- Dátum: 19.11.2021
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 27.56 MB
Plná poľná
[19.11.2021; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
"Ako každý piatok o tomto čase, i dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota.
Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Deň vojnových veteránov a spomienka na roky pred a po 17. novembri 1989. To sú ťažiskové témy armádneho magazínu.
* Nebol na žiadnej misii a predsa je v očiach novodobých vojnových veteránov jeden z nich. Vášnivý zberateľ poľnej pošty, nadpráporčík vo výslužbe Jozef Korený.
* Po Doupove naháňal takých hercov, ako Donutil, Jandák, Skamene a podarilo sa. Spolu s tvorcami filmu Tankový prápor z nich podplukovník vo výslužbe Ivan Moravský urobil vojakov. A to isté sa mu podarilo aj so synmi Ivanom a Martinom. Pravda, ich naháňať nemusel, pretože v českých Podbořanoch obaja zatúžili po vojenskom remesle už ako deti.
* Keďže príbehy vojenských veteránov odzneli iba na Rádiu Regina Západ, mimoriadne ich zaraďujeme, samozrejme v skrátenej podobe, aj do našej Plnej poľnej, aby ste neboli ochudobnení o ich zaujímavé rozprávanie ani vy, naši verní poslucháči v strede i východe Slovenska."
SLOVENSKÍ VOJACI V ZAHRANIČÍ
Miroslav Minár:
"Minister obrany Jaroslav Naď, generalita našich ozbrojených síl, vojaci a občania po celom Slovensku, si 11., novembra pripomenuli Deň vojnových veteránov. Je nielen spomienkou na obete vojen a vojnových konfliktov, ale aj príležitosťou vyjadriť úctu a česť všetkým vojakom, ktorí boli a stále sú nasadzovaní do krízových oblastí sveta, kde pomáhajú brániť krehký mier a navrátiť život tamojších obyvateľov do bežných koľají. Nadpráporčík vo výslužbe Jozef Korený nie je vojnový veterán. Nezúčastnil sa na žiadnej mierovej misii či vojnovej operácii, avšak vlastní niečo, za čo mu môžu byť vďační tisíce slovenských vojakov, ktorí pôsobili v zahraničí. Má totiž bohatú zbierku korešpondencie, alebo ak chcete, poľnej pošty, zo všetkých kútov sveta kde Slováci pôsobili a stále pôsobia. Človek, ktorý nič nezbiera, je ochudobnený o krásy sveta, je Goetheho citát, ktorý Jozefa Koreného sprevádza od detských rokov. Poďme teda spolu s nadpráporčíkom vo výslužbe Jozefom Koreným spoznávať svet prostredníctvom korešpondencie vojenskej poľnej pošty."
Jozef Korený, nadpráporčík vo výslužbe, zberateľ vojenskej poľnej pošty:
“Mňa filatelia oslovila dá sa povedať hneď po vojne, kedy moji starší bratranci, o 4-5 rokov starší, zbierali poštové známky. Chodil som čítať cestopisné knihy Kapitán Korkorán, Horami Sumatry a podobne a takto som si približoval svet. Ale keď som zistil, že bratranci zbierajú poštové známky, tak som sa ako chlapec pustil do zbierania poštových známok. V tej dobe aké boli poštové známky? Prvé československé známky, známky bývalej vojnovej Slovenskej republiky, Protektorátu Čechy a Morava, vojnového Chorvátska, Tretej ríše, čiže ten výber povojnový pre chlapca, ktorý chodil do školy, nebol veľký.”
Miroslav Minár:
“No a zrejme aj od bratrancov ste zdedili nielen túto vášeň, ale aj ich zbierku, pretože keď som prišiel sem do Domu armády v Trenčíne, tak vo foyer je výstavka a sú tam listové obálky, listy, známky ešte z čias nasadenia rýchlej divízie v Sovietskom zväze, ale aj korešpondencia vojakov z obdobia 2. svetovej vojny.”
