ROK KŇAZOV

19. júna 2009, na slávnosť Božského Srdca Ježišovho, otvoril Sv. Otec Benedikt XVI. rok kňazov. Udialo sa to pri príležitosti 150. výročia úmrtia kňaza sv. Jána Márie Vianneya, ktorý zomrel 4. augusta 1859. Rok kňazov potrvá do 11. júna 2009, kedy sa bude v Cirkvi znovu sláviť slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Táto slávnosť nie je vybratá náhodne. Svätý arský farár Ján Mária Vianney hovorí: Kňazstvo je prejavom lásky Srdca Ježišovho. Podobne pápež vo svojom prejave pri vyhlásení Roku kňazov hovorí, že tento deň je osobitným dňom modlitieb za kňazov. Materiály k Roku kňazov sa nachádzajú na oficiálnej stránke www.knazi.sk. Texty encyklík, exhortácií a modlitby za kňazov sa nachádzajú na oficiálnej stránke katolíckej Cirkvi na Slovensku www.kbs.sk.

List Svätého Otca

Benedikta XVI.

k vyhláseniu Roka kňazov

pri príležitosti 150. výročia dies natalis Jána Mária Vianneya

Drahí bratia v kňazskej službe,
na nadchádzajúcu slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho 19. júna 2009 – deň, ktorý je už tradične venovaný modlitbám za posvätenie kňazov – som sa rozhodol oficiálne vyhlásiť Rok kňazov pri príležitosti 150. výročia dies natalis Jána Márie Vianneya, svätého patróna všetkých farárov sveta. (1) Tento rok, ktorého cieľom je prispieť k prehĺbeniu úsilia o vnútorné obnovenie všetkých kňazov, aby ich evanjeliové svedectvo v dnešnom svete bolo silnejšie a rozhodnejšie, sa skončí v ten istý sviatok v roku 2010. „Kňazstvo je láska Ježišovho Srdca“, zvykol vravieť svätý farár z Arsu. (2) Toto dojímavé vyjadrenie nás vedie predovšetkým k tomu, aby sme si s pohnutím a vďačnosťou pripomenuli nesmierny dar, ktorým sú kňazi nielen pre Cirkev, ale aj pre samotné ľudstvo. Myslím na všetkých tých kňazov, ktorí veriacim kresťanom a celému svetu deň čo deň pokorne predkladajú Kristove slová a gestá, a tak sa usilujú pripodobniť sa mu svojimi myšlienkami, vôľou, cítením a celým štýlom svojho života. Ako nevyzdvihnúť ich apoštolské námahy, neúnavnú a skrytú službu, ich univerzálne zameranú lásku? A čo povedať o odvážnej vernosti toľkých kňazov, ktorí napriek ťažkostiam a nepochopeniu ostávajú verní svojmu povolaniu: povolaniu „Kristových priateľov“, ktorých zvláštnym spôsobom povolal, vyvolil a vyslal?

Ja sám ešte nosím v srdci spomienku na prvého farára, po boku ktorého som ako mladý kňaz vykonával svoju službu: zanechal mi príklad bezvýhradnej oddanosti svojej pastoračnej službe až do okamihu smrti práve vo chvíli, keď niesol viatikum ťažko chorému. V pamäti sa vraciam aj k svojim nespočetným spolubratom, ktorých som stretol a naďalej stretávam počas mojich pastoračných ciest k rozličným národom a ktorí sa každý deň veľkodušne venujú vykonávaniu svojej kňazskej služby. Výraz, ktorý použil svätý arský farár, však pripomína aj Kristovo prebodnuté srdce a tŕňovú korunu, ktorou je ovinuté. Myšlienky ma preto vedú k mnohým bolestným situáciám, v ktorých sa veľa kňazov nachádza, či už v dôsledku toho, že majú podiel na ľudskej skúsenosti s utrpením v jeho mnohorakých prejavoch, alebo preto, že ich nechápu tí, ktorým je určená ich služba. Veď ako nespomenúť toľkých kňazov, ktorých dôstojnosť je pošliapavaná, ktorým bránia vykonávať ich poslanie a ktorí sú neraz prenasledovaní až po vydanie svedectva svojou krvou?

Jestvujú však, žiaľ, aj situácie, ktoré nikdy nie sú dostatočne oľutované a v ktorých sama Cirkev trpí pre nevernosť niektorých svojich služobníkov. Z nich potom svet čerpá dôvody na pohoršenie a odmietanie. To, čo v týchto prípadoch môže Cirkvi pomôcť, nie je natoľko tvrdošijné zdôrazňovanie slabosti jej služobníkov, ako skôr obnovené a radostné uvedomenie si nesmiernej veľkosti Božieho daru, ktorý sa prejavil v nádherných postavách veľkodušných pastierov, rehoľníkov zapálených láskou k Bohu a k dušiam, osvietených a trpezlivých duchovných vodcov. V tejto súvislosti môže byť pre všetkých významným vzťažným bodom učenie a príklad svätého Jána Márie Vianneya. Farár z Arsu bol mimoriadne pokorný, no bol si vedomý toho, že ako kňaz je pre ľudí nesmiernym darom: „Dobrý pastier, pastier podľa Božieho Srdca, je najväčším pokladom, ktorý môže dobrý Boh dať farnosti a jedným z najcennejších darov Božieho milosrdenstva“. (3) O kňazstve hovorieval tak, akoby nedokázal pochopiť veľkosť daru a úlohy, ktorá je zverená ľudskej bytosti: „Ó, aký je kňaz veľký!... Ak by sám seba pochopil, zomrel by... Boh ho poslúcha: vysloví len dve slová a náš Pán na jeho hlas zostúpi z neba a uzavrie sa do maličkej hostie...“ (4) A keď vysvetľoval svojim veriacim význam sviatostí, hovoril: „Keby sme vylúčili sviatosť kňazstva, nemali by sme Pána. Kto ho uložil do tohto svätostánku? Kňaz. Kto prijal vašu dušu, keď po prvý raz vstúpila do sveta? Kňaz. Kto ju sýti, aby mala silu dokončiť svoje putovanie? Kňaz. Kto ju pripraví, aby sa mohla objaviť pred Bohom, posledný raz umytá v krvi Ježiša Krista? Kňaz, vždy len kňaz. A ak táto duša zomiera [pre hriech], kto ju obživí, kto jej poskytne pokoj a mier? Opäť kňaz... Po Bohu je kňaz všetkým!... On sám seba správne nepochopí skôr ako v nebi.“ (5) Tieto vyjadrenia, ktoré sa zrodili v srdci svätého farára, sa môžu javiť zveličené. Napriek tomu sa v nich odhaľuje jeho nesmierna úcta ku sviatosti kňazstva. Zdalo sa, že ho premáhal nekonečný pocit zodpovednosti: „Keby sme tu na zemi dobre pochopili, čím je kňaz, umreli by sme nie od strachu, ale z lásky... Bez kňaza by smrť a utrpenie nášho Pána ničomu neposlúžili. Je to práve kňaz, kto pokračuje v diele vykúpenia na zemi... Načo by bol dom plný zlata, ak by nejestvoval nikto, kto by doň otvoril dvere? Kňaz má kľúče k nebeským pokladom: je to on, kto otvára dvere; on je hospodárom dobrého Boha; správcom jeho dobier... Nechajte farnosť dvadsať rokov bez kňaza a budú sa tam klaňať zvieratám... Kňaz nie je kňazom pre seba samého, ale je ním pre vás.“ (6)

