- Dátum: 22.09.2023
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 23.03 MB
Plná poľná
[22.09.2023; Rádio Regina; Plná poľná; 21:10; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor: „Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
*Ďalšie z podujatí na podporu koncepcie prípravy obyvateľstva na obranu štátu bolo v Základnej škole v Jelenci. Tím okolo nadporučíčky Márie Vilímkovej z 11. brigády Vzdušných síl z Nitry si počínal excelentne, pochvaľovali si to aj žiaci a pedagógovia.
* Čestná stráž ozbrojených síl opeknieva. Na svedomí to majú aj sympatické vojenské profesionálky Miriam a Sára.
* Včera aj z obrazoviek RTVS sme sa dozvedeli mená laureátov ďalšieho ročníka ankety Vojenský čin roka. Do záverečnej nominácie sa dostal aj rotný Ivan Valošek z veliteľstva vojenského zdravotníctva.
* Televízna Dvojka v rámci formátu SK Dejiny, zaradili do svojho vysielania prvú časť cyklu Vojenská prezenčná služba na Slovensku. Z ukážky sa dozviete, o čom bude druhá časť vysielaná 28. septembra.
* A na záver pochválime prieskumníkov z Prešova za to, že nezabudli na slovenského hrdinu z ostrova Iwo Jima. Meno Michala Strenka majú vo svojom historickom názve.“
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár: „Ďalšie z podujatí na podporu koncepcie prípravy obyvateľstva na obranu štátu bolo v utorok v priestoroch Základnej školy v Jelenci. Plná poľná bola pri tom.
Tak toto podujatie je pod gesciou 11. brigády Vzdušných síl v Nitre. Brigáda sídli pod majestátnym Zoborom. Naozaj, krátko po ôsmej hodine je tu mimoriadne živo. Inokedy, samozrejme, sú žiaci a žiačky na učebniach a čo všetko si vojaci pripravili, tak to nám už povie v tejto chvíli nadporučíčka Mária Vilímková.“
Mária Vilímková: „Krásne upršané ráno v Jelenci, pozdravujeme vás. Takže tento deň máme pripravený tak trochu výnimočne a špecificky. Sedem stanovísk v externej spolupráci so Slovenským skautingom a pani riaditeľkou Majkou Budzákovou. Za nás, za 11. brigádu Vzdušných síl Nitra, je to konkrétne 5 stanovísk. Prvé dve budú také súťažné, jedná sa o aktivity typu PONOŠ, v rámci modernizácie niekedy ešte teda bývalej brannej výchovy, sa viac teda venujeme a orientujeme na takú športovú logickú činnosť detí, na spoluprácu detí, koordináciu atď. A momentálne tu máme dve stanoviská, jedno z nich sa volá Most a druhé je mínové pole.“
Miroslav Minár: „Určite sa deti tešia, pôjdeme sa pozrieť ako zvládajú jednotlivé nástrahy, takže zatiaľ ďakujeme pekne.