Jozef Korený:
“Zbieranie poštových dokumentov je o to viac zaujímavé, že na poštových dokumentoch je odosielateľ a sú tam zároveň aj poštové kontakty, čiže poľné pošty, ktoré umožňujú i v súčasnej dobe príslušníkom misií a operácií udržiavať kontakt, i keď elektronické médiá dneska potláčajú poštovú korešpondenciu. Ale v tých začiatkoch, kedy príslušníci našej armády, ale aj bývalej Československej armády sa zúčastňovali misií OSN, tak samozrejme vtedy elektronická pošta neexistovala, teda veškerá korešpondencia bola písomná a to sú pre budúce generácie veľmi vzácne historické dokumenty, tak ako dneska sú veľmi vzácne historické dokumenty poštovej korešpondencie našich legionárov v Rusku, vo Francúzsku, v Taliansku, v Srbsku.”
Miroslav Minár:
“A máte z tohto obdobia od legionárov nejaké pamiatky?”
Jozef Korený:
“Mám niekoľko takýchto vecí vo vzťahu k exponátu Milan Rastislav Štefánik. Sú to poštové dokumenty, ktoré boli zasielané zo zajateckých táborov.”
Miroslav Minár:
“To je veľmi vzácne, samozrejme môžeme sa ešte na chvíľu vrátiť aj k tej korešpondencii z obdobia 2. svetovej vojny. Čo tam také najcennejšie vo vašom archíve je zdokumentované a zachované?”
Jozef Korený:
"Moja rozsiahla zbierka poštových dokumentov je zložená z poľných pôšt v jednotlivých štátoch, ktoré sa v 2. svetovej vojne zúčastnili. Čiže poľná pošta Červenej armády, poľná pošta slovenskej armády na východnom fronte, poľná pošta Francúzov, Angličanov, Američanov, čiže je to pestrosť. Ďalej zbierka obsahuje poštu zo zajateckých táborov, čo je veľmi vzácne, pretože sú to vlastne pozostatky ľudí, ktorí ani to zajatie neprežili a zostala po nich len korešpondencia. Čiže dostať sa k takýmto materiálom je veľmi obtiažne. Čiže mám zo zajateckých táborov Nemcov v Sovietskom zväze, zo zajateckých táborov v Austrálii, v Indii, na Strednom východe, v Juhoafrickej republike, kde po bojoch napríklad v severnej Afrike zajatci ako Taliani, boli rozmiestnení v rámci britského Commonwealthu do Indie, do Juhoafrickej republiky a podobne, do Austrálie, ale časť takýchto zajatcov sa napríklad, či už Nemci alebo Taliani, objavili v zajateckých táboroch vo Veľkej Británii a samozrejme v Spojených štátoch amerických."
Miroslav Minár:
“Vďaka poľnej pošte, vďaka vášni pána Jozefa Koreného, sme mali možnosť prejsť takmer celý svet. Ale nám ešte chýbajú niektoré časti sveta a o tom bude ďalšia časť nášho rozhovoru, pretože teraz sa budeme rozprávať, pán Korený, o tej novodobejšej histórii, o zapojení vojakov bývalej Československej ľudovej armády a súčasných Ozbrojených síl do mierových misií a vojenských operácií. Asi taká tá prvá po vojne, ktorá bola, tak to bola dozorná komisia v Kórei.”
Jozef Korený:
“Problematiku účasti Československej ľudovej armády v dozornej komisii neutrálnych štátov v Kórei, ktorá trvala od roku 1953 do roku 1993, som študoval vo Vojenskom historickom archíve Praha. Bolo to v čase, keď som odišiel do dôchodku a hľadal som náplň svojej činnosti. Tieto poznatky, ktoré som získal vo vojenskom archíve v Prahe, som ako prvý odkryl túto utajovanú činnosť Československej ľudovej armády v Kórei v roku 1994, kedy som dostal súhlas k štúdiu tejto problematiky v Prahe. Tieto skutočnosti vyústili k realizácii niekoľkých výstav k danej téme. Bola to prvá výstava na Slovensku v Dome armády v Trenčíne už v roku 2001 pod názvom Slováci v misiách OSN a v mierových operáciách. Nasledovala výstava Kežmarku v roku 2002, výstava k 50. výročiu ustanovenia dozornej komisie v Kórei v roku 2003 a výstava Naša cesta do NATO v roku 2004, ako aj výstava Slovenské modré barety v službe mieru v roku 2006.”
