- Dátum: 01.09.2023
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 29.29 MB
[01.09.2023; Rádio Regina; Plná poľná; 21:10; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor: „Miroslav Minár, redaktor: „Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
- Na Slovensku sme si pripomenuli 79. výročie Slovenského národného povstania. Podstatná časť ozbrojených zložiek vtedajšieho ľudáckeho režimu a tisíce Slovákov a povstalcov z ďalších krajín Európy, sa postavili na ozbrojený odpor proti nenávidenému fašizmu. Vďaka nášmu bohatému archívu sme pre vás pripravili rozprávanie tých, ktorí to prežili, a ktorí zachovávajú ich pamiatku pre historickú pamäť národa.“
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: „Slovensko sa spod nanútenej nemeckej nadvlády, ktorá trvala od marca 1939 vznikom samostatného fašistického štátu, dostávalo len veľmi ťažko. Režim prezidenta Jozefa Tisa, ktorý podporovali ozbrojené zložky Hlinkovej gardy, tvrdo zasiahol proti akýmkoľvek prejavom odporu. Vlastencov, ktorí túžili po slobode však pribúdalo čoraz viac. A aj preto už dávno pred vypuknutím celonárodného povstania, sa začali na východe Slovenska formovať prvé skupiny. O tom, čím to bolo vyvolané, hovorí bývalý riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici Stanislav Mičev.“
Stanislav Mičev, bývalý riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici: „Že niektorí ľudia sa dostali do bezvýchodiskovej situácie, to znamená, že buď to boli rasovo prenasledovaní v roku 1942 a nezostávalo im nič iné, len buď sa dať naložiť do transportov, alebo ujsť do hôr a skúsiť ozbrojený odpor. No a takto aj vznikali prvé partizánske skupiny. Väčšinou to boli ľudia, ktorí buď politicky, alebo rasovo boli prenasledovaní a v podstate toto bolo pre nich jediné východisko, ako sa určitým spôsobom zachrániť.“
Miroslav Minár: „Asi najznámejšou partizánskou skupinou na východe Slovenska, bola skupina Čapajev.“
Stanislav Mičev: „To určite, vieme, že sa tam hlavne okolo armádneho dôstojníka Kukorelliho, začala formovať veľmi silná partizánska skupina, ktorá sa začala formovať v roku 1943, postupne narastala aj s tým, že pribudlo niekoľko utečencov z bývalej sovietskej armády, ktorí ušli zo zajateckých táborov, popridávali sa miestni občania. Prerástol tento pôvodne partizánsky oddiel až do partizánskej brigády, do veľkého zväzku.“
Miroslav Minár: „Ten odpor obyvateľstva na východe Slovenska bol vskutku masívny.“
Stanislav Mičev: „Bolo to tak, Čapajev nachádzal oporu, samozrejme, u miestneho obyvateľstva, lebo bez podpory hlavne podhorských obcí, by táto činnosť nebola možná. A evidentne spôsoboval fašistom veľké problémy, hlavne pri cestných komunikáciách, železničných komunikáciách a často sa stávali aj prepady jednotlivých posádok.“
Miroslav Minár: „Samozrejme tak, ako na celom území Slovenska, tak aj tu, na východe, po potlačení povstania sa fašisti kruto pomstili slovenskému národu za odpor.“
Stanislav Mičev: "Hlavne to súviselo s tým, že keď sa blížil front, tak partizánska brigáda Čapajev sa presúvala, aby teda mohla prejsť front, no a Nemci si čistili svoj tyl a čistili ho takým spôsobom, že vypaľovali jednu osadu a obec za druhou. A tam, kde mali podozrenie na spoluprácu s partizánmi, tak používali aj tie najkrutejšie spôsoby, to znamená strieľanie priamo na mieste. Asi najznámejšia je tragédia v Tokajíku 19. novembra, kde zavraždili 32 mužov, dvaja prežili. V podstate všetkých mužov z obce zabili a obec vypálili. Takto dopadlo niekoľko desiatok obcí na východnom Slovensku. Keď jeden deň nemecká jednotka prišla, vysťahovala všetko obyvateľstvo, tých ktorí nevládali, jednoducho na mieste zastrelili, alebo upálili v domoch. O jeden, dva dni sa vrátili, a potom celú obec vypálili a zrovnali so zemou."
