- Dátum: 15.09.2023
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 38.21 MB
[15.09.2023; Rádio Regina; Plná poľná; 21:10; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota.
Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili:
- Činiť dobro aj vtedy, keď sa nikto nepozerá? Aj to charakterizuje činy ďalších vojakov, civilných zamestnancov rezortu obrany a priateľov armády, ktorí sa dostali do záverečnej nominácie ankety Vojenský čin roka 2022. S tromi sa dnes zoznámite.
- Cítil sa ako sám vojak v poli. Špeciál Marcel zo Žiliny evakuáciu ľudí z ohrozeného Kyjeva zvládol.
- Vojaci sú tí, ktorí pri dopravných nehodách zachraňujú mnohé ľudské životy. V Martine to dokázali aj Lukáš a Maroš.
- Listovať budeme v septembrovom vydaní rezortného časopisu Obrana.
- Svorka Leopardov v Trebišove sa utešene rozrastá. Tamojší tankový prápor má už vo svojej výbave šesť tankov Leopard 2A4.
- Medzinárodná konferencia EUROMIL vyslala aj signál našim ženám v uniforme.
- Už o týždeň budú slovenskí vojaci oslavovať svoj veľký deň, príďte im zablahoželať nielen do Brezovej pod Bradlom, ale aj novým vojakom do Banskej Bystrice."
Miroslav Minár: “26. ročník ankety Vojenský čin roka speje do finále. V priestoroch Klubu Ministerstva obrany bol galaprogram, na ktorom sme spoznali mená ďalších výnimočných ľudí, ktorí dokázali pomôcť ľuďom v núdzi. Ich identitu vám poodhalí RTVS na svojej programovej Dvojke v predvečer Dňa Ozbrojených síl, teda vo štvrtok 21. septembra o 20.00 hodine. Plná poľná bola medzi šľachetnými ľuďmi. A tak vám dva činy výnimočných ľudí môžeme predstaviť už dnes. Rotmajster Marcel je príslušníkom našej elitnej jednotky z 5. pluku špeciálneho určenia zo Žiliny. Po tom, ako ho jeho bohatá vojenská kariéra odviala do operácii KFOR v Kosove a dvakrát do Afganistanu, sa dostal na pozíciu v zastupiteľskom úrade v Kyjeve. Doslova v doposiaľ nepoznanom krste ohňom prešiel v prvých hodinách invázie ruských jednotiek na Ukrajinu. A tu sa začína písať jeho príbeh spojený s evakuáciou takmer troch desiatok ľudí z Kyjeva.”
Marcel: “Samotná akcia, evakuácia sa začala 25. Februára, jedenástou hodinou doobeda, ale predchádzalo jej ešte niekoľko porád, kde sme evakuáciu zrušili pre nebezpečenstvo, ktoré sa vyskytovalo v Kyjeve alebo v okolí, kvôli prichádzajúcim ruským vojskám. Tá samotná ostrá evakuácia začala po krátkom videohovore s náčelníkom generálneho štábu a vtedajším veliteľom síl pre špeciálne operácie generálom Benkom, kde takzvane mi dali zelenú k tomu, aby som konal a rozhodol sa na základné aktuálnych informácií na mieste.”
Miroslav Minár: “Čo vlastne predchádzalo tomu, že ste teda zhromaždili tých ľudí? Oni sa hlásili sami, alebo ste si ich vyhľadali?”
Marcel: “No tým, že v Kyjeve je veľvyslanectvo Slovenskej republiky, tak nielen občania Slovenskej republiky prichádzali na toto veľvyslanectvo a žiadali nás o pomoc. V podstate to bolo jediné miesto, kde sa mohli skryť zároveň pred možnými útokmi, náletmi a pred ďalšími hrozbami. Dokopy sa tam zhromaždilo, ak si dobre pamätám, vyše desať osôb civilných. Boli tam aj tri ženy, ktoré boli tesne po operačnom zákroku. A boli na tom aj zdravotne zle. V podstate ich z nemocnice v tom čase v úvodzovkách vyhodili a poslali ich, aby si hľadali útočisko, aby hľadali pomoc.”
