- Dátum: 21.02.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 152.68 MB
Plná poľná
[21.02.2020; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
"Miroslav Minár a Pavol Prelovský vám želajú pohodový piatkový večer a pozývajú vás počúvať zaujímavé informácie spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili. * Ozbrojené sily sa okysličujú mladou krvou, dnes rozšírilo ich rady 200 odhodlaných mladých vojakov. Dano, Martin a Mirka príjemne šokovali. Vypočujte si, čo odkazujú svojim rovesníkom. * Spočiatku som rozdiel nevidel, ale po siedmich týždňoch je vidieť, že noví vojaci sú viac cieľavedomejší a zodpovednejší, tvrdí veliteľ základného výcviku v Martine, kapitán František Kantár. * Máte už svojho favorita na ocenenie v ankete Vojenský čin roka? Ak nie, poponáhľajte sa, uzávierka je už o týždeň 28. februára. * Výcvikový rok po prvýkrát hodnotili na Veliteľstve síl pre špeciálne operácie aj vo Vojenskej polícii. * Rumunskí vojaci oslobodzovali takmer jednu tretinu Slovenska. Vedenie rezortu obrany a velenie ozbrojených síl si uctilo ich pamiatku v Senohrade a Oremovom Laze. * A na záver pochvala trebišovským tankistom, ktorí zvládli výcvik v centre výcviku Lešť."
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
"Nové benefity, výrazné zvýšenie platov a stále prítomná atraktívna a dobrodružná služba láka do ozbrojených síl stále nových a nových mladých ľudí. 7. januára bránami Základne výcviku a mobilizačného doplňovania v Martine prešlo 212 chlapcov a dievčat. Dnes, aj pred zrakmi svojich najbližších príbuzných, boli slávnostne vyradení a stali sa z nich ozajstní vojenskí profesionáli. K najlepším počas 7-týždňového výcviku patrili Daniel Izakovič, rodák z dedinky Závod pri Malackách a Martin Bobok z Prievidze."
Daniel Izakovič, absolvent výcviku:
"Už som sa od malička zaujímal o vojenské veci, vojenskú históriu a už v nejakých 15-tich, 16-tich rokoch som vedel, že sa chcem stať vojakom."
Martin Bobok, absolvent výcviku:
"No podľa mňa je to tak, každý chalan v detstve si myslím, že chcel byť buď policajtom, alebo vojakom. Pri mne to tak ostalo, lákali ma zbrane. Som športovec, aktívne športujem stále a vlastne lákalo ma to v zlepšovaní sa fyzickej kondície a tak podobne."
Miroslav Minár:
“Tá fyzická kondícia tu v Martine zrejme bola jedna z kľúčových podmienok na to, aby ste sa dostali až do toho finále. Dali vám tu zabrať do tela?”
Daniel Izakovič:
“Niekedy áno. Ale očakával som to, že to bude ešte silnejšie, ťažšie.”
Martin Bobok:
“Súhlasím s kolegom. Tiež som čakal, že to bude nie na vyššej úrovni, ale že nám dajú viac zabrať.”
Miroslav Minár:
“No ale určite vám dali zabrať raňajšie budíčky a rozcvičky. Na to ste si zvykli?”
Daniel Izakovič:
“Áno, bolo to vlastne o zvyku a vlastne až po nejakom jednom až dvoch týždňoch sme si zvykli na ten režim a potom už to šlo tak, jak to má ísť.”
Martin Bobok:
“Z civilu to bol určite veľký skok tie ranné vstávania, ale určite sa dá na to zvyknúť.”
Miroslav Minár:
“Keď som sa pred časom rozprával s mladými študentmi a spomenuli sme slovo rajóny, tak chudáci nevedeli, že čo to je, čo to obnáša so sebou, ale vy ste to zažili na vlastnej koži. Takže možno aj tým vašim kolegom, stredoškolákom, ktorí možno že tiež uvažujú, že by sa chceli stať profesionálnymi vojakmi, tak teraz môžete vysvetliť. Vy ste tie rajóny tu v Martine mali.”
Daniel Izakovič:
“Mali sme rajóny. To vlastne znamená, že v určitom čase sa začne robiť poriadok, všetci musia robiť poriadok. Či to je na chodbách, v umyvárke, patria tam aj záchody. Všetko musí byť tip-top, aby sa to veliteľom a našim inštruktorom páčilo.”