Miroslav Minár:
"No a Slovenské modré barety v službe mieru, tak to je aj názov vašej publikácie. Publikácia, ktorá je mimoriadne bohatá na autentické fotografie, poľnú poštu, celú tú históriu od už spomínanej Kórei až po takmer súčasné vojenské operácie, mierové misie, na ktorých sa podieľajú slovenskí vojaci, začiatkom 90. rokov pôsobili českí a slovenskí vojaci v iných pozorovateľských misiách pod modrou vlajkou OSN, no a vy to tu máte zdokumentované cez tú korešpondenciu, ktorá je veľmi bohatá a je z krajín, kde naši vojaci pôsobili a stále pôsobia v rámci pozorovateľských misií. Takže skúsme to letom-svetom prejsť, odkiaľ sa vám podarilo získať korešpondenciu."
Jozef Korený:
“Bola to overovacia misia OSN v Angole, UNAVEN 1. Z tejto misie sa mi podarilo získať poštové dokumenty od Karola Snídla a Jozefa Cvetlíka, ktorí sa týchto misií zúčastnili. Nasledovala skupina OSN pre pomoc v prechodnom období v Namíbii, pretože Namíbia bola súčasťou Juhoafrickej republiky.”
Miroslav Minár:
“Máte tam aj fotografiu Miroslava Hrušku.”
Jozef Korený:
“Miroslav Hruška sa zúčastnil tejto misie už 1.1. 1990. A samozrejme poštu som získaval aj v rámci medzinárodnej výmeny, pretože tejto problematike, zbieraniu poštových dokumentov o činnosti v misiách, sa zaoberajú po celom svete viacerí zberatelia, hlavne v Rakúsku. Korešpondencia koľkokrát išla cez New York, tak boli frankované známkami OSN. Pokiaľ išla cez Ženevu, opäť boli používané známky OSN vydávané v Ženeve, alebo keď bola posielaná cez Viedeň, tak zase boli frankované poštovými známkami Organizácie spojených národov.”
Miroslav Minár:
“Poďme teda k ďalším pozorovateľským misiám.”
Jozef Korený:
“Nasledovala strážna misia OSN v Iraku. Pôsobila na hraniciach Turecka a severného Iraku. Zabezpečovala stráženie konvojov s humanitárnou pomocou pre Kurdov. Aby tieto kamióny, ktoré boli vysielané s potravinami, tovarom potrebným na prežitie, petrolej atď., tak museli doprevádzať, pretože dokiaľ nebola vytvorená táto strážna misia UN GCI, tak dochádzalo k veľkým stratám tohto materiálu. Na tejto misii zúčastnil major Štefan Hlavatý, major doktor Alexander Machava, major inžinier Milan Kukuk, podplukovník inžinier Pavol Uličný a niekoľko ďalších.”
Miroslav Minár:
“Áno, vidím, že tu máme aj dokumenty, poštové obálky z overovacej misie OSN v Angole UNAVEM 2, potom samozrejme ešte predtým než nastúpila misia UNPROFOR na území bývalej Juhoslávie Somálsko a samozrejme Uganda a Rwanda.”
Jozef Korený:
“Než príslušníci odišli do misie, sa mi podarilo získať meno kto do tejto misie ide, poštový kontakt a týmto spôsobom sa mi podarilo priamo získať poštové dokumenty adresované na moju adresu. Niektoré misie ale trvali veľmi krátku dobu. Čiže než sa zahraničie dopočulo, že Slováci sú v misii, už misia skončila, čiže zachovanie týchto dokumentov odoslaných Slovákmi z misie v Somálsku, v Ugande, Rwande, sa dochovalo veľmi málo.”
Miroslav Minár:
“Dokonca aj z Libérie, pretože tam tiež pôsobili naši vojaci.”
Jozef Korený:
“V Libérii boli podplukovník Dušan Pančík, major Marián Ács, kapitán Milan Seman, ale aj mnohí ďalší, ktorí absolvovali tieto misie už nie sú medzi živými ale zostali po nich dokumenty, majú veľký historický význam.”
Miroslav Minár:
“Áno, tá obálka z Libérie, tá je nádherná, pretože aj tie znám,y ktoré tam sú, tak sú krásne, farebné. Naozaj, je to myslím že pre zberateľa veľmi vzácna vec.”