Tak len spresňujeme, že skratka PONOŠ je označenie koncepcie prípravy obyvateľstva na obranu štátu. Ide o spoločnú koncepciu, ktorej realizátormi sú ministerstvo obrany, ministerstvo školstva, ministerstvo vnútra, mimovládne organizácie, no a ideme a pozrieť na jedno zo stanovíšť.“
Igor Boško: „Snažia sa prejsť provizórnym mínovým poľom, ktoré nám vlastne simulujú krabičky IPB-80, čiže individuálny protichemický balíček a ide vlastne o tímovosť, aby sa naučili dôveru jeden k druhému. Čiže tuná dievčina má okuliare cez ktoré nevidí a jej kamarátka ju naviguje tým mínovým poľom. Dlhý krok, krátky krok, otoč sa doľava, otoč sa doprava tak, aby nestúpila na tú krabičku.“
Miroslav Minár: „A hovorím s kým?“
Igor Boško: „Hovoríte s veliaci poddôstojníkom 11. brigády nadrotmajstrom Boškom Igor.“
Miroslav Minár: „Svojich žiakov naviguje aj pani učiteľka. Je to taký nový módny trend brannej výchovy na školách. Čo na to hovoríte, keď takouto edukačnou formou sa zapájajú vojaci do brannej prípravy?“
Sandráková Zuzana: „Pre nás, ako pre učiteľov je to určite veľká pomoc, pretože my, čo sa týka toho branného, sami nejaké extra skúsenosti myslím si, že nemáme, takže je to aj pre nás určite poučné. Deti sa zabavia, takže určite to vítame.“
Miroslav Minár: „A hovorím s kým?“
Sandráková Zuzana: „Sandráková Zuzana.“
Miroslav Minár: „No a dievčatá s napätím očakávajú, čo sa bude diať. Ako sa tešíš na tieto disciplíny ty?“
žiačka: „Dobre.“
Miroslav Minár: „Asi sa vás, dievčatá, zbytočne pýtam, že či ste radi, že vojaci prišli medzi vás.“
žiačka: „Teším sa. Ja som rada, že prišli ku nám vojaci, a že nás prišli naučiť.“
žiak: „Ja sa veľmi teším a je to super, že vojaci sú tu, a že nás niečo naučia.“
***
Miroslav Minár: „Tak tu, v Jelenci, sa zišla naozaj pomerne silná komunita, vojaci, mimovládny sektor a, samozrejme, aj gestor napĺňania koncepcie prípravy obyvateľstva na obranu štátu generálny riaditeľ sekcie ľudských zdrojov ministerstva obrany Martin Jakal.
Ten projekt napreduje. Úspešne?“
Martin Jakal, generálny riaditeľ sekcie ľudských zdrojov Ministerstva obrany SR: „No ja si myslím, že napreduje úspešne a dôkazom je aj dnešné stretnutie, kde sa opäť posúvame ďalej. Dneska máme tú možnosť mať aj Slovenský skauting, ktorý sa začína, a verím tomu, že do budúcna aj bude s nami podieľať na príprave obyvateľstva na obranu štátu. Čiže ideme z mesiaca na mesiac a verím tomu, že ten projekt bude takto sa naďalej úspešne rozvíjať. Deje sa to aj pod patronátom Úradu splnomocnenca pre rozvoj občianskej spoločnosti, ktorý nám práve začína pomáhať zapájať ten neštátny sektor, aby sme tie kapacity nejakým synergickým efektom začali združovať a spoločne sa podieľali, podľa mňa, na dobrej veci.“
Miroslav Minár: „Áno, máme tu aj predstaviteľov skautingu.“
Mária Budzáková, riaditeľka Ústredia Slovenského skautingu: „Tak ja som Mária Budzáková, riaditeľka Ústredia Slovenského skautingu.“
Miroslav Minár: „Vy ste prijali túto ponuku ministerstva obrany, ale aj Základnej školy v Jelenci. Prečo?“
Mária Budzáková: „Skauti z takej skautskej praxe veľmi radi pomáhajú a aj v našej misii je byť aktívnymi občanmi Slovenskej republiky, preto chceme pomáhať všade, kde je potrebné a sme otvorení rôznym spoluprácam aj s ministerstvom, aj so školami a keďže my môžeme niečo dať a skauti si učia týmto zručnostiam, ktoré koncepcia branných cvičení má, tak sme veľmi radi, že môžeme pomôcť a byť súčasťou tohto projektu.“
