- Dátum: 21.01.2022
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 26.71 MB
Plná poľná
[21.01.2022; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
"Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili dve významné výročia v tomto týždni.
* Najskôr pôjdeme do obce Hejce, kde sme si v stredu uctili pamiatku obetí leteckej havárie AN-24.
* Včera uplynulo 100 rokov od narodenia leteckého esa, výnimočného slovenského pilota v službách Britského kráľovského letectva, generálmajora in memoriam Otta Smika. Jeho životnú púť a bojové nasadenie vo vzdušných súbojoch s nemeckými stíhačmi si pripomenieme v rozhovore s vojenským historikom Petrom Šumichrastom."
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár
"Dodnes mi v ušiach znie ten neuveriteľný telefonát Ota Görnera z Rádiožurnálu. Bolo to 19. januára 2006 krátko pred 20. hodinou. Agentúra AFP vydala správu, že havarovalo slovenské vojenské dopravné lietadlo, sú aj obete, prever nám to. Žiaľ, potvrdilo sa, že pri návrate lietadla AN-24 z kosovskej Prištiny do Košíc na kopci Borsó došlo k obrovskej tragédii. Zo 43 pasažierov prežil iba jeden, vtedy nadporučík, dnes podplukovník Martin Farkaš. Chodím ku pamätníku v Hejciach každý rok. Moderujem spomienkové stretnutie a je pre mňa cťou, že aj svojim sprievodným slovom pomáhať tíšiť bôľ pozostalých, ktorí sem prichádzajú každý rok. Mnohí sú dnes už moji priatelia a ja im za to zo srdca ďakujem. V stredu boli na kopci Borsó a potom aj pri pamätníku v samotnej obci Hejce spomienkové stretnutia. Svoju úctu a vďaku obetiam havárie prišlo vyjadriť vedenie rezortu obrany na čele s ministrom Jaroslavom Naďom, náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky generál Daniel Zmeko so svojou generalitou, nechýbal maďarský minister obrany Tibor Benkö, velenie obranných síl Maďarska a mnohí ďalší čestní hostia a občania Hejce. Za to, ako nezištne pomáhali záchranárom v onen tragický večer a celú noc, za to, ako sa vzorne starajú o pietne miesto na kopci Borsó a pamätník v obci, im minister obrany Jaroslav Naď udelil svoju pamätnú medailu, bronzovú. S dojatím ju prijal starosta obce István Lévay."
István Lévay, starosta obce Hejce:
“Musím povedať, že toto ocenenie neprináleží mne, ako starostovi, ale obyvateľom, občanom obce. Pretože vtedy, keď sa stala táto tragická udalosť, celá obec sa postavila ako jeden človek a pridala ruku k dielu a sa pokúšala všetko zachraňovať, čo sa dalo. Žiaľ, veľa sa toho už nedalo spraviť. Ale určite toto prináleží celej obci.”
Miroslav Minár:
"Minister obrany Jaroslav Naď sa po pietnej spomienke stretol s pozostalými a vypočul si aj ich prosbu, aby mohli navštíviť miesta v Kosove, kde ich najbližší bránili mier."
Jaroslav Naď, minister obrany:
“Je to pre mňa nová informácia. Tvrdia, že to už v minulosti požadovali od rôznych ministrov a dokonca aj od prezidentskej kancelárie. V minulosti, ja som to počul prvýkrát, ale veľmi úprimne poviem, že urobím všetko pre to, aby sme túto ich požiadavku splnili. Na prvé zamyslenie, nevidím v tom nejaký zásadnejší problém. Poprosíme o všetky adekvátne povolenia, diplomatické atď., ale samotná tá cesta do toho kempu, kde vojaci slúžili, možno pomôže tým pozostalým a ja budem veľmi rád, keď sa mi to podarí zorganizovať a veľmi rád to urobím.”
Miroslav Minár:
"Minister Naď sa vyjadril aj k možnému otvoreniu záverečnej správy o vyšetrovaní havárie vojenského leteckého špeciálu."
Jaroslav Naď:
“Ak pozostalí vidia nejaké otvorené veci, tak je naozaj ich absolútnym právom, a ja to budem úplne rešpektovať, keď budú žiadať o opätovné vyšetrovanie, alebo keď sa obrátia na orgány činné v trestnom konaní, že budú si myslieť, že videli nejaké pochybenie.”
