Príhovor pri príležitosti pietnej spomienky v Háji Nicovô
Na Teba, Bože, uč nás spoliehať
i v mladosti i v starobe
a zastaň sa nás žitia ťažkostiach
a potešuj nás pri hrobe.
Nech jedna nádej, ktorá s Tebou spája,
stále nám žije v pamäti
a prenesie nás do nebies raja,
kde chválu večne vzdáme Ti. AMEN
Evanjelium podľa Jána 10,27. „ Ježiš povedal: Moje ovce počujú môj hlas.“
Hroby. Vojenský cintorín. Približne 1369 padlých vojakov. Známych aj neznámych. S menom, bez mena. Chlad, pofukujúci vietor. Farby jesene ktorými sme na tomto pietnom mieste obklopení aj my. Háj Nicovô.
Drahí prítomní v tieto dni sa viac ako inokedy zamýšľame nad svojim životom. Nad tým, čo bude potom. Nie zajtra, aj keď to môže byť hoci aj zajtra. Ale, čo po smrti, keď aj mne Pán Boh povie dosť máš na mojej milosti a prevedie si ma údolím tieňov smrti.
Zastávame a rozmýšľame. V spomienkach sme v detstve s rodičmi, starou mamou, či starým otcom, manželkou, manželom, priateľmi, deťmi. Zrazu sa stávame detinskými. Obmäkčuje nás spomienka, mrazí nás svedomie a viac chceme vidieť vierou tou v srdci, skrytou ako videním, zrakom.
Môj priateľ raz rozprával svojmu malému synovi o Pánu Ježišovi, ako o dobrom Pastierovi. A nakoniec povedal: „Aj ty môžeš byť ovečkou Pána Ježiša.“ Chlapec mlčal. Ale keď večer ležal vo svojej posteli, modlil sa: „Milý Spasiteľu! Ak ma chceš urobiť nejakým zvieratkom, tak radšej nech budem koníkom!“ Takí sme my ľudia! Túžime sa vždy dostať nahor.
Úbohý obraz kríža k vstupu do Božieho kráľovstva sa nám nepáči. Iba vtedy keď stojíme a máme ho pod nohami. Iba vtedy ak príde do našich rodín k najbližším. A zabúdame, že raz ho budeme mať aj my vytesaný na kameni. „Ovečka nelahodila chlapcovi, chcel byť radšej pyšným koníkom. Náš Pán má akiste závažné dôvody, že nás prirovnáva k ovciam. Nenazýva „ovcami“ iba svojich vyvolených, ale všetkých. Rozlišuje iba medzi poblúdenými, stratenými ovcami a tými, ktoré patria k Jeho stádu a sú zachránené. Prečo, nás nazýva ovcami? Asi preto, že nemáme nijaký orientačný zmysel. Na cestách sveta sa síce vynájdeme v ťažkostiach, ale ak ide o večný cieľ nášho života, sme bezmocní. Tu potrebujeme Pastiera.
Je nám dobre, ak sa Ježiš stal naším Pastierom! Verím, že po všetkých bojoch v našom živote si s deťmi radostne zaspievame: „Ovečkou že Božou som, tým sa teším nocou, dňom.“
Teraz ide Ježiš, ten živý, po cestách tohto sveta a dáva znieť svojmu pastierskemu hlasu. Pre mnohých zaniká tento hlas v hurhaji, ktorý robia sami, alebo ho prehlušujú iní.
Ale: „Moje ovce počujú môj hlas.“
On nás volá k sebe aj dnes. Aj tí nad ktorými rozmýšľame, veríme, že sa stali Jeho ovcami. Oni sú už vo večnom košiari. Ale my tam ešte len putujeme. Vďaka Ježišovi, že On nás tam vedie, že On je Pastier, ktorý nás privedie do večného ovčínca. Do nebies, večného života. Tam v nebesiach.
Mám pre vás dobrú správu. V nebesiach nie sú hroby. Je tam pokoj Boží. Sú tam tí, ktorí verili v tento pokoj. Ktorí verili v toho ktorý na kríži obetoval seba.