Miroslav Minár: „Ste tu, v priestoroch Základnej školy v Jelenci, ako sa vám teda pozdáva toto podujatie?“
Mária Budzáková: „No, je to veľmi milé pracovať s rovesníkmi, lebo vlastne skauti prišli v takom mladom zastúpení a vlastne rovesníci svojim mladším kamarátom ukazujú to, čo sa naučili v skautingu, čiže podľa mňa je to veľmi milé a je to aj také rozširovanie našich obzorov.“
Miroslav Minár: „Sú tu, samozrejme tak, ako povedal pán Jakal, aj predstavitelia Úradu splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti.“
Adriana Tomaníková, riaditeľka Úradu splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti: „Moje meno je Adriana Tomaníková, som riaditeľka Úradu vlády splnomocnenca pre rozvoj občianskej spoločnosti a som veľmi rada, že som sa mohla zúčastniť tejto milej akcie.“
Miroslav Minár: „Aj vy budete participovať na jednotlivých tých projektoch a hlavne teda projektu prípravy obyvateľstva na obranu štátu. Toto malo byť také modelové podujatie, ale žiaľ, počasie zapríčinilo to, že sa improvizuje. Napriek tomu, už ste si vytvorili asi nejaký obraz o tom, kde by mohlo byť vaše miesto pri spolupráci jednak zo základnými školami, ale aj s tým hlavným garantom ministerstvom obrany a ozbrojenými silami.“
Adriana Tomaníková: „Hej, napriek tomu teda, že to počasie nevyšlo, tak v školskom areáli sa našli aj vnútorné priestory, kde sa to dá veľmi dobre ukázať a my, ako za náš úrad, ďalšiu spoluprácu vidíme hlavne v oblasti mimovládneho sektora, neziskových združení a ďalších organizácií, ktoré by sa mohli nejakým spôsobom zúčastňovať, alebo spolupodieľať na aktivitách obrany štátu, alebo teda aj finančne pripadne, ak sa časom teda nájde nejaký spôsobom financovania na túto aktivitu.“
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár: "A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a tipy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk.
Už o chvíľu vám predstavíme dve sympatické vojenské profesionálky z Čestnej stráže ozbrojených síl. Veríme, že vás zaujme aj príbeh nominanta v ankete Vojenský čin roka rotného Ivana Valošeka. Povieme vám, na čo sa môžete tešiť v ďalšej časti televízneho formátu SK Dejiny. A na záver pochválime prieskumníkov z Prešova za to, že nezabudli na slovenského hrdinu z ostrova Iwo Jima. Meno Michala Strenka majú totiž vo svojom historickom názve. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac.“
PRIDAJ SA
Miroslav Minár: „Ako sme už povedali na úvod dnešnej relácie, Čestná stráž ozbrojených síl opeknieva. Prispievajú k tomu aj sympatické profesionálky slobodníčka Miriam Kakaščíková a vojačka Sára Puškášová.
Dievčatá, vy už máte za sebou ten základný výcvik, vaši budúci kolegovia budú mať prísahu 22. septembra v Banskej Bystrici pred Múzeom Slovenského národného povstania. Spomínate si ešte vy na to obdobie, kedy ste sa rozhodovali, že sa stanete vojačkami ozbrojených síl? Kedy to bolo a prečo?“
Miriam Kakaščíková: „No ja som zatiaľ v ozbrojených silách len rok a pol, takže ja si to pamätám veľmi presne. A tak dva roky dozadu, išla som preto, lebo to bol môj detský sen.“
