- Dátum: 01.05.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 26.33 MB
Plná poľná
[01.05.2020; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
"Naši vojaci sú v týchto dňoch naďalej nasadení v boji proti šíreniu nákazy Covid-19. Miroslav Minár a Pavol Prelovský však dnešný armádny magazín venujú najmä spomienkam. Samozrejme, pridáme aj aktuálne udalosti z diania na ministerstve obrany. Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Ženisti vyorali prvú brázdu. Dnes si pripomíname 27. výročie nasadenia ženijného práporu na Balkán. Ako vnímali svoje pôsobenie v misii UNPROFOR súrodenci?
* Novodobí vojnoví veteráni u ministra obrany. Jedného výnimočného plukovníka, Jaroslava Bieleného, ktorý už nie je medzi nami, si pripomenieme z nášho bohatého archívu.
* Pochválime slovenských vojakov v Lotyšsku.
* Modernizácia ozbrojených síl. Ako ďalej, povie minister obrany Jaroslav Naď. * Odprevadíme do vojenského života nových vojakov našich ozbrojených síl."
Z HISTORICKÉHO KALENDÁRA
Miroslav Minár:
“V roku 1992 pôsobil pri Plitvických jazerách v misii UNPROFOR spoločný federálny prápor. Keď sa rozdelilo Česko-Slovensko, tak slovenská diplomacia spolu s velením armády vyvinuli veľké úsilie na to, aby sa mohla naša jednotka zapojiť do tejto misie OSN. To rozhodnutie prišlo v prvých dňoch existencie nášho mladého štátu. Mandát zo sídla OSN znel: Slovenská ženijná jednotka vystrieda v misii UNPROFOR na Balkáne kanadských a fínskych vojakov. Jadro ženijného práporu tvorili vojaci z federálnej jednotky. Neskôr sa k nim pridali ďalší znáborovaní z civilu. Výcvik absolvovali vo vtedajšej výcvikovej základni OSN v Nitre. Špecialisti, odmínovači, stavbári, cestní inžinieri zamierili do Serede. Tu sa napokon sformoval celý kontingent, ktorému velil plukovník Ľubomír Kolenčík. Prvé vlakové súpravy vyrazili do Daruvaru a odtiaľ do Lipiku 1. mája 1993. Ešte v čase, keď rezort obrany mal v Slovenskom rozhlase výnimočnú príležitosť pozývať si do Nočnej pyramídy výnimočných ľudí, podarilo sa mi do kresla pre hosťa posadiť už spomínaného veliteľa slovenského ženijného práporu v misii UNPROFOR, plukovníka Ľubomíra Kolenčíka. A tak 2. mája 2008 sme spomínali a vy, naši verní poslucháči, ste sa pýtali.”
Ľubomír Kolenčík, veliteľ slovenského ženijného práporu v misii UNPROFOR (2. máj 2008):
“Chcel by som o tej prípravnej etape niečo povedať, lebo ona položila základ pre účinkovanie nielen našich misií, ale myslím si, všetkých doterajších misií. Za takú krátku chvíľu, ako profesionálnu nemám skúsenosť, že by sa takéto obrovské teleso sformovalo. To bolo teleso, ktoré sa vynímalo z tých vojenských štruktúr, pretože to zloženie sa robilo na základe úloh, ktoré pred nás OSN položilo a to bolo striedanie kanadského ženijného práporu, teda zabezpečenie, ženijné zabezpečenie činnosti celej mierovej misie UNPROFOR a výmena fínskeho stavebného práporu. No a tam sme museli zabezpečiť stavbárov, stavebných majstrov, odborníkov, obsluhy zemnej techniky. Skrátka techniky, ktorú bežný ženijný prápor.”
Miroslav Minár:
“Míneri, odmínovači.”
Ľubomír Kolenčík:
“To samozrejme, to patrí do ženijného práporu, alebo k zložkám ženijného vojska, ale stavebné jednotky. Tie boli samostatné, pôsobili v armáde, takže tu to bolo všetko treba tak nejakým spôsobom sformovať, nejakým spôsobom to zladiť, aby naozaj boli tí ľudia pripravení pôsobiť na tých odborných úlohách v atypických malých jednotkách pod velením veliteľov nižších rangov a to bolo veľmi náročné. Či už zabezpečiť spojenie, velenie, logistiku, skrátka všetko.”