Miroslav Minár:
“Nablišťané.”
Martin Bobok:
“Tak nablišťané to musí byť, kontrola je samozrejme aj ráno, aj večer. Takže musíme sa starať o tie rajóny.”
Miroslav Minár:
“Nielen o rajóny, ale aj o svoju výstroj, pretože aj tá musela byť naukladaná, vyskladaná pekne.”
Daniel Izakovič:
“Skriňa musí byť uložená podľa určitého vzoru, všetko musí byť v kominíkoch, nič nesmie trčať, všetko je vlastne v predpise určené tak, ako to má vyzerať.”
Martin Bobok:
“Už aspoň vieme, čo to tie komínky znamenajú, keď nám to naši otcovia a starí otcovia hovorili.”
Miroslav Minár:
No, bude to tak aj doma?"
Martin Bobok:
“Určite, určite áno.”
Daniel Izakovič:
“Už teraz áno, vyskúšame to aj doma.”
Miroslav Minár:
“Takže jeden z možných prínosov absolvovania tohto základného výcviku. Čo vám dalo to pôsobenie od 7. januára do toho 21. februára?”
Daniel Izakovič:
“Väčšiu disciplinovanosť a aj to, že vlastne aj keď sa nám nechce, musíme sa prekonať a treba splniť nejaké rozkazy, podmienky, čo treba.”
Miroslav Minár:
“Podriadiť sa?”
Martin Bobok:
“Podriadiť sa. No tá disciplinovanosť je určite na prvom mieste a potom aj určitý rešpekt voči ľuďom. Niektorí, ako sme sem prišli, tak nemali žiadny rešpekt, robili si čo sa im chcelo a potom zistili, že čo to je. Určite ten rešpekt stúpol u všetkých.”
Miroslav Minár:
“Predsa len, na vojenčine existuje tzv. nedeliteľná veliteľská právomoc, to znamená, že veliteľ má vždy pravdu. bolo aj také obdobie, kedy ste si mysleli, čo si to ten vymýšľa, čo to na mňa skúša?”
Daniel Izakovič:
“Niekedy možno sme sa nad tým zamysleli, ale tak na vojne sa plnia tak rozkazy, že sú dané a treba ich splniť a nerozmýšľať nad tým, či to tak má byť, alebo nemá byť.”
Martin Bobok:
“Určite, určite boli aj také rozkazy, ale presne tak ako povedal kolega, museli sme ich vykonať. Netreba sa nad tým ani zamýšľať.”
Miroslav Minár:
“Bolo také obdobie, kedy ste si povedali, do tohto som ja nechcel ísť, toto som nechcel robiť a idem odtiaľto preč?”
Daniel Izakovič:
“U mňa nie. Počítal som s tým,. že to tu bude, čakal som to ešte o niečo horšie, ale dalo sa to zvládnuť.”
Miroslav Minár:
A ani ten výcvik vonku, kedy ste museli absolvovať takú záťažovú situáciu, ani to vás neodradilo?"
Martin Bobok:
“Určite bolo tam veľa mínusov, ako napríklad keď nám počasie nevyšlo, ale dalo sa to zvládnuť. Ja myslím, že každý kto sem išiel, tak s tým počítal, že to nebude ľahké. Počasie niekedy nepraje, s tým sa nedá nič robiť, ale určite to všetci prekusli a zvládli sme to.”
Miroslav Minár:
“Čo očakávate od toho vojenského života, do ktorého vkročíte ozaj naplno v pondelok?”
Daniel Izakovič:
“Očakávam, že to bude náročnejšie ako na tomto základnom výcviku a bude sa to stupňovať a budú od nás vyžadovaná väčšia náročnosť na ten výcvik.”
Martin Bobok:
"Očakávania sú veľké. Hlavne očakávam zlepšenie po fyzickej stránke, kondícia a strašne sa teším aj na útvar, na spoznávanie nových ľudí, zase nové zážitky."
Miroslav Minár:
"Je tu možnosť pre mladých ľudí zapojiť sa do tzv. dobrovoľnej vojenskej prípravy, ale možno že niektorí aj po vypočutí tohto rozhovoru budú poškuľovať po tom, že by sa chceli stať profesionálnymi vojakmi. Čo by ste im chceli odkázať po už tejto vašej skúsenosti, po absolvovaní základného výcviku? Na čo by sa mali pripraviť, keby sa chceli stať profesionálnymi vojakmi a prečo by to mali urobiť?"
