Slovo k Veľkej noci

Po smútočných udalostiach Veľkého piatku príde Veľkonočné ráno s nesmiernou radosťou. Kristov hrob je prázdny - dôvod smútku pominul. Anjel Pánov oznamuje ženám, že Ježiš vstal z mŕtvych. Dôvodom nevysloviteľnej radosti je najväčšie víťazstvo v dejinách ľudstva, ono je zároveň víťazstvo života nad smrťou, pravdy nad lžou a svetla nad tmou. Boh vo veľkonočné ráno zmenil smútok Kristových nasledovníkov v radosť a radosť ich nepriateľov zhorkla. Boh mocou svojej lásky dokáže víťaziť nad smrťou i hrobom a aj keď telesný život končí smrťou, veriaci v Krista sa môžu spoľahnúť, že v Jeho kráľovstve práve hrobom začína večný život. Božia láska, ktorou sa Boh sklonil vo svojom Synovi k nám hriešnym je zdrojom našej nádeje a v nej je ukrytá naša veľkonočná radosť.
Veľká noc má pre kresťanov nesmierne veľký význam. Spočíva vo viere, že Kristus žije a to je základ veľkonočnej radosti všetkých v Krista veriacich. Viera vo vzkrieseného Krista nás vyslobodzuje z pochybnosti, odníma nám bremeno smútku a naplňuje nás naozajstnou, čistou a nepredstieranou radosťou. Bez úprimnej radosti z Kristovho vzkriesenia sú veľkonočné sviatky iba voľným časom, všednými dňami. Práve v Kristovom vzkriesení dostáva ľudstvo najväčší dar, akým mohol len všemohúci Boh obdarovať tento svet. Prázdny hrob a vzkriesený Kristus je dôvodom k tomu, že Veľká noc je pretrvávajúcou slávnosťou.
Kristus slávne z mŕtvych vstal. Táto veľkonočná zvesť nás nabáda k tomu, aby sme aj my Ježiša Krista ochotne do sŕdc prijímali a pochopili svoju kresťanskú vieru. Aby sme mohli v Jeho slávne vzkriesenie úprimne veriť a vydávať o Ňom pravdivé svedectvo, prenesme sa v duchu do situácie prvého veľkonočného rána. Evanjelista Marek v 16. kapitole evanjelia opisuje tri ženy na ceste k hrobu, kde ako si mysleli, bolo uložené mŕtve Ježišovo telo. Chceli ho podľa židovskej obyčaje pomazať voňavými masťami. Tieto ženy sú plné zármutku a bolesti, ktorú v nich zanechala udalosť Kristovho ukrižovania. Každá rozpomienka na Pána, ktorý dokonal v hrozných telesných bolestiach ich bolí ako nezhojená rana. Pred nimi teraz stojí úloha, dostať sa do hrobu a pomazať mŕtve Ježišovo telo.
Tieto ženy podľa všetkých evanjeliových správ neustále sprevádzali Pána Ježiša Krista na ceste Jeho utrpenia až do chvíle, keď dokonal na dreve kríža. Zďaleka sa pozerali aj na to, ako Jozef z Arimatie sňal Ježišove telo z kríža, zavinul do plátna, položil do hrobu vytesaného v skale a otvor hrobu privalil veľkým kameňom. To bol problém, ktorý ich sprevádzal cestou, lebo nevedeli, či sa im ho podarí odvaliť. Ale keď prišli k hrobu, videli ten veľký kameň odvalený a veľmi sa preľakli. Strach vyvrcholil v momente, keď k ním prehovoril mládenec, oblečený do bieleho rúcha: „Nebojte sa!“
Smútok a strach z veľkopiatočnej kalvárie boli u žien najprv väčšie ako slovo Pána Ježiša Krista, ktorý zasľúbil, že na tretí deň vstane z mŕtvych. Sila smrti pôsobí beznádejnosť, ale sila viery tvrdí, že smrť nemá posledné slovo. Silná, živá viera sa opiera o Kristove vzkriesenie. Vzkriesený Kristus premohol smrť a odstránil beznádejnosť a strach z nej. Vzkriesený Kristus je mocnejší ako všetko, čo nás na tomto svete umára.
Ježišove vzkriesenie priamo ženy nevideli. Nikto z ľudí nebol priamym svedkom Ježišovho vzkriesenia. Boh k tomuto jedinečnému činu nepotreboval ľudí. Keď ženy prišli k hrobu, bol už prázdny. Názor, že pri prázdnom hrobe sa rodí viera, neobstojí, lebo sprievodným znakom prázdneho hrobu je skôr strach. Viera je z počutia a počutie skrze slovo Božie. Ženy najprv počujú od „mládenca...“, že Kristus žije a až potom ich mládenec poveruje: „...choďte, povedzte to učeníkom aj Petrovi“. Ženy mali s týmto posolstvom ísť medzi tých, ktorí o tom ešte nepočuli, ktorí ešte nič nevedeli o tomto Božom dive.
Aj nás vzkriesený Pán vysiela, keď nám cez Sväté Písma radí : „Choďte...“ . A aká ja naša odpoveď na túto Pánovu výzvu? Voľakedy sme sa vyhovárali na politický systém. Po páde totalitného režimu sme si mysleli, že kostoly budú praskať vo švíkoch a cirkev bude prežívať novú duchovnú jar, ale nestalo sa tak. Lebo viera to nie je len nejaký skok z jedného stavu do druhého. Skutočná, pravá viera je sprevádzaná neustálym zápasom, vystavená je mnohým skúškam, vzdoruje najrozličnejším pokušeniam, premáha zlo, rozsieva pokoj a lásku. Takáto viera sa narodila v srdci žien pri Pánovom vzkriesení a takáto viera sa rodí aj dnes v srdci každého človeka, ktorý svoju nádej vo večný život opiera o Kristove vzkriesenie a zdroj svojej záchrany hľadá v ukrižovanom Kristu.
Veľkonočné uistenie, že Kristus žije, je impulzom, aby vzkriesený Kristus žil aj v nás a medzi nami v podobe živej viery, čistej a úprimnej lásky a nehynúcej nádeje.
A napokon veľkonočná výzva: „Choďte, povedzte to Jeho učeníkom aj Petrovi“ nás nabáda k tomu, aby sme o vzkriesenom Spasiteľovi vydávali pravdivé svedectvo. Viera nemôže ostať nečinnou, prázdnou, zmrazenou, len ak by bola mŕtvou. Viera musí byť aktívnou, účinnou a predovšetkým musí konať a dokazovať sa v praktickom živote. Naša viera sa odráža na obsahu nášho života, v ňom sa dosvedčuje.
Radostné veľkonočné uistenie, že Kristus žije, sa stane aj naším opravdivým svedectvom vtedy, ak dovolíme, aby On v nás a medzi nami žil a konal. Potom aj On nás neopustí a ostane s nami na veky. Preto ochotne s vierou prijmime zvesť o Jeho slávnom vzkriesení a budeme sa aj my úprimne radovať z toho, že vydávame o Ňom pravdivé svedectvo.
Prajem Vám požehnané prežitie veľkonočných sviatkov. Želám Vám, aby ste počas nich nadobudli istotu, že ukrižovaný a vzkriesený Kristus je garantom novej nádeje plnej perspektívy, ktorý nás zbaví strachu a naplní radosťou.