- Dátum: 24.01.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 26.19 MB
Plná poľná
[24.01.2020; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
"Nasledujúcich 30 minút bude patriť dvojici Miroslav Minár a Pavol Prelovský, ktorí aj dnes pre vás pripravili zaujímavé informácie spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili. Slovensko spomínalo na obete havárie AN24. * Otto Smik, výnimočný pilot RAF by mal 98 rokov. * Rok 2019 bol bohatý na výnimočné činy, nominujte aktérov do ankety Vojenský čin roka. * Medaily vypáleným obciam a osobnostiam v roku 75. výročia skončenia 2. svetovej vojny. * Prečo je svätý Šebastián patrónom vojakov? * Odvezte sa novým výťahom a spoznávajte bojisko pod Duklou."
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
"Od tragickej havárie vojenského špeciálu AN24 uplynulo v nedeľu 14 rokov. Na miesto pádu lietadla, tak napokon ako každý rok, smerovali spolu s pozostalými aj kroky vedenia rezortu obrany a Ozbrojených síl. Minister obrany Peter Gajdoš a náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky, generál Daniel Zmeko, si pamiatku 42 pasažierov tragického letu najskôr uctili priamo na kopci Borsó nad maďarskou dedinkou Hejce."
Peter Gajdoš, minister obrany SR:
“S mnohými, ako bývalý profesionálny vojak, som sa poznal osobne a samozrejme minulosť už nenavrátime, akokoľvek by sme to chceli, ale v súčasnosti nám zostáva to jediné reálne prísľub, že nikdy na nich nezabudneme a ja vravím, že ani nesmieme.”
Daniel Zmeko, náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR: “Ja osobne, vzhľadom na to, že moja profesná kariéra sa spájala aj s 21. mechanizovaným práporom v Trebišove, ktorý v tej dobe tvoril podstatnú časť rotácie v Kosove, som s týmto miestom aj osobne spätý a takisto aj s ľuďmi, ktorí tu položili svoje životy pri tejto nehode. Myslím si, že je podstatné, aby sme si ju každým rokom pripomínali a myslím že je podstatné, aby sme si pripomínali aj tých ďalších, pretože celkovo už 58 profesionálnych vojakov Ozbrojených síl položilo svoje životy v prospech Slovenskej republiky ďaleko za hranicami Slovenska a nám neostáva teda nič iné, len mať ich na pamäti, spomínať, stretávať sa s rodinami, pomáhať si navzájom a želať si, aby to číslo 58 už bolo konečné a nikdy nenavyšovalo sa.”
Miroslav Minár:
“Spomienkové stretnutia na počesť obetí leteckej havárie boli aj na ďalších miestach takmer po celom Slovensku. Napríklad v Trebišove, ako aj pri hrobe plukovník Štefana Ivana v Seredi. Svojich kolegov, osádku lietadla AN24, si uctili aj v dopravnom krídle generála Milana Rastislava Štefánika v Kuchyni. Hovorí veliteľ krídla, plukovník Peter Prokop.”
Plukovník Peter Prokop, veliteľ dopravného krídla generála Milana Rastislava Štefánika v Kuchyni:
“Aj my, u nás na útvare, si pripomíname pietnou spomienkou našich kamarátov, našich priateľov, ktorí položili svoje životy pri havárii lietadla AN24 na kopci Borsó v obci Hejce a takisto aj tento rok, v piatok 17. januára, sme si pripomenuli položením vencov a svätou omšou, ktorú celebroval biskup Rábek.”
Miroslav Minár:
Ja viem, pán plukovník, že vy máte svoju dôstojnú pastoračnú miestnosť. Na jednej zo stien sú aj portréty vašich kolegov a potom samozrejme aj priamo v priestoroch útvaru je taký pamätníček."
Peter Prokop:
“Tejto spomienky sa zúčastňuje celý útvar. V podstate tí, čo môžu, ktorí si neplnia svoje pracovné povinnosti, nájdu si chvíľu času, tak v podstate sa tejto pietnej spomienky zúčastňujú.”
Miroslav Minár:
“Vy ste medzi členmi osádky mali aj svojich kolegov, priateľov. Ako aj s odstupom 14 rokov spomínate na ich službu,na ich profesionalitu?”
Peter Prokop:
“Celá osádka, ktorá bola v tomto lietadle, v podstate mi bola známa a blízka vzhľadom na to, že to boli moji kolegovia, lietali sme spolu, vzhľadom na to, že aj ja som lietal typ AN26. Je to ťažké aj po tých štrnástich rokoch, keď sme na tom pietnom mieste, človeku sa tie myšlienky vracajú stále do tej minulosti a spomíname si aj na to čo sa stalo, ale hlavne na to v podstate, čo sme spolu prežili s tými mojimi kolegami a kolegyňou, ktorí odišli vlastne mladí na ten druhý svet a verím tomu, že vždy, keď sa dostanem na to pietne, alebo keď idem okolo toho pietneho miesta, ktoré tam máme, vždy nejaká tá myšlienka tou hlavou prebleskne.”