Miroslav Minár:
"Treba dodať, že so závermi vyšetrovania sa nestotožnili najmä členovia občianskeho združenia AN-24. Im Jaroslav Naď adresoval nasledujúce slová."
Jaroslav Naď:
“Ja komunikujem s pozostalými od prvého momentu ako som nastúpil do rezortu obrany a urobil som viacero krokov, ktoré správe smerujú k tomu, aby sa aj tí pozostalí spájali a aby aj tie vzťahy medzi rezortom obrany a tými pozostalými boli čo najlepšie. Naozaj, nikto z nás si neželal pred tými 16 rokmi túto obrovskú tragédiu. Všetci sme si želali, aby sa tí vojaci vrátili v bezpečí domov za svojimi blízkymi a rodinami, ale tá udalosť sa stala a jednoducho treba sa s ňou vyrovnať, aj z hľadiska rezortu obrany. Preto to otvorenie, alebo sprístupnenie tej dokumentácie, akokoľvek to bolo citlivé, tak bolo dôležité a myslím si, že to práve preukázalo sa aj dnes, že to bolo dobré rozhodnutie, že jednoducho tí pozostalí vidia, že tu rezort obrany pred nimi nič neskrýva a že vážime si každého jedného života, ktorý padol v tom lietadle. Zároveň si myslím, že v tomto momente je veľmi potrebné, aby sme čo najmenej jatrili rany. Tá udalosť je už 16 rokov v minulosti a už aj tí pozostalí majú právo na trochu pokoja.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“A naše milované Slovensko ju má naozaj bohatú. Vytvárali ju mnohé generácie a výnimoční ľudia. Medzi nimi aj generálmajor in memoriam, letecké eso Britských kráľovských perutí, Otto Smik. Od jeho narodenia uplynulo práve včera 100 rokov.”
GENERÁL
Miroslav Minár:
“O životnej púti Otta Smika a o jeho krátkej, no výnimočnej bojovej ceste v 2. svetovej vojne, sa budeme rozprávať so zástupcom riaditeľa Vojenského historického ústavu ministerstva obrany, podplukovníkom vo výslužbe Petrom Šumichrastom.”
Peter Šumichrast, zástupca riaditeľa Vojenského historického ústavu:
“Otto Smik je rodák z gruzínskeho Boržomi. Miesto narodenia vyplýva z toho, že jeho otec bol počas 1. svetovej vojny povolaný do rakúsko-uhorskej armády a v bitke pri Přemysli padol do zajatia. Ako vojnový zajatec bol v cárskom Rusku, vykonával rôzne činnosti pracovné. Vzhľadom na to, že bol to veľmi schopný technik, bol veľmi zručný, tak tí ľudia, ktorí s ním pracovali, napriek tomu že bol vojnový zajatec, si získal uznanie tých ľudí. Tiež v tej dobe tá zručnosť toho človeka, tie schopnosti, boli tak dôležité v tejto veci, že ten človek si získal uznanie aj svojich väzniteľov, keď to takto môžeme povedať. Potom, ako Rusko podpísalo brest-litevský mier, tak Rudolf Smik, jeho status vojnového zajatca skončil a mohol slobodne žiť na území Ruska.”
Miroslav Minár:
“Čo ho potom nalákalo, aby sa vrátil na rodnú hrudu, do Bratislavy, konkrétne. A zrejme aj tie vlastnosti, o ktorých hovoríte, potom zdedil jeho syn Otto.”
Peter Šumichrast:
“Áno. Tieto vlastnosti kopírujú vlastnosti jeho otca, ktorý bol tiež cieľavedomým človekom, bol človek,ktorý sa nebál nových výziev, nestratil sa v cudzom svete, no a v podstate tie schopnosti vedieť sa sústrediť na rôzne technické veci a nájsť tie správne technické riešenia, tieto vlastnosti vidíme aj u jeho syna. Z Ruska v podstate odišli rodina Smiková, ktorá sa rozrástla o 3 deti. Nespomenuli sme, že jeho otec sa oženil v Rusku, našiel si tam manželku, bola to dcéra bývalého cárskeho dôstojníka, ktorý bol správcom cárskeho sídla v tejto oblasti. Keď sa to v tom sovietskom Rusku tá situácia sociálno-politická zhoršovala a tie životné podmienky pre mladú rodinu sa stále zhoršovali, tak Rudolf Smik aj so svojou rodinou sa rozhodol, že sa vrátia do Československa. Stalo sa tak v roku 34.”