Daniel Izakovič:
“No mali by to skúsiť. Strašne veľa vám to dá. Či už po tej fyzickej stránke, že sa kondične zlepšujete. Zlepšujete sa, to je proste isté a spoznáte strašne veľa nových ľudí, veľmi dobré vzťahy sme situ vybudovali, či už medzi inštruktormi, alebo medzi ďalšími vojakmi. Aj na izbách, spolubývajúci, všetko. Proste ja môžem len odporučiť. Určite môžem každému len odporučiť.”
Martin Bobok:
“Každý by si to mal skúsiť a bol by som možno aj za, keby bola znovu zavedená služba pre všetkých.”
Daniel Izakovič:
“Za vyskúšanie nič nedáte. Žiadny trest ich tu nečaká, keby náhodou prišli, vyskúšali a keby že sa im nepáči, kľudne môžu odísť, ale ja myslím, že každý by si to mal určite, určite aspoň vyskúšať.”
Miroslav Minár:
“Keď sa teraz opýtam, či neľutujte svoje rozhodnutie, asi zbytočne.”
Martin Bobok:
“Nie, neľutujem.”
Daniel Izakovič:
“To sa asi pýtate zbytočne, určite, určite neľutujeme.”
Miroslav Minár:
"Mirka Minďárová z Nemšovej je príkladom toho, ako sa cez rôzne aktivity klubov vojenskej histórie, v jej prípade klubu Polom, dá dostať do ozbrojených síl, absolvovať ťažký prijímač a spomedzi 200 úspešných absolventov byť najlepšia. Mirka je kadetkou. To znamená, že absolvovala civilnú vysokú školu, dala si prihlášku na vstup do ozbrojených síl, absolvovala základný výcvik. Od pondelka bude 11 týždňov drieť lavice v Akadémii ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši a po skončení odbornej prípravy získa hodnosť poručík a potom? Nuž, potom aj služba v jednej zo špičkových jednotiek našich ozbrojených síl. Ozaj, prečo si vybrala práve vojenské povolanie?"
Mirka Minďáková, absolventka výcviku
“Preto, lebo mám nejaký ten vzor v histórii a snažím sa toho držať.”
Miroslav Minár:
“Za sebou máte už teda ten výcvik tu v Martine. Čo vám dal?”
Mirka Minďáková:
“Dal mi toho veľmi veľa. Tak ako povedali kolegovia, čakala som, že to bude ťažšie, že to bude náročnejšie, ale môžem povedať, že som spokojná. Bolo tu veľmi dobre.”
Miroslav Minár:
“Aj v tých krízových situáciách, o ktorých hovorili kolegovia?”
Mirka Minďáková:
“Aj v tých krízových situáciách. Napríklad keď sme mali taktiku, počasie nám vyšlo, ale mali sme veľké blato. To som si užívala, tam bolo fajn, ale napríklad počas strelieb nám pršalo, snežilo, bolo to náročné, ale človek si uvedomí svoje hranice a vie, že to prekoná.”
Miroslav Minár:
"7 týždňov za vami, pred vami ale nová etapa vášho vojenského života. Od pondelka nastupujete v Akadémii ozbrojených síl generála Miroslava Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši. Aké sú vyše túžby, predsavzatia?"
Mirka Minďáková:
"Takže očakávam napríklad zvyšovanie fyzickej, ale aj psychickej odolnosti, aby som dokázala zvládnuť všetky nástrahy, ktoré služba profesionálneho vojaka prinesie a takisto rada by som prepojila teda tú vojenskú históriu, alebo súčinnosť v klube vojenskej histórie so službou profesionálneho vojaka."
Miroslav Minár:
"Áno vážení poslucháči, aj takto sa dá, cez kluby vojenskej histórie dostať sa do armády. Nebudem sa pýtať, ale položím tú otázku preto, že som ju dával viacerým respondentom, pretože vo vašom prípade, keď sme sa stretli aj s vašim otcom, s vašou rodinou, tak tam tá vojenská história, alebo ten vzťah k tej vojenčine bol na denno-dennom poriadku. Ale čo vaši priatelia a priateľky hovorili na toto rozhodnutie, že sa chcete stať vojačkou?"