Prv ako prišiel do Arsu – malej dedinky s 230 obyvateľmi –, biskup ho varoval, že je tam nábožensky veľmi povážlivá situácia: „Nie je veľa lásky k Bohu v tejto farnosti; vy ju tam prinesiete.“ Preto si bol naplno vedomý toho, že tam má ísť, aby stelesňoval Kristovu prítomnosť a svedčil o jeho spásnej nežnosti: „[Môj Bože], daj, aby sa moja farnosť obrátila; prijímam utrpenia, aké budeš chcieť, po celý môj život!“ – takouto modlitbou začal svoje poslanie. (7) Obráteniu svojej farnosti svätý farár venoval všetky svoje sily, pričom v prvom rade vždy myslel na kresťanské vzdelávanie jemu zvereného ľudu. Drahí bratia v kňazskej službe, vyprosujme si od Pána Ježiša milosť, aby sme sa aj my naučili pastoračnú metódu svätého Jána Márie Vianneya! To, čo sa predovšetkým musíme naučiť, je jeho úplné stotožnenie sa s vlastnou službou. V Ježišovi sú jeho osoba a poslanie spojené: celá jeho spásonosná aktivita bola a je výrazom jeho „synovského ja“, ktoré sa od večnosti nachádza pred Otcom v postoji milujúcej podriadenosti jeho vôli. V pokore, no na základe pravej analógie, musí aj kňaz dychtivo túžiť po takomto stotožnení. Zaiste však pritom nemá zabudnúť na to, že podstatný účinok jeho služby ostáva nezávislý od svätosti služobníka; nemožno však ani prehliadať, akú mimoriadnu plodnosť prináša spojenie objektívnej svätosti služby so subjektívnou svätosťou služobníka. Farár z Arsu ihneď začal túto pokornú a trpezlivú prácu na zosúladení svojho kňazského života so svätosťou úradu, ktorý mu bol zverený, ba dokonca sa rozhodol fyzicky „bývať“ vo svojom farskom kostole: „Hneď ako prišiel, zvolil si za príbytok kostol... Vchádzal do kostola pred svitaním a vychádzal až po večernom Anjel Pána. Tam ho bolo treba hľadať, keď ho niekto potreboval,“ stojí v jeho prvom životopise. (8)

Zbožné zveličovanie úctivého životopisca nám nesmie brániť v tom, aby sme prehliadli fakt, že svätý farár dokázal aktívne „bývať“ na celom území svojej farnosti: pravidelne navštevoval chorých a rodiny; organizoval ľudové misie a slávnosti na sviatky patrónov; zbieral a spravoval financie na svoje charitatívne a misijné diela; skrášľoval svoj kostol a vybavil ho posvätnými liturgickými predmetmi; staral sa o siroty z Providence (jedno zo zariadení, ktoré založil) a o ich vychovávateľky; zaujímal sa o vzdelávanie detí; zakladal bratstvá a prizýval laikov na spoluprácu.

Jeho príklad ma vedie k tomu, aby som pripomenul priestory spolupráce s veriacimi laikmi –, ktoré je nutné neustále rozširovať – s ktorými tvoria kňazi jediný kňazský ľud (9) a uprostred ktorých sa z moci sviatostného kňazstva nachádzajú, „aby všetkých privádzali k jednote lásky: ,Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti!‘ (Rim 12,10)“ (10). V tejto súvislosti treba spomenúť vrelú výzvu, ktorou Druhý vatikánsky koncil povzbudzuje kňazov: „nech úprimne uznávajú a napomáhajú vážnosť a vlastné miesto laikov v poslaní Cirkvi... Nech si ochotne vypočujú laikov, bratsky berú do úvahy ich želania a nech uznávajú ich skúsenosti a kompetentnosť v rozličných odboroch ľudskej činnosti, aby spolu s nimi vedeli rozoznávať znamenia časov“ (11).

Svätý arský farár poúčal svojich farníkov najmä svedectvom vlastného života. Podľa jeho príkladu sa veriaci naučili modliť sa a ochotne zotrvávať pred svätostánkom na návšteve u eucharistického Ježiša. (12) „Netreba hovoriť veľa, ak sa chceme dobre modliť,“ vysvetľoval im farár, „vieme, že Ježiš je tam, vo svätostánku: otvorme mu svoje srdce, potešme sa jeho prítomnosťou. To je najlepšia modlitba.“ (13) A povzbudzoval ich: „Príďte na sväté prijímanie, priatelia moji, príďte k Ježišovi. Príďte žiť z neho, aby ste mohli žiť s ním... (14). Je pravda, že nie ste hodní, ale potrebujete to!“ (15) Takáto výchova veriacich k eucharistickej prítomnosti a k svätému prijímaniu bola zvlášť účinná, keď ho veriaci videli sláviť obetu svätej omše. Jeho koncelebrant povedal, že „nebolo možné nájsť postoj, ktorý by lepšie vyjadroval adoráciu... Milujúco kontemploval konsekrovanú hostiu“ (16). „Ak by sa všetky dobré diela spojili, nevyvážili by obetu omše, lebo sú to ľudské diela, zatiaľ čo svätá omša je Božím dielom“ (17), hovorieval svätý farár. Bol presvedčený o tom, že od omše závisí horlivosť celého kňazského života: „Príčina ochabnutosti kňaza tkvie v tom, že nevenuje pozornosť omši! Môj Bože, aký je len poľutovaniahodný kňaz, ktorý slúži omšu, akoby robil niečo celkom bežné!“ (18). Preto zvykol pri celebrovaní zakaždým prinášať aj obetu vlastného života: „Ako len dobre koná kňaz, keď sa Bohu každé ráno znova obetuje!“ (19).