Miroslav Minár:
“Vy ste boli taký prvý predobraz tej profesionálnej armády, lebo vlastne ste získali dobrovoľníkov a niektorí aj zostali potom v armáde.”
Ľubomír Kolenčík:
“Tak to bola taká lepšia stránka veci, že áno, ale musíme zobrať na pamäť, že 70 % príslušníkov toho telesa boli otcovia rodín, ľudia, ktorí neboli zvyknutí až na takú disciplínu. Boli to ľudia, ktorí prišli zo zálohy, prihlásili sa, dosť dobre ani nevedeli do čoho idú. Nehovorím o psychologickej, odbornej a bojovej príprave. Nehovorím o príprave pôsobenia občana Slovenskej republiky v takejto misii. Žiadne skúsenosti neboli. Takže otázka ktorá tu bola, že všetko za Slovensko, áno, a to sme sa tiež museli učiť. Srdiečko niekedy nestačí. A tá škola života, ktorú sme tam dostali, až potom keď sme videli, že čo okolo nás je, okrem toho nešťastia, ktoré nás tam čakalo zo strany bojujúcich strán, tak tam bolo 33 armád sveta. A tam sme sa začali nejakým spôsobom formovať. Tam sme začali zisťovať, bože, však máme tom rukáve slovenský znak, na čapici mám slovenský znak, na technike máme slovenský znak. No a my sme sa učili tú slovenskú hymnu naozaj, všetky slová musel každý vedieť. Prisahali sme iným spôsobom ako bolo napísané. Skrátka sa tam vytvárali také nové prístupy, ktoré tá nová situácia pred nás všetkých postavila bez ohľadu na rozdiel, kto bol akej hodnosti a kto bolo na akej funkcii, pretože každý bol nezastupiteľný. Akonáhle nám ten strojník toho mostného tanku nevyšiel, nesplnil nám úlohu, tak sme padali, náš kredit sa znižoval. A to platilo o každom, že každý sa stával reprezentantom. No a naši slovenskí ľudia sú takí, že tá disciplína nám niekedy chýba, prečo by sme si nemohli uvoľniť, povoliť? No nie, musíme byť jak zo škatuľky. Aj keď sme strojári, aj keď pracujeme v ťažkých podmienkach, musíme mať tú baretku tak ako má byť, musíme tú šatku mať tam kde má byť, musíme vystupovať tak ako sa má.”
Miroslav Minár:
“Nemali s tým, najmä teda tí záložníci problém?”
Ľubomír Kolenčík:
“Všetci sme s tým mali problém. Boli to veľmi ťažké situácie, pretože ľudia boli v strese. Boli v takom strese z prostredia, do ktorého sa dostali. Sme prišli do priestoru, kde prešli boji, kde neboli ľudia, kde nebol život, kde každý musel mať prilbu, musel mať ochrannú vestu nepriestrelnú, skrátka navyše záťaže, na ktoré vôbec nebol zvyknutý, 24 hodín s tým musel mať. Každý príslušník práporu bol vyzbrojený ostrým strelivom, neustále. Či už samopalom, s pištoľou, každý mal dva zásobníky ostrej munície. Skrátka boli to tlaky na psychiku obrovské. Teraz sme na 60 dní po vycestovaní sa mali starať sami o seba. Pokiaľ na nás sa naviaže misijná logistika. No a tak, viete ako to bolo, konzervy, guláš, guláš a znova guláš na rôzne spôsoby tí majstri kuchári, tí chalani, tak to bola kapitola sami o sebe, lebo už nevedeli ako ten guláš, akým spôsobom pripravovať, aby sme. No a potom kde spať, kde si ľahnúť a 20 hodín denne sa pracovalo.”