Mirka Minďáková:
“Myslím si, že to očakávali. Že čakali toto rozhodnutie a neboli nejak prekvapení.”
Miroslav Minár:
“Čo by ste im chceli odkázať?”
Mirka Minďáková:
“Že im ďakujem za všetku podporu.”
Miroslav Minár:
"Veliteľom roty základného výcviku je kapitán František Kantár. Hovorí, že mladí ľudia, ktorí vstupujú do ozbrojených síl, sú dnes už od svojich predchodcov cieľavedomejší a zodpovednejší. Nuž a ambície, tak tie im rozhodne nechýbajú."
František Kantár, veliteľ roty základného výcviku:
"Tak ako je to v každom výcviku v podstate už bežné, nie každý sa stotožní s týmto povolaním a s budúcim povolaním vojaka, takže 12 čakateľov opustili naše rady, na vlastnú žiadosť všetci. Tie dôvody boli opäť také štandardné. Nestotožnili sa s týmto zamestnaním, čakali niečo iné."
Miroslav Minár:
“Pochopiteľne, zostávame poslucháčom Plnej poľnej dlžní vysvetliť, čo sú to čakatelia a čo sú to kadeti.”
František Kantár:
"Čakatelia sú budúci profesionálni vojaci, ktorí sú predurčení na základné vojenské funkcie, ako strelec, strelec operátor, guľometčík, vodič, vodič tanku, vodič BVP ozbrojených vozidiel, ale takisto aj vodič osobných vozidiel a takéto bežné funkcie. Kadet je budúci profesionálny vojak v dôstojníckych hodnostiach, teda po ďalšom odbornom výcviku a ďalších kurzoch sa z neho stane poručík, teda najnižšia dôstojnícka hodnosť, ktorý je predurčený na základné veliteľské funkcie, ako napríklad veliteľ čaty."
Miroslav Minár:
"Čiže 7. januára sa otvorili brány tu v kasárňach na severe. Čo všetko museli absolvovať títo čakatelia a kadeti, aby sa dostali do finále a absolvovali slávnostnú vojenskú prísahu pred zrakmi svojich najbližších. Keď sme prechádzali areálom, tak sme videli, že zvládli už aj ten poradový krok, čiže zvládli aj ten slávnostný pochod."
František Kantár:
"Poradový krok zvládli, ale to samozrejme bola tá čerešnička na torte a posledná nášľapnica na tom pomyselnom schodisku zvanom základný vojenský výcvik. Čo všetko museli zvládnuť? No v prvom rade museli zvládnuť ten šok. Ten šok, že proste prišli do nejakého úplne iného prostredia, vytrhnutí od rodín, od nejakého bežného civilného života, kde si obliekli uniformu, prešli našimi bránami kasární, ktoré, povedzme si otvorene, neposkytujú taký luxus ako predsa len to domáce prostredie. Wi-Fi-nu tu budete hľadať ťažko, no a takisto aj nejaký bufet, kde sa dá kúpiť hocičo. .Tu len také základné potreby. Takže po tomto prvotnom šoku, vystrojení v Nemšovej a nejakých vstupných administratívach, kde sme si od nich zobrali nejaké osobné údaje pre potreby ozbrojených síl, tak začal samotný výcvik, ktorý trval 7 týždňov, bol rozdelený štandardne na tri fázy. Fáza adaptácia prebehla v prvých 2-3 týždňoch, kde sa vojaci učili teoretické znalosti z topografie, taktiky streleckej prípravy a ostatných odborných vojenských predmetov, ďalej pokračoval výcvik fázou strelec, kde sme strávili dva týždne na posádkovej strelnici v Sučanoch, kde sme vykonávali predpísané cvičenia strelieb z našich programov výcviku, no a záverečná fáza taktik takisto prebehla v Sučanoch, ale aj v priestoroch kasární, kde sa učili základné taktické situácie a taktika. Posledný týždeň vyvrcholil v podstate hádzaním ručných granátov, takisto v posádkovom cvičisku Sučany a už iba nácviky na vyradenie a samotné vyradenie."