Jozef Korený:
“Zo všetkých týchto misií krátkodobých, ktorých sa Slováci zúčastnili, sú veľmi vzácne. Z misií, už v ktorej boli Slováci nasadení vo veľkom počte, tak bola aj korešpondencia veľmi veliká a tá dneska proste je už len bežná.”
Miroslav Minár:
"Novodobí história vysielania slovenských vojakov na misie pod vlajkou OSN sa začala písať ešte v roku 1992. kedy bola v apríli vyslaná do priestoru Plitvických jazier československá jednotka na misiu UNPROFOR, to je taká srdcová záležitosť, pretože som bol hovorcom tejto jednotky, ale v podstate keď prišlo k rozdeleniu Československa, tak prišla ponuka, aby Slovensko vyslalo na túto misiu dnes už známy legendárny ženijný prápor. No a odtiaľto je zrejme vo vašej zbierke bohatá korešpondencia."
Jozef Korený:
“Veľmi si vážim list odoslaný z misie UNPROFOR 19.8. 92 prvým veliteľom československého práporu, plukovníkom Karlom Blahnom. Na odosielaní poštových zásielok sa podieľali aj ďalší velitelia nášho slovenského ženijného práporu. Plukovník Ľubomír Kolenčík, Daniel Kostra a plukovník Štefan Jangel. Celý komplex, mapujúci misie OSN, sa v súčasnej dobe nachádza so všetkými dokumentami, mapy, poštová dokumentácia, fotografie, v Poštovom múzeu v Banskej Bystrici.”
Miroslav Minár:
“Áno priatelia, keď teda budete mať cestu do Banskej Bystrice, tak tam sa môžete stretnúť s korešpondenciou, ktorej majiteľom je pán Jozef Korený. Od rakúskych priateľov tu má pán Korený pozdrav zo Záhrebu od nebohého plukovníka Vladimíra Žbodáka. Pán Korený má samozrejme vo svojej zbierke poštovú korešpondenciu aj z ďalších mierových misií a pozorovateľských misií, na ktorých sa zúčastňujú vojaci Ozbrojených síl Slovenskej republiky, z Cypru, africkej Eritrey, samozrejme z Bosny a Hercegoviny, no ale vo vašej zbierke sú aj listy, pečiatky a korešpondencia našich vojakov, ktorí sa zapojili aj do vojenských operácií, ktoré boli vedené v rámci medzinárodnej koalície, ale pod velením NATO. A to sa dostávame teraz už k takým operáciám, ako bola operácia Trvalá sloboda v Afganistane, v Iraku, samozrejme nasadenie ešte aj predchodcov týchto operácií Československého protichemického práporu na Blízkom východe, v Kuvajte. Aké sú také tie najvzácnejšie zbierky?”
Jozef Korený:
“Slovenská republika doposiaľ nezriadila fungovanie samotnej poľnej pošty pre príslušníkov, ktorí sa zúčastňujú jednotlivých operácií. Čiže pošta nebola zriadená ani v Iraku, nebola zriadená ani v Afganistane. Vždycky boli závislí na zriadení pošty kľúčových aktérov v operáciách. Poštu našu príslušníci odosielali prostredníctvom americkej poľnej pošty, anglickej poľnej pošty, nemeckej poľnej pošty, francúzskej poľnej pošty.”
Miroslav Minár:
“No, máte asi z týchto krajín a z týchto operácií vo svojej zbierke korešpondenciu.”
Jozef Korený:
“Pokiaľ sa týkalo krízy v Perzskom zálive, Kuvajt, Irak, operácia Púštna búrka, tak príslušníci ktorí tam boli, tak pošta bola odosielaná bezplatne. Poviem príklad, František Pechorčiak bol príslušníkom jednotky, ktorá monitorovala možné použitie chemických zbraní v tejto operácii.”
Miroslav Minár:
“Vidím, že sú tu obálky odoslané z Iraku prostredníctvom americkej poľnej pošty.”
Jozef Korený:
“Pokiaľ sa týkalo misie Iracká sloboda z roku 2003, tak poštové dokumenty boli odosielané príslušníkmi nášho kontingentu, konkrétne Anton Sládeček, ale boli odosielané aj prostredníctvom Poliakov.”