Miroslav Minár:
“K tej psychike, ešte keď ste boli v Seredi, určite nepridal oznam ktorý prišiel, že zahynul Igor Rigo, ktorý pôsobil v česko-slovenskej jednotke, ale vlastne po rozdelení už bol na, vy tomu hovoríte vojaci, v zaraďovačke ženijného práporu. Bola to smutná udalosť, ale zároveň myslím si, že aj naznačila a ukázala chlapom, pozor, nejdeme do ružového sadu a prechádzať sa tam.”
Ľubomír Kolenčík:
“Dosť to s nami zacvičilo, po vojensky povedané. Aj keď sme tvrdí chlapci, ale predsa len smrť kamaráta, spolubojovníka a Imro Rigo bol vybraný, že pôjde s nami.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“Na Slovensku si dnes pripomíname 27. výročie nasadenia prvej vojenskej jednotky na mierovú misiu OSN. V čase, keď na Balkáne už vyše jedného roka pôsobil medzinárodný kontingent pod názvom UNPROFOR, 1. mája 1993 sa do jeho zostavy včlenil náš ženijný prápor. Medzi prvými vojakmi, ktorí v ňom pôsobili, boli aj súrodenci Majka Markušková z Košíc a Ján Lopatka z Trebišova.”
Majka Markušková, vojačka pôsobiaca v misii UNPROFOR:
“Ja som sa dostala k modrým prilbám na podnet brata, pretože ten ma vyzval, že či náhodou nejdeme do misií. Tak na jeho podnet som vlastne šla k modrým prilbám.”
Miroslav Minár:"
Pamätáte si ešte na ten deň, kedy ste si na seba prvýkrát dali tú modrú šátečku ktorú máte, modrý baret?"
Majka Markušková:
“Veľmi si to pamätám. Bolo to v novembri, išli sme autobusom, sme sa prepravovali zo Slovenska, išli sme do Daruvaru, kde sme prišli. Mala som také očakávania, lebo som mala od kolegov, ktorí boli v českom prápore, také nejaké poznatky od nich som mala a keď som prišla, tak som bol prekvapená kam sme prišli, milo prekvapená a šla som s takým predsavzatím, že chcem pomáhať.”
Miroslav Minár:
“Aj sa to predsavzatie naplnilo?”
Majka Markušková:
“Áno, naplnilo sa. Vytvorili sa priateľstvá aj s miestnymi obyvateľmi, pretože tam žila česká komunita v tom Daruvare a podarilo sa, pomohlo sa, myslím si, že Slováci hodne pomohli v tej oblasti.”
Miroslav Minár:
“Dám takú otázku na telo. Ako v tom čase, keď ste sa rozhodovali že teda áno, pôjdem aj ja na ten Balkán, keď ešte aj tá situácia bola taká ešte nepokojná, reagovalo to vaše najbližšie okolie?”
Majka Markušková:
“Mala som priateľa, ten vedel, že som taká dosť nevyspytateľná povaha, takže ten sa s tým zmieril a naša mama, ona to tiež od nás očakávala, že sme šli aj s bratom dohromady, tak naša mama proste tak len nám povedala, aby sme si dávali na seba pozor.”
Ján Lopatka, vojak pôsobiaci v misii UNPROFOR:
Ja som bývalý Levočan. To boli tiež známi z českého práporu, tak som sa na podnet toho prihlásil na výcviky rôzne, kde som docielil, kde som sa dostal až do slovenského práporu, kde som mohol pôsobiť."
Miroslav Minár:
“Na akej pozícii?”
Ján Lopatka:
“Bolo to rôzne, lebo mám za sebou viac misií, ale je tam akože kuchár, bol som aj armár.”
Miroslav Minár:
“Viacero misií, to znamená, že ste boli ešte aj mimo Balkánu?”
Ján Lopatka:
“Ako Afrika, Cyprus.”
Majka Markušková:
“Ja som bola len na Balkáne.”
Miroslav Minár:
“Balkán, Afrika, misia Organizácie spojených národov, to bolo v Eritrei. Tam tie podmienky, no bolo horúco.”
Ján Lopatka:
“Viete čo, ja som bol úplne na začiatku, bolo akože horúco, ale dá sa na to zvyknúť a zas neboli až také podmienky, ktoré by sa nedali prekonať. Takže mali sme aj nejaké kontajnery, v ktorých sme bývali, bolo to prilepšenie pre nás. Na začiatku sme bývali aj v stanoch, ale dalo sa to. Dalo sa to prekonať, v pohode.”