Sára Puškášová: „Tak ja som najskôr chcela ísť na akadémiu a keďže ma tam nezobrali kvôli matematike a angličtine, tak som sa potom rozhodla, že chcem ísť do armády, do ozbrojených síl a som skončila tu, no.“
Miroslav Minár: „Je to, samozrejme, špecifická jednotka, pretože Čestná stráž ozbrojených síl tá je pomerne často na očiach, vy ste tá krajšia časť tej Čestnej stráže. Keď vám povedali, že teda budete po skončení základného vojenského výcviku predurčené pre Čestnú stráž, neboli také zimomriavky, obavy?“
Miriam Kakaščíková: „No, trochu aj áno, lebo som nevedela, čo to obnáša, ale neskôr, keď sme prešli tým výcvikom u nás, v Bratislave, tak to už bolo lepšie.“
Sára Puškášová: „Tak ja som tu šla kvôli priateľovi, aby sme mohli spolu viacej tráviť čas, takže mi to vyhovuje.“
Miroslav Minár: „A kto doma velí?“
Sára Puškášová: „No, asi priateľ.“
Miroslav Minár: „Akú má hodnosť?“
Sára Puškášová: „Už slobodník. Ale rovnako je, ako ja.“
Miroslav Minár: „Skúsme poslucháčom Plnej poľnej teda priblížiť taký ten bežný deň v Čestnej stráži Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Konkrétne bežný deň vojačky Čestnej stráže.“
Miriam Kakaščíková: „Tak ráno začíname o 6.30 nástupom, potom máme rannú rozcvičku, čas na raňajky. Potom máme opäť nástup, tam sa rozdelia vlastne úlohy na celý deň. A každý deň máme iný, ale väčšinou cvičíme poradovú prípravu a máme veľa telesnej, buď pred obedom, alebo poobede. A potom poobede máme nejakú taktiku, alebo takéto niečo z vojenského prostredia.“
Miroslav Minár: „Na tej rozcvičke, aké cviky tam, asi zrejme tam nedochádza k nejakej úľave, že máte niečo vy zvlášť, niečo chalani?“
Sára Puškášová: „Nie, nie. Rovnako máme všetci všetko. Niekedy sú aj riadené rozcvičky, že spolu po rotách, po čatách a je tam jeden, ktorý ju riadi a rozcvičuje nás. A potom máme voľnejšie telesné, napríklad služobné telesné, že môžeme ísť do posilky, môžeme si ísť zabehať.“
Miroslav Minár: „Máte tam aj prekážkovú dráhu?“
Sára Puškášová: „Nie.“
Miroslav Minár: „Tak to ste teda ukrátené, pretože kedysi dávnejšie to bola súčasť rozcvičky, museli vojaci absolvovať prekážkovú dráhu. No a neviem, či teda viete, čo to je?“
Miriam Kakaščíková: „Ja viem, ja som bývalá športovkyňa, takže viem, áno.“
Miroslav Minár: „Trúfli by ste si?“
Miriam Kakaščíková: „Asi áno.“
Sára Puškášová: „Ja neviem. Neviem, ako to vyzerá.“
Miroslav Minár: „Je tam napríklad kladina, je tam vysoká stena, sú tam rôzne stupne, ktoré sa musia prekonávať a všetko, samozrejme, v pokluse, že?“
Miriam Kakaščíková: „Áno, áno.“
Miroslav Minár: „Dobre, to rozhodnutie, ktoré ste učinili, bolo dobré rozhodnutie? Neľutujet?“
Miriam Kakaščíková: „Ja zatiaľ nie, neľutujem. Ja som spokojná.“
Sára Puškášová: „Ja tiež neľutujem.“
Miroslav Minár: „Čo by ste si tak chceli zaželať do toho ďalšieho vojenského života?“
Miriam Kakaščíková: „Vyskúšať možno aj iné útvary a posúvať sa kariérne aj ďalej v živote.“
Sára Puškášová: „Tak ja asi podobne.“
OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár: „Medzi nominantov ankety Vojenský čin roka za rok 2022, odborná porota vybrala aj vojenského zdravotníka, rotného Ivo Valošeka. Jeho najbližšie okolie obklopujú rodinní príslušníci, ktorí majú so službou v armáde bohaté skúsenosti. A tak sám Ivo sa musí veľmi snažiť, aby ich nesklamal. Vypočujte si jeho úprimné vyznanie.“