Miroslav Minár:
“Napriek tomu teda, že dnes už tá komunikácia medzi vojakmi, pôsobiacimi tisíce kilometrov od Slovenska a ich rodinami, ale aj medzi vami, už prebieha na inej úrovni, elektronická pošta, maily, Facebook, Instagram, je to možno že aj tak trošku ľúto, lebo tá historická pamäť je zachovaná aj prostredníctvom tých pečiatok, známok a poštových obálok.”
Jozef Korený:
“Bohužiaľ, je to opravdu realita dnešných dní, pretože naši sa zúčastňujú operácií v Afrike, sú príslušníkmi spoločných kontingentov v pobaltských republikách, odišli z Afganistanu, čiže tá elektronizácia poštového styku v súčasnej dobe je taká, že mne doposiaľ sa nepodarilo získať žiadny poštový dokument z Afriky, z pobaltských štátov, proste nič neexistuje.”
Miroslav Minár:
“A veru by mohlo. Takže ak nás teraz počuli tí, ktorých sa to týka, hor sa do písania pohľadníc, či listov. Aj vy budete mať neskôr zásluhu na tom, že poľná pošta nadpráporčíka Jozefa Koreného z Trenčína sa rozrastie a pamäť v tejto podobe zostane zachovaná.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
“A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk.”
OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“Tisíce mladých mužov, vrátane vtedajších vojakov z povolania, zahnala pred rokom 1989 služba socialistickej vlasti až do západných Čiech. Bol to prípad aj podplukovníka vo výslužbe Ivana Moravského. No, je to tankista doslova s oceľovým srdcom a spomínať s ním budeme na obdobie pred i po 17. novembri 1989. Avšak v Leviciach sme nehovorili len o hrdosti k službe vlasti, ale aj o jeho hrdosti na to, že synovia Ivan a Martin sa pred rokmi vydali na obdobnú púť ako kedysi on, v českých Podbořanoch.”
Ivan Moravský, podplukovník vo výslužbe:
“Do armády som vstúpil 28. augusta 1975 nástupom na vysokú školu do Vyškova. Spravil som dobre, pretože zažil som kdečo, ale služba armáde ma zabezpečila. V dnešnom svete je to veľmi dôležité.”
Miroslav Minár:
“Ale tá služba v armáde, v Československej ľudovej armáde, znamenala aj pomerne častú zmenu pôsobia.”
Ivan Moravský:
“Predstavte si, že som bol na jedno mieste.”
Miroslav Minár:
“Tak to je skôr výnimka.”
Ivan Moravský:
“Tak. Lebo mal som vysokú školu a na tú akadémiu som sa nedostal a pretože som mal len jednu vysokú školu, no tak ma nechali stále v Podbořanoch. Ja som sa neusiloval inde presťahovať. Nám sa tam dobre slúžilo, boli tam dobré podmienky pre vojsko ako také, blízko bol výcvikový priestor, sadli sme do tanku, za chvíľu sme boli na Doupove, ako sa hovorí, vagónovať sme nemuseli, my sme to skoro ani nevedeli poriadne, lebo sme nikdy nevagónovali, len keď sme išli na nočníčky, na brody, alebo na jazdu tankov pod vodou, rodinné zázemie tam bolo, manželka tam bola v zamestnaní, títo dvaja tam chodili do školy, tak načo by som sa sťahoval? A šťastie som mal také, že ma nepremiestnili.”
Miroslav Minár:
“Skúsme tento podbořanský tankový pluk tak trošku viac priblížiť poslucháčom. Čo to bolo vtedy za jednotku?”