Miroslav Minár: “Vy ste vlastne došli do kontaktu nielen s týmito ženami, ale aj s malým chlapčekom, ktorý mal 14 mesiacov vtedy?”
Marcel: “Áno, to bol taký odhad okolo 14 až 16 mesiacov. Tento chlapček sa tam objavil so svojou matkou. A neskôr prišiel aj ich partner a oni sa tam skryli rovnako z toho istého dôvodu ako všetci ostatní. Nevedeli, kde majú hľadať pomoc. A ja som toho chlapčeka jeden čas aj zabával, aby som odľahčil situáciu, lebo sme museli viackrát odísť aj do podzemia veľvyslanectva, keď prebiehali nálety a Kyjev bol bombardovaný.”
Miroslav Minár: “Dalo sa vôbec pripraviť na takúto situáciu? Mali ste dajme tomu evakuačnú batožinu alebo respektíve pitie, potraviny na dlhú cestu, ktorá vás čakala?”
Marcel: “Ja sám tým, že som si situáciu vyhodnocoval už niekoľko dní až týždňov pred začatím invázie som mal pripravenú evakuačnú batožinu v byte v Kyjeve v centre, kde som býval. Ale ešte predtým sa mi podarilo dostať z Kyjeva moju vlastnú rodinu, ktorá teda odletela do bezpečia na Slovensko, ešte v čase pred inváziou. A ja som vlastne každý ďalší deň odvtedy mal pripravených niekoľko evakuačných kufrov a tašiek ako v prípade, aký nastal, som bol vlastne pripravený vziať do auta a odísť do najbližšieho možného bezpečného mieste, ktorým bolo teda naše veľvyslanectvo v Kyjeve.”
Miroslav Minár: “Došlo už k spomínanému rozhodnutiu náčelníka generálneho štábu, mali ste vytypovanú bezpečnú trasu, ktorou ste chceli prejsť?”
Marcel: “Ja som rovnako pred samotnou inváziou na základe rôznych analýz začal plánovať možné evakuačné trasy, keďže teda predpoklad bol, že začne invázia. Ja som týchto evakuačných trás naplánoval niekoľko. Boli tri. Všetky boli síce na západ až juh, ale vždy boli vytypované tak, aby počas evakuačných trás bolo možné aj evakuovať ľudí v prípade extrémnej situácie z nejakých letísk alebo z miest, kde by mohli za nami prísť naproti na pomoc ľudia buď z ozbrojených síl alebo zložiek iných silových.”
Miroslav Minár: “Poďme teraz k tej samotnej trase, ako prebiehala vlastne celá táto púť až na bezpečné miesto sem domov?”
Marcel: “Najnebezpečnejšia časť trasy spočívala dostať sa vôbec z hlavného mesta Kyjeva. Hlavne sme sa obávali rôznych checkpointov, ktoré už boli zriaďované v tom čase a mali sme informácie, že zo severu sa blíži ruská armáda. Tým pádom sme využili ten priestor, aj tú možnosť odísť južnou trasou, ktorá bola najpriechodnejšia. A trošku sme spravili taký figliarsky kúsok. Pohli sme sa s evakuačným konvojom od veľvyslanectva smerom z Kyjeva v čase, keď bol vyhlásený letecký útok. Čiže sme vlastne využili priestor, kedy ľudia aj vozidlá všetky boli v Kyjeve pozastavené alebo skryté. Takže sme mal voľnú cestu. Bol to taký risk, ale kto neriskuje, ten nevyhráva.”
Miroslav Minár: “Váš konvoj mal koľko vozidiel?”
Marcel: “Dokopy bolo dvanásť vozidiel slovenských a štyri do plusu, čiže šestnásť, bolo vozidiel veľvyslanca slovinskej ambasády.”
Miroslav Minár: “Ten risk vyšiel, samozrejme. Nasledovala ďalšia trasa, ktorá viedla naprieč Ukrajinou aj cez Rumunsko?”