Toto osobné stotožnenie sa s obetou na kríži ho jediným vnútorným pohybom viedlo od oltára k spovednici. Kňazi by sa nikdy nemali zmieriť s tým, keď vidia svoje spovednice prázdne, ani by sa nemali obmedziť len na konštatovanie, že veriaci nemajú k tejto sviatosti pozitívny vzťah. V dobe svätého arského farára nebola spoveď vo Francúzsku ani jednoduchšia, ani častejšia ako v našich časoch, lebo revolučná búrka nadlho utlmila náboženskú prax. Preto hľadal všetky spôsoby, ako kázaním a presviedčaním pomôcť svojim farníkom znovu objaviť význam a krásu sviatostného pokánia, ktoré im predstavoval ako najvnútornejšiu požiadavku [Kristovej] eucharistickej prítomnosti. Vedel takýmto spôsobom spustiť kruh čností. Svojím dlhodobým zotrvávaním pred svätostánkom v chráme dosiahol, že ho veriaci začali napodobňovať, chodievali tam, aby navštívili Ježiša a boli si istí, že tam nájdu aj svojho farára, pripraveného vypočuť ich a odpúšťať. Neskôr sa rad penitentov prichádzajúcich z celého Francúzska zväčšoval a donútil ho ostávať v spovednici až 16 hodín denne. Vtedy sa začalo hovoriť, že Ars sa stal „veľkou nemocnicou duší“ (20). „Milosť, ktorú na obrátenie hriešnikov získal, bola taká silná, že táto milosť ich nabádala vyhľadať ho a nenechávala ich ani na chvíľu na pokoji!“ píše jeho prvý životopisec. (21) Svätý farár to chápal rovnako, lebo vravieval: „Nie je to hriešnik, kto sa vracia k Bohu, aby ho žiadal o odpustenie, ale je to sám Boh, kto ide za hriešnikom a privádza ho k sebe“ (22). „Tento dobrý Vykupiteľ tak prekypuje láskou, že nás všade vyhľadáva“ (23).

My všetci kňazi by sme mali cítiť, že sa nás osobne dotýkajú slová, ktoré svätec vložil do úst Kristovi: „Poverím svojich služobníkov tým, aby ohlasovali hriešnikom, že som stále pripravený ich prijať, že moje milosrdenstvo je nekonečné“ (24). Od svätého arského farára sa môžeme učiť nielen jeho nevyčerpateľnej dôvere vo sviatosť zmierenia, ktorá nás má viesť k tomu, aby sme ju znovu urobili centrom našej pastoračnej starostlivosti, ale tiež metódou „dialógu spásy“, ktorý v nej musí prebiehať. Arský farár pristupoval k rôznym typom kajúcnikov rôznym spôsobom. Kto prichádzal k svojmu spovedníkovi vedený pokorou a vnútornou potrebou Božieho odpustenia, našiel u neho povzbudenie k tomu, aby sa ponoril do „prúdu Božieho milosrdenstva“, ktorý svojím návalom všetko strhne a odplaví. A ak bol niekto skleslý na duchu zo svojej slabosti a nestálosti, ľakajúc sa budúcich pádov, arský farár mu odhalil Božie tajomstvo takýmito dojímavo krásnymi slovami: „Dobrý Boh vie všetko. Už prv, ako sa spovedáte, vie, že znova zhrešíte, a predsa vám odpúšťa. Aká veľká je láska nášho Boha, keď ho vedie až k tomu, aby dobrovoľne zabudol na budúcnosť, len aby nám mohol odpustiť!“ (25). Tomu však, kto sa spovedal len vlažne a ľahostajne, dal skrze svoje vlastné, opravdivé a pretrpené slzy jasne najavo, aké je to „ohavné“. „Plačem, lebo vy neplačete“ (26), hovorieval. „Keby len Boh nebol taký dobrý! Ale on je taký dobrý! Človek musí byť barbarom, aby sa pred takým dobrým Otcom takto správal!“ (27). Dokázal vzbudiť v srdci vlažných ľútosť a priviesť ich k tomu, aby na vlastné oči videli Božie utrpenie spôsobené hriechmi, ktoré sa priam telesne zračilo v tvári ich spovedníka. Ale tomu, kto preukázal túžbu po hlbšom duchovnom živote i spôsobilosť naň, otvoril dokorán hlbiny lásky tým, že mu vyjavil nevysloviteľnú krásu života v spojení s Bohom a v jeho prítomnosti: „Všetko pred očami Boha, všetko s Bohom, všetko, aby sme sa páčili Bohu... aké nádherné!“ (28). A učil ich modliť sa: „Môj Bože, daj mi milosť, aby som ťa miloval toľko, koľko je len možné, aby som ťa miloval“ (29).

Farár z Arsu dokázal vo svojej dobe zmeniť srdcia a životy toľkých ľudí, lebo im vedel priblížiť Pánovu milosrdnú lásku. Aj naša doba potrebuje takýto štýl ohlasovania a takéto svedectvo o pravde Lásky: Deus caritas est (1 Jn 4, 8). Ján Mária Vianney vedel posilňovať svoj ľud slovami a sviatosťami svojho Ježiša, hoci sa často v presvedčení o svojej osobnej nehodnosti úzkostlivo chvel až do tej miery, že si niekoľkokrát želal, aby sa mohol zbaviť zodpovednosti svojho úradu vo farnosti, ktorého sa cítil nehodný. Predsa však s príkladnou poslušnosťou naďalej ostával na svojom mieste, lebo ho spaľovala apoštolská horlivosť za spásu duší. Chcel sa svojmu povolaniu a misii úplne oddať prostredníctvom prísnej askézy: „Veľkým nešťastím pre nás farárov je – žalostil svätec –, keď duša znecitlivie“ (30). Mal tým na mysli nebezpečenstvo, že si duchovný pastier privykne na stav hriechu či ľahostajnosti, v ktorom žijú mnohé jeho ovečky. Svoje telo sa usiloval ovládnuť bdením a pôstmi, aby sa vyhol tomu, že sa bude vzpierať jeho kňazskej duši. A tiež neodmietal umŕtvovanie sa pre dobro duší, ktoré mu boli zverené, aby prispel k odčineniu všetkých hriechov vypočutých pri spovedi. Jednému spolubratovi kňazovi vysvetľoval: „Prezradím vám, aký je môj recept: hriešnikom dám malý trest a zvyšok vykonám namiesto nich“ (31). Popri konkrétnych druhoch pokánia, ktorým sa farár z Arsu podroboval, ostáva pre všetkých platné aj jadro jeho učenia: cenou za duše je Ježišova krv a kňaz sa nemôže venovať ich spáse, ak odmieta mať osobnú účasť na tejto „vysokej cene“ vykúpenia.

V dnešnom svete sú – rovnako ako aj v ťažkých časoch arského farára – potrební kňazi, ktorí sa budú vo svojom živote a konaní vyznačovať silným evanjeliovým svedectvom. Pavol VI. to správne vystihol: „Dnešný človek radšej poslúcha svedkov ako učiteľov, a ak počúva učiteľov, tak preto, že sú svedkami“(32). Aby v nás nevzniklo existenciálne prázdno a aby nebola účinnosť našej služby ohrozená, musíme sa zakaždým znova pýtať: „Sme skutočne preniknutí Božím slovom? Je ono skutočne pokrmom, z ktorého žijeme väčšmi ako z chleba a vecí tohto sveta? Poznáme ho pravdivo? Milujeme ho? Zaoberáme sa vnútri týmto slovom tak, aby skutočne poznačilo náš život a sformovalo naše myslenie?“ (33). Tak ako Ježiš povolal Dvanástich, aby boli s ním (porov. Mk 3, 14), a až potom ich poslal kázať, tak aj dnes sú kňazi povolaní prijať tento „nový životný štýl“, ktorý zaviedol Pán Ježiš a ktorý si apoštoli osvojili. (34)