Miroslav Minár:
“Rodina žila tu v Bratislave, no a tu vlastne mladý Otto aj prvýkrát tak pričuchol k lietaniu.”
Peter Šumichrast:
“Najskôr rodina prišla k švagrinej Rudolfa Smika, pri Sliači žili krátku dobu, ale Rudolf Smik vedel, že Bratislava bude vhodnejšie miesto pre život rodina aj vzhľadom na to, že tam si môže nájsť lepšiu prácu, takže sa presťahovali veľmi rýchlo do Bratislavy a tam Otto prežil 6 rokov života. Mladý Otto žil život, takisto ako každý mladý chlapec. Prišiel na Slovensko, mal 12 rokov, hneď sa zapojil do tých aktivít, chodil co Ymcy, mal vždy záujem o letecké modelárstvo od tých útlych detských rokov, zapojil sa do činnosti klubu, následne v podstate pokračoval v plachtárstve, začal lietať na vetroňoch. Ten záujem o lietanie prerastal do celoživotnej vášne. Najprv bol leteckým modelárom, neskôr sa dal na plachtárstvo, lietal na vetroňoch, najprv lietal v Bratislave, potom keď už v tej Bratislave v podstate prerástol tie podmienky toho svojho klubu, najprv bol príslušníkom bratislavskej tej sekcie Masarykovej leteckej ligy, tak začal lietať na Straníku pri Žiline a tam v podstate získal tie najväčšie skúsenosti z plachtárstva. S preukazom pilota bezmotorových lietadiel odchádzal aj do československého zahraničného odboja.”
Miroslav Minár:
“Otto Smik bol nielen technicky nadaný, vyspelý, ale bol aj jazykovo zdatný, pretože vlastne aj počas štúdií už plynulo ovládal anglický jazyk. A to mu neskôr prišlo aj vhod, pretože po vzniku Slovenského štátu emigroval. Ako sa dostal do Veľkej Británie?”
Peter Šumichrast:
“Tá cesta do Veľkej Británie nebola jednoduchá. Samozrejme, kopírovala tú tzv. južnú cestu československých vlastencov, ktorí sa chceli zapojiť do československého zahraničného odboja ako ich otcovia a dedovia, ktorí sa stali príslušníkmi československých légií počas 1. svetovej vojny. Ich cesta tiež mierila do Francúzska predovšetkým v tom prvom období. Takže Otto prešiel cez Slovensko do Maďarska. Tu v Budapešti tá cesta nebola taká jednoduchá, ale skôr tŕnistá. Tu ho samozrejme polícia zatkla, nejakú dobu bol v tom známom budapeštianskom väzení, odkiaľ sa podarilo francúzskym orgánom ho dostať, no a potom s ďalšom skupinou záujemcov o zapojenie sa do československého zahraničného odboja, bol na falošné doklady presunutý do Juhoslávie a odtiaľ v podstate tá cesta viedla až do toho Francúzska, kde sa už tvorilo československé zahraničné vojsko.”
Miroslav Minár:
“Samozrejme, po obsadení Francúzska fašistickým Nemeckom nasledovala ďalšia strastiplná cesta do Veľkej Británie.”
Peter Šumichrast:
“Keď prišiel do Francúzska, prišiel do Agde, kde bolo v podstate sídlo československého zahraničného vojska. Bol, vzhľadom na to, že mal preukaz pilota bezmotorových lietadiel, bol zaradený do tzv. leteckej skupiny. Samozrejme prišiel 3. júna 1940, takže už v tých záverečných fázach bitky do Francúzsko. Vzhľadom na to, že nemal vojenské vzdelanie a nebol vycvičený pilot motorových lietadiel, tak už do žiadnej bojovej činnosti sa nezapojil. S ostatnými našimi príslušníkmi, predovšetkým letcami, sa v Port Venders nalodil na loď Apapa a jeho cesta, aj ostatnými spolubojovníkmi, zamieril do Veľkej Británie, ktorá bola rozhodnutá prijať vycvičených československých letcov, ktorí mali záujem ďalej bojovať proti fašizmu. Doplávali do Liverpoolu a jeho cesta v podstate viedla už len do Britského kráľovského letectva.”
Miroslav Minár:
“Tu chcel byť aj príslušníkom Československých stíhacích perutí, ale tam vlastne nastali aj trošku také menšie problémy. V čom spočívali? Prečo teda neskôr viac-menej inklinovalo Otto Smik k britskému letectvu?”