Miroslav Minár:
“Ja si pamätám, že keď som tam bol robiť jednu z reportáží, tak sedeli sme aj v kontajneri, klimatizovanom, dali sme si Pepsi-Colu a akonáhle sme vyšli von, tá Pepsi-Cola bola už vonku takisto z nás.”
Ján Lopatka:
“Áno, je to tak, je to strašný teplotný rozdiel oproti tomuto nášmu, ale ako vravím, dá sa na to zvyknúť, človek si navykne behom, ja neviem 2-3 týždňov. Možno, že to je individuálne, ale na mňa bohvieako to nepôsobilo, že je tam strašná horúčava. Keď ste zaujatí na svoju prácu, alebo ktorú vykonávate, tak myslím, že na to zabudnete, že je tam teplo.”
Miroslav Minár:
“Áno, a čo ste konkrétne robili v tej Afrike?”
Ján Lopatka:
“V Afrike som robil ako veliteľ družstva hospodárskeho.”
Miroslav Minár:
“Zásobovanie.”
Ján Lopatka:
“Tak. Kuchyňa a zásobovanie.”
Miroslav Minár:
“Už uplynula nejaká doba, pripomíname si 25. výročie nasadenia slovenského ženijného práporu prvých mierotvorcov. Keby tá ponuka prišla opäť, po tých skúsenostiach, ktoré ste zažili v týchto mierových operáciách, brali by ste?”
Majka Markušková:
“Okamžite.”
Miroslav Minár:
“Prečo?”
Majka Markušková:
“Hlavne kvôli priateľom, ktorí vlastne je to také niečo iné, je to také úprimnejšie, je to také pevnejšie priateľstvo. Jednoznačne kvôli kolektívu a hlavne aj kvôli tým úlohám ktoré sa tam plnili, lebo to boli úlohy vlastne na pomoc miestneho obyvateľstva. Tak to splnilo účel.”
Miroslav Minár:
"Na vlnách Rádia Regina armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Reláciu vysielame v premiér každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Vypočuť si nás môžete aj v repríze v sobotu 30 minút po polnoci, alebo nájsť aj na webovej stránke ministerstva obrany a tiež v archíve RTVS v sekcii Rozhlas, pod písmenkom P. Svojimi názormi, námetmi a pripomienkami môžete Plnú poľnú obohatiť aj vy. Píšte nám na adresu plnapolna@mod.gov.sk, alebo plnapolna@rtvs,sk. V ďalšej časti relácie vytiahneme z nášho archívu spomienky troch bratov, vojakov. Jeden z nich, plukovník Jaroslav Bielený, prednedávnom opustil tento svet. Pochválime vojakov v Lotyšsku, minister obrany Jaroslav Naď povie, ako ďalej v modernizácii našich ozbrojených síl a na vojenskú púť odprevadíme 60 nových vojakov našej armády. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
"Minister obrany Jaroslav Naď sa stretol so zástupcami profesijných organizácií, ktoré zastupujú záujmy novodobých vojnových veteránov. Ocenil náročnú službu, ktorú počas nasadenia v operáciách medzinárodného krízového manažmentu odvádzali na prospech mieru slovenskí vojaci. Pripomenul, že bude potrebné … ženám väčšou úctu a pozornosť, pretože si ju zaslúžia.!
OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“Jaroslav, Róbert a Marián Bielený. Ich osud ich načas spojil v službe vlasti. Zatiaľ čo Róbert úspešne pôsobil v Armáde Českej republiky, kde bol dokonca aj šéfom ženijného vojska, Marián pôsobí na hospodárskej správe ministerstva obrany. Bohatú kariéru mal za sebou Jaroslav. Mal. Pretože pred niekoľkými dňami po ťažkej chorobe opustil tento svet. Učarovala mu logistika. S ňou brázdil nielen Slovensko, ale aj mnohé končiny sveta. Bol vojnovým veteránom zahraničných mierových misií a vojenských operácií. Na Slovensku viedol dokonca Centrum výnimočnosti EOD a krátko pôsobil aj na generálnom štábe. V čase, keď Jaroslav a Róbert pôsobili v Afganistane, Slovenský rozhlas všetkých troch bratov spojil so svojim rádiomostom.”