Miroslav Minár: “Známe sú aj fakty, že na území, ktoré bolo obsadené horthyovským Maďarskom, tiež pôsobili skupiny, ktoré sa tiež kruto pomstili vlastne obyvateľom Slovenska, dá sa tak povedať.”
Stanislav Mičev: “No presne, na obsadených územiach veľmi známe sú vraždenia v ťahanovskom tuneli pri Košiciach, ale aj na ďalších miestach, v okolí Rožňavy je niekoľko známych masových hrobov, kde nyilašovci takýmto spôsobom si vybavovali účty s miestnym obyvateľstvom.”
Miroslav Minár: „Do celonárodného povstania sa na Slovensku v auguste 1944 zapojilo mnoho dôstojníkov vtedajšej armády. Iba málokto vie, že napríklad podplukovník František Urban, vysoký dôstojník pôsobiaci vo východoslovenskej armáde, bol prvým, kto ešte v roku 1943 vypracoval vojenský plán Slovenského národného povstania. Zaznamenal to vo svojich zápiskoch rovnako, ako aj celú svoju vojenský kariéru, vrátane núteného pobytu v sovietskych väzniciach a pracovných táboroch v rokoch 1944 až 1951. Veril, že ak raz padne totalitný režim, uvidia tieto zápisky svetlo sveta. Stalo sa. Knižný trh obohatila publikácia František Urban – môj osud: Dlhá cesta domov. Čo najviac zo životného príbehu tohto zabudnutého podplukovníka zaujalo autora publikácie Jána Begalu?“
Ján Begala: „To jadro toho jeho príbehu, za ktoré môžeme považovať to jeho zajatie, do ktorého sa dostal na pôde bývalého Sovietskeho zväzu, pobyt vo väzniciach a v pracovných táboroch. To je tá jeho osobná kalvária, ako on ju nazval. Je tam vykreslený jednak obraz doby, v ktorej sám autor ako dôstojník žil, pôsobil, pracoval a myslím si, že tam je ale vykreslený aj on sám, hoci keď to písal, ani si možno neuvedomoval, že bude sa dať prečítať akým bol človekom. Patril práve k takým vzorovým dôstojníkom vychovaným v tom masarykovskom duchu, zásadovým rýdzim človekom a svojich zásad sa vlastne držal od začiatku až do konca.“
Miroslav Minár: “Historik Peter Švanda, vy ste aj pre promócii tejto publikácie povedali, že môže táto publikácia tak čiastočne poodhaliť biele miesta v slovenskej histórii. V čom napríklad?”
Peter Švanda: “Napríklad v tom, že máloktorý povedzme, že bežný študent histórie vie, že práve František Urban už na začiatku roku 1943 bol vlastne prvým autorom akéhosi plánu povstania na Slovensku, ozbrojeného povstania, ktorý vlastne spracoval pre potreby alebo pre zámysel práve tej skupiny doktora Vavra Šrobára, v ktorej teda vlastne bol zapojený spoločne aj s podplukovníkom doktorom Mikulášom Ferienčíkom.”
Miroslav Minár: “Má niekoľko odkazov táto publikácia pre historikov, ale aj laickú verejnosť. Ktoré by ste možnože vy, tak asi najviac vystihli, aby ten čitateľ si našiel cestu k tejto knihe, aby tú knihu zobral do ruky.”