Pastier Ježiš nás chce viesť aj od týchto hrobov ďalej, lebo má pre nás inú perspektívu.
Pane! Ďakujem, že si sa nás nevzdal. Buď Pastierom našich životov. Nech necválame od Teba preč ale pomaly v pokore kráčame za Tebou. Chceme počúvať Tvoj hlas. Amen.
Drahí prítomní v tieto dni sa viac ako inokedy zamýšľame nad svojim životom. Nad tým, čo bude potom. Nie zajtra, aj keď to môže byť hoci aj zajtra. Ale, čo po smrti, keď aj mne Pán Boh povie dosť máš na mojej milosti a prevedie si ma údolím tieňov smrti.
Zastávame a rozmýšľame. V spomienkach sme v detstve s rodičmi, starou mamou, či starým otcom, manželkou, manželom, priateľmi, deťmi. Zrazu sa stávame detinskými. Obmäkčuje nás spomienka, mrazí nás svedomie a viac chceme vidieť vierou tou v srdci, skrytou ako videním, zrakom.
Môj priateľ raz rozprával svojmu malému synovi o Pánu Ježišovi, ako o dobrom Pastierovi. A nakoniec povedal: „Aj ty môžeš byť ovečkou Pána Ježiša.“ Chlapec mlčal. Ale keď večer ležal vo svojej posteli, modlil sa: „Milý Spasiteľu! Ak ma chceš urobiť nejakým zvieratkom, tak radšej nech budem koníkom!“ Takí sme my ľudia! Túžime sa vždy dostať nahor.
Úbohý obraz kríža k vstupu do Božieho kráľovstva sa nám nepáči. Iba vtedy keď stojíme a máme ho pod nohami. Iba vtedy ak príde do našich rodín k najbližším. A zabúdame, že raz ho budeme mať aj my vytesaný na kameni. „Ovečka nelahodila chlapcovi, chcel byť radšej pyšným koníkom. Náš Pán má akiste závažné dôvody, že nás prirovnáva k ovciam. Nenazýva „ovcami“ iba svojich vyvolených, ale všetkých. Rozlišuje iba medzi poblúdenými, stratenými ovcami a tými, ktoré patria k Jeho stádu a sú zachránené. Prečo, nás nazýva ovcami? Asi preto, že nemáme nijaký orientačný zmysel. Na cestách sveta sa síce vynájdeme v ťažkostiach, ale ak ide o večný cieľ nášho života, sme bezmocní. Tu potrebujeme Pastiera.
Je nám dobre, ak sa Ježiš stal naším Pastierom! Verím, že po všetkých bojoch v našom živote si s deťmi radostne zaspievame: „Ovečkou že Božou som, tým sa teším nocou, dňom.“
Teraz ide Ježiš, ten živý, po cestách tohto sveta a dáva znieť svojmu pastierskemu hlasu. Pre mnohých zaniká tento hlas v hurhaji, ktorý robia sami, alebo ho prehlušujú iní.
Ale: „Moje ovce počujú môj hlas.“
On nás volá k sebe aj dnes. Aj tí nad ktorými rozmýšľame, veríme, že sa stali Jeho ovcami. Oni sú už vo večnom košiari. Ale my tam ešte len putujeme. Vďaka Ježišovi, že On nás tam vedie, že On je Pastier, ktorý nás privedie do večného ovčínca. Do nebies, večného života. Tam v nebesiach.
Mám pre vás dobrú správu. V nebesiach nie sú hroby. Je tam pokoj Boží. Sú tam tí, ktorí verili v tento pokoj. Ktorí verili v toho ktorý na kríži obetoval seba.
Pastier Ježiš nás chce viesť aj od týchto hrobov ďalej, lebo má pre nás inú perspektívu.
Pane! Ďakujem, že si sa nás nevzdal. Buď Pastierom našich životov. Nech necválame od Teba preč ale pomaly v pokore kráčame za Tebou. Chceme počúvať Tvoj hlas. Amen.