Peter Šumichrast:
“K tomuto problému prišlo až po jeho návrate zo zámoria, kde absolvoval ďalší letecký pokračujúci výcvik, bol hodnotený britskými orgánmi ako nadpriemerný, vynikajúci študent a absolvent všetkých tých kurzov, ktoré absolvoval či už na území Veľkej Británie a neskôr v Kanade. Vrátil sa už v dôstojníckej hodnosti, dôstojníka Britského kráľovského letectva. Bol ako Čechoslovák zaradený k Československým stíhacím perutiam, no a tá jeho vysoká hodnosť, ktorá nebola podložená bojovými výsledkami, vyvolala veľký hnev, v podstate rozhorčenie, medzi staršími príslušníkmi tej perute, u ktorej začal slúžiť, no ani v podstate neslúžil, bol tam veľmi krátko. Je známa tá udalosť, keď mu jeho veci vyhodili pred dôstojnícku ubytovňu, lebo že neni oprávnený, aby býval v takom ubytovaní ako je určené pre dôstojníkov. Hoci bol britský dôstojník letectva, ale jeho hodnosť v tom období bola desiatnik československého letectva. Samozrejme, to ubytovanie mu patrilo, lebo československé stihacie letky boli súčasťou Britského kráľovského letectva. Neskôr boli tí ľudia, ktorí takýmto spôsobom sa zachovali k Smikovi, boli veliteľsky riešení a boli potrestaní za to. No ale Smik sa necítil komfortne pri tejto jednotke, ľudsky sa ho to dotklo. On to svojim spôsobom aj chápal, že môže prísť k takejto udalosti a preto požiadal o prevelenie k britskej peruti, ktorá takýto problém neriešila, či to bolo podložené bojovými úspechmi, alebo nebolo. Bol to dôstojník letectva, absolvoval všetky tie kurzy ktoré mal, bol nadpriemerný, bol to v podstate vynikajúci pilot a strelec, takže u britských perutí takýto problém nenastal a samozrejme dobre vieme, podľa tých vecí ktoré sa nám dochovali, že tam preukázal všetky tie svoje schopnosti, ktoré ho predurčovali na stíhacie eso.”
Miroslav Minár:
“Stíhacie letecké eso. Takýto prívlastok patrí squadron lídrovi Britského kráľovského letectva, dnes už generálmajorovi in memoriam, Ottovi Smikovi.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
“A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť j v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk.”
GENERÁL
Miroslav Minár:
“V Plnej poľnej sa s vojenským historikom Petrom Šumichrastom rozprávame o Ottovi Smikovi, legendárnom stíhačovi RAF, ktorý sa narodil pred 100 rokmi.”
Peter Šumichrast:
“Tie osobnostné kvality a vlastnosti Smika, tie ho predurčovali pre to, aby do budúcnosti sa presadil ako excelentné stíhacie eso, ako príslušník Československého letectva vo Veľkej Británii. To bolo dôležité. Všetci jeho spolubojovníci, či už tí, ktorí ho cvičili, alebo potom s ním slúžili, či už u československých perutí, ale v rámci britských perutí, veľmi uznávali jeho schopnosti ako pilota. Mal vynikajúci postreh, čo je pre stíhača veľmi dôležité a bol vynikajúci aj strelec. Tie tri veci, ktoré som spomenul, sa v Ottovi Smikovi snúbili do jednej vlastnosti a v podstate dá sa povedať, že on bol zrastený s tým jeho bojovým strojom a preto on dosahoval aj také úspechy.”
Miroslav Minár:
“Mimochodom, na akom stroji lietal?”