Peter Švanda: “Určite je to samotná osobnosť Františka Urbana. On ako dôstojník od začiatku vlastne ako absolvent Vojenskej akadémie v Hraniciach vychovaný v duchu ideálov Masaryka a Štefánika prvej republiky, ktoré vlastne si priniesol aj do toho obdobia pôsobenia v slovenskej armáde od roku 1939. Nakoniec sa tam ukazuje aj to, že veľká časť dôstojníkov slovenskej armády práve v tomto období, ktoré niektorí historici označujú, že mali akési fašistické zmýšľanie, alebo že to bol fašistický štát a podobne. Tí dôstojníci, to povedomie tých československých dôstojníkov… Samozrejme, boli medzi nimi karieristi, boli režimisti, boli oddaní teda tomu režimu alebo povedzme, že to iba predstierali a tak ďalej, ale z veľkej časti boli to práve dôstojníci, ktorí mali túto československú výchovu, a ktorí sa vlastne k tej Československej republike práve Slovenským národným povstaním prihlásili, svojou účasťou, aktívnou účasťou.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: „Nielen dôstojníci, ale aj radoví vojaci si uvedomovali vážnosť augustových udalostí roku 1944. Jeden z nich, Milan Kašiak, nezaváhal a vstúpil do povstaleckej armády.“
Milan Kašiak: „V Žiline do gymnázia som chodil akurát do kvarty a povstanie ma zastihlo koncom roku 1944 v septembri, keď som prešiel dobrovoľne do 2. Štefánikovej brigády, ktorá mala štáb na Kuneradskom kaštieli. "
Miroslav Minár: “Boli ste pomerne mladý a čo vás hnalo k tomu, že ste sa pustili do ozbrojeného povstania?”
Milan Kašiak: “Vždy som inklinoval skôr k takým dobrodružným príhodám. Otec bol rezbár, matka textilná robotníčka, takže aj ten sociálny pôvod napokon prispel k tomu, že ja som dobrovoľne sa hlásil do povstania. Boli sme tri deti, dve sestry a ja.”
Miroslav Minár: “Koľko ste mali rokov?”
Milan Kašiak: “Mal som 16 rokov v tom čase. V Kunerade ma zaradili, najprv nevedeli, čo so mnou. Bol tam nejaký doktor Koršč, musel som prejsť cez lekársku prehliadku, a potom ma zaradili do strážneho oddielu, ktorého veliteľom bol Sedláček, ktorého neskôr popravili v parku v Žiline.”
Miroslav Minár: “Ako ste vlastne obhájili to svoje rozhodnutie, že ste sa pridali k povstalcom? Čo na to hovorili rodičia?”
Milan Kašiak: “Rodičia o tom ani nevedeli, ja som to robil skôr ilegálne. A bol som tom v Kunerade až do jeho vypálenia, do prepadnutia, kedy už sme ustupovali na Martinské hole. Keď nás prepadli, ja som si ľahol za koňa na lúke, na chrbte som mal ruksak a ten som mal trojmo prestrelený. Ja som sa čudoval, čo smrdí vodka. Ja som tam mal v tej fľaši vodku a tá sa vyliala do ruksaku.”
Miroslav Minár: “Určite aj dnes si spomínate na svojich spolubojovníkov, spomínate si na to obdobie. Stálo to za to?”
Milan Kašiak: “Tak ja si myslím, že sú chvíle, kedy človek nemá veľa času na uvažovanie. Kedy ide za svojim rozhodnutím, alebo svojim presvedčením a dlho nemá času na uvažovanie. Ani ja som vtedy, seriózne by som povedal, nezvažoval čo potom, ako potom, neuvažoval nad všetkými alternatívami, čo keď ma zajmú. Veď to oni nezvykli takto, že dávalo basy. Oni nemali veľa času a ani priestorov, tak oni sa s tým vysporiadali krátkou cestou. Takže ja som sa čudoval, že vôbec som prežil. Určitá česť je to a určité sebavedomie človeka, že v tom čase, keď to bolo veľmi potrebné, keď z týchto malých potôčikov sa rodila riava, tak že v tom čase som aj ja prispel, že som nestál bokom.”
Miroslav Minár: „Vyše sto vypálených obcí, stovky zničených domov a hospodárskych usadlostí. Aj to bol výsledok fašistického besnenia už takmer na sklonku 2. svetovej vojny. Mala to byť pomsta Slovákom za to, že si dovolili postaviť sa na ozbrojený odpor. Nezmyselnosť krutého vyčíňania fašistov a ich slovenských prisluhovačov, bola o to tragickejšia, že za sebou nechávali aj stovky nevinných obetí, starcov, ženy a deti. 21. januára 1945 sa streľba ozývala aj v obciach Kľak a Ostrý Grúň. Jednotka Edelweiss, ktorej velil kapitál Ladislav Nižňanský a jej fašistický kumpáni, si svoju zlosť vyvŕšili najmä na tie najzraniteľnejšie obete, teda deti. Z celkového počtu 146 popravených osôb, bolo totiž až 38 detí. Akoby zázrakom masaker v Ostrom Grúni prežila vtedy 10-ročná Anna Nováková.“
Anna Nováková: „To sa zabudnúť nedá, lebo to bola strašná nedeľa, tragická. Ja som bola ako najmladšia z rodiny, to nás zahnali do domu Izidora Debnára a tam sme čakali, no a potom keď už prišli Nemci tak začali strieľať. Zostala som sama zo 6-člennej rodiny, ostali mi tam rodičia, dve sestry, brat."
