RAMP CEREMONY

Je to už 117 deň v Kandaháre, to je číslo, ktoré mi „bije“ v kalendári. Azda každý vojak, poddôstojník, či dôstojník má v ubytovacom korimeku kalendár, kde sa odpočítavajú dni návratu domov. Niektoré dni idú veľmi rýchlo, niektoré pomaly. Niektoré sú smutné a niektoré veselé. To všetko sa tu mieša v Kandahárskom vzduchu práve ako piesok, kamene a prach v púštnej búrke. Prečo spomínam púštnu búrku. Práve, keď píšem týchto pár riadkov vychádzam von z korimeku a ledva vidím meter pred seba. Rýchlo zatvorím dvere, pretieram si oči od prachu, ktorý mi vošiel do očí. Púštna búrka. Na miesto kvapiek vody alebo vločiek snehu, zrnká piesku. Neuveriteľné ako sa dokáže zmeniť čas, teda počasie. Páľava slnka a prach. Všade.
Vyprahlá duša, smútok, akoby tiež obraz púštnej búrky. Také sú tu priatelia, vážení čitatelia aj niektoré veci o ktorých sa chcem v krátkosti zmieniť. Medzi ne patrí bez pochyby RAMP ceremony. Je to smutná ceremónia. Vlajky krajiny z ktorej zahynul v boji človek sú na pol žrde. Rampka to je vlastne „repatriácia“ vojaka domov. Domov, do krajiny z ktorej prišiel a do ktorej sa už nevráti po svojich a ani k svojim domov. Nesadne si za stôl. Nepodá ruku nikomu, manželke, deťom, rodičom, priateľom. Odchádza, teda odlieta v lietadle obalený v cíne a národnej vlajke. Nie je to repatriácia ako zvyčajne. Toto slovo v pravom slova zmysle znamená, že vojaka po nejakých prešlapoch alebo nedobrej disciplíne posielajú domov. Rampka, táto „repatriácia“ nie je kvôli neuposlúchnutiu rozkazu alebo disciplinárnemu previneniu. Je to rampka posledná a večná. Verím, že odlet nie je len prevezenie tela do krajiny ale odlet do večnosti ku Kristovi. Odlet ducha veriaceho človeka.
Za mnou prichádza veliaci poddôstojník kontingentu a oznamuje mi, „padre dnes, o toľkej bude rampka, odchod na ňu je vtedy a vtedy.“ Na tieto rampky chodievame vždy mi dvaja a cez deň aj družstvo vojakov nášho kontingentu, ktorí tiež svojou prítomnosťou dávajú najavo svoju spoluúčasť a spolucítenie pre danú krajinu z ktorej umretý alebo umretí pochádza, pochádzajú. Čas konania je rôzny cez deň, ráno o 02:00 hod., atď. V noci tam chodievame len my dvaja. Je to kvôli bezpečnosti pretože v noci je výstraha rocket window /raketový vietor/, teda väčšie nebezpečenstvo raketových útokov. Čo je pochopiteľné pretože „raketového afgánsko – talibanského modelára“ vtedy ťažšie zahliadnuť pri odpaľovaní rakiet. V prvom príspevku som písal, že som bol na 15 rampke a zahynulo približne 27 vojakov. Do dnešného dňa je to približne 47 a zahynulo okolo 65 vojakov.
