Sládeček: Sme odolnejší aj citlivejší

Pán podplukovník, do akej miery mohli naši vojaci v poslednom polroku uskutočňovať ženijné a odmínovacie práce, ktoré sú hlavnou náplňou ich činnosti?

Bezpečnostná situácia v Iraku vôbec nepraje mierovému životu a ani našej jednotke v „mierovej operácii“ Iracká sloboda. Stále sme žili a pracovali za sprísnených opatrení. Boli obdobia, ako napríklad počas povstania v Nadžáfe v auguste 2004 a počas volebného obdobia koncom januára a začiatkom februára, kedy sme nemohli plniť náš mandát. Menšie obmedzenia platili aj na začiatku a konci Ramadánu, alebo počas decembrovej operácie vo Falúdži. No vždy, keď to situácia dovoľovala, jednotka pracovala v teréne. Naše výsledky hovoria sami za seba: 69 103 m² ručne odmínovanej plochy, 419 600 m² preverených plôch (pyrotechnický a ženijný prieskum napr. skládok munície), prieskum 14 objektov a 145 km ciest, 284 507 ks (okolo 60 ton) nájdenej a zničenej munície (po kategóriách – pechotná: 82 310 ks, delostrelecká a letecká, granáty a rakety: 202 166 ks, PT a PP míny: 25 ks, ostatná: 6 ks) a nakoniec 82 kg zničených trhavín, nájdených v teréne. Keď situácia neumožňovala pracovať vonku, jednotka sa podieľala na vylepšovaní opevnení táborov, pracovala pri budovaní 550 metrov zákopov a okopov, upravila 30 120 m² povrchu, naplnila 4 500 ks vriec zeminou, postavila 329 ks pasívnych prvkov obrany HESCO a rozvinula 325 m „ostnáču“ CONCERTINA. Preto ma veľmi zabávali vyhlásenia rôznych našich „expertov na Irak“, či už politikov, novinárov, alebo analytikov, ktorí z domáceho pohodlia bohorovne tvrdili, že slovenská jednotka v Iraku sa fláka v tábore, mrhá prostriedkami, alebo vôbec nemá šancu pracovať. Títo ľudia, bohužiaľ, nepovažovali za vhodné svoje tvrdenia pred publikovaním dajako overiť.

Ako ste vnímali vývoj bezpečnostnej situácie v priestore vašej dislokácie?

No, toto je skôr otázka pre tých expertov – teoretikov... Ale vážne, čiastočne som odpovedal v prvej otázke. Irak je nebezpečný, ale ak o nebezpečí dobre pripravený vojak vie, dokáže ho prekonať. Osobne som nečakal, že to bude až také, ale sú aj oveľa horšie lokality, než provincia Babylon. Som si však vedomý, že naši doma všetko, čo sa deje v Iraku, prežívajú oveľa intenzívnejšie a je to na nich oveľa väčší nápor, než na nás. Preto odkaz pre nich – sme v poriadku.

Ako tento vývoj prežívali vaši vojaci? Ako ste riešili situácie, keď niekomu začínali „tiecť“ nervy?

Určite sa to podpísalo na psychike každého z nás. Niektorí sa stali odolnejšími, cynickejšími, iní naopak citlivejšími. Ale žiadny veliteľ aj vďaka službe psychológa nemusel riešiť situáciu, že sa mu podriadený zosypal. Každý má nárok zmýliť sa, hoci tu to platí iba do určitej miery. Iste, vyskytli sa priestupky, ako všade kde sú ľudia. Na ich zvládnutie šablóna nie je, azda len – riešiť ich hneď, pokojne, férovo, nič neprehliadať. A keď treba, tak konať. Uzatvorím to trošku odľahčene, mám taký „vojenský“ recept: ak niekde niečo kvapká – priškripnúť „tipec“, ak presiakne – oflastrovať.

Prijali by ste velenie nad kompaktnou jednotkou, alebo i v budúcnosti očakávate, že slabší jedinci či odborníci budú pred vyslaním ich jednotiek nahradení špecialistami z iných útvarov.

Je to na dlhú diskusiu, všetko má svoje výhody a nevýhody, závisí aj od charakteru misie. Rozhodne som za to, aby do vojenských operácií, aká prebieha v Iraku, boli vysielané profesionálne, organické jednotky ako kompaktný celok. Tiež nech majú viac času na prípravu. Teraz napríklad prichádza IV. rotácia a V. sa už hneď teraz môže začať pripravovať. Ale prečo strácať čas výberovými komisiami, výcvikom od nuly a podobnými aktivitami, keď ho možno efektívnejšie využiť na lepšiu prípravu organickej jednotky? Je to ale otázka, ktorej zodpovedanie neprináleží mne, no ktorá znie: máme vôbec na to, aby sme poslali kompaktnú jednotku, ktorá má trebárs aj bojovú hodnotu? Ako „puzzle“ poskladaná a záložákmi doplnená jednotka je rozhodne lacnejšia, ale jej potenciál je určite menší, hlavne zo začiatku nasadenia. Skôr je vhodnejšia do mierovej operácie. Osobne však nemám problém pôsobiť v žiadnej vojenskej jednotke.

Ako ste boli v priebehu irackej zimy spokojný s výstrojou našich vojakov?

Štandard spĺňa termoprádlo a obutie. Niektoré veci - škoda „hovoriť“... Ale recept na to by bol: vyslať do Iraku tých, ktorí rozhodujú o zavádzaní výstroja. No nielen v zime, ale aj v lete, a potom sa ich spýtať... Verím, že by lepšie súčiastky boli zavedené rýchlejšie a výstrojná služba by hneď bola flexibilnejšou.

Čo by ste pred cestou do Iraku pribalili svojmu príbuznému do veľkej poľnej, keďže vojaci mu to nezabezpečia, ale môže sa mu to zísť?

Určite maškrty, každému podľa gusta. Dnes už aj mobil s roamingom, aby sa mohol dovolať domov, keďže teraz toto nie je možné. Možno aj veľkú knihu humoru a vtipov, toho nikdy nie je dosť. No a ešte extra balíček trpezlivosti, dobrej nálady a ústretovosti voči iným. A batoh obyčajného šťastia, bude ho veľa potrebovať. A čo mu z veľkej poľnej vyhodiť? Osobné starosti, rodinné problémy, trápenia s umiestnením po misii, a vôbec všetko, čo z diaľky nemôže ovplyvniť.

Keďže ste pred niekoľkými rokmi v Iraku pôsobili ako pozorovateľ, môžete porovnať situáciu v krajine, aj náročnosť výkonu oboch funkcií?

Nedá sa porovnávať neporovnateľné. Za „Saddáma“ bolo v Iraku všelijak, bola diktatúra, ale bol mier. V každom prípade - pozorovateľ má väčšiu voľnosť pohybu aj v rozhodovaní o svojej práci. Jednotka poskytuje väčšiu bezpečnosť.