Miroslav Minár: „Medzi účastníkmi pietnej spomienky sú poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, delegácia prezidenta, mnoho, mnoho občanov nielen oboch spomínaných obcí, ale aj obcí, ktoré zažili podobnú tragédiu ako Ostrý Grúň a Kľak. Sú tu starostovia z obce Tokajík, Skýcov, čestný predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov generálporučík Ján Husák a aj do týchto obcí zavítal napríklad aj Ján Turčan, splnomocnenec vlády pre územnú samosprávu."
Ján Turčan: “V týchto obciach zastal život. Napriek tým tragédiám, ktoré tieto obce museli prežiť, tak tu nezostali skanzeny. Ja verím tomu, že aj v ďalšom období urobia všetko pre to, aby využili možnosti, ktoré sa ponúkajú aj po vstupe do Európskej únie a že využijú prostriedky aj zo štrukturálnych fondov, aby to dedičstvo, ktoré nám naši predkovia zachovali, aby naďalej rozvíjali pre našu mladú generáciu a pre život v týchto obciach vôbec.”
Miroslav Minár: „Spomienky na tragickú udalosť, ktorá sa odohrala tu, v Ostrom Grúni, pomáhala zachovávať aj múzeum v Banskej Bystrici. Pán Stanislav Mičev.
Stanislav Mičev: “Pred rokom sme tu otvorili pamätnú izbu za našej pomoci a za našej spolupráce a oživujeme takýmto spôsobom aj iné miesta na Slovensku kde sa stali takéto tragédie, napríklad Tokajík, Skýcov a mnohé ďalšie. Máme v správe národnú kultúrnu pamiatku Kalište, kde bolo vysadených za všetky vypálené obce po jednom ovocnom stromčeku a toto je také miesto, kde by sa táto pripomienka týchto tragických udalostí mala každoročne opakovať.”
Miroslav Minár: "Neslávne známe pôsobenie protipartizánskej jednotky Edelweiss, neboli ešte zrejme odkryté všetky dokumenty alebo sprístupnené všetky dokumenty, ako v tomto smere pokračuje bádanie historikov?"
Stanislav Mičev: "My sme teraz s kolegom Mariánom Uhrinom pripravili štúdiu do jedného zborníka práve k špeciálnym protipartizánskym jednotkám, ale samozrejme, zistili sme, že množstvo vecí ešte nie je vyriešených a množstvo materiálov sa určite nachádza tak v nemeckých, ruských, ale aj v amerických archívoch, pretože celý archív Edelweissu v podstate zástupca veliteľa Jungars odovzdal americkým jednotkám, takže je celkom možné, že sú to ešte nespracované fondy aj v amerických archívoch."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: „Najdlhšou slobodnou obcou, ktorú počas Slovenského národného povstania mali pod kontrolou partizáni, bol Skýcov v Tríbečských horách. Po potlačení povstania ju však tak, ako vyše stovky dedín a usadlostí, postihol krutý osud. Nemeckí fašisti obec vypálili v marci 1945 a občanov čakal transport pravdepodobne do jedného z koncentračných táborov. Aký bol napokon ich osud? Aj o tom som sa rozprával s bývalým dlhoročným starostom obce Štefanom Gahérom.“
Štefan Gahér, dlhoročný bývalý starosta obce Skýcov: „Nemci boli zúriví, pretože počas celého obdobia Slovenského národného povstania sa do obce nedostali. Nemci vedeli, že tu je silný odboj, tu sú silné centrá, partizánske štáby. V podstate v každom dome boli jeden, dvaja, aj traja partizáni. Takže oni to vedeli a pripravovali sa na to, že keď partizáni opustia obec, tak sa kruto pomstia. Tí čo zostali, to boli naozaj len ženy, deti a starci. Tu, na tomto mieste boli všetci sústredení, za nejaké dve hodiny si mohli zobrať to najnutnejšie do batôžka. Ktorí mali kone a voz, tak si možno zobrali aj trošku viacej, ale cestou smerom na Bošany im to Nemci tak či tak pozoberali cennejšie veci a to bol kilometrový sprievod občanov, ktorý sa tiahol od obce. No a na druhý deň potom ešte stihli Nemci vyrabovať obec, to čo cenné doma ľudia nestihli si zobrať, tak si zobrali a potom nemilosrdne na druhý deň celú obec zapálili.”