Práve bezpodmienečné prijatie tohto „nového životného štýlu“ charakterizovalo kňazské úsilie farára z Arsu. Pápež Ján XXIII. v encyklike Sacerdotii nostri primordia vydanej roku 1959, na sté výročie smrti svätého Jána Márie Vianneya, predstavuje jeho asketický charakter, s osobitným dôrazom na tému „troch evanjeliových rád“, ktoré považuje za nevyhnutné aj pre kňazov: „A ak sa na dosiahnutie tejto svätosti života neukladá kňazovi uskutočňovanie evanjeliových rád na základe klerického stavu, predsa sa mu predkladá, ako všetkým Pánovým učeníkom riadna cesta kresťanského posväcovania“ (35). Farár z Arsu dokázal žiť „evanjeliové rady“ spôsobom primeraným jeho kňazskému stavu. Jeho chudoba nebola chudobou rehoľníka alebo mnícha, ale bola chudobou, aká sa vyžaduje od kňaza: hoci spravoval veľa peňazí (keďže zámožnejší pútnici nezabudli prispieť na jeho charitatívne diela), vedel, že to všetko bolo určené jeho miestnej cirkvi, jeho chudobným, jeho sirotám, deťom z jeho Providence, (36) najnúdznejším rodinám. Preto bol „bohatý v dávaní druhým, ale veľmi chudobný voči sebe“(37). Vysvetľoval: „Moje tajomstvo je jednoduché: všetko dať a nič si nenechať“ (38). Keď ostal s prázdnymi rukami, spokojný hovorieval chudobným, ktorí sa na neho obracali: „Dnes som chudobný ako vy, som jedným z vás“ (39). Tak mohol aj na konci svojho života s absolútnym pokojom povedať: „Už nemám nič. Teraz ma môže dobrý Boh povolať, keď chce!“ (40). Aj jeho čistota bola taká, aká sa vyžaduje od kňaza na vykonávanie jeho služby. Možno povedať, že to bola čistota primeraná pre toho, kto sa má denne so zanietením dotýkať Eucharistie a hľadieť na ňu, a s tým istým zanietením sa má venovať svojim veriacim. Hovorilo sa o ňom, že „čistota žiarila z jeho pohľadu“, a veriaci si to všimli, keď hľadel na svätostánok očami zaľúbenca. (41) Rovnako poslušnosť Jána Márie Vianneya bola celkom súčasťou jeho ustarosteného zdolávania každodenných námah spojených s jeho službou. Známe je, že ho trápilo pomyslenie na vlastnú nehodnosť pre úrad farára, ba že túžil ujsť, „aby mohol v samote plakať nad vlastným biednym životom“(42). Iba poslušnosť a horlivosť za duše ho dokázali presvedčiť, aby zotrval na svojom mieste. Sebe samému a svojim veriacim vysvetľoval: „Neexistujú dva správne spôsoby, ako slúžiť Bohu. Je iba jediný: slúžiť mu tak, ako on chce“(43). Zlaté pravidlo poslušného života bolo podľa neho toto: „Rob iba to, čo môže byť obetované dobrému Bohu“ (44).

V kontexte spirituality, ktorá čerpá z praktizovania evanjeliových rád, by som chcel v tomto roku venovanom kňazom zvlášť povzbudiť kňazov k tomu, aby dokázali pocítiť novú jar, ktorú Duch v dnešných dňoch prebúdza v Cirkvi, nie v neposlednom rade prostredníctvom cirkevných hnutí a nových spoločenstiev. „Duch udeľuje rozličné dary... Veje, kade chce. Robí to neočakávane, na nezvyčajných miestach a v prv nepredstaviteľných formách... no ukazuje nám aj to, že pôsobí s ohľadom na jediné Kristovo telo a v jednote tohto jediného tela“ (45). V tejto súvislosti platí usmernenie dekrétu Presbyterorum ordinis určené kňazom: „Skúmajúc duchov, či sú z Boha, nech so zmyslom pre vieru odkrývajú mnohoraké tak skromné, ako i významnejšie charizmy laikov, nech ich s radosťou uznávajú a bedlivo zveľaďujú“ (46). Také dary, ktoré mnohých vedú k vyššiemu duchovnému životu, môžu slúžiť nielen veriacim laikom, ale aj samotným služobníkom. Zo vzájomného spolupôsobenia medzi vysvätenými služobníkmi a charizmami môže skutočne vytrysknúť „dôležitý impulz na obnovenie úsilia Cirkvi spojeného s ohlasovaním a vydávaním svedectva o evanjeliu nádeje a lásky v každom kúte sveta“ (47). Okrem toho by som rád dodal – v súlade s apoštolskou exhortáciou Pastores dabo vobis pápeža Jána Pavla II. –, že posvätný úrad má radikálne „komunitnú formu“ a možno ho uskutočňovať len v spoločenstve kňazov s ich biskupom (48). Potrebné je, aby sa toto spoločenstvo medzi kňazmi a s ich biskupom, založené na sviatosti kňazstva, prejavilo pri eucharistickom slávení, aby sa pretavilo do konkrétnych foriem účinného a láskyplného kňazského bratstva. (49) Iba tak budú kňazi vedieť žiť naplno dar celibátu a budú schopní podnietiť rozkvet kresťanských spoločenstiev, v ktorých sa budú opakovať zázraky prvého ohlasovania evanjelia.

Rok sv. Pavla, ktorý sa chýli ku koncu, upriamuje naše myšlienky na apoštola národov, v ktorom pred našimi očami žiari nádherný vzor kňaza úplne „oddaného“ svojej službe. Apoštol píše: „Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli“ (2 Kor 5, 14). A dodáva: „A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (2 Kor 5, 15). Aký lepší program by mohol mať kňaz, ktorý sa má usilovať a napredovať na ceste ku kresťanskej dokonalosti?

Drahí bratia, slávenie 150. výročia úmrtia Jána Márie Vianneya (1859) nasleduje hneď po tom, ako sme uzavreli slávenie 150. výročia zjavení v Lurdoch (1858). Už v roku 1959 blahoslavený pápež Ján XXIII. konštatoval: „Krátko predtým, ako arský farár dovŕšil svoju dlhú životnú dráhu, plnú zásluh, v inej oblasti Francúzska sa [Panna Mária] zjavila pokornému a čistému dievčaťu, aby mu odovzdala posolstvo o modlitbe a pokání, ktoré už celé storočie nachádza duchovný ohlas. Život svätého kňaza, ktorého spomienku slávime, bol totiž akoby anticipovanou živou ilustráciou veľkých nadprirodzených právd, čo boli zjavené vizionárke z Massabielle. On sám mal veľmi živú úctu k Nepoškvrnenému počatiu Najsvätejšej Panny, on, čo v roku 1836 zasvätil farnosť Márii bez hriechu počatej, a zaiste s veľkou vierou a radosťou musel prijať dogmatickú definíciu z roku 1854“. (50) Svätý farár stále pripomínal svojim veriacim, že „Ježiš Kristus po tom, ako nám dal všetko, čo mohol, chcel nás spraviť aj dedičmi toho najcennejšieho, čo mal, teda svojej Svätej Matky“(51). Zverujem tento Rok kňazov Najsvätejšej Panne a prosím ju, aby v duši každého kňaza vzbudila veľkodušný zápal za ideály úplného zasvätenia sa Kristovi a Cirkvi, ktoré inšpirovali myšlienky a konanie svätého farára z Arsu. Ján Mária Vianney svojím zapáleným životom modlitby a svojou vášnivou láskou k ukrižovanému Ježišovi posilňoval svoje bezvýhradné darovanie sa Bohu a Cirkvi. Nech jeho príklad povzbudí kňazov k tomu, aby vydávali rovnaké svedectvo o jednote s biskupom, medzi sebou navzájom i s laikmi, ktoré je aj dnes, rovnako ako vždy, veľmi potrebné. Napriek zlu, ktoré existuje vo svete, Kristove slová určené apoštolom vo večeradle znejú stále aktuálne: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Viera v božského Majstra nech nám dá silu hľadieť s nádejou do budúcnosti. Drahí kňazi, Kristus s vami počíta. Dovoľte mu, podľa príkladu svätého farára z Arsu, aby sa vás zmocnil a budete aj vy poslami nádeje, zmierenia a pokoja v dnešnom svete!