Ivo Valošek: „Tak profesionálnym vojakom som sa stal v roku 2007 hneď po skončení Strednej zdravotníckej školy. Stal som sa vojakom aj z dôvodu, pretože v mojej rodine pôsobilo niekoľko profesionálnych vojakov, aj môj strýko a aj moji rodičia, takže som mal dobré korene, preto som sa rozhodol vstúpiť a stále ma to nejakým spôsobom ťahalo.“
Miroslav Minár: „Tak to sa musíte mať riadne na pozore, pretože asi zrejme tí vaši príbuzní sledujú vaše kroky. Sú hrdí?“
Ivo Valošek: „Sú hrdí, sú, a stále sa ich snažím nasledovať, pretože to dosiahli v tej armáde dosť ďaleko a snažím sa ísť v ich šľapajách a stále prezentovať ozbrojené sily najlepšie ako viem a, samozrejme, aj samého seba.“
Miroslav Minár: „Tak skúsme poslucháčom Plnej poľnej priblížiť tú vašu kariéru.“
Ivo Valošek: „Tak ako som spomínal, v 2007 roku som nastúpil ako profesionálny vojak, nastúpil som na prápor logistiky v Prešove na obväzisko ako zdravotník. Pôsobil som tam 15 rokov a po 15-tich rokoch som prestúpil pod veliteľstvo vojenského zdravotníctva u ktorého som dodnes, pracujem na chirurgickom oddelení vo Fakultnej nemocnici v Prešove. Mám za sebou dve misie v Afganistane.“
Miroslav Minár: „Tak, samozrejme, tých zdravotníkov je stále treba, nielen doma, ale aj v zahraničí. Došli ste aj do takej situácie, kedy ste museli pomáhať tam, ďaleko od domova?“
Ivo Valošek: „Tak keď som pôsobil na misii, tak som pôsobil ako zdravotník v americkej nemocnici, takže tam tej pomoci bolo až-až, habadej. Mali sme za 7,5 mesiaca viac ako 3,5-tisíc pacientov, takže pomáhalo sa stále ako sa mohlo, ako a vedelo, čiže mám bohaté skúsenosti s týmito vecami.“
Miroslav Minár: „Samozrejme, tie prišli vhod aj minulý rok, kedy došlo k takej vážnej situácii, kde ste museli prejaviť ozaj profesionalitu, pri jednej takej situácii, ktorá sa stala kde vlastne?“
Ivo Valošek: „Ručná autoumyváreň v Žiline pri benzínovej stanici. Bol to úplne normálny bežný deň, kde som so svojim synom bol na detskom ihrisku a rozhodli sme sa, že ideme umyť auto, ktoré mi deň predtým pošpinil a po príchode na ručnú autoumyvárku tam ležal pán a nad ním šesť ľudí, alebo pár ľudí tam stálo, tak som okamžite zastavil a spýtal sa, či môžem nejako pomôcť, či potrebujú pomôcť. Oni ma o pomoc požiadali, takže som vystúpil z auta, musel som zabaviť svojho 3-ročného syna a začal som robiť všetko potrebné, čo bolo.“
Miroslav Minár: „Podarilo sa zachrániť?“
Ivo Valošek: „Trvalo to dlho 40-45 minút, lebo dlho trvalo rýchlej lekárskej pomoci než prišla, lebo bola úplne na opačnej strane a mali pacienta, ale podarilo sa to, áno.“
Miroslav Minár: „Máte ešte pred sebou, samozrejme, predpokladám, bohatú vojenskú kariéru, lebo ste mladí profesionálni vojak, máte teda nejakú takú najbližšiu métu, motiváciu čo dosiahnuť?“
Ivo Valošek: „Tak určite, každý vojak chce byť povyšovaný, chce to dotiahnuť niekde ďalej. Moja méta je tiež vyššia a tiež by som sa chcel vypracovať na veliteľstve vojenského zdravotníctva trošku vyššie a postúpiť nejaký ten krok hore.“