Miroslav Minár: “Spoluobčanov Skýcova v tom čase očakávali už asi pravdepodobne transporty do koncentračných táborov. K tomu našťastie nedošlo.”
Štefan Gahér: “Bola taká zaujímavosť. Tí Skýcovania, ako evakuovali, postupne sa časť z nich strácala. Sem-tam sa našla ľútosť, podľa rozprávania našich rodičov, aj u tých Nemcov, ktorí tých ľudí nariekajúcich a plačúcich sprevádzali a najskôr v Klátovej Novej Vsi, v Ježkovej, smerom na Bošany, boli tri dedinky, kde niektorí sa ukryli a niektorí ešte v lese zo Skýcova na Klátovú Ves, lebo však tí Nemci nemohli v nejakej veľkej presile strážiť, tak tí smelší sa pod skalami, medzi stromami schovali a postupne Nemci strácali dôveru v túto expedíciu, pretože vojaci a partizáni čo na Hornej Nitre ostali, vyhadzovali most, zlikvidovali železničné spojenie, tak ten transport z Novák, kde naši mali nastúpiť občania, sa neudial a hnali ich Nemci ďalej, postupne cez Bošany, Topoľčany. Konečnú mali v obci Bojná.”
xxx
Miroslav Minár: Bombardovanie bratislavskej rafinérie Apollo či Dubovej spojeneckými vojskami a taktiež nezmyselný letecký útok sovietskej armády na Nitru, aj to boli sprievodné strategicky a takticky nedomyslené udalosti, ktoré výrazne zahatali plány povstaleckých veliteľov. Keď pred Vianocami v roku 1944 sa v Nitre jedna z bômb zaryla do budovy vtedajšej školy, málokto z obyvateľov pod Zoborom tušil, akú tragédiu zažijú pred Veľkou nocou 26. marca 1945. Vtedy 11-ročný Štefan Košovan stál na dvore a pozoroval prelety sovietskych lietadiel. Leteli tak nízko, že mohol vidieť aj pilotov. O niečo neskôr sa nad mestom zdvihol hustý červeno-hnedý dym. Bombardovanie mesta si vyžiadalo krutú daň predovšetkým na nevinných obyvateľoch. Svoje zážitky obohatené o mnohé faktografické údaje, zaznamenal Štefan Košovan v publikácii Nitra, slovenské Coventry. K tomuto činu sa odhodlal najmä preto, že táto časť histórie mesta pod Zoborom bola pred 89-tym rokom poriadne zahmlená.“
Štefan Košovan: „Čo boli články publikované velice stručné, čo sa týka bombardovania nezodpovedali skutočnosti. Bolo ich niekoľko a prinútilo ma to študovať tieto materiály, pretože ako očitý svedok v tej dobe som tieto poznatky mal celkom iné.”
Miroslav Minár: “Koľko ste mali vtedy rokov a ako ste to vnímali?”
Štefan Košovan: “Mal som vtedy 11 rokov. Samozrejmá vec, ako každý chlapec som sa o všetko zaujímal a mali sme vtedy nútené prázdniny, pretože všetky objekty škôl na celom území mesta boli obsadené pre nemeckú armádu. Mali aj dielňu, kde sa opravovala vojenská technika atď., kde jedno auto ťahalo niekedy aj ďalšie tri, pretože už neboli pohonné hmoty. No a tieto autá do opravy čo sa pripravovali, boli plne naložené s muníciou, zbrane tam neboli, ale granáty a náboje boli plné debne.”
Miroslav Minár: “Kedy došlo k bombardovaniu Nitry a vlastne prečo?”