Marcel: “Áno, ale teda pôvodne sme plánovali ísť do Moldavska, keďže to bola najkratšia možná trasa z Ukrajiny ako takej. Lenže na ceste Ukrajinou, v podstate tým centrálnym pásom od Kyjeva dole na juh k Odese sme mal niekoľko čiastkových informácií o zničených a zbombardovaných cestách, mostoch, čiže sme museli meniť trasu za pochodu. Tieto informácie som dostával od príslušníkov síl špeciálnej operácie, aj teda z rádia samotného vysielané rôzne výstrahy. A v jednom momente sme prechádzali aj mestom Vinica, dosť známeho, kde je letisko a to letisko v tom čase bolo v noci bombardované ruským bombardérom, ktorý však bol našťastie zostrelený. Čiže my sme sa len na tú chvíľu skryli v lese, prečkali sme tento útok a pokračovali sme ďalej na Moldavsko. Avšak tesne pred Moldavskom sme dostali informáciu, že na hraniciach sa vytvárajú obrovské kolóny utečencov, ktorí sa chceli dostať z Ukrajiny a zároveň v Moldavsku je známa časť Podnestersko, kde pôsobia v tom čase tri ruské prápory VDV, čiže hrozilo pre nás nebezpečenstvo, že sme mohli byť zajatí alebo zadržaní nejakými ruskými okupačnými silami.”
Miroslav Minár: “Bolo potrebné asi meniť trasu. Bolo potrebné zvážiť ďalšie kroky, pretože tá hranica sa možno približovala, ale tým, že sa približovala, ak sa aj zvyšovalo napätie a samozrejme aj únava.”
Marcel: “Áno, to ste presne vystihli. Tam v tom čase, keď sme sa blížili k moldavskej hranici samozrejme opadala z ľudí aj taká tá prvotná nervozita. Boli už šťastní, že budú už z Ukrajiny vonku a ja v podstate vtedy po porade so slovinským veľvyslancom a jeho ľuďmi sme prijali rozhodnutie trasu predĺžiť až do Rumunska, čo sa natiahlo o ďalších asi šesť až sedem hodín, ale hlavný dôvod bol ten, že slovinský veľvyslanec nám vďaka svojím kontaktom vybavil presun od hranice rumunskej v policajnom doprovode až do mesta, kde nás ubytovali v hoteli, kde sme v podstate strávili noc a doplnili sily a zásoby.”
Miroslav Minár: “Kedy ste došli domov?”
Marcel: “Pamätám si živo. Bolo to 28. februára kúsok po polnoci. Do Žiliny som už prišiel sám, lebo konvoj sa nám v podstate za Bratislavou roztrhal a každý išiel svojou cestou.”
Miroslav Minár: “Čo vám táto strastiplná cesta, táto evakuácia dala do vášho profesionálneho, ale aj do takého osobného života?”
Marcel: “V rámci profesionálneho života som zažil niečo, čo som dovtedy nezažil nikdy a nikdy, ani v rámci žiadnej misie alebo vyslania, alebo pôsobenia na Slovensku. Bola tá skúsenosť predovšetkým v tom výnimočná, že som bol takpovediac sám vojak v poli, pretože som bol jediný vojak, respektíve v tej pozícii líder konvoja. Musel som mať na starosti veľa vecí. Okrem plánovania trasy aj samotný konvoj, organizáciu konvoja, kde pomáhali aj ďalší príslušníci ministerstva obrany a ministerstva zahraničných vecí a aj ministerstva vnútra. A spoločne sme tento konvoj doviedli až do úspešného cieľa. Nebola to samozrejme len moja individuálna zásluha. Preto týmto chcem poďakovať aj týmto ľuďom všetkým, ktorí v konvoji boli, či už zamestnancom slovenskej ambasády, ale poďakovať sa chcem aj veľvyslancovi Slovinska, vďaka ktorému sme si mohli veľmi dobre a spokojne odpočinúť v Rumunsku a načerpať sily do ďalšej cesty.”
Miroslav Minár: "Keď anketu Vojenský čin roka na podnet náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl generála Daniela Zmeka obohatila pred rokmi kategória Služba vlasti, filozofiu bolo nájsť a oceniť práve takých vojenských profesionálov, akým je rotmajster Marcel. Ďakujeme.
***
27. január 2022 mal byť v živote profesionálnych vojakov čatára Lukáš Gabáka z 21. mechanizovaného práporu z Trebišova a nadporučíka Maroša z 5. pluku špeciálneho určenia" v Žiline dňom ako každým iným. Ale nebol."