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: „Televízna Dvojka vo včerajšom cykle SK Dejiny, uviedla 1. časť z 2-dielneho cyklu o povinnej prezenčnej vojenskej službe na Slovensku. No a presne o týždeň privíta moderátor Ľubomír Bajaník ďalších hostí. Z českého Ústavu pre studium totalitních režimů, to bude Libor Svoboda a reláciu obohatím aj ja niektorými spomienkami z obdobia rokov minulých. Tu je malá ukážka z čias mazáckej vojny.“
Libor Svoboda (preklad z češtiny): „My sme zažili len také to bežné, že vždycky zavolali bažant bufet, Sahara, tak sme im nosili do postele napríklad na PVS-k, aby sa mohli pozerať na rozprávku, to sú také tie humorné veci. Ale niekedy to bolo napríklad zlé, keď prišli opití, v Krumlove, tam boli také uhláky, ktoré rozhádzali a celú noc sme to museli šúrovať iba preto, že sa im nechcelo spať. Takže myslím si, že to bol naozaj jeden z tých patologických rysov, ktoré to so sebou nieslo a aj poľavilo to tú bojaschopnosť tej armády. A potom možno ešte jedna vec, nefungovali poddôstojníci, čo mimochodom ukazuje armádu toho typu, aká bola, teraz trošku prenesiem to, čo vidíme na tej Ukrajine, ako sa kritizuje, že Rusi, tá ruská armáda, nefungujú poddôstojníci. Ja to sám viem, že som prišiel ako poddôstojník, slobodník a potom desiatnik a mal som v družstve jedného môjho starého, keď to poviem tak, polročáka, a nepočúval ma vôbec nikto a ani som sa o to nepokúšal uplatňovať.“
Miroslav Minár: „Ja nadviažem, pán kolega, na tých poddôstojníkov. Mal som ich teda v rote niekoľko, samozrejme, to boli velitelia družstiev, ale mne sa podarila taká originálna vec, však Martin, známy svojimi prírodnými krásami Malá Fatra, Veľká Fatra, založili sme turistický krúžok. V tom turistickom krúžku som mal poddôstojníkov, mal som tam vojakov, bolo nás okolo 20 a dôležité bolo, že takéto krytie nám robil samotný veliteľ práporu, podplukovník Ksenko, poľovník. A my keď sme chodili po tých horách, tam nám vždycky povedal, tak súdruh Minár, tam ten chodníček, očistite si, tam si nájdete aj flaštičku, môžete tam aj pospať. A ja keď som ten večer si sadol s tými vojakmi, tak som vedel o rote, povedal by som, všetko. Tí chlapci sa mi otvorili. Ja som nemal problém, keď mali za 111, tak mi povedali, náčelníku poďte sem a odfotil som sa s nimi pre Tatravkou 111 a oni si to považovali, že aha, vtedy som bol myslím, že už poručík, alebo nadporučík, že sa s nimi fotím. Proste vytvoriť tú dôveru, tú ľudskosť zaviesť.“
Ľubomír Bajaník: „Vo vojne empatia je dôležitá…“
Miroslav Minár: „Samozrejme, mimoriadne dôležité. Preto mi vyhrali, samozrejme, aj súťaž v pochodovom speve 13. tankovej divízie a 200 korún som dal vojakom na pivo v Bojniciach.“
Ľubomír Bajaník: „Osobitná téma sú určite aj vychádzky, lebo však keď sa potrebuje človek dostať, lebo je zavretý niekoľko mesiacov v kasárenských priestoroch, ako často sa dostali vojaci vôbec domov a z čoho žili? Ako vyzeral žold napríklad, koľko dostávali…“
Miroslav Minár: „To bolo nejakých 90 korún vtedy…“
Libor Svoboda: „90 korún a potom ako dôstojník 120…“
Miroslav Minár: „Áno, tam sa to zvyšovalo. Potom sa dávalo za triednu hodnosť, keď si získal triednu hodnosť v nejakom vodič tanku, alebo strelec. Potom sa dávalo aj za zisk vzorného vojaka, tam sa predlžovala vychádzka…“