Štefan Košovan: “K bombardovaniu prišlo 26. marca 1945 presne o 9.15. Bombardovanie nastalo v pondelok ráno pred Veľkou nocou, kedy bolo mnoho občanov z okolitých dedín na nákupe v meste. Bombardovanie bolo následkom toho, že celý týždeň sovietske prieskumné lietadlá robili nočný prieskum, fotili jednotlivé objekty, a teda už sa pripravovalo na toto. Okrem toho, v noci z nedele na pondelok kolóny prechádzali cez mesto na front. Proste už sa pripravovalo, spravodajské centrály už avizovali jarný nástup ofenzívy.”
Miroslav Minár: “Niektoré zdroje, ale i z rozprávaní ľudí je zrejmé, že toto mala byť odplata Nitre za to, že zlyhala v Slovenskom národnom povstaní.”
Štefan Košovan: “Domnienka áno, ale potvrdenie, to nikdy nikde som sa nedočítal a mal som možnosť študovať toto v Ústrednom vojenskom archíve v Prahe celých 20 dní práve túto problematiku. Nikde som na takýto prameň ani nenarazil.”
Miroslav Minár: “Aké boli následky tragického bombardovania Nitry?”
Štefan Košovan: Následky boli otrasné. Celkove bolo 345 obetí, pričom zhodili sovietske lietadlá 181 bômb na pomerne malú plochu centra mesta. Celkove bolo silne a stredne poškodených 301 budov."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: „Strastiplnú bojovú púť povstaním v slovenských horách má za sebou aj čestný predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov generálporučík Ján Husák. Jeho pôsobenie v partizánskej skupine v Tríbečských horách, pripomína náučný partizánsky chodník. Tento rok sa uskutočnil už jeho jubilejný 35. ročník a pomimo slovenských turistov sa ho zúčastnili aj hostia zo zahraničia.“
Ján Husák: „Keď som prišiel na západné Slovensko, tak som čakal na spojku Miťka Placharova, Bulhara, ktorý nás zoznámil, že v Blatne je partizánsky oddiel. Prešli sme potom po Vianociach, 1. januára cez rieku Nitru. Ale most v jednej dedinke, kde Nemci strážili tento most, ale vystriedavali sa na strážnici, nie na moste. Čiže prešli sme spokojne a dostali sme sa do…"
Miroslav Minár: “Partizáni v Tríbečských horách uskutočnili niekoľko vydarených akcií a ešte dlho po potlačení povstania odolávali nemeckej presile. Nemci sa za to kruto pomstili obyvateľom Skýcova, keď obec vypálili. Ján Husák sa po prechode frontu prihlásil k Vojenskému útvaru v Leviciach. Čakala ho bohatá vojenská kariéra a neskôr aj funkcia predsedu Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Do Skýcova sa ale vrátil.”
Ján Husák: “Tak ja keď som došiel na Skýcov, mojou prvou úlohou bolo založiť náučný partizánsky chodník. Prvý ročník bol malý, ale pekný a ďalšie ročníky postupne narastali, kde sa zvyšovala účasť pochodu náučným partizánskym chodníkom od 120 do 380 ľudí. Bol by som rád, aby mládež nikdy nezabudla na partizánov, na tento chodník. Aby si ho pripomínala svojim pochodom. Želám im šťastnú cestu, každý rok. 16-tich pochodov som sám absolvoval, ďalšie už nemôžem, ale zúčastňujem sa každý rok toho pochodu aj v Skýcove, aj v Zlatne.”
Miroslav Minár: „Pán generál, nezabúdame. Veď aj tento rok absolvovalo trasu po náučnom partizánskom chodníku vyše 500 turistov. Večná česť a sláva Vám, ako aj všetkým odvážnym a statočným povstalcom, ktorí sa v auguste 1944 vzopreli fašistickej tyranii a ukázali nám, ako sa má bojovať za slobodu a proti zlu.“
MY A NATO, NATO A MY
Miroslav Minár: „Na Slovensku, konkrétne pod hradom Matúša Čáka v Trenčíne, od roku 2011 pôsobí Centrum výnimočnosti pre oblasť likvidácie výbušnej munície. Včera sa v tejto výcvikovej a vzdelávacej inštitúcií NATO uskutočnila výmena veliteľa. Žezlo po plukovníkovi Róbertovi … prevzal František Mihalovič. Ide o vetrom ošľahaného vojnového veterána, výnimočného ženistu. Stretli sme sa s ním ešte v roku 2014 napríklad aj v Afganistane, kde pôsobil na letisku v Kábule.