Miroslav Minár:
“Samozrejme nielen na osádku AN24 spomínate pri rôznych výročiach, ale aj na kolegov, ktorí pri plnení služobných povinností zahynuli.”
Peter Prokop:
“Neboli v tom sami, v tom lietadle bolo 42 ľudí, ktorí prišli o život. Poznal som aj niektorých. O to je to smutnejšie, že človek poznal tých ľudí. No a samozrejme pri príležitosti, keď si pripomíname Pamiatku zosnulých, nespomíname len na tých našich ľudí a v podstate na to konkrétne lietadlo ktoré padlo, ale v priestoroch, alebo teda v okolí letiska sa nachádzajú ďalšie pietne miesta, kde chodíme pravidelne každý rok klásť vence. Sú to piloti, ľudia od lietania, ktorí položili svoje životy pri plnení služobných povinní.”
Miroslav Minár:
“Na vlnách Rádia Regina počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Reláciu vysielame v premiére každý piatok o tomto čase na Rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Vypočuť si nás môžete aj v repríze v sobotu 30 minút po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany www.mosr.sk, alebo v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svojimi názormi, námetmi a pripomienkami môžete Plnú poľnú obohatiť aj vy. Píšte nám na adresu plnapolna@mod.gov.sk, alebo plnapolna@rtvs.sk. V ďalšej časti relácie si pripomenieme výročie narodenia veliteľa 127. stíhacej perute Britského kráľovského letectva, generálmajora in memoriam Otta Smika. Priblížime vám atmosféru stretnutia predstaviteľov vypálených obcí s vedením ministerstva obrany a velenia Ozbrojených síl v Múzeu Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici a v rubrike Týždeň v armáde sa zameriame aj na zrod novej tradície pod Martinskými hoľami. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac.”
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
“Ako si uctiť kolegov, ktorí v jednotke odviedli kus dobrej práce a pripomenúť im, aby na službu v nej nezabudli, ukázali v 11. mechanizovanom prápore v Martine. Časť svojej úspešnej vojenskej kariéry tu prežili major Vladimír Moško a kapitán Ján Sedliak. Aj vďaka tomu sa posunuli ďalej a zmenili svoje pôsobisko. Zástupca veliteľa práporu, major Vladimír Moško, od 1. januára 2020 už zarezáva na Generálnom štábe a kapitán Ján Sedliak bol vyčlenený na plnenie úloh v Akadémii Ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši. Obaja profesionáli boli ocenení zápisom na vojenskej kroniky 11. mechanizovaného práporu. Počas nástupu hlavní funkcionári jednotky odovzdali obom vojakom spomienkové dary a ďakovné listy. Po príhovoroch hostí vojaci svojim kolegom vzdali poctu slávnostným pochodom. No a major Moško a kapitán Sedliak opustili svojich kolegov veľkolepo, v bojových vozidlách pechoty. Plná poľná im na nových pôsobiskách želá veľa úspechov. 20. januára 1922 sa narodil veliteľ 127. stíhacej leteckej perute Britského kráľovského letectva, Slovák, generálmajor in memoriam Otto Smik. Jeho meno nosí Zmiešané letecké krídlo Sliač. Miestom jeho posledného odpočinku je cintorín v Slávičom údolí v Bratislave. Česť jeho pamiatke.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
"Nadšenci vojenskej histórie Slovenska sa už onedlho dostanú na vyhliadkovú vežu na Dukle novým rýchlovýťahom. Dejisko Karpatsko-duklianskej operácie, najkrvavejšej operácie 2. svetovej vojny na území Slovenska, si tak budú môcť pozrieť z výšky 49 metrov ešte pohodlnejšie a najmä bezpečnejšie. Nový výťah s väčšou kapacitou bude verejnosti k dispozícii už počas nadchádzajúcej letnej sezóny Vojenského historického múzea. Minister obrany Peter Gajdoš včera spolu s generálnym tajomníkom služobného úradu ministerstva obrany Jánom Hoľkom a s generalitou Ozbrojených síl v priestoroch Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici ocenili 108 miest obcí, ktoré boli vypálené počas 2. svetovej vojny. Pamätnou medailou k 75. výročiu Slovenského národného povstania a skončenia 2. svetovej vojny zároveň ocenili aj 35 významných osobností Slovenského národného povstania. Je dôležité o týchto udalostiach hovoriť a pripomínať si ich v súčasnej dobe, aby mladá generácia nepodľahla silnejúcim myšlienkam extrémizmu a vedela si na tieto udalosti vytvoriť vlastný názor, zdôraznil minister Gajdoš. Generálny tajomník služobného úradu Ján Hoľko vyjadril presvedčenie, že starostovia z ocenených obcí budú šíriť aj medzi obyvateľmi osvetu o tom, že fašizmus je nebezpečná ideológia. Ja sám pochádzam z obce Košarovce, ktorá bola ocenená. Jej obyvatelia pocítili zverstvá fašizmu v tej najkrutejšej podobe, keď ju nacisti vypálili. Tieto udalosti preto vnímam o to citlivejšie, pretože ich poznám z rozprávania mojich rodičov. A môj odkaz pre všetkých znie: Je našou povinnosťou bojovať proti extrémizmu v akejkoľvek podobe a za každých okolností. Príslušníci nemeckých represívnych zložiek, aj za pomoci slovenských prisluhovačov, vypálili 111 obcí. Fašistické represálie si vyžiadali 5304 obetí, ktoré boli pochované v 211 masových hroboch. Z územia Slovenska bolo v rokoch 1939-1945 z rasových dôvodov a za rôzne formy protifašistického odboja odvlečených do koncentračných táborov viac než 80 tisíc osôb, z ktorých takmer 70 tisíc zahynulo. Česť ich pamiatke! Podrobnú štatistiku vypálených miest a obcí vedie Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Jeho generálneho riaditeľa Stanislava Mičeva sme sa najskôr opýtali, či existuje nejaká metodika, na základe ktorej je obci či mestu udelený štatút “vypálená”.