Ľubomír Bajaník: „Boli to formy odmeny…“
Miroslav Minár: „Boli, samozrejme, určite, ale opušťáky boli, to bola dobrá vec. To proste tam ste potom mohli tých ľudí motivovať a k opušťáku keď dostali ešte nejaké dni navyše, fú, tak to bolo ako super.“
Ľubomír Bajaník: „Boli niektoré útvary vyslovene obľúbené a niektoré vyslovene neobľúbené? Lebo hovorí sa, samozrejme, že Janovice nikdy více. Čím boli špecifické práve to, že sa niekto dostal tam, alebo onam.“
Miroslav Minár: „Tak na Slovensku bolo takých útvarov málo, ale naozaj, v Čechách a na Morave ich bolo neuveriteľné množstvo a naozaj, tam platí teda tie Janovice. Ja som tam chodil už z titulu tej pozície redaktora vojenského, že som sa tam zatúlal občas, no a stačilo mi tam byť pár hodín. Naozaj, odlúčené posádky, ďaleko civilizácia, žiaden v podstate taký nejaký normálny život a to bolo stresujúce pomimo teda tých úloh, ktoré plnili tí vojaci v rámci, ja neviem, cvičení, na cvičeniach, alebo vyvedeniach do… Boletice, tam oni si dostali do tela poriadne.“
Libor Svoboda: „Tiež sa hovorilo ešte magický trojuholník Janovice-Stříbro-Tachov. Ale tých útvarov bolo viac, boli to obrovské útvary, takže…“
Miroslav Minár: „Niekoľko tisíc vojakov.“
Libor Svoboda: „Presne tak, niekoľko tisíc vojakov a ako tu už bolo povedané, boli to často odlúčené útvary, bola to masa ľudí, v podstate nikoho ste nevideli iba tých vojakov. Keď vás pustili na vychádzku, tak ste išli do jedinej krčmy, ktorá tam bola a boli ste obklopení zase iba vojakmi z rôznych útvarov, ktoré sa tam nachádzali. No a potom, samozrejme, toto prostredie práve veľmi generovalo tú šikanu, tú mazácku vojnu…“
Miroslav Minár: „Boli aj také pokusy, že, ja som to zažil ešte vo Vyškove počas svojich štúdií, že dokonca v objekte školy v kasárňach, sa predávalo pivo. Neskôr, keď som teda pôsobil pri Plitvických jazerách v našom pešom prápore československom, tak sme prijali ten systém zásobovania Francúzov, ale Francúzi dostávali červené víno. To aj Karel Blaha, veliteľ, potom neskôr usúdil, že radšej vrátime sa k našim tradíciám, takže víno nebolo.“
PLNÁ POĽNÁ CHVÁLI
Miroslav Minár: „Keď sme pred vyše 20-timi rokmi spolu s vtedajším veliteľom 2. prieskumného práporu v Bardejove, podplukovníkom Luďkom Koňaříkom iniciovali, aby jednotke bol priznaný čestný názov po seržantovi Michalovi Strenkovi, netušili sme, že to bude mať pomerne rýchly spád. Rovnako, ako iniciatíva Veľvyslanectva Spojených štátov amerických umiestniť na jeho rodnom dome v Jarabine pamätnú tabuľu. No a keď bol prieskumný prápor v Bardejove zrušený, netušil som, či vôbec pamiatka na bojovníka americkej námornej pechoty z bitky o Iwo Jima, bude vôbec v názve niektorého vojenského útvaru zachovaná. Obával som sa, že meno Michala Strenka zapadne prachom. Dlhé roky tomu tak aj bolo. Avšak vďaka súčasnému veliteľovi 65. prieskumného práporu z Prešova, podplukovníkovi Mariánovi Brinčekovi, sa najhorší scenár nenaplnil. Hlavná veliteľka slovenských ozbrojených síl, prezidentka Zuzana Čaputová, vyšla v ústrety prešovským prieskumníkom a jednotke prepožičala čestný názov – Prieskumný prápor Michala Strenka. Ďakujeme.“
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár: „A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.“