Tak ako máte možnosť, vážení poslucháči počuť, práve teraz, v tejto chvíli, z kábulského letiska vyštartovalo lietadlo F16, samozrejme, plniť bojové úlohy do blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Letisko funguje, funguje tu civilná aj vojenská časť. No a na letisku je ubytovaná aj naša multifunkčná ženijná rota a jej veliteľ, kapitán František Mihalovič.“
František Mihalovič: „Ženijná letisková stavebná čata dokončila dlhodobú úlohu, ktorá bola vo Fajzabáde. Začali ju plniť 1. júla, skončili v polovičke septembra.“
Miroslav Minár: „To je priestor mimo Kábulu?“
František Mihalovič: “To je na severe Afganistanu. V polovičke mája pristálo na letisku vo Fajzabáte lietadlo An-24, ktoré prakticky kompletne zrolovalo tú dráhu z tých plechových dielov a naši ženisti znova museli prakticky rozobrať celú tú pristávaciu plochu z tých plechov a postaviť ju nanovo.“
Miroslav Minár: „Tam sa asi museli poriadne zapotiť, keďže tie oceľové dielce boli mimoriadne ťažké.
František Mihalovič: „Určite, hlavne čo sa týka klimatických podmienok, sú tam vyššie teploty ako boli v Kábule.“
Miroslav Minár: „Koľko?“
František Mihalovič: „Nejakých 45 stupňov na slnku, takže pracovnú dobu mali stanovenú od 7.00 od rána do 12.00 na obed, hodinová prestávka na obedovanie sa, no a znova pokračovali od jednej poobede až do súmraku okolo šiestej, siedmej večer.“
Miroslav Minár: „Tá spokojnosť je aj tu, na samotnom letisku v Kábule, kde naši zabezpečujú aj ženijný prieskum, odmínovávajú všetky tie priestory, kde velenie ISAF má záujem, aby boli bezpečné. Koľko asi metrov štvorcových sa za ostatné obdobie sa podarilo odmínovať a koľko kusov munície ste pritom zlikvidovali?“
František Mihalovič: „Do týchto chvíľ odmínovali zhruba plus-mínus nejakých 20-tisíc metrov štvorcových, čo je približne polovička toho priestoru, ktorý ešte musia dokončiť. 44 kusov nevybuchnutej munície či už išlo o zapaľovače do ručných granátov, ďalej fragmenty z leteckých bômb, rôzna submunícia z kontajnerových bômb atď.“
Miroslav Minár: „Zdá sa že letisko Kábul, keďže tu už je aj civilná prevádzka, je relatívne bezpečným miestom. Ale my sme počuli pri prezentácii, že práve pred niekoľkými dňami, teraz v septembri, bol tu vedený aj raketový útok.“
František Mihalovič: „Na letisko vypálených 5 rakiet z okolitých kopcov, našťastie do tých obytných priestorov letiska nedopadla ani jedna. Bolo to zhruba nejakých 200 metrov od hlavnej letiskovej budovy. Dosť blízko, samozrejme… vrtuľníkov.“
Miroslav Minár: „Neboja sa chlapi takýchto nebezpečenstiev?“
František Mihalovič: „Chlapci sú viac-menej na to pripravení, sú cvičení, každý týždeň tu prebiehajú cvičenia, pri ktorých sa vlastne simulujú takéto situácie.“
Miroslav Minár: „Určite medzi príslušníkmi, ktorí momentálne sú v tejto rotácii, je už niekoľko, ktorí majú za sebou rôzne misie.“
František Mihalovič: „Určite máme tu chlapcov, ktorí absolvovali misiu v Iraku, niektorí sú tu z misií, ktoré boli v Bagrame, 60 kilometrov vlastne od tohto letiska. Ďalej v Afrike v Eritrei, Kosovo.“
ČO JE PRED NAMI
Miroslav Minár: „Každoročne sa v týchto dňoch aj na počesť Slovenského národného povstania schádzajú na Medzinárodných leteckých dňoch SIAF výnimoční nebeskí jazdci z celého sveta, aby vzdali hold všetkým, ktorí sa so zbraňou v ruke postavili na odpor nemeckému fašizmu. Už zajtra bude ďalší ročník medzinárodného festivalu, o čom včera informovalo aj Rádio Slovensko.“
Redaktor: „Posledný prázdninový víkend poteší všetkých nadšencov letectva. Dvojdňové Medzinárodné letecké dni SIAF 2023 v Kuchyni pri Malackách majú opäť bohatý program. Predvedú leteckú aj pozemnú techniku, atraktívne ukážky vo vzduchu aj na zemi a zabavia sa aj najmenší. A viac nám povie Miroslav Minár.