S mojím požehnaním.

Vo Vatikáne 16. júna 2009

BENEDIKT XVI.

Kongregácia pre klérus

Rok kňazov

Drahí kňazi,

Rok kňazov, ohlásený naším milovaným pápežom Benediktom XVI., ktorým oslávime 150. výročie smrti svätého Farára z Arsu, Jána Mariu Vianneya, sa blíži. Otvorí ho Svätý Otec 19. júna na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorý je aj Svetovým dňom modlitieb za posväcovanie kňazov. Ohlásenie Roka kňazov malo pozitívnu odozvu na celom svete, zvlášť zo strany samotných kňazov. Všetci sa chceme rozhodne, úprimne a oduševnene pričiniť o to, aby sa slávil po celom svete – v diecézach, farnostiach, v každej miestnej komunite – a aby sa zapojil aj náš katolícky ľud, ktorý bezpochyby miluje svojich kňazov a chce ich vidieť šťastných, svätých a radostných v ich každodennej apoštolskej práci.
Má to byť pozitívny a do budúcnosti zameraný rok, v ktorom chce Cirkev prostredníctvom masmédií povedať predovšetkým kňazom, ale aj všetkým kresťanom i svetskej spoločnosti, že je na kňazov hrdá, že ich miluje a ctí si ich, obdivuje ich a s vďačnosťou uznáva ich pastoračnú prácu a svedectvo života. Naozaj, kňazi sú dôležití nielen kvôli tomu, čo robia, ale aj sami osebe. Žiaľ, je pravda, že v súčasnosti sa niektorí kňazi – ako sa ukázalo – dostali do veľmi vážnych problémov a obvinení. Je nevyhnutné, aby sa tieto záležitosti vyšetrili, náležite odsúdili a potrestali. Ide však o prípady, ktoré sa týkajú veľmi malého percenta kléru. Prevažná väčšina kňazov sú ľudia veľkej osobnej bezúhonnosti, ktorí sú oddaní svojej službe; sú to muži modlitby a pastoračnej lásky, ktorí celú svoju existenciu vkladajú do naplnenia svojho povolania a poslania, často s veľkými osobnými obetami, ale vždy s opravdivou láskou k Ježišovi Kristovi, k Cirkvi a k ľuďom, solidárni s chudobnými a trpiacimi. A práve preto je Cirkev hrdá na svojich kňazov na celom svete.
Nech sa tento rok stane príležitosťou prežívať obdobie intenzívneho prehlbovania kňazskej identity, teológie katolíckeho kňazstva a mimoriadneho zmyslu pre povolanie a poslanie kňazov v Cirkvi a v spoločnosti. To si bude vyžadovať študijné semináre, rekolekcie, duchovné cvičenia zamerané na kňazstvo, konferencie a teologické semináre na našich cirkevných fakultách, vedecké výskumy i publikácie na danú tému.
Keď Svätý Otec počas príhovoru 16. marca t.r. adresovaného plenárnemu zasadaniu Kongregácie pre klérus ohlásil Rok kňazov, povedal, že tento mimoriadny rok má za cieľ „napomôcť úsilie kňazov o duchovnú dokonalosť, od ktorej predovšetkým závisí účinnosť ich služby“. Z tohto dôvodu to má byť zvláštnym spôsobom rok modlitby kňazov, s kňazmi a za kňazov, rok obnovy spirituality kňazstva a jednotlivých kňazov. Eucharistia je v tomto kontexte srdcom kňazskej duchovnosti. Bude sa môcť rozvinúť aj eucharistická adorácia na posvätenie kňazov a duchovné materstvo rehoľníčok, zasvätených žien a laičiek voči jednotlivým presbyterom, ako to prednedávnom navrhla naša kongregácia, čo zaiste prinesie ovocie posvätenia.
Nech je to zároveň rok, v ktorom sa preskúmajú konkrétne podmienky a materiálne zdroje na živobytie našich kňazov, keďže v mnohých častiach sveta často žijú v situáciách veľkej chudoby a strádania.
Nech je to tiež rok, počas ktorého sa budú konať náboženské a verejné slávnosti, aby privádzali ľudí v miestnych katolíckych spoločenstvách k modlitbe, uvažovaniu, sláveniu ako aj k náležitému ucteniu si svojich kňazov. V cirkevnom spoločenstve je slávnosť veľmi srdečnou udalosťou, ktorá je výrazom a posilnením kresťanskej radosti, vychádzajúcej z istoty, že Boh nás miluje a slávi s nami. Bude to príležitosť na rozvíjanie ducha komúnie a priateľstva medzi kňazmi a spoločenstvami, ktoré sú im zverené.
Dalo by sa menovať ešte mnoho ďalších aspektov a iniciatív, ktoré môžu obohatiť Rok kňazov, no prenechávame ich pastoračnej tvorivosti miestnych cirkví. Preto by bolo dobré, aby každá biskupská konferencia, každá diecéza a každá farnosť či miestne spoločenstvo pripravili čo najskôr konkrétny vlastný program na tento mimoriadny rok. Samozrejme, je dôležité začať tento rok nejakým významným podujatím. Preto pozývame miestne cirkvi, aby sa 19. júna – v deň, keď Svätý Otec v Ríme otvorí Rok kňazov – zúčastnili na jeho otvorení, najlepšie účasťou na nejakom osobitnom liturgickom obrade a slávnosti. Tí, čo môžu prísť do Ríma na otvorenie tohto roka, prídu tiež na to, aby svojou účasťou vyjadrili podporu tejto šťastne zvolenej iniciatíve pápeža.
Boh, bezpochyby, požehná toto úsilie svojou veľkou láskou a Panna Mária, Kráľovná kňazov, sa bude zaiste modliť za každého z vás, drahí kňazi.