Maroš: “Boli sme spolu na výcviku s vyslaním na zahraničnú operáciu do Bosny a Hercegoviny, ale v tom čase som bol aj ja príslušníkom 52. výsadkového práporu. Keď sme sa vracali do posádok, tak ja som bol vodiť súkromného motorového vozidla vtedy na služobnej ceste a videli sme odstavené auto, ktoré autá obchádzajú, tak sme zastavili a sme nejako išli tú situáciu riešiť.”
Miroslav Minár: “No a čo ste zistili?”
Maroš: “Keď sme prišli k vozidlo, tak sme zistili, že bol mladý chlapec zrazený vozidlom a sedel na sedačka spolujazdca, kde mal zranenie stehna. Vodič, ktorý ho zrazil, bol v miernom šoku.”
Miroslav Minár: “Neboli ste v šoku aj vy?”
Maroš: “Tak v miernom šoku určite, ak takáto situácia nastane, ale myslím si, že sme sa zachovali profesionálne hneď. Keď sme tam prišli, tak sme videli, že ten chlapec mal rozrezaný stehenný sval až ku kosti pomaly. Tak bolo to na takej úzkej ceste v Martine. Začala sa tam hustiť premávka, tak hneď išiel kolega Lukáš ešte s jedným kolegom riadiť premávku a my sme začali ošetrovať toho zraneného. A do toho vodič, ktorý ho zrazil, bol tiež mladý chalan, tiež tam bol v strese, pobehoval tam, tak sme ho museli trošku ukľudniť. Do toho tam prišiel otec toho chlapca zrazeného, tiež bol v šoku. Bol mierne v strese, chcel riešiť situáciu trošku po svojom, tiež sme ho museli trošku dať na kraj, ukľudniť ho a tak vznikla tá situácia, nejako tak sme ju aj vyriešili. Kým prišla polícia a vlastne aj záchranná služba, tak sme to zabezpečili celé. Potom sme to len prebrali.”
Miroslav Minár: “Mal tento príbeh šťastný koniec?”
Maroš: “My veríme tomu, že áno, ale by sme sa v rámci tohto výcviku ani nedozvedeli. Ale na základe toho, ako mu bola poskytnutá prvá pomoc a prevzali si ho záchranné zložky, tak sme o tom presvedčení, že to malo šťastný koniec.”
Miroslav Minár: “Dostali ste sa za tento čin aj do nominácie na ocenenie v ankete Vojenský čin roka, čo to pre vás znamená?”
Maroš: “Za mňa úprimne, ak môžem povedať, nečakali sme to. Brali sme to ako službu a pomoc ranenému. A nikdy nás nenapadlo, že sa niečo také dostane až takto povedzme vysoko, ale sme za to radi. Boli sme milo prekvapení a radi, že aj takéto činy sa vlastne riešia a všímajú.”
Lukáš: “Brali sme to fakt ako nejakú samozrejmosť, ktorá sa sala a boli sme po blízku, tak sme pomohli a viac-menej sme to ani nikomu nehlásili. Takže o to viac sme boli prekvapení, že sa o tom vie.”
Miroslav Minár: “A dnes aj vďaka ankete Vojenský čin roka o vás aj o tom, ako ste pomohli zachrániť mladý ľudský život, vedia mnohí ľudia po celom Slovensku. Ďakujeme vám za to, že ste.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár: “A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred aj spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina, Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany či v archíve RTVS v sekcii rozhlas pod písmenkom B. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk alebo plnapolna@mod.gov.sk. Už o chvíľu budeme listovať v septembrovom vydaní časopisu Obrana. Dozviete sa, že svorka Leopardov v Trebišove sa utešene rozrastá. A povieme vám, že medzinárodná konferencia EUROMIL vyslala aj dôležitý signál našim ženám v uniforme. Nuž a na záver vás pozveme oslavovať s vojakmi ich veľký deň. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac.”
LISTUJEME V OBRANE
Miroslav Minár: “A slovo má Miroslav Štepka, vedúci oddelenia rezortnej tlače.”