Peter Šumichrast:
“Na Spitfire. Samozrejme, vo Veľkej Británii v tom období ako stíhací pilot bol príslušníkom bojových perutí, ktoré boli vyzbrojené Spitfiremi, Smik lietal na Spitfire na deviatkach, ktoré boli hodnotené ako najlepšie verzie Spitfire. Jeho služba je v podstate pretkaná úspechmi. Ako stíhač počas toho obdobia, keď bol zaradený či už k britským perutiam, alebo k československým perutiam, tak dosiahol množstvo zostrelov. Nemôžeme zrovnávať úspechy nemeckých stíhačov s úspechmi britských pilotov aj z toho dôvodu, že napríklad nemeckí stíhači nemali také podmienky čo sa týka obnovy tých psychických aj fyzických síl, napríklad ako britskí piloti. Tí si odslúžili operačný turnus a išli na pol roka na obnovenie síl. Nemci bojovali od začiatku vojny až do konca. Dá sa to zjednodušene povedať, pokiaľ neboli zabití alebo zranení, takže tie počty zostrelov boli troška iné. Musíme sa na to inými očami pozerať. Smik svojimi úspechmi sa zaradil do prvej päťky československých letcov, ktorí bojovali na vojnovom nebi počas 2. svetovej vojny. Určite zostrelil 10 nepriateľských lietadiel, ďalej zostrelil tri lietajúce strely Fall 1, tiež zachránil množstvo životov, predovšetkým britského civilného obyvateľstva. O tých úspechoch, ktoré sa týkajú útokov na pozemné ciele, ktorými bol preslávený, tie útočné nálety na ciele nepriateľa na okupovanom území Európy, tak tým bol on legendárny. Zničil množstvo lokomotív, vlakov s PHM, s pohonnými hmotami, ktoré boli veľmi cenné pre nepriateľa. Ten výpočet tých cieľov na ktoré on zaútočil, bolo množstvo a tým bol aj tiež veľmi hodnotený. Tieto útoky pri nízkych letoch boli veľmi nebezpečné, ale v podstate Smyk rád vyhľadával tieto ciele, dobrovoľne sa hlásil na tieto akcie, no a bol známy tým, že on sa zo žiadneho letu nevracal s plnými zásobníkmi, že vždy chcel na toho nepriateľa zaútočiť a spôsobiť mu čo najväčšie škody.”
Miroslav Minár:
“Áno, veľmi ste to teraz dobre premostili, pretože áno, to bola jeho vlastnosť, nechcel sa vracať s plnými zásobníkmi a aj preto sa vydal na takú tú svoju poslednú bojovú púť, ktorá sa mu stala osudnou.”
Peter Šumichrast:
“Briti hodnotili jeho vojenskú službu v rámci Kráľovského letectva excelentnú, i z tohto dôvodu bol menovaný za veliteľa britskej perute. Túto česť sa dostalo československým letcom iba v troch prípadoch. On sa stal príslušníkom 127. leteckej perute, bol active squadron leader, ako major letectva, veliteľ tejto jednotky. 28.11. 1944 vykonal spolu so svojimi podriadenými bojov let, no a tento bojový let bol preňho v podstate posledný. Tento let bol definovaný ako ozbrojený prieskum v priestore Arhenhengele Zwolle a Zwolle je tým miestom, kde sa v podstate ukončila životná púť nášho hrdinu. Zwolle bol dôležitý železničný uzol, Smik pri prelete keď ešte mali plné zásobníky a tie zbrane boli chladné, tak sa rozhodol, že zaútočí. Pre neho, ako človeka, ktorý vyhľadával tieto pozemné ciele ako veľmi lákavé a so svojimi letcami mal zaútočiť na tento cieľ a nepriateľovi spôsobiť čo najväčšie škody. No ale Zwolle samozrejme pre svoju dôležitosť bolo chránené nemeckým protilietadlovým delostrelectvom. Pri tomto by som sa rád zastavil, lebo môžete byť excelentný stíhač, excelentný pilot s vysokým majstrovstvom, ale to vás nemôže zachrániť pred protilietadlovým delostrelectvom, ktoré mali Nemci veľmi dobré. Mnohí piloti, ktorí sa zúčastnili v 2. svetovej vojne na strane spojencov, veľmi uznanlivo spomínali Nemcov, že mali veľmi kvalitnú a obávajú protilietadlovú obranu, ktorá si na svoje konto vyžiadala množstvo obetí. A jednou z týchto obetí bol aj squadron leader Smik. Pri tom útoku dostali zásahy jeho lietadlo a lietadlo jeho zástupcu, Belgičana Thämensa a obaja piloti pri tomto lete zahynuli. 28. 11. 1944 cca. o 11. hodine sa ukončil život slovenského pilota, príslušníka československého letectva vo Veľkej Británii, Otto Smika.”
Miroslav Minár:
“Mohol mať Otto pokoj, avšak nemal ani po smrti, pretože došlo tam k istým nezhodám pri identifikácii jeho tela, aj s pochovaním.”