Cláudio kardinál Hummes
Emeritný arcibiskup zo São Paulo
Prefekt Kongregácie pre klérus

KONGREGÁCIA PRE KLÉRUS

Vo Vatikáne, 3. apríla 2009
Prot. N. 20090980

Vaša Eminencia/Excelencia,

16. marca t.r. počas audiencie pre členov Kongregácie pre klérus, ktorí sa zišli na plenárnom zasadaní, Svätý Otec Benedikt XVI. s radosťou oznámil svoj úmysel, „napomôcť úsilie kňazov o duchovnú dokonalosť, od ktorej predovšetkým závisí účinnosť ich služby“ tým, že vyhlási mimoriadny Rok kňazov, ktorý sa začne 19. júna t.r., na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a bude trvať do 19. júna 2010. Na tento rok pripadne aj 150. výročie smrti svätého farára z Arsu, Jána Máriu Vianneya, ktorý bol opravdivým príkladom pastiera v službe Kristovmu stádu (porov. príhovor Svätého Otca).
Rok kňazov preto predstavuje dôležitú príležitosť, aby sme sa s veľkým obdivom zahľadeli na dielo Pána, ktorý „v tú noc, keď bol zradený“ (1 Kor 11, 23), ustanovil služobné kňazstvo a neoddeliteľne ho spojil s Eucharistiou, vrcholom a prameňom života pre celú Cirkev. Bude to rok, počas ktorého budeme znovu objavovať krásu a dôležitosť kňazstva a všetkých vysvätených služobníkov a priblížime tieto skutočnosti celému svätému Božiemu ľudu: zasväteným mužom i ženám, kresťanským rodinám, trpiacim, ale predovšetkým mladým, ktorí sú citliví na veľké ideály, prežívané s opravdivým elánom a vytrvalou vernosťou.
Týmto smerom sa uberá aj téma „Vernosť Krista, vernosť kňaza”, ktorú na tento rok vhodne zvolil Svätý Otec a ktorá má poukazovať na absolútny primát milosti – „My milujeme, pretože on prvý miloval nás“ ( 1 Jn 4, 19) a zároveň na nevyhnutný slobodný súhlas vychádzajúci zo srdca milujúceho, majúc na pamäti, že meno lásky v horizonte času je „vernosť“.
Ako môže Vaša Eminencia/Excelencia vidieť, ide o významnú príležitosť na teologicko-duchovné prehĺbenie a tiež na prehĺbenie pastoračného poslania, ktoré bude užitočné predovšetkým pre samotných kňazov, pozvaných obnoviť si vedomie vlastnej identity, z čoho následne vyplynie posilnenie ich misijného zápalu, ktorý vychádza z Božej blízkosti, z „prebývania“ s Pánom. Pastoračná plodnosť sa vzťahuje na každé prostredie a každú osobu v Cirkvi, s osobitným zameraním na nevyhnutné a prioritné podporovanie povolaní k sviatostnému kňazstvu.
Rok kňazov bude otvorený na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne, a to slávením vešpier 19. júna, ktorým bude predsedať Svätý Otec. Pri tejto príležitosti bude do Vatikánu prenesená aj relikvia srdca sv. Jána Máriu Vianneya, toho srdca, ktoré bilo v súzvuku s božským srdcom Dobrého Pastiera. Bolo by vhodné, aby sa podobné slávenie naplánovalo v každej katedrále, pútnickej svätyni, či vo význačnom chráme jednotlivých cirkevných provincií, aby sa kňazi a veriaci spoločne mohli pripojiť k modlitbe.
________________________

Eminenciám/Excelenciám
Diecéznym biskupom
Počas Roku kňazov sa budú z času na čas prostredníctvom obvyklých komunikačných prostriedkov a predovšetkým cez internetovú stránku tejto kongregácie (www.clerus.org) zverejňovať rôzne udalosti a ponúkať užitočné pomôcky na prípravu stretnutí, duchovných cvičení, modlitieb, kongresov a rôznych iných iniciatív, ktoré je možné naplánovať so skutočnou pastoračnou tvorivosťou.
Nejde o nejakú navonok veľkolepú udalosť, ale ide predovšetkým o prežitie vnútornej obnovy v radostnom znovuobjavení vlastnej identity, bratského vzťahu medzi kňazmi a sviatostného vzťahu s vlastným biskupom. Poduajtia sa budú konať predovšetkým v jednotlivých cirkevných provinciách a v inštitútoch, ktoré do nich prináležia.
V tomto zmysle bude vhodné Rok kňazov náležite zviditeľniť v masmédiách – predovšetkým v katolíckych – pozorne dbajúc o to, aby sa kňazské povolanie predstavovalo celostne a nie iba parciálne.
Okrem presbyterov, jednotlivých kňazov a farností, bude dobré zapojiť aj inštitúty kňazskej formácie, združenia a hnutia, v ktorých je veľa mladých, a tiež katolícke školy všetkých typov a stupňov, kláštory, inštitúty zasväteného života a všetky cirkevné spoločenstvá, ktoré podľa vlastných podmienok a vlastnej charizmy môžu ponúknuť cenný príspevok k Roku kňazov. Na záver roka sa bude konať Svetový deň kňazov, ktorý vyvrcholí v Ríme na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v r. 2010 za prítomnosti Svätého Otca.
V zmienenom príhovore Svätý Otec pripomenul: „Zdá sa tiež naliehavé, aby kňazi znovu nadobudli vedomie, podnecujúce ich k tomu, aby boli identifikovateľní a rozpoznateľní jednak na základe svojej viery, osobných čností, ale aj podľa svojho vzhľadu a boli prítomní v prostredí kultúry a lásky, ktoré je odjakživa centrom poslania Cirkvi“. V tomto zmysle Vám odporúčame, aby ste sa postarali o „prítomnosť“ kňazov v každom prostredí misijného pôsobenia Cirkvi, idúc v ústrety tým, ktorí – hoci boli pokrstení – neboli zatiaľ dostatočne evanjelizovaní.
Sme si istí, že Vaša Eminencia/Excelencia v srdečnom duchu kolegiálneho bratstva podporí uskutočnenie každej vhodnej iniciatívy a napomôže tak účinnejšie a plodnejšie slávenie Roku kňazov. Využívam zároveň túto príležitosť, aby som Vám znovu prejavil svoju hlbokú úctu a ostávam s pozdravom.