Miroslav Minár:
"Tak ako v predchádzajúcich cykloch, tak aj teraz ste tu privítali tzv. baby-čatu. O čo vlastne išlo? Kto túto jednotku tvoril?"
František Kantár:
"Áno, je to taký náš slang, ktorý nás naučili naši kolegovia zo Žiliny. Baby-čata je v podstate čata, vyčlenená pre 5. pluk špeciálneho určenia v Žiline. My túto baby-čatu vždycky vyselektujeme, v tomto prípade to bola 6. čata. Nie že vyselektujeme, oni ten výcvik majú úplne rovnaký ako ostatní. Ide len o to, že kolegovia z 5. pluku prídu pár dní vo výcviku sem do Martina, kde si robia vlastné preskúšanie z bojovej výkonnosti, robia s týmito svojimi budúcimi kolegami besedu, prednášky im dávajú vlastné a zoznamujú ich s tým, čo ich bude čakať priamo v tej Žiline."
Miroslav Minár:
“Máte za sebou niekoľko ročné skúsenosti vo výcviku čakateľov a kadetov. Akí boli títo, ktorí v piatok skončili svoj pobyt v Martine?”
František Kantár:
"Áno, mám už dlhoročné skúsenosti s týmto základným výcvikom a tento výcvik mi prišiel taký štandardný. V podstate v každom výcviku niekto vyniká a niekto na to jednoducho nemá. V každom výcviku sa nájdu rôzne typy ľudí, rôzne individuality. V podstate my sme s tým už zmierení a vždycky na začiatku, alebo ten prvý týždeň, keď si ich tak povedzme oťukáme tých vojakov, tak už vieme ako k nim máme pristupovať, či niekomu treba niečo vysvetliť viacej, niekomu menej, ale v podstate tento výcvik prebehol bez nejakých vážnejších nedostatkov. Tie tenkosti, ako to my nazývame. sme si vyriešili na jednotke ja myslím že k spokojnosti všetkým, takže tí, ktorí sa skutočne nestotožnili s týmto zamestnaním, nerobili sme z toho žiadnu veľkú vedu, jednoducho odišli z ozbrojených síl a tí, čo to dokončili, tak mi vyslovene poďakovali, že naozaj výcvik bol miestami náročný, bolo to pre nich ťažké, ale určite zvládnuteľné."
Miroslav Minár:
“Vy a vaši kolegovia, velitelia, inštruktori, ste určite za tie roky sledovali aj tú mentálnu úroveň týchto mladých ľudí, ktorí prišli sem. Je tam badať možno nejaký posun v tom ich zmýšľaní, alebo v prístupe k tomu teda, že čo chcú robiť?”
František Kantár:
"No ako som spomínal tie rôzne individuality, takže tí ľudia naozaj chodia niektorí pripravenejší, niektorí menej, niektorí vôbec nevedia čo majú očakávať od tohto povolania, ale musím skonštatovať, že jednoducho tí ľudia začínajú chodiť takí pripravenejší, informovanejší. Už neprídu, ako to povedať tak slušne, v úvodzovkách ako teliatka, ale vedia, že čo ich zhruba očakáva, vedia čo sú to ozbrojené sily, vedia čo to všetka obnáša. Dobre, nie všetko, ale väčšinu, takže tá informovanosť je určite lepšia."
Miroslav Minár:
"Bude týchto 200 mladých ľudí prínosom pre ozbrojené sily? Okysličia ten stav, ktorý je teraz v ozbrojených silách?"
František Kantár:
"Ja myslím, že jednoznačne áno. Určite ozbrojené sily potrebujú novú krv, potrebujú nových či už čakateľov, aj kadetov, potrebujeme personál, ktorý bude pripravený, ktorý bude pracovať a proste šíriť dobré meno ozbrojených síl nielen na verejnosti, ale aj v zahraničí, takže ja myslím, že určite budú prínosom a aj keď mnoho ľudí hovorí, napríklad aj u nás z útvaru, že tých čakateľov a kadetov chodí strašne veľa. Dajme tomu minulý rok v auguste ich bolo dokonca 331, dnes ich máme 200. Ja som rád za každého jedného človeka, ktorý vstúpi do ozbrojených síl, pretože je to možno že môj budúci kolega, je to možno že človek, s ktorým budem častejšie prichádzať do kontaktu a ja som rád za každú novú krv, nech sa len poriadne okysličuje a nech poriadne pracujeme a nech si robíme svoju prácu najlepšie ako vieme. Takisto aj proste tí ľudia rozmýšľajú, že skončia túto prácu, tak ja som ten prvý človek, čo ich prehovára, aby si to ešte premysleli a vždycky ich skúšam nejako motivovať, aby zostali, aby dokončili výcvik a aby pracovali ďalej."