Ivan Moravský:
"To bol 12. tankový pluk, ktorý bol organizačne začlenený do 20. motostreleckej divízie 1. armády západného vojenského okruhu. Tento tankový pluk mal 94 tankov, čo predstavovalo úctyhodnú silu. Raz, keď sme boli napríklad na cvičení na Doupove, robili sme ukážku pre vietnamského ministra obrany a tri prápory, predstavte si, že boli nasadení do prvého sledu a na palebnej čiare všetci vystrelili salvu plnou rážou, tak ja som to v tom tanku cítil ako sa zem chvela. 94 tankov, to malo samozrejme že prieskumnú rotu bojovú, protilietadlovú batériu bojovú, neskôr k nám organizačne pričlenili raketometný oddiel, potom delostrelecký oddiel na vozíkoch a plus to všetko dookola tie jednotky bojového zabezpečenia. Takže bolo tam vyše 300 kusov techniky. Výcvikový priestor Doupov, oficiálne Hradište, veľmi často som bol, najčastejšie na tankovej strelnici …, každý mesiac 2,5 dňa strieľalo sa deň, noc, deň a niekedy sa nám to podarilo, že sme aj dvakrát boli. Mali sme tam všetko potrebné. Tanky sme tam mali, strelivo sme mali vojakov sme mali, kuchyňu sme tam mali, technické zabezpečenie tam bolo, tak takýto bol život u tankového pluku. Ťažký, ale rád na to spomínam."
Miroslav Minár:
"Bolo to najmä v tej druhej časti vašej vojenskej kariéry také búrlivé obdobie, pretože sa blížil rok 1989 a 17. november. Tak ako spomínate na toto obdobie?!
Ivan Moravský:
“Proste tak ako v celej spoločnosti, ani my sme nevedeli, že čo bude. Čo bude zajtra, ako sa to všetko vyvinie. No ale myslím si, že nakoniec sa tak nejako ukľudnilo všetko, my sme disciplínu v našom tankovom pluku udržali, lebo to bola prvoradá povinnosť, aby to takto bolo, prešli sme týmito všetkými vecami, zorientovali sme sa, no a keď sa to všetko ukľudnilo, tak prichádzali nové výcvikové úlohy a na politiku sme už potom čas znovu nemali. No ale keď prišiel 93. rok a republika sa československá rozdelila, no tak potom prišla taká otázka, no dobre, ale čo teraz budeme robiť v cudzom štáte? Potom sme sa až vrátili.”
Miroslav Minár:
“Po novembri 1989, ako aj vy ste sám povedali, pán Moravský, sa vám začalo ľahšie dýchať, začali ste sa venovať viac výcviku, alebo teda tým výcvikovým aktivitám, ale prišla aj taká aktivita, o ktorej ste si mysleli, že sa možno nedožijete, stali ste sa hlavným vojenským poradcom filmu Tankový prápor, ktorý sa natáčal aj v Doupove, aj s vašimi kolegami a samozrejme s tankami.”
Ivan Moravský:
“Pripravoval som sa na zamestnanie a zrazu sa otvoria dvere a vstúpil tam taký bradatý človek, volal sa pán Ježek. Na to mi hneď telefonuje veliteľ pluku, že posielam ti tam tohto a tohto za týmto účelom, že chcú natáčať ten Tankový prápor. No a hovorím, pán Ježek, tak sa posaďte a povedzte mi, že o čo sa tu vlastne bude jednať. No ale keď spomenul tanky T34, tak ja som bol ten, ktorý ho prehováral, aby to robili pod dohľadom. My sme 34T tanky nemali, ale túžil som si vždycky na tom tanku zajazdiť. A už keď mi povedal, že to budú robiť, filmovať na týchto 34-kách, tak som už ja bol ten, ktorý ho presvedčil, nerobte to nikde inde, my tu všetko máme to čo budete potrebovať a poukazoval som mu.”
Miroslav Minár:
“Mali ste aj tie tanky?”
Ivan Moravský:
“Jasné že sme mali tanky. Z Nitry do prevozom prišlo do Podbořan. Tam som sa skamarátil s takými hercami ako je Jandák, Donutil, Skamene, Skameneho som cvičil.”
Miroslav Minár:
“Akí to boli vojaci?”
Ivan Moravský:
“To boli anti-vojaci, nie vojaci. To neboli vojaci. Ale nakoniec tak nejako, myslím si, že to dosť dobre zahrali.”