Róbert Bielený, jeden z bratov:
“Povodne sú tou najväčšou vždycky operáciou, kde Armáda Českej republiky je nasadená. V roku 2010 bolo nasadených viac než 200 ľudí po dobu zhruba tých šiestich týždňov, kde boli tie katastrofálne záplavy na Liberecku a Ústecku a zbytok boli vlastne stavebné odrady pre ťažké mosty, ktoré sa stavali, ale samozrejme aj pre mosty z automobilov mostných atď.”
Miroslav Minár:
“Ako sa slovenský chlapec dostane na takýto významný post´?”
Róbert Bielený:
“Ono to je vcelku jednoduché. Tak ako to bolo asi u iných príslušníkov českej armády, ktorí majú slovenskú národnosť. Ja som v roku 1993 stál pred rozhodnutím, či slúžiť v rámci Armády Českej republiky, alebo Armády Slovenskej republiky, alebo resp. Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Cez to všetko, že vlastne mám celú svoju rodinu, pochádzam zo stredného Slovenska, tak mal som už v tej dobe dlhodobú známosť, bolo to na ženenie, takže som sa rozhodol, že zostanem, keď sa rozdeľovalo Česko-Slovensko na dva samostatné suverénne štáty, že zostanem na druhej strane rieky Moravy, no a ja som samozrejme slúžil už v tej dobe v posádke Bučovice, takže pre mňa to nebolo tak zložité rozhodovanie profesné, ako rozhodovanie ľudské.”
Miroslav Minár:
“Tie korene sú veľmi, veľmi pevné tu na Slovensku. Je to dedinka Príbelce. Vy sa tam pravidelne schádzate celá rodinka.”
Róbert Bielený:
“Minimálne raz do roka, ideálne práve na to, aby sme vo februári urobili zabíjačku, no a to viete, keď sa zídu štyria bratia s celými rodinami a rodičia, tak najväčšiu radosť, ale aj starosť z toho má naša maminka. Čo sa týka dedinky Príbelce, tak je to v okrese Veľký Krtíš, asi zhruba 40 kilometrov južne od vojenského priestoru Lešť, na juh, medzi Zvolenom, presne dolu a maďarskou hranicou. Je to malinká dedinka, zhruba do tisíca obyvateľov, všade dookola sú samé hory, takže to detstvo naše bolo veľmi príjemné. Keď sme si neplnili školské povinnosti, mali sme dosť času na to, aby sme s otcom chodili na tzv. rekognoskáciu terénu po okolitých lesoch a poliach.”
Miroslav Minár:
“Áno a v tomto smere vlastne bol takým vašim vedúcim, alebo takým hlavným skautom váš otec, pretože aj jeho spája istá časť života s Českou republikou. Konkrétne s Prostějovom.”
Róbert Bielený:
“Otec slúžil v roku 64-66, bol to prieskumný a výsadkový útvar. Každopádne otec nás práve viedol ako ku športu, my sme hodne športovali, už v tej dobe sa o tom písalo v novinách, Bielený a Čebovce články, keď my sme študovali vlastne v dedine Čebovce, tak sme robili atletiku, streľbu, dukelské závody, sokolské závody a podobne, behali na bežkách aj v zime. My sme počúvali to, čo nám otec rozprával, jeho zážitky z vojenskej základnej služby, no a my sme už od malička boli rozhodnutí všetci štyria. že budeme tvoriť posádku lietadla. Presto všetko, že sme boli veľkí športovci, tak sme neprešli tiež na pilotov, tak sme tiež išli študovať ďalej do Brna na ženijný smer, no a najmladší brat Roman, ten potom z toho celkového uhnul, že išiel študovať policajnú školu, odkiaľ nakoniec odišiel a vyštudoval potom elektrotechnickú školu. Takže ten sen o tej posádke lietadla fakticky trval, ale urobili sme to všetko, aby sme ho skúsili naplniť, ale nepodarilo sa, ale neľutujeme. Ako hovorí moja manželka, keby si bol pilot, tak by si ma nikdy nestretol.”