Miroslav Štepka: "Na obálke septembrového vydania rezortného mesačníka Obrana je náčelníčka štábu práporu logistiky vojenského zdravotníctva kapitánka Martina Gromová, ktorá sa venuje športovej disciplíne bikiny fitnes a dosiahla v nej titul majsterky Českej republiky. Čitatelia nájdu podrobnosti na strane 35. Septembrovú Obranu úvodným slovom venovaným Dňu Ozbrojených síl otvára zástupca náčelníka Generálneho štábu generálporučík Ľubomír Svoboda. Časopis nás slovom aj obrazom zavedie na tretí tohtoročná základný vojenský výcvik, na prvé bojové streľby trebišovských tankistov tankov Leopard i na 44. kongres Európskej asociácie vojenskej tlače v Zürichu. Na šiestich stranách rubriky Téma Obrana rekapituluje 50 rokov vojenského vysokého školstva na Slovensku. Cez prázdniny redakcia zavítala do viacerých detských letných táborov, navštívila protipovodňové poldre štátneho podniku Vojenské lesy a majetky v Levočských vrchoch a zhovárala sa s členkou vojenského športového centra Dukla, juniorskou triatlonistkou Margarétou Vrábľovou. V ústrednom rozhovore sme sa porozprávali so štátnym tajomníkom Ministerstva obrany Marianom Majerom. Kolegovia z analytického útvaru Ministerstva obrany pripravili text o význame komerčných satelitov pre globálnu bezpečnosť. V rubrike technika sme sa prizreli aj viacúčelovému ľahkému terénnemu vozidlu Oshksoh L-ATV 4x4. Článkom o Keltoch otvárame nový dlhodobý historický seriál bojovníci a vojaci našej minulosti. Spomíname na pôsobenie prvých slovenských vojakov na Balkáne v misii UNPROFOR v roku 1993. A riaditeľ Vojenského historického ústavu plukovník Miloslav Čaplovič nám napísal o rekonštrukcii a modernizácii vyhliadkovej veže na Dukle. Aj v septembrovej Obrane nájdete správy a informácie z diania na ministerstve obrany, v slovenských Ozbrojených silách, v bezpečnostnej komunite či kluboch vojenskej histórie. Mesačník Obrana nájdete vo vojenských útvaroch, posádkach a kluboch, na stredných aj vysokých školách, v knižniciach a v elektronickej podobe tiež na internetových stránkach Ministerstva obrany."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár: “EUROMIL je medzinárodná organizácia vojakov z 23 európskych krajín. Hostiteľom jej v poradí ďalšej konferencie bol náš Zväz vojakov Slovenskej republiky. O čom sa vo Vysokých Tatrách rokovalo, povedal šéfredaktorovi časopisu Obrana Pavlovi Vitkovi plukovník vo výslužbe Gabriel Merňák.”
Gabriel Merňák: “Náš zväz má jednu z hlavných pôsobností práve ochranu práv a základných záujmov vojakov bez rozdielu kategórie, či už je to aktívny vojak, či už je to veterán vo výslužbe, v zálohe. Dokonca aj sympatizanti a zamestnanci rezortu, ktorí sú našimi členmi, aj keď sú to možno civilné osoby, sú kryté odbormi, ale aj v niektorých prípadoch náš zväz dokázal pomôcť drobnými intervenciami aj civilnej osobe, ktorá pracuje v prospech rezortu. EUROMIL, ktorý zdržuje 32 organizácii z 23 krajín. Každá krajina má upravené inou formou tie otázky ochrany oprávnených záujmov. V niektorých krajinách je to odborová organizácia. A v niektorých krajinách dokonca nemajú ani zväz, ani asociáciu. Nie to ešte odborovú organizáciu. Slovensko, Česko, Poľská republika a Maďarsko sú na tom obdobne. Aj keď Poliaci majú konvent, to je poľský názov ich asociácie, ktorá má určité možnosti obhajovať práva ako odborová organizácia. Ale nie je to úplne presné.”
Miroslav Minár: “Pomimo iných tém sa Slovenský zväz vojakov na medzinárodnej konferencii EUROMIL-u vo Vysokých Tatrách venoval aj postaveniu našich žien v Ozbrojených silách.”