Ivan Moravský, syn:
“To že chodíte domov vo vojenskom oblečení atď., atď., tie deti to vidia, samozrejme aj tie deti, sú rôzne aj vojenské akcie, nielen tie výcvikové, ale aj tie krajšie, že sú organizované veci aj s rodinami v rámci ozbrojených síl a samozrejme tie deti to vidia a myslím si, že vo veľa prípadoch sú tie deti aj hrdé na tých rodičov, že sú to vojaci, človek vidí ako otec chodí v tej uniforme, alebo resp. v tých čerňákoch, ako chodí domov, tak nasmeroval som sa tým, že zrejme budem aj ja ťahať nejako k tomuto remeslu a v podstate od malička chytila ma hlavne tá technika, kedy ja som už v 1. ročníku na základnej škole maľoval obrázok, že budem řidič tanku. Mama tá bola tá, ktorá to trošku snažila sa scivilňovať v tej rodine, ale to je úloha žien, takže myslím si, že je to správne. Samozrejme, že ten otec sa nám snažil istým spôsobom aj k niečomu viesť, za čo určite, teraz tu sedí vedľa mňa a som rád, že mu to môžem aj takto povedať, že mu ďakujem, lebo jednoducho musím povedať len toľko, že vychoval z nás ľudí, ktorí sú platní pre túto spoločnosť a sme vychovaní dobre.”
Miroslav Minár:
“Tak toto je naozaj krásne vyznanie. Myslím si, že pán Moravský.”
Ivan Moravský:
“Po toľkých rokoch, dobre sa to počúva.”
Miroslav Minár:
“Neboli doma nástenky, denný poriadok.”
Ivan Moravský:
“Určite nie bol aj neporiadok veľa razy.”
Miroslav Minár:
“A ako sa to s týmto mohol vyrovnať veliteľ práporu?”
Ivan Moravský:
“No jednoducho, riešilo sa to. Ten neporiadok v detskej izbe bol krátkodobý, ale potom už bol poriadok.”
Miroslav Minár:
“Vy Ivan ste dospeli k rozhodnutiu ukončiť svoju 25-ročnú bohatú dráhu profesionálneho vojaka. Nebude vám ľúto za tým?”
Ivan Moravský:
“Tak na rovinu odpoviem, jasne, áno, bude mi ľúto, ale dospel som k záveru, raz v živote konečne prvýkrát som uprednostnil rodinu. Chcem už trošku sa venovať aj doma tým deťom a každý dobre vie, kto slúži alebo bol vojak, že povolanie vás vyžaduje 24 hodín. To nie je len že ste tu do pol štvrtej v zamestnaní, alebo do 16., ale veľakrát ste tu omnoho, omnoho dlhšie. Rád sa sem určite ale budem vracať.”
Miroslav Minár:
“Určite možno zažijete aj Martina, ako si počká na novú techniku.”
Martin Moravský, syn:
“Budem rád, keď to bude čo najskôr, lebo začneme pracovať aj s niečím novým. Lebo predsa len tá naša technika je už aj morálne zastaralá, takže ja sa budem na to tešiť, ak to ešte zažijem v tejto mojej kariére.”
Miroslav Minár:
“Čo zaželať tým, ktorí ostávajú a ktoré budú ťahať tú káru ďalej? Otec.”
Ivan Moravský:
“Aby boli viackrát na strelnici než sú dneska. Ja by som zaželal všetkým tým, ktorí slúžia, aby mali hlavne pevné zdravie, lebo to zdravie je základ, veľa rodinnej pohody, lebo keď vám to dome v rodine funguje, funguje vám to aj v tej robote. To znamená, že tí ľudia sú spokojní a vedia prečo sú tu a prečo to robia, no a veliteľom hlavne veľa správnych rozhodnutí a takisto veľa rodinnej pohody.”
PLNÁ POĽNÁ CHVÁLI
Miroslav Minár:
“Dnes poputuje do Nemšovej. V tamojšej zásobovacej základni mali v ostatných dňoch naozaj plné ruky práce. Keďže sa blíži rotácia našej jednotky, ktorá je nasadená v predsunutej prítomnosti NATO v Lotyšsku, museli vystrojiť takmer 150 vojakov, prevažne zo samohybného delostreleckého oddielu z Michaloviec. Podarilo sa. Michalovčania sú na lotyšské dobrodružstvo dobre vystrojení, ale aj vybavení. So sebou si totiž na miesto pôsobenia vo výcvikovom priestore Adaži berú aj novučičké Zuzany 2.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