Miroslav Minár:
“Čo by ste im, pán kapitán, na prahu toho nového vojenského života chceli zaželať?”
František Kantár:
"Všetko dobré. Hlavne veľa trpezlivosti a takej aj mentálnej odolnosti, lebo táto práce neni len o tej fyzickej pripravenosti, ale aj o tej psychike. Tá taktiež zohráva veľkú rolu. Ja by som im chcel odkázať možno iba to, že jednoducho ten možno najťažší krok v živote už spravili tým, že vstúpili do ozbrojených síl, bola to obrovská prekážka, ktorú teda vo svojom živote prekonali a dve také správy. Jedna zlá, že tých prekážok bude v tom profesionálnom živote ešte strašne veľa. Ale tá dobrá správa je, že oplatí sa ich prekonávať."
Miroslav Minár:
"Na vlnách Rádia Regina armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred aj spoza kasárenského plota. Reláciu vysielame v premiére každý piatok o tomto čase na Rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Vypočuť si nás môžete aj v repríze, v sobotu 30 minút po polnoci, alebo nájsť aj v archíve ministerstva obrany, alebo RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svojimi názormi, námetmi a pripomienkami môžete Plnú poľnú obohatiť aj vy. Píšte nám na adresu plnapolna@mod.gov.sk, alebo plnapolna@rtvs.sk. V ďalšej časti relácie vám pripomenieme, že sa blíži uzávierka nominácií v ankete Vojenský čin roka, nazrieme do zákulisia veliteľských zhromaždení u špeciálov a policajtov, zájdeme aj do obce Senohrad a centrum výcviku Lešť, kde sme si uctili pamiatku rumunských vojakov a pochválime trebišovských vojakov. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
LISTUJEME V OBRANE
Miroslav Minár:
“Čo je na stránkach februárového čísla, povie vedúci oddelenia rezortnej tlače Miloslav Ščepka.”
Miloslav Ščepka, vedúci oddelenia rezortnej tlače:
"Náčelník Generálneho štábu slovenských ozbrojených síl, generál Daniel Zmeko, v našom veľkom interview hodnotí minulý výcvikový rok, ale prezrádza i budúce zámery a plány. Ústrednou témou čísla je história vojenskej histórie, teda 25. jubileum Vojenského historického ústavu a s tým spojené veci ako vojenské múzeá, Vojenský historický archív a podobne. Reportáž nás zavedie na zimný bojový výcvik v horských podmienkach Mountain Winter a pozrieme sa aj ako slovenskí delostrelci oslavovali svoj sviatok v Trenčíne. Zoznámime vás s najlepším poddôstojníkom našich ozbrojených síl, nadrotmajstrom Andrejom Brzuľom a jeho prácou v taktickom krídle Sliač. Podplukovník, Štefan Rigas bol prednedávnom s tromi ďalšími vojakmi uvedený do Siene slávy ministerstva obrany. O jeho vojenskej dráhe sa dočítate v rubrike Osudy. Samostatným článkom si pripomíname osud seržanta amerického vojenského námorníctva Michala Strenka, ktorý pred 75 rokmi vztyčoval zástavu Spojených štátov na ostrove Iwodžima. Boje v Pacifiku približujeme aj v 84. časti Kurzu vojenskej angličtiny Military English, ktorý patrí k jedinečným projektom mesačníka Obrana. Vo februárovom vydaní rozoberáme i dianie v Iraku a vo svete, po smrti vodcu špeciálnych jednotiek iránskych revolučných gárd Kasema Solejmáního, navštívime 14. ročník majstrovstiev ozbrojených síl vo vojenskom praktickom plávaní, spomenieme si na legendárne bojové lietadlo Iľjušin IL2 a prinášame tiež prehľad vojenských pútí, letných táborov, či ďalších podujatí, ktoré pripravujú ordinariát a ekumenická pastoračná služba v roku 2020."
