Príhovor riaditeľa ÚEPS v OS SR na pietnom akte 19.1.2011 v Hejciach
Aj keď so žiaľom v srdci a smútkom na duši rád sa vraciam na toto dôstojné miesto. Tu chcem s úctou a vďakou spomínať na kolegov a priateľov, slovenských vojakov, ktorým svieca života priskoro zhasla. Taká je moc smrti. Vytrháva nám našich najbližších priamo z nášho náručia a my sa len nemo prizeráme opustení, sami so svojou bolesťou.
Raymond Moody v knihe Život po živote píše: „Človek zomiera. Má pocit, že sa veľmi rýchlo pohybuje cez dlhý tunel. Ocitá sa mimo svojho tela a pozoruje ho z určitej vzdialenosti. Objavuje sa pred ním vznešená bytosť plná lásky, tepla a svetla, akú nikdy doteraz nestretol.“ Tragicky zosnulí vojaci svojou misijnou činnosťou pomáhali v cudzine ľuďom nespravodlivo trpiacim a snažili sa im prinavrátiť to najkrajšie a najcennejšie – vytúžený pokoj. Táto skutočnosť ma uisťuje vo viere, že ja pred nimi sa v poslednej chvíli objavila vznešená bytosť plná lásky, tepla a svetla, akú nikdy doteraz nestretli.
Ani nie pred mesiacom sme prežili najkrajšie sviatky roka Vianoce. Vo vianočnom biblickom príbehu sa hovorí, že spolu s anjelom zjavilo sa množstvo rytierstva nebeského a nad betlehemskými poľami zaznel chválospev: Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Pokoj do rozoštvanej krajiny priniesli aj vaši synovia a dcéry, manželia, manželky, otcovia i matky na ktorých dnes spomíname. Som hlboko presvedčený o tom, že všetko čo vykonali, vykonali síce na vojenský rozkaz, ale všetko robili čestne a zodpovedne. Robili to predovšetkým s čistou a úprimnou láskou. V živote už to tak býva, že každý kto lásku dá niečo získa, niečo stretí. Oni stratili to najkrajšie, najcennejšie a najvzácnejšie. Stratili svoje životy.
Napriek tejto smutnej skutočnosti rád sa vraciam na toto dôstojné miesto. Tak zvláštne a neobyčajne vonia v tento deň zem rozžiarená nespočetným množstvom sviečok svietiacich do mrazivého dňa. V tej chvíli si snáď ani neuvedomuje, že zakaždým keď kráčame na toto miesto z kroka na krok odmeriavame aj svoje vlastné dni. Dni šťastia, dni radosti i starosti, že odmeriavame dni nášho života. Nikto z nás nevie kedy, kde a ako urobí ten posledný krok svojho života. Ešte ako žiak som bol na školskom výlete v Moravskom krase na Macoche. Je to priepasť asi 130 metrov hlboká. Sprevádzal nás sprievodca. Hovoril aj o jednom malom chlapcovi, ktorý sa vytrhol z ruky svojho otca a spoliehajúc sa na seba, išiel sa pozrieť do priepasti. V nej namiesto očarujúcej krásy našiel svoju smrť.
Možno že by sme si mali všetci dnes pri tomto pamätníku, na prahu nového roka uvedomiť, že v živote nestačí spoliehať sa len na seba. Lebo ak sa vytrhneme z Božích rúk, máme najväčšiu šancu vkročiť do priepasti a ocitnúť sa v náruči smrti.
Príhovor bol zakončený modlitbou:
Tak ako tráva a kvet vädnú aj ľudsky život má svoj čas, raz skončí život tône zblednú, vráti sa k Bohu každý z nás.
Keď zvädne kvet a uschne tráva, čo bude zdobiť lúčinu? Kto poteší, keď Božie práva pozvú nám drahých v otčinu?
Každý deň bližšie sme k večnosti, návratu odtiaľ naspäť niet. Len buďme stáli vo vernosti, hodno pre Krista žiť i mrieť!