Kardinál Cláudio Hummes
Prefekt

+ Mauro Piacenza
Arcibiskup tit. viktoriánsky
Sekretár

Apoštolská penitenciária

URBIS ET ORBIS
DEKRÉT

Dar posvätných odpustkov obohatí špeciálne pobožnosti,
ktoré sa budú konať počas Roku kňazov, vyhláseného ku cti sv. Jána Márie Vianneya

Blíži sa deň, v ktorom si pripomenieme 150. výročie zbožného odchodu do neba svätého Jána Márie Vianneya, farára z Arsu, ktorý bol tu na zemi obdivuhodným stelesnením pravého pastiera v službe Kristovho stáda.
Jeho príklad je vhodný na povzbudenie veriacich a najmä kňazov, aby napodobňovali jeho čnosti, a preto Svätý Otec Benedikt XVI. ustanovil, že sa pri tejto príležitosti bude v celej Cirkvi sláviť od 19. júna 2009 do 19. júna 2010 špeciálny Rok kňazov, počas ktorého sa budú kňazi väčšmi upevňovať vo vernosti Kristovi zbožnými meditáciami, posvätnými úkonmi a ďalšími vhodnými skutkami.
Toto posvätné obdobie sa začne slávnosťou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, v deň modlitieb za posvätenie kňazov, keď bude pápež sláviť vešpery pred posvätnými relikviami sv. Jána Márie Vianneya, ktoré do Ríma privezie biskup z Belley-Arsu. A opäť sám Svätý Otec zakončí Rok kňazov na Námestí sv. Petra za prítomnosti kňazov z celého sveta, ktorí si tam obnovia svoju vernosť Kristovi a vzájomné puto bratstva.
Kňazi nech sa usilujú modlitbami a dobrými skutkami získať od najvyššieho a večného Kňaza Krista milosť, aby vyžarovali vieru, nádej, lásku a ďalšie čnosti a aby svojím spôsobom života, ale aj svojím zovňajškom ukazovali, že sa naplno zasvätili duchovnému dobru ľudu; to je to, čo Cirkvi vždy ležalo a leží na srdci.
Na istejšie dosiahnutie tohto vytúženého cieľa veľmi poslúži dar posvätných odpustkov, ktorý Apoštolská penitenciária týmto dekrétom, vydaným v súlade s prianím pápeža, na obdobie Roku kňazov láskavo udeľuje:
A. – Kňazom, ktorí opravdivo ľutujú svoje hriechy a ktorí sa v ktorýkoľvek deň budú zbožne modliť aspoň ranné chvály alebo vešpery pred Najsvätejšou sviatosťou vystavenou k verejnej úcte alebo vo svätostánku a podľa príkladu sv. Jána Márie Vianneya sa budú ochotne a veľkoryso venovať vysluhovaniu sviatostí, najmä sviatosti zmierenia, budú v Bohu milostivo udelené úplné odpustky, ktoré budú môcť získať aj pre svojich zomrelých spolubratov, a to formou príhovornej modlitby, pokiaľ v súlade s platnými predpismi pristúpia ku sviatostnej spovedi a k svätému prijímaniu, a pokiaľ sa pomodlia na úmysel Svätého Otca.
Kňazom budú okrem toho udelené čiastočné odpustky, ktoré budú môcť získať aj pre zomrelých spolubratov, kedykoľvek sa zbožne pomodlia riadne schválené modlitby za vedenie svätého života a za sväté plnenie povinností, ktoré im boli zverené.
B. – Všetkým veriacim, ktorí skutočne ľutujú svoje hriechy, a ktorí sa v kostole alebo v kaplnke zbožne zúčastnia na svätej omši a obetujú za kňazov Cirkvi modlitby Ježišovi Kristovi, najvyššiemu a večnému Kňazovi – a tiež akýkoľvek dobrý skutok, urobený v ten deň – aby ich posvätil a pretvoril podľa svojho Srdca, budú udelené úplné odpustky, pokiaľ sa vyznali zo svojich hriechov vo sviatosti zmierenia a pomodlili sa na úmysel Svätého Otca: v deň začatia a ukončenia Roku kňazov, v deň 150. výročia zbožnej smrti svätého Jána Márie Vianneya a tiež na prvý štvrtok v mesiaci alebo v iný deň stanovený miestnymi ordinármi na úžitok veriacich.
Bolo by veľmi vhodné, aby samotní kňazi poverení pastoráciou viedli v katedrálnych a farských kostoloch takéto pobožnosti, slávili svätú omšu a spovedali veriacich.
Starým, chorým a všetkým, ktorí z oprávnených dôvodov nemôžu vychádzať z domu, a ich duša je zbavená akéhokoľvek hriechu a majú úmysel splniť tri obvyklé podmienky hneď ako to bude možné, budú tiež udelené úplné odpustky v ich vlastnom dome alebo tam, kde ich táto prekážka zadržala, ak sa v uvedených dňoch pomodlia za posvätenie kňazov a v dôvere obetujú svoje choroby a životné ťažkosti Bohu prostredníctvom Márie, Kráľovnej apoštolov.
Konečne čiastočné odpustky budú udelené všetkým veriacim, kedykoľvek sa zbožne pomodlia päťkrát Otčenáš, Zdravas´ Mária a Sláva Otcu alebo inú schválenú modlitbu ku cti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho za to, aby boli kňazi zachovaní v čistote a svätosti života.
Tento dekrét platí po celú dobu trvania Roku kňazov, napriek akémukoľvek opačnému ustanoveniu.
Dané v Ríme, v sídle Apoštolskej penitenciárie, dňa 25. apríla, na sviatok sv. Marka, evanjelistu, roku 2009 od vtelenia Pána.
Kardinál James Francis Stafford,
najvyšší penitenciár