Gabriel Merňák: “V Slovenskej republike existovalo 26 rokov Združenie žien v armáde. Tieto dámy v uniforme rezignovali na toto združenie. My sme sa ale neuspokojili s tým, pretože stratiť takýto veľmi dôležitý element. Dnes podľa údajov oficiálnych je 20 percent žien v Ozbrojených silách. Nie je možné akceptovať, že ženy nemajú platformu, kde by sa mohli uchádzať o naplnenie ich práv a oprávnených záujmov, aj keď samé ženy v uniforme hovoria, že chcú byť rovné v povinnostiach a právach k mužom. Jedna naša členka z klubu v Prešove, pani Cvancigerová sa podujala, že nám pomôže v zmapovaní situácie. Sme zorganizovali verejný prieskum na určité otázky pre ženy v uniforme. Čo je veľmi pozitívne, nie sú tam negatívne tendencie alebo sťažnosti, ktoré by poukazovali na pochybenie. Naopak, sú tam podnety, ako vylepšiť tú situáciu žien v armáde. Tak sa pokúsime v rámci zväzu urobiť takú platformu, kde by sa práve naše ženy mohli venovať tejto téme a mohli rozpracovávať niečo, čomu muži až tak nerozumejú.”
Miroslav Minár: “Účastníkov medzinárodnej konferencie prišiel pozdraviť aj štátny tajomník Ministerstva obrany Marian Majer.”
Marian Majer: “My si musíme uvedomiť že vojak samozrejme má aj veľmi špecifické povolanie, s ktorým sa spájajú aj isté obmedzenia, dokonca ústavných práv. Je to jasne dané legislatívou. Ale zároveň, samozrejme, je to povolanie ako každé iné z hľadiska istých odmien, istých benefitov. Je to povolanie, ktoré je veľmi špecifické z hľadiska potenciálnych rizík. To znamená, že ak chceme, aby to povolanie bolo atraktívne, aby jednoducho sme dokázali dotiahnuť ľudí, aby tie riziká a tie obmedzenia, aj tie ústavné obmedzenia zdieľali, tak pochopiteľne im to musí byť aj nejakým spôsobom kompenzované. Či už je to z hľadiska nejakého finančné obmedzovania, alebo potom nejakých ďalších benefitov finančných alebo nefinančných alebo potom sociálneho zabezpečenia či už teda počas služby, napríklad formou preventívnych rehabilitácii, alebo po službe formou výsluhových dôchodkov, prípadne iných príspevkov, ktoré sa týkajú vojakov a ktoré sú dané takisto legislatívou. Pre Ministerstvo obrany je Zväz vojakov dôležitý partner, pretože zastrešuje veľkú skupinu hlavne bývalých vojakov. Ale zároveň je takým prepojením medzi tou staršou generáciou alebo aj generáciou bývalých vojakov a bývalých príslušníkov Ozbrojených zborov. A z môjho pohľadu ja veľmi oceňujem a aj na konferencii som ocenil tú prácu Zväzu vojakov. Mnohých ľudí dlhodobo poznám. Venovali celý svoj život tej vojenskej práci, vojenskému povolaniu. A myslím si, že im ide o dobro veci. Čiže je dôležité, aby ministerstvo v akomkoľvek vedení pokračovalo v tej pozitívnej spolupráci či už s týmto zväzom, alebo aj s ďalšími organizáciami, pretože ich je viacero, ktoré zastupujú vojakov alebo ktoré sa zameriavajú na vojenstvo a rozvoj týchto myšlienok a týchto záležitostí. Čiže z môjho pohľadu je tá spolupráca veľmi dobrá, veľmi pozitívna a je dôležité v nej pokračovať.”
Miroslav Minár: “Myslí si to aj brigádny generál Marek Banás, náčelník štábu na podporu operácií generálneho štábu.”