Miroslav Minár:
“Dnes ste šéfom ženijného vojska v Armáde Českej republiky a ste plukovníkom. Rovnako ako vaše jednovaječné dvojča, ktoré v súčasnosti pôsobí v Afganistane.”
Róbert Bielený:
“My sme si kedysi, keď sme boli ešte študenti na vysokej škole, tak sme si hovorili, že bude to zaujímavé, keď to skúsime dotiahnuť čo najďalej a keď sa rozdelilo Česko-Slovensko, tak sme si hovorili, ktovie ako by to vyzeralo, keby sme boli každý náčelník, ženijného vojska, ja v Armáde Českej republiky a ty v Ozbrojených silách Slovenskej republiky. No samozrejme on uhol od toho k logistike, Jaroslav, ale pôvodom je to ženista, ale tomu remeslu stále rozumie a teraz čo sa týka tej motivácie, viete, my sme mali ako štyria bratia výchovu na určitých pravidlách, aby sme boli schopní pomáhať rodičom, rodičia nás viedli k samostatnosti, no a nejakú tú cieľavedomosť keď človek zdedí geneticky, pretože to si nevystavá, toto sú vlastne okolnosti, ktoré nás držia v armáde, že chceme niečo dokázať v tej svojej oblasti. Ja to hovorím na mojej funkcii, keď pracujem odbor s príslušníkmi ženijného vojska, že je dobré, aby sme vedeli čo chceme a je to dôležitejšie než aby sme vedeli, čo nechceme.”
Miroslav Minár:
“Najstarší z rodu Bielených, Marián, dá sa tak povedať pán nadporučík v zálohe, že tú brázdu, tú prvú brázdu pre vaše jednovaječné dvojčatá a nakoniec aj pre toho najmladšieho, ste vyorali vy.”
Marián Bielený, najstarší z bratov:
“Tak áno, ja som ako prvý začal. Išiel som na vojenské gymnázium ako 14-ročný, no oni sú o tri roky mladší, tak išli po mne s tým, že sa ma vypytovali čo a ako. Tak jasné, som im dal tie prvotné informácie, no a keď oni prišli ako prváci tí dvaja za mnou, tak ja už som bol štvrták, ja už som sa pomaly pripravoval na maturitu a potom to pokračovalo ďalej:”
Miroslav Minár:
“No, zvoní nám telefón a to bude pravdepodobne Kábul.”
Marián Bielený:
“Áno, Bielený. Nazdar bráško. Máme mikrofón pri telefóne.”
Miroslav Minár:
“Zdá sa, že naozaj spojenie funguje. Ako vojaci hovoria za päť, čiže spojenie je fantastické a na druhej linke je pán plukovník Jaroslav Bielený. Vás vaša vojenská služba zaviala veľmi, veľmi ďaleko. Nielen od Slovenska, ale aj od Českej republiky.”
Jaroslav Bielený, jeden z bratov:
“Momentálne pôsobím v Kábule na veliteľstve ISAF, velím vlastne logistike ISAF, alebo šéfujem z toho dôvodu, že brigádny generál Lyons, ktorý tuná bol 18 mesiacov odišiel. Je nás 15, ktorí vlastne majú pod palcom tú logistiku. Najväčšou výzvou pre nás je, keďže až 95 % logistiky ISAF-u je nakontrahovanej, sú to komerčné dodávatelia, spôsob akým oni fungujú a ako tuná pracujú, strašne vplýva na obyvateľstvo a tak ako vidia, ak náhodou niekde dochádza ku korupcii, alebo robia nejaké aktivity, ktoré sú proti ISAF-u, tak takto nás vidí aj celé afganské obyvateľstvo. A práve sa snažíme, aby toto kontrahovanie bolo v súlade s protipovstaleckou stratégiou.”
Miroslav Minár:
“Koordinuje sa činnosť provinčných rekonštrukčných tímov a konkrétne Česká republika takýto provinčný rekonštrukčný tím má v provincii Loghar. Prichádzate do kontaktu s českými kolegami?”