+ Gianfranco Girotti OFMConv,
titulárny biskup Mety, regent

Pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska k Roku kňazov

„Vernosť Krista, vernosť kňaza“

Drahí bratia a sestry! Na sklonku Roka sv. Pavla, ktorý vzbudil v celej Cirkvi úžas a obdiv nad misijným dielom veľkého apoštola národov, Svätý Otec Benedikt XVI. nás pozýva sláviť Rok kňazov.
Arský farár sv. Ján Mária Vianney (1786-1859), ktorého už 80 rokov (od roku 1929) vzývame ako patróna farárov a spovedníkov, je pri príležitosti 150. výročia smrti vyhlásený Svätým Otcom Benediktom XVI. za nebeského patróna všetkých kňazov. Svätý Otec nám ponúka, aby sa všetci – kňazi a celý Boží ľud – hlboko zamysleli nad príkladom tohto svätca, a aby tak v srdciach kňazov vzrástla túžba po svätosti. Je to tiež vhodná príležitosť, aby sa Boží ľud naučil vnímať dôležitosť kňazov v Cirkvi. Je to aj pozvanie na intenzívnu modlitbu za nové kňazské povolania, ktoré tak veľmi potrebujeme. Rok kňazov trvá od 19. júna – od slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho – do 19. júna budúceho roka.
Rok kňazov sa má niesť v duchu myšlienky: „Vernosť Krista, vernosť kňaza“, ktorú na tento rok vhodne zvolil Svätý Otec a ktorá má poukazovať na absolútny primát milosti: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás“ (1 Jn 4, 19). Zároveň má pripomínať nevyhnutný slobodný súhlas vychádzajúci zo srdca povolaného, pričom treba mať na pamäti, že meno lásky v horizonte času je „vernosť“.
Deň slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bol vybratý veľmi výstižne, pretože kňazské Srdce Ježiša, Dobrého pastiera, a srdce kňaza, ktorý koná v mene Krista, veľmi priliehavo vystihuje podstatu identity a službu každého kňaza. Srdce každého kňaza musí totiž biť v rytme Božieho Baránka. Tu sa nachádza podstata kňazstva, ktorá je v jednote s touto vznešenou službou Bohu a blížnym.
Najvyšší veľkňaz povedal pri ohlásení Roka kňazov: „Poslanie kňaza je ekleziálne, pretože nikto neohlasuje alebo neprináša seba samého, ale vnútorne a cez vlastnú ľudskosť má si byť každý kňaz vedomý toho, že prináša svetu samého Boha. Len Boh je to jediné bohatstvo, ktoré ľudia túžia nájsť v kňazovi.“ Svätý Otec ďalej pripomenul: „Je tiež naliehavé, aby si kňazi obnovili svoje povedomie, podnecujúce ich k tomu, aby ukázali v oblasti kultúry a lásky – v oblasti, ktorá je odjakživa srdcom poslania Cirkvi –, svoju prítomnosť, totožnosť a rozoznateľnosť, jednak na základe svojej viery a jednak na základe osobných čností, ale aj podľa oblečenia.“ (16. marca 2009, počas audiencie členom Kongregácie pre klérus).
Znovuobjavenie identity kňaza prechádza nevyhnutne cez nádheru a krásu eucharistického slávenia a vysluhovania sviatostí, preto službu kňaza nemožno nikým a ničím nahradiť.
Katolícky kňaz nie je totiž nejaký posvätný úradník alebo len vzdelaný kazateľ. Je ten, ktorý je pripodobnený Ježišovi Kristovi, povolaný, vysvätený a ustanovený do jeho služby. Sprítomňuje Vykupiteľa v jeho spásnom diele ako učiteľ, posvätiteľ a správca Božích tajomstiev. Kňaz je Boží človek a Kristov človek. Preto kňaz musí byť zakorenený v Kristovi; žiť s ním a pre neho.
Obdobie Roka kňazov ponúka nám všetkým príležitosť opäť sa zamyslieť nad tým, „kto je kňaz“, „aký má byť kňaz“, či „ako sa možno stať opravdivým Kristovým kňazom“.
Nejde o nejakú navonok veľkolepú udalosť, ale ide predovšetkým o prežitie vnútornej obnovy v radostnom znovuobjavení hodnoty kňazstva, posilnenia v obetavej službe, bratského vzťahu medzi kňazmi navzájom, i vzťahu s vlastným biskupom.
Drahí bratia a sestry, aby sme mali rodiny, ktoré budú skutočnými domácimi cirkvami, aby sme mali mládež oduševnenú autentickými ideálmi, aby sme mali praktizujúcich veriacich zainteresovaných na každodennom živote a otvorených pre pozitívnu zmenu a kresťanské oduševnenie; aby sme tiež mali zrelé kňazské povolania a povolania na zasvätený život; aby spoločnosť mohla byť viac ľudská a preniknutá nádejou, potrebujeme kňazov podľa Srdca Ježišovho. Kňazov, ktorí sa neprispôsobujú súčasným pochybným kultúram, prechodným módam, duchu sveta, ale úplne ponorených do Ducha Božieho. Kňazov odhodlaných ísť – ak je to potrebné – aj proti prúdu doby. Kňazov schopných byť prorokmi Najvyššieho, uprostred opojenia relatívnym.
Rok kňazov je teda podnetom pre celú Cirkev, kde všetky tie najlepšie úsilia našich miestnych spoločenstiev môžu a musia byť zapojené do hlbokého znovuobjavenia a prehĺbenia podstatnej úlohy, ktorú zveril Ježiš Kristus kňazom v Cirkvi. Rok kňazov sa javí už na začiatku ako vhodná príležitosť, aby farnosti, spoločenstvá, hnutia, kresťanské inštitúcie, mužské i ženské rehoľné inštitúty a predovšetkým –, aby kresťanské rodiny znovu objavili skutočnosť kňaza ako „dar a tajomstvo“, tak ako nám to pripomenul Boží služobník Ján Pavol II. v rovnomennej knihe o svojom kňazstve. Skutočnosť kňaza, ktorý je schopný sprítomniť Krista vo svete a to cez svoju vlastnú identitu a predovšetkým cez vykonávanie sviatostnej služby, spojenej predovšetkým so sviatosťou Eucharistie a pokánia. Aj svätý arský farár často pripomínal svojim farníkom, že sviatosť vysviacky nie je záležitosť, ktorá sa týka iba jeho a jeho kňazských spolubratov, ale ktorá sa týka celého Božieho ľudu. Zvláštna pozornosť sa preto musí venovať povolaniam v rodinách a farnostiach. Mali by sme sa všetci usilovať, aby išlo v tomto Roku kňazov predovšetkým o obdobie „duchovnej obnovy“. Preto bude vhodné zaviesť, obnoviť a prehĺbiť neustálu modlitbu za nové povolania i za posvätenie kňazov, tak zo strany samotných kňazov, ako aj Božieho ľudu. Treba podnecovať a rozvíjať všetky činnosti tohto druhu, medzi prvými eucharistickú adoráciu.
Mnohé druhy sekularizmu našich čias, rozličné svojimi vonkajšími formami, sú veľmi podobné tým porevolučným vo Francúzsku, s ktorými sa stretol sv. Ján Mária Vianney, keď prišiel do Arsu - dovtedy veľmi opustenej a zabudnutej farnosti. Neupadol do depresií alebo do úradníckej formy vlastného kňazstva; ani sa nepohrúžil iba do vonkajších aktivít či spôsobu sekularizovaného života s úmyslom cítiť sa „jedným z nich“.
V živote sv. Jána Márie Vianneya boli základom jeho kňazskej identity nepochybne oltár, svätostánok, spovednica a kazateľnica. Jeho známa pastoračná kreatívnosť bola vždy dôsledkom vnútorného bohatstva zo spojenia s Bohom. Pre Krista sa usiluje naplno vyhovieť radikálnym požiadavkám, ktoré Ježiš predkladá v evanjeliu svojim učeníkom, keď ich vysiela do sveta: modlitba, chudoba, pokora, odriekanie, dobrovoľné pokánie. A tak, ako Ježiš, aj on cíti k zvereným dušiam lásku až do krajnej pastoračnej oddanosti a sebaobetovania.
Ak mnohé bolestné skúsenosti z nedávnej minulosti mohli zatemniť obraz kňazov a navonok oslabiť ich vierohodnosť pred Božím ľudom, predsa však dobre vieme, že takýto kredit sa nezakladá len na chcených a nevyhnutých ľudských čnostiach, ale na moci Boha, ktorý v nepochopiteľnom pláne svojho milosrdenstva vyberá tých, ktorých on sám chce, aby ich poslal do služby celého Božieho ľudu.
Rok kňazov, do ktorého vstupujeme, nech nás duchovných pastierov, spoločne s celým Božím ľudom obnoví, v radostnom znovuobjavení našej identity ľudskej aj sviatostnej. V službe osobného posvätenia každého z nás a zároveň vždy v spojení aj s posvätením veriacich, ktorí sú nám zverení.
Obraciame sa aj k Panne Márii. Prosíme ju ako Matku Dobrého pastiera, aby na celom svete rozkvitali mnohé a sväté povolania osobitného zasvätenia sa Božiemu kráľovstvu.
S prosbou Pane daj nám kňazov podľa svojho Srdca! vás žehnajú

katolícki biskupi Slovenska.