Spomíname na zosnulých

Dni neskorej jesene a začínajúcej zimy sú obdobím roka kedy naše kroky smerujú na miesta večného odpočinku. Jesenný vietor nám stelie pod nohy zlaté lístie keď kráčame chodníkmi pomedzi hroby cintorínov. Často krát najmä my príslušníci ozbrojených zložiek, ktorých služobné povinnosti odviali do rôznych kútov, prichádzame z veľkých diaľok k hrobom našich najbližších. Položíme venček či kytičku a zapálime sviečku. Jagavý plameň sviečky nás unáša do spomienok. Spomíname na tých, ktorí nám dali lásku, naučili životnej múdrosti a obetavým prístupom viedli ku pokore, skromnosti a statočnosti. Našu vďaku vkladáme do lupeňov nevinných kvetov a v duchu sa prihovárame k tým, ktorých ústa už nemôžu prehovoriť.
V tichom smútku i so slzou v oku spomíname na tých, ktorí nám boli vzácni a blízky. Spomíname koľko lásky sme prijali, ale myslíme aj na to, čo sme zanedbali, čo sme nestihli vykonať pokiaľ oni s nami prebývali. Stojíme nad hrobmi a v nemom úžase si uvedomujeme, čo všetko sme im dlžní. Chceli by sme im poďakovať a povedať ako sme ich mali radi lebo kým boli medzi nami neuvedomovali sme si aký sú pre nás drahí a vzácni. V uponáhľanej dobe si len zriedkakedy nájdeme čas na pokojné posedenie a priateľský rozhovor. Neustále sme zavalení povinnosťami a mnohokrát sa ženieme za niečím, čo možno nie je dôležité, žijeme niečím, čo je nepodstatné. Až pri spomienke na zosnulých mnohí objavia hodnotu a veľkosť lásky, služby, nežnosti i múdrosti, ktorú nevedeli dostatočne oceniť keď im bola ponúkaná. Kladieme vence a pálime sviečky ako keby sme chceli odčiniť to, čo sme svojim blízkym nepreukázali počas ich života. Postupne prichádzame k poznaniu, že nezabúdame na mŕtvych, avšak zabúdame na živých. Zabúdame na tých, ktorí stoja vedľa nás, túžobne pozerajú no možno nemajú dosť odvahy nás osloviť. Potrebujú našu pomoc, niekedy fyzickú inokedy duševnú či morálnu, ale my často nevšímavo prechádzame popri nich.
Pri hroboch blízkych si uvedomujeme aj vlastnú pominuteľnosť. Uvedomujeme si, že čas nášho pozemského života je nám daný ako milosť pripraviť sa na stretnutie s Pánom – darcom života. Uvedomujeme si, že On je jediný, ktorý ponúka východisko zo smrti. Zdroj potešenia v tejto chvíli je zasľúbenie, že náš Pán neprišiel, aby odsúdil svet, ale aby ho zachránil. Nádej na večný život garantujú aj Jeho slová „Ja som vzkriesenie aj život.“ (J 11,25) V nádeji, získanej z Pánových zasľúbení, môžeme do Jeho lásky a milosti porúčať tak našich blízkych zosnulých ako aj seba samých. To je sila a vzpruha, aby sme ani v najťažších chvíľach života nezúfali, ale dúfali. Kristovo víťazstvo nad smrťou nám dáva smelú vyhliadku do budúcnosti, ktorá nás zbavuje žiaľu, neistoty a strachu.
Pre príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov je pozoruhodné aj to, že práve rímsky vojak bol medzi prvými, ktorí uverili v Krista ako o tom môžeme čítať v evanjeliu podľa Marka 15,39: „Keď stotník, ktorý stál naproti nemu videl, že tak dokonal, povedal: Tento človek bol naozaj Syn Boží.“ Tento rímsky vojak je aj dnes pre nás veľkým vzorom a nasledovania hodným príkladom. Jeho vyznanie by v nás malo zažať iskru, ktorá bude horieť v našich srdciach plameňom viery nádeje.