Jaroslav Bielený:
“Tak prichádzam do kontaktu akurát s veliteľstvom …, ktoré je tuná na …”
Miroslav Minár:
“V Afganistane sa dostali do kontaktu s českými dôstojníkmi, vysokopostavenými, dokonca aj s plukovníkom, ktorý má na starosti ženijné vojsko v Českej republike, plukovníkom Bieleným, vašim bratom.”
Jaroslav Bielený:
“Brat tu bol v októbre v minulom roku a v marci v tomto roku a samozrejme, že som si nenechal utiecť príležitosť sa s ním stretnúť keď boli tuná na letisku, ktoré je od veliteľstva vzdialené nejakých 10 minút autom a nakoniec sa nám podarilo potom aj letieť spolu s ním. Ja som letel v októbri na dovolenku a tiež potom v marci.”
Miroslav Minár:
“Čo ste to tam vyparatili za beťárstvo spolu s bratom?”
Jaroslav Bielený:
“Tak keď sa podarilo aj bratovi dostať semká na veliteľstvo ISAF-u, tak všetci moji kolegovia, i keď som ich na to pripravoval, že mám dvojča, že sme identické dvojčatá, tak jediný spôsob ako nás vedeli rozoznať bolo to, že brat Róbert bol v českej uniforme. On mi to rozprával, že nachytal svojho kamaráta, s ktorým som bol aj ja ešte v roku 2001-2002 v operácii KFOR v Kosove, Róbert rozprával naňho po slovensky, no asi ten jeho kolega si myslel, že som to ja. Dal si samozrejme dole okuliare a vôbec ten kamarát nemal ani šajnu proste zistiť, že to nie som ja, pretože bol taký hodnoverný, tak presvedčivý bol môj brat.”
SLOVENSKÍ VOJACI V ZAHRANIČÍ
Miroslav Minár:
“Vojaci z 12. mechanizovaného práporu z Nitry úspešne pôsobia v koaličnom zoskupení síl NATO v Lotyšsku. A darí sa im nielen na bojovom poli. Velenie misie, ktoré má podtitul aj Predsunutá prítomnosť NATO, v uplynulých dňoch zorganizovalo zaujímavú súťaž osádok bojových vozidiel. Do súťaže sa zapojilo 17 osádok. A ako si počínali naši spod Zobora? Obsadili 2. a 3. miesto. Blahoželáme.”
MODERNIZÁCIA OZBROJENÝCH SÍL
Miroslav Minár:
"Minister obrany Jaroslav Naď na tlačovej konferencii, spolu s náčelníkom ozbrojených síl, generálom Danielom Zmekom, predstavil ďalší postup rezortu obrany v modernizačných projektoch bojových obrnených vozidiel 8x8, viacúčelových taktických vozidiel 4x4 a 3D radarov. V súvislosti s modernizačnými projektami poukázal minister obrany na potrebu transparentnosti. Nuž a práve projekt bojových obrnených vozidiel 8x8 považuje šéf rezortu obrany za manuál na netransparentnosť, ktorý navyše nie je v súlade so záväzkami Slovenskej republiky voči NATO o vybudovaní ťažkej mechanizovanej brigády. Vzhľadom na to sa rozhodol v tomto projekte nateraz nepokračovať."
Jaroslav Naď, minister obrany SR:
“Nejdeme ho však v tomto momente ani komplexne rušiť. Náčelník generálneho štábu a naši predstavitelia, odborníci na obranné plánovanie v rezorte, ale aj v Bruseli, bud ú intenzívne rokovať o budúcich záväzkoch Ministerstva obrany Slovenskej republiky a rezortu obrany v rámci tzv. cieľov spôsobilosti. To sú tie ciele, ktoré nám dnes stanovujú to, že musíme vybudovať ťažkú brigádu. Máme svoju predstavu o tom vyjednávaní s našimi spojencami a od výsledkov týchto rokovaní sa bude odvíjať aj budúcnosť tohto konkrétneho projektu na bojové obrnené vozidlá 8x8. Určite však nebudeme obstarávať niečo, čo nie je v súlade s našimi záväzkami. Do konca roka uvidíme, čo sa nám podarí vyrokovať s našimi spojencami a na základe toho sa rozhodneme.”