Ideme na letisko s veliacim. Pri mojej otázke, „koľko vojakov zahynulo“ sa veliaci zo začiatku mierne na mňa hneval. Nerozprávame sa koľko. To sa dozvieme na letisku. Všetko je tu pripravené na ramp ceremony. Lietadlo C-17 má zadnú rampu spustenú. Mikrofóny pri rampe lietadla sú pripravené. Stretáme sa tu farári všetkých vierovyznaní poradovo nastúpení. Pred tým si podáme ruky. Prehodíme pár viet. Dozvedám sa odpoveď na otázku koľko. Niekedy je to jeden, niekedy, traja, štyria ale aj siedmy... Oproti nám prichádza veliteľ základne so svojimi dôstojníkmi. Po tom prichádzajú vojaci. Najviac z jednotky, ktorá utrpela stratu, stratu kamaráta, spolubývajúceho. Na povel stojíme v pozore. Prichádza vlajka štátu krajiny z ktorej vojak zahynul spolu s vlajkou útvaru, práporu, či brigády v ktorej slúžil. Ku pultu prichádza kňaz. Cituje väčšinou slová zo žalmov. Potom sa číta životopis vojaka, vojakov. A nasleduje modlitba. Poviem Vám pri počutí, že zahynul otec troch detí, alebo 18, 19 ročný vojak, pýtam sa so zrakom upätým k nebesám, prečo? Načo je táto vojna dobrá? Má to zmysel? Nie je to rutina. Ani po tých 117 dňoch. Po modlitbe nasleduje pieseň amazing grace a krátka skladba trúbky. Počas znení týchto skladieb vstupuje na palubu farár, za ním vojaci nesúc truhlu a potom veliteľ jednotky, ktorý prišiel o chlapcov. Ak sa pýtate, či ľudia plačú, odpoviem nie. Nie je to cynické. Plače naše vnútro, búrka sĺz v srdci je ako tá púštna bez kvapky, či vločky. Plačeme, no nezastávame ale ideme ďalej. Potom vojaci i veliteľ základne odchádzajú. My, farári, urobíme kruh a modlíme sa. Podávame si ruky a ticho ideme každý do svojho kempu.
Ešte jedna vec je tu dosť krutá, ktorá sa objavuje a dosť často. Keď zahynú vojaci sú to rôzne dôvody. Niekedy idú na autách a pod nimi vybuchne nastražená mína. Niekedy v prestrelke, atď. Niekedy však aj sami zo seba. Čo to znamená. V boji kamarát po boku. Vojak pozrie vedľa seba napravo a naľavo a kamaráti sa nehýbu, sú mŕtvy. Nestíha registrovať guľku, ktorú zasiahla telo. Telo kamaráta. Tlak, vysoký tep, stres. A zrazu prichádza “ Saulovská myšlienka“. Vojak strieľa. Nie do nepriateľa, či protivníka.... Takýto vojaci, samovrahovia sú odprevadení na rampke osobitne. Bez pocty a vojenského pozdravu, bez piesní a životopisu. No my farári ostávame tam aj pri týchto ľudských previneniach a koncoch. Tiež urobíme kruh a modlíme sa. Vždy sa to v takýchto prípadoch robí ihneď po čestnej rampke „heroes“, mŕtvych nie svojim pričinením. Aj takýchto prípadov je dosť. Možno to odsúdiť. Nemám na to odvahu, keď vidím situáciu, respektíve zažívam ju. Nemám na to slová. Len sa v duchu modlím, aby som toto nemusel zažiť pri našich vojakoch. A nielen pri našich. Vždy prosím Pána Boha odchádzajúc z rampky, nech je to posledná Pane Bože.
Potom búrka utícha. Slnko má silnejšie lúče a tak presvecuje temno prach, špinu a kamienky. Život musí ísť ďalej. Slnko spravodlivosti, môj Pane Ježiši. Presvecuješ tmu a tma nemá nado mnou moc. Ani tu. Ďalej, ísť ďalej, nič iné nezostáva. A už je tu opäť niečo. Niečo čo mi nedáva ani čas myslieť na to, čo bolo pred pol hodinou.
Signál sirény. „Rocket attack“. Hádžem sa na zem, tam kde som. Či je tam prach, či voda, mláka alebo kamenie, to je jedno. Ruky mám na ušiach a po dvoch minútach utekám do najbližšieho úkrytu. Tu sedím a čakám na ten krajší zvuk sirény. „All clear“. Všetko čisté. Vtedy vstávam a idem do kempu. Na svoju izbu. A takto to ide ďalej. Každý deň.