ČO JE PRED NAMI
Miroslav Minár:
"Anketa Vojenský čin roka píše už svoj 23. ročník a ako každý rok, aj v tom uplynulom boli vojaci ako aj zamestnanci rezortu obrany tam, kde to občania najviac potrebovali. Teda pomáhali zachraňovať životy, majetky, pomáhali slabším a našli si popri tom aj mnoho priateľov. No a od tohto sa odvíjajú aj tri kategórie v ankete Vojenský čin roka. Sú to záchrana života, pomoc verejnosti a priateľ ozbrojených síl. Uzávierka je 28. februára. Svojho favorita môže nominovať každý občan, teda aj poslucháč Plnej poľnej, ktorý pozná vo svojom okolí vojenského profesionála, zamestnanca rezortu obrany, ktorý v uplynulom roku vykonal niečo mimoriadne a zo skromnosti o tom nehovorí. Svoje návrhy môžete posielať na adresu Ministerstvo obrany, Kancelária ministra obrany, Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, alebo poslať aj mail na adresu cinroka@mod.gov.sk. Pridajte sa k nám a pošlite svojho favorita. S ním, aj s piatimi z vás, sa stretneme na slávnostnom gala programe."
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
"I keď Veliteľstvo síl pre špeciálne operácie má za sebou krátku históriu, vzniklo na jeseň minulého roka, jeho jednotlivé súčasti, najmä 5. pluk špeciálneho určenia a 23. motorizovaný prápor Trebišov, majú za sebou úspešný rok. Potvrdzujete, že patríte k elite ozbrojených síl a doma a v zahraničí robíte skvelé meno Slovenskej republike, povedal na veliteľskom zhromaždení minister obrany Peter Gajdoš. Pripomenul, že súčasné vedenie rezortu obrany vynaložilo maximálne úsilie na to, aby zabezpečilo výstroj a vybavenie pre príslušníkov síl pre špeciálne operácie. V uplynulom období išlo najmä o vozidlá Polaris, ako aj súpravy na zimný výcvik, padákový materiál a príslušenstvo pre výcvik, horolezeckú výbavu, komunikačnú techniku, rôzne druhy ručných zbraní, vrátane novej a modernej vojenskej techniky, s cieľom skvalitniť a zefektívniť prácu príslušníkov 5. pluku špeciálneho určenia."
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
Vojenská polícia aj v uplynulom roku dokázala, že vďaka rozširujúcim sa spôsobilostiam je spoľahlivým partnerom Policajného zboru Slovenskej republiky. V uplynulom roku spoločne pôsobili pri hliadkovaní počas Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji v Bratislave a v Košiciach, alebo počas vianočných a novoročných sviatkov. Podieľali sa aj na zabezpečovaní viacerých medzinárodných podujatí, ktoré sa konali na Slovensku. Asistovali pri takých nešťastiach, ako bola tragická havária autobusu pri Nitre, či výbuchu v obytnom dome v Prešove. Rezort obrany zabezpečil pre vojenských policajtov obmenu áut, nových krátkych guľových zbraní, samopalov s príslušenstvom, rádiostaníc, či materiálu vo forme cestných zastavovacích pásov, ručných baranidiel, obuškov a paralyzátorov."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“V obci Senohrad a v centre výcviku Lešť sa dnes predpoludním uskutočnili spomienkové stretnutia, ktoré boli venované padlým rumunským vojakom, ktorí pred 75. rokmi oslobodzovali toto územie. Na spomienkach sa zúčastnil aj generálny tajomník služobného úradu ministerstva obrany Ján Hoľko.”
Ján Hoľko, generálny tajomník služobného úradu ministerstva obrany:
“Som nesmierne hrdý na to, že sa obnovili aj pamätníky, konkrétne tento pamätník tuto na samotnom Oremovom Laze, ktorý pripomína to, že nesmieme zabúdať na tých, ktorí obetovali život za to, že dnes žijeme v mieri. Aj za takéhoto počasia, ktoré bolo dnes napríklad, sme sa zišli a s vysokou pokorou a úctou sme vzdali česť a slávu tým padlým hrdinom, ktorí položili život za našu slobodu.”
Miroslav Minár:
“Pani starostka obce Senohrad Oľga Bartková. Čo sa tu vlastne pred tými 75 rokmi stalo?”