Miroslav Minár:
"Minister obrany oficiálne oznámil aj definitívne stop pre projekt viacúčelových taktických motorových vozidiel 4x4."
Jaroslav Naď:
“Projekt bol vyslovene netransparentne pripravený, o čom som bol presvedčený už aj ako opozičný politik a viete, že som mal k tomu adekvátnu tlačovú konferenciu. Projekt bol Úradom pre verejné obstarávanie zastavený. Dnešným dňom predložíme do medzirezortného pripomienkového konania návrh na zrušenie relevantného uznesenia vlády a tento projekt, ak vláda sa s tým stotožní a ja predpokladám že stotožní, zrušíme a tým pádom stiahneme aj odvolanie na Úrade pre verejné obstarávanie. Ak by sme sa v budúcnosti rozhodli, že viacúčelové taktické motorové vozidlo 4x4 bude potrebné, čo nevylučujem, tak pôjdeme do toho cestou riadneho otvoreného verejného obstarávania.”
Miroslav Minár:
“Najvyššiu prioritu, z hľadiska modernizácie techniky ozbrojených síl, má v súčasnosti obstaranie rádiolokačnej techniky.”
Jaroslav Naď:
“Drvivá väčšina zavedených radarových systémov je už po dobe svojej životnosti a musíme veľmi dobre počítať a nielen počítať, ale musíme aj plánovať. A aj to bude mať dopad na načasovanie, aj na financovanie tohto projektu a to sú naozaj objektívne dôvody pre opätovné otvorenie tohto procesu. Vzhľadom k uvedenému, celkový akvizičný proces budeme korigovať a stransparentníme. Umožníme ale všetkým zúčastneným krajinám, ktoré sa zúčastnili toho procesu výberu radarov, aby podali ešte jednu finálnu ponuku.”
Miroslav Minár:
"Postup ministra obrany v súvislosti s modernizáciou ozbrojených síl podporil aj náčelník generálneho štábu, generál Daniel Zmeko."
Daniel Zmeko, náčelník generálneho štábu:
“Ozbrojené sil, velenie ozbrojených síl i ja osobne sme dlhodobo už indikovali potrebu prehodnotenia dlhodobého plánu rozvoja ozbrojených síl. Pretože ten už aktuálne nie je napĺňaný jak časovo tak zdrojovo a čiastočne aj obsahovo. Za technickými špecifikáciami, ktoré ozbrojené sily spracovali, si samozrejme stojíme a tú kvalitu produktov, ktorú očakávame od tohoto plánu, veríme že bude dodaná. Na druhej strane sme pragmatici a rozumieme tomu, že sa zmenili aj podmienky financovania rezortu, takže budeme musieť aj prioritizovať dlhodobý plán v jednotlivých častiach, no a v rámci toho samozrejme aj rozsahy jednotlivých akvizícií a potreby ozbrojených síl. Všetka výzbroj, ktorú by si mali aktivizovať a ktorú my budeme požadovať na rezorte na dodanie bude v súlade s tým, čo bude požadovať Aliancia, čo je potrebné na naplnenie cieľov ozbrojených síl v súlade s ústavou a zákonmi.”
PLNÁ POĽNÁ CHVÁLI
Miroslav Minár:
“Včera v priestoroch Základne výcviku a mobilizačného doplňovania v Martine zložilo slávnostnú vojenskú prísahu 60 nových vojakov slovenských ozbrojených síl. Medzi nimi aj päť žien. Ich základný výcvik, v porovnaní s predchodcami, bol poznačený prítomnosťou mnohých opatrení, zameraných na boj proti šíreniu nákazy koronavírusom. Napriek tomu, ako to povedal aj veliteľ základne, plukovník Miroslav Fázik, vojaci predpísaný výcvik zvládli. Najlepším bol vojak 2. stupňa Jakub Benček. Pocty sa ušlo aj najlepšiemu inštruktorovi. Stal sa ním rotmajster Ľuboš Podhorský. Blahoželáme a posielame dnešnú pochvalu.
A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