Marek Banás: “Táto organizácia ako EUROMIL je pre Ozbrojené sily ale najmä pre velenia Ozbrojených síl veľmi dôležité. Pretože pre nás tvoria v podstate taký pomyselný most, ktorý nás spája aj s civilným životom, hlavne s vojakmi, ktorí už nie sú v aktívnej službe, ale stále majú čo povedať a sú pre nás obrovským prínosom, pretože ich skúsenosti nie je jednoduché teda získať. A preto sme veľmi radi, že s nami zdieľajú tieto skúsenosti. Samozrejme tým, že sa kontaktujú aj s inými organizáciami z iných štátov, dokážu nám vlastne doniesť aj postrehy z iných štátov a vieme jednoduchšie implementovať pre rast nášho personálu a predovšetkým osobný rast tieto skúsenosti bez toho, aby sme vlastne ťažko to skúšali na vlastnej koži.”
MODERNIZÁCIA OZBROJENÝCH SÍL
Miroslav Minár: “14. tankový prápor Trebišov si v uplynulých dňoch prevzal v poradí už piaty a šiesty tank typu Leopard 2A4. Tie sú súčasťou daru celkovo 15 kusov tankov tohto typu od Nemecka ako náhrady za 30 kusov bojových vozidiel pechoty darovaných Ukrajine. V priebehu augusta 2023 bol doručený aj kompletný balík munície pre tanky Leopard 2A4, pričom v septembri bude dodaný aj balík náhradných dielcov. Na túto novo zavádzanú techniku sú už priebežne pod vedením inštruktorov nemeckých ozbrojených síl preškoľované osádky príslušníci trebišovského tankového práporu. Prví z nich absolvovali 8-týžnový kurz v centre výcviku Lešť v auguste tohto roka, vrátane teórie a údržby a starostlivosti o techniku, ovládania zbraňového systému či bojových strelieb. Tanky Leopard 2A4 doplnia tankový prápor Ozbrojených síl, pričom týmto spôsobom posilnia bojaschopnosť ťažkej mechanizovanej brigády a súbežne aj obranyschopnosť Slovenska. Prvý Leopard 2A4 si Ozbrojené sily prevzali ešte v decembri 2022. V apríli 2023 nasledovalo dodanie druhého a v júni tretieho a štvrtého tanku. Zvyšných deväť kusov bude v súlade s harmonogramom Ozbrojených síl dodaných priebežne do konca tohto roka.”
ČO JE PRED NAMI?
Miroslav Minár: "25. novembra 1997 vtedajší minister obrany Slovenskej republiky Ján Sitek rozkazom vyhlásil 22. september Dňom Armády Slovenskej republiky. Tento sviatok vojakov sa prvýkrát oslavoval v Myjave 22. septembra 1998. Tento deň v roku 1848 do päťtisíc účastníkov slovenskej dobrovoľníckej výpravy zvíťazilo v prvom ozbrojenom vystúpení nad uhorskými občianskymi gardami, cisárskymi kyrysníkmi a pešiakmi plniacimi príkazy maďarskej vlády. Deň Ozbrojených síl Slovenskej republiky sa bude oslavovať aj tento rok. Pozývať vás naň aj hovorkyňa Ministerstva obrany Mária Precner."
Mária Precner: “Tohtoročné protokolárne aktivity sa od januára nesú v duchu osláv 30. Výročia vzniku novodobých Ozbrojených síl, ktorých tradície však siahajú hlboko do 13. storočia a viažu sa k prvého verejnému vystúpeniu dobrovoľníkov pod vedením kapitána Jána Francisciho v septembri roku 1948. Aj tentokrát si vojaci svoje korene pripomenú v sobotu 23. septembra práve v kraji Pod bradlom a to položením vencov k mohyle generála Štefánika a k mohyle Francisciho dobrovoľníkov, ako aj slávnostným vojenským nástupom na námestí. Súčasťou budú aj neodmysliteľné ukážky bojovej techniky Ozbrojených síl, vrátane novozavedeného tanku Leopard 2A4 či výzbroje príslušníkov mnohonárodnej bojovej skupiny NATO na Slovensku. Oslavám bude už v piatok 22. septembra predchádzať slávnostná vojenská prísahy, ktorá sa tentokrát uskutoční pred Múzeom Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Práve tu približne 400 nových vojačiek a vojakov zloží záväzok byť pripravený obetovať svoje zdravie a život na obranu vlasti a svojich spoluobčanov.”
Miroslav Minár: “Ďakujeme, že prídete osláviť spolu s vojakmi ich veľký deň. Tešíme sa na vás.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár: „A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.“
