prehĺbi túžbu po stretnutí s Ním s úprimnou vierou, aby sme z tohto stretnutia mohli žiť podľa Jeho vôle.
Čo však môžeme všetci aj za našimi zatvorenými dverami napodobňovať, plniť program, ktorý nám dal Ježiš vo Večeradle, to je uskutočňovanie Jeho príkazu lásky, ochotnej, pozornej, obetavej služby. Sme spolu za zatvorenými dverami, ako rozlične si môžeme pomáhať, byť trpezliví, - a takouto službou môžeme dokonca sprítomňovať Krista. Nie v podobe chleba a vína, ale v podobe slúžiacej lásky. On, predsa povedal nielen: Toto robte na moju pamiatku, lež aj: Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi. Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Pričiňme sa o to našou slúžiacou a obetavou láskou v našich domácnostiach, aby sme vytvorili podmienky pre prítomnosť Krista medzi nami, aby On mohol dávať účasť na svojom živote všetkým členom našej domácnosti, rodiny, aby sme mohli pociťovať mocné pôsobenie Jeho životodarnej lásky.
- Autor:
- Dátum: 09.04.2020
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