Peter Šumichrast:
“Áno. Keď jeho lietadlo dopadlo pri farme v blízkosti Ittersumu, tak boli tam zo strany Nemcov pochybnosti pri jeho identifikácii. I z tohto dôvodu bol o 2 dni neskôr pochovaný na vojnovom cintoríne Krannenburg ako neznámy Angličan. Podľa pamätníkov, ktorí sa dostali k miestu havárie a vypovedali po vojne, tak spomínali, že keď prišli k tomu lietadlu a z diaľky ho videli, tak pozostatky, alebo telo squadron leadra Smika bolo z lietadla už vytiahnuté, ležal na chrbáte, už bol bez leteckej kukly. Bolo vidieť jasne, že ide o vysokého urasteného muža s bledými vlasmi, veľmi kučeravými. Takže ten človek vypovedal o tom, že bol to takýto a takýto typ človeka, no a potom prišlo k tej zámene, že v roku 51 bolo telo neznámeho Angličana identifikované mylne ako telo poručíka Thämensa a na základe iniciatívy jeho otca bolo prevezené do rodinnej hroby do Bruselu. Takže od 51. roku bolo to telo uložené v rodinnej hrobke Thämensovcov, no ale tie pochybnosti ďalej pretrvávali. Podľa zistení holandských úradov, holandského letectva, v podstate sa stále domnievali, že Smik aj so svojim lietadlom spočíva v bahnistej priekope pri Zwolle, no a verejnosť bila do toho, že hrdinovia, ich pozostatky, majú byť vyzdvihnuté a so všetkou pietou a úctou, bojovali tí ľudia za ich slobodu, by mali byť pochované. No tak v 65. roku sa podarilo, na základe aj tej iniciatívy verejnosti, vyzdvihnúť toho Spitfira z tej bahnistej priekopy a našli tam aj pozostatky pilota, ktorého jednoznačne identifikovali, že nie je to squadron leader Smik, ale je to pilot officer Thämens, zástupca Smikov. Takže bolo zrejmé, že v Bruseli spočívajú, posledný svoj sen spí squadron leader Smik a nie pilot officer Thämens. Takže znova Thämensa z Zwolle presunuli do Bruselu a Smikove pozostatky pochovali na spojeneckom cintoríne v Adegeme.”
Miroslav Minár:
“Tým a ale jeho posmrtná púť nekončí, pretože po vzniku Slovenskej republiky Slovensko potrebovalo svojich hrdinov a takéhoto hrdinu sme mali práve v Ottovi Smikovi. No a bola vyvinutá iniciatíva a telesné pozostatky Otta Smika boli prevezené na Slovensko.”
Peter Šumichrast:
“Po roku 1993, keď vznikla samostatná Slovenská republika, znova sme nachádzali svojich hrdinov, vlastencov, ktorí položili život v boji proti fašizmu a z tohto dôvodu tiež prišla iniciatíva, aby sa pozostatky squadron leadra Smika, ktorý bol povýšený prezidentom republiky slovenskej, povýšený do hodnoti generálmajor letectva in memoriam, tak aby sa vrátili domov. Bol názor, že mal by byť pochovaný v Bratislave v Slávičom údolí, lebo odtiaľ odchádzal aj do zahraničného odboja. Takže na základe iniciatívy boli splnené všetky podmienky, telo bolo exhumované v Adegeme a bol so všetkou úctou a pietou presunutý do Slávičieho údolia, kde bol so všetkými vojenskými poctami uložený už definitívne na posledný odpočinok. Veríme, že tu už generál Smik spí svoj večný sen a my žijúci môžeme byť len radi, že medzi nami žil takýto človek a že predovšetkým mladá generácia si bude pripomínať odkaz tohto bojovníka za našu slobodu.”
Miroslav Minár.
“Pripomínam, že práve letecká základňa na Sliači nesie meno generálmajora in memoriam Otta Smika, aj jeho cena, ktorá je odovzdávaná najlepším pilotom, resp. skupinám, počas Medzinárodných leteckých dní SIAF nesie jeho meno. Je tu taká iniciatíva, že práve vo Vojenskom historickom múzeu v Piešťanoch má byť dokonca umiestnený aj náhrobný kameň z posledného odpočinku Otta Smika v zahraničí. Áno, vy ste to už naznačili, že mali byť sme byť hrdí na takýchto hrdinov, ktorí boli do roku 1993 takpovediac zabudnutí. Aké teda vlastnosti by si mali súčasní predstavitelia mladej generácie vážiť na Ottovi Smikovi a možno, že si ich aj tak trošku osvojiť?”