Oľga Bartková, starostka obce Senohrad:
“Z kroniky sa dozvedáme a ešte z rozprávania niektorých žijúcich pamätníkov, že v Senohrade a v tejto oblasti okolo Senohradu. zastala fronta. Trvalo 6 týždňov, kým naši otcovia a starí otcovia, pradedovia, prežívali veľký strach, obavy, veľké trápenie, strádania, spokojne nespali, pretože v celej obci bolo cítiť tlak Nemcov. Po šiestich týždňoch prišiel deň, kedy vstali do slobodného rána, prišla rumunská armáda, vtedy sa Nemci 26. februára vysťahovali z našej obce.”
Miroslav Minár:
“Ako hodnotíte fakt, že pamiatku rumunských vojakov aj vďaka iniciatíve ministerstva obrany si tu každoročne pripomínate?”
Oľga Bartková:
“Sme nesmierne vďační, môžem povedať za všetkých občanov, ministerstvu obrany, že už štvrtý rok organizujeme spolu spomienkové stretnutie so spomienkou na rumunských osloboditeľov. Som šťastná, že sa tohto zúčastňujú žiaci základnej školy a pomalinky im pripomíname históriu, ktorá je nemenná.”
Miroslav Minár:
“Náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky, generál Daniel Zmeko. Vaši vojaci si už našli cestu aj k obnovenému pamätníku, ktorý je venovaný rumunských vojakom a ja predpokladám, že po odhalení pamätnej tabule generálmajorovi in memoriam Alexandrovi Kordovi si nájdu cestu aj k tomuto pamätníku.”
Daniel Zmeko, náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR:
“My sme samozrejme si našli cestu jednak k obnovenému pamätníku padlých rumunských vojakov, ktorí v tomto priestore bojovali počas 2. svetovej vojny a samozrejme že verím, že si nájdeme cestu aj k pamätnej tabuli generálmajora Kordu. My nemáme problém si nájsť cestu ku každému pietnemu miestu, ku ktorému nás viaže história a naše vlastné tradície. A to z toho dôvodu, že tradície robia armádu armádou. Na tradíciách je každá armáda postavená. A myslím si, že je veľmi dôležité, aby sme tieto tradície udržiavali, aby sme sa k nim vracali, aby aj pre mladých príslušníkov ozbrojených síl to bola výzva hľadať si vzory a myslím si, že generálmajor Korda je jedným z takýchto zásadných vzorov. Jeho životný príbeh je úplne úžasný, aj keď má neskutočne tragický koniec, ale dáva veľký odkaz. Odkaz pravdy, za ktorú treba bojovať, v ktorej treba žiť a ktorú treba hlásať, tak ako to už hovoril generál Štefánik. A myslím si, že je veľmi dobré, že sa stal taký počin, aby tu, vo vojenskom centre výcviku Lešť, kde sa každoročne premelie neskutočné množstvo vojakov v rámci plnenia si svojich služobných povinností, aby tu boli aj takéto pietne miesta. No a čo sa týka samozrejme aj pietnej spomienky v obci Senohrad, všetky tieto obce sú nám dušou spriaznené, pretože nás tolerujú tu v tomto priestore a spolupracujeme s nimi na veľmi dobrej úrovni aj s tou miestnou správou, aj so štátnou správou, takže vďaka im.”
PLNÁ POĽNÁ CHVÁLI
Miroslav Minár:
“Prvé tri februárové týždne boli príslušníci 1. tankovej roty trebišovského tankového práporu, pod vedením zástupcu veliteľa roty nadporučíka Rastislava Bodnára, vyvedení v priestoroch centra výcviku Lešť. Išlo zatiaľ o najväčšiu praktickú previerku schopnosti útvaru od jeho minuloročného opätovného vzniku. V priebehu druhého týždňa plnili tankisti strelecké i taktické úlohy. S akými výsledkami? V taktike za dva a v streľbách za jedna. Najlepšími boli veliaci poddôstojník roty nadrotmajster Dávid Koma, veliaci poddôstojník čaty rotmajster Tomáš Oštatnický, strelec špecialista čatár Marek Kučma, či vodič tanku desiatnik Zdeněk Malejčík. Blahoželáme a posielame pochvalu.
A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