Miro, otvárací ceremoniál je v sobotu o 11.00, ak teda môžeš v skratke vypichnúť tie hlavné ťaháky aktuálneho ročníka Medzinárodných leteckých dní.“
Miroslav Minár: „Áno, ešte pred defilé slovenského vojenského letectva budú diváci sledovať prílet niektorých lietadiel, ale aj prvé ukážky, napríklad Rogaloo Teamu z Dubovej, pilotáž lietadla Pilatus PC-9 zo Slovinska. No a po prelete našich vojenských vzdušných síl, nebo ovládne letka ministerstva vnútra lietadlá A-319, Fokker 100 či vrtuľník Bell 429. Nad hlavami divákov zaburácajú motory JAS Gripen z Česka, dvoch Eurofighterov z Nemecka. Bude tiež akrobacia známeho zoskupenia Krila Oluje z Chorvátska a pochopiteľne aj sólo vystúpenie miláčika leteckých dní na Slovensku, dych vyrážajúca akrobacia Zoltána Veresa z Maďarska. Program po oba dni bude naozaj bohatý a nerád by som zabudol na legendu. Neobvyklú pilotáž na vrtuľníku Bell 105 predvedie Félix Baumgartner. A vyznamenal sa ale niečím výnimočným, v roku 2012 ako prvý človek absolvoval zoskok z balóna vo výške 40 kilometrov a k zemi sa rútil rýchlosťou 1342,8 kilometra za hodinu a je tak jediným človekom na našej planéte, ktorý prekonal rýchlosť zvuku.“
Redaktor: “Čo však na leteckom festivale určite neuvidíme, to sú stíhačky MiG-29, ktoré bývali tradičným ťahákom, ale predpokladám, že naše vzdušné sily budú mať aj napriek tomu čo predviesť?“
Miroslav Minár: „Áno, áno, vzdušné sily sa už predvedú počas toho defilé v rámci otváracieho preletu o tej11. hodine, ale uvidíme aj vrtuľníky Mi-17, Čierne jastraby, výsadkárov, parašutistov z veliteľstva vzdušných síl a síl pre špeciálne operácie. V dynamických ukážkach určite diváci so zatajeným dychom budú sledovať aj ukážku manévrovacích schopností vrtuľníka, ukážku postupu hasenia bambi vakom v spolupráci s hasičskou jednotkou, ale aj spoločnú ukážku vrtuľníka Black Hawk so silami pre špeciálne operácie.“
Redaktor: „Vráťme sa aj na zem, pretože aj dole bude rušno, najmä vďaka rôznym ukážkam.“
Miroslav Minár: „No bude, presne tak. Na statike budú vystavené dopravné lietadlá, obrnený transportér či prenosný protilietadlový komplet Igla, no a čo je dôležité, tak predstaví sa kolesová pásová technika na už teda spomínaných statických ukážkach, bude tam aj vozidlo určené pre dekontamináciu, stredný tak, bojové vozidlo pechoty, bojové prieskumné vozidlo a podobne. Okrem techniky budú aj k dispozícii pevné stánky, kde vojaci budú prezentovať ručné zbrane a podávať informácie o regrutácii, pretože stále potrebujú doplniť svoje stavy. Budú tam, samozrejme, mať stánok aj naši športovci z Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica. No a veľké množstvo atrakcií bude aj v zóne pre deti, rôzne edukačné súťaže, maľovanie na tvár, kreslenie, nafukovacie atrakcie a podobne. Naozaj sa oplatí prísť na letecké dni do Kuchyne.“
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár: „A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.“