Peter Šumichrast:
“Viete, generál Smik sa stal legendou už za života. On a zlatými písmenami zapísal do histórie československého letectva a do histórie československého zahraničného odboja. Generál Smik, bol to veľmi statočný človek, mal športového ducha, vieme o tom, že napríklad výborne plával, boxoval. On sa udržiaval, samozrejme vzhľadom na to, že vykonával to jeho milované povolanie, lietanie, tak sa udržiaval vo vynikajúcej i telesnej kondícii, bez toho by nedosiahol tiež takéto úspech, takže predovšetkým oceňujme jeho cieľavedomosť, jeho statočnosť, jeho lásku k vlasti. Vždy sa hlásil k svojej rodnej vlasti, za ktorú považoval potom Slovensko, ako vlasť jeho otca. To je veľmi dôležité. Bol veľmi technicky nadaný. V dnešnej dobe sa veľmi vyžaduje technické nadanie. Takže i toto mladá generácia môže v osobe generála Smika vidieť. Všetky problémy, ktoré stáli pred ním a boli nemalé, to nebola cesta, do československého zahraničného odboja nebola cesta jednoduchá, ale bola veľmi tŕnistá. Vidíte, že ako som už spomenul vo svojom rozhovore, bol väznený, tam boli zlé životné podmienky v tom budapeštianskom väzení. Nemusel si vyhľadať takú tú ťažkú cestu, ale napriek tomu mal v sebe tie danosti a nesúhlasil s tou politikou, alebo s tým smerovaním Slovenska. Chcel, aby to Slovensko v rámci Československa žilo ako slobodný, demokratický štát a za toto v podstate položil aj svoj život.”
LISTUJEME V OBRANE
Miroslav Minár:
“Aj v roku 2022 vám kolegovia z rezortného časopisu Obrana budú prinášať zaujímavé informácie spred i spoza kasárenského plota. Časopis v jeho elektronickej podobe nájdete aj na webovej stránke ministerstva obrany. O obsahu prvého čísla nás informoval vedúci oddelenia rezortnej tlače Miloslav Ščepka.”
Miloslav Ščepka, vedúci oddelenia rezortnej tlače:
"Prvým tohtoročným vydaním vstúpil rezortný mesačník Obrana do svojho 30. ročníka. Otvára ho príhovor ministra obrany Jaroslava Naďa. Už titulná strana naznačuje, že ústrednou témou je 5. rotácia slovenských vojakov v operácii Predsunutá prítomnosť. Zo Slovenska do Lotyšska sa s príslušníkmi 21. samohybného delostreleckého oddielu po vlastnej ose presunulo i 9 nových samohybných húfnic Zuzana 2 a cestou v Poľsku absolvovali bojové streľby s americkými a poľskými delostrelcami. Obrana bola pri tom a prináša svedectvo z prvej ruky. Naši reportéri navštívili aj intenzívnu prípravu 3. mechanizovanej roty leteckého práporu na útok v zastavanom priestore, ktorá sa uskutočnila v Centre výcviku Lešť. Navštívili tiež príslušníkov 2. brigády vzdušných síl v najvyššie položenom vojenskom pracovisku Močiar v Štiavnických vrchoch, kde bývajú zimy neúprosné. Zástupca náčelníka Generálneho štábu, generálporučík Ľubomír Sloboda, v Rozhovore mesiaca rozpráva o súčasnosti a perspektívach nášho vojenského letectva, najmä o očakávaných bojových lietadlách F16. Januárová Obrana pripomína storočnicu legendy slovenského vojnového letectva, generálmajora in memoriam Otto Smika, ale aj 31. výročie prvej plne profesionalizovanej súčasti armády, Vojenskej polície. Priestor tiež dostali víťazné práce rezortnej súťaže v tvorivom písaní žiakov stredných a poslucháčov vysokých škôl. A na 48 stranách Obrany sa našiel priestor aj pre informácie o organizačných zmenách v Ozbrojených silách a o možnostiach vojenskej rekreácie a rehabilitácie v roku 2022. V novej Obrane nechýbajú seriály o vojenskej histórii, symbolike, o zbraniach studenej vojny, informácie z domova i zo sveta, zo života útvarov našich Ozbrojených síl, z oblasti vojenskej techniky a informačných technológií. Januárovú Obranu nájdete tiež v elektronickej podobe na webe Ministerstva obrany Slovenskej republiky."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