Stanislav Mičev, generálny riaditeľ Múzea SNP Banská Bystrica:
“Dve základné podmienky. Hovoríme, že sa to týka obcí, kde minimálne štvrtina obce bola vypálená a druhá podmienka je, aby sa to nestalo v priebehu bojov, teda z bombardovania, alebo podobne, ale bolo to úmyselne zapálené nacistickými vojskami, alebo našimi gardistami, to je jedno. Čiže toto sú dve základné podmienky. Lebo samozrejme, že tých obcí a miest, ktoré boli zničené v rámci bojov bombardovaním, delostreleckou paľbou bolo ďaleko viac.”
Miroslav Minár:
My si sa kedysi dávnejšie rozprávali o tom, že ich 102, 105, dnes 111."
Stanislav Mičev:
“No je ich 111 momentálne. Nás veľmi teší, že sme zahájili tú akciu Sad života hore na Kališti, kde sa vysádzajú za každú vypálenú obec stromy a to zaujalo obce a začali nám posielať podklady, aby sme ich zaradili do zoznamu. Aj teraz je situácia taká, že bude vyznamenaných postupne 111 obcí, ale už sa nám prihlásilo len z východného Slovenska ďalších 30 až 40, ktoré žiadajú o zápis do tohto zoznamu a my samozrejme preverujeme tieto veci. Kolegovia, alebo kolegyňa, chodí do archívov na mieste, do oblastných, zisťuje, či tie údaje sú pravdivé. Pozeráme obecné a mestské kroniky, aby sme verifikovali údaje. Ak sa to potvrdí, zaradíme ich do zoznamu.”
Miroslav Minár:
Objavujú sa aj také polemické názory, že keby nebolo Slovenské národné povstanie, že Nemci by nikdy neokupovali Slovensko, nikdy by sa nedopustili takých zverstiev, ako sa dopustili v týchto vypálených obciach."
Stanislav Mičev:
"No to je potom aj logicky sa zamyslieť nad tým, že keby nebolo nacistického Nemecka, my sme neboli ich spojenec a nešli na východnú frontu, tak by sa správali aj vojská Červenej armády ku nám úplne inak, ako sa často hovorí, že sa správali. Ale oni sa správali ešte slušne oproti ostatným krajinám, samozrejme. A treba si teda povedať, že či sme boli vo vojne so spojencami, alebo neboli. A treba sa opýtať zároveň aj to, do akej miery nacisti dôverovali slovenskej armáde. Vôbec nedôverovali. Vieme, že na východnej fronte ich stiahli z bojiska, pretože naši prebehovali na druhú stranu, v Taliansku nemali k nim žiadnu dôveru, takisto tam prebiehali k talianskym partizánom a Nemci, si treba trošku zvážiť, viete, veľa sa hovorí o tom, že to bolo preto, lebo partizáni robili deštrukcie, trate poškodzovali, zastrelili misiu v Martine a neviem čo. To sú všetko nezmysly. Treba si pozrieť jednoducho mapu frontu a treba si uvedomiť, že 23. augusta, čiže to je nejakých pár dní, 6 dní pred povstaním, Rumunsko prešlo na stranu spojencov a naraz sa začal front hýbať smerom k Maďarsku. Čo zostávalo nacistickému Nemecku? Malo to ten klin slovenský s armádou, ktorej nedôverovalo, tak to bolo treba okupovať. To je nezmysel, že Slovenské národné povstanie nevzniklo skôr. Najskôr začali nacisti okupovať, to bolo o pol piatej ráno, vykladali už pred Žilinou obrnené transportéry a ďalšie veci a major Dobrovodský tam už poslal prvé dva prápory a až večer 20.30 bolo vyhlásené povstanie. Tak ako to je? Oni prišli preto, lebo začalo povstanie? Nie, oni prišli a preto začalo povstanie. To sú historické súvislosti."
Miroslav Minár:
Najmä v ostatných rokoch, pán Mičev, pri rôznych spomienkových podujatiach, vo veľkom počte asistujú vojaci Ozbrojených síl Slovenskej republiky."
Stanislav Mičev:
“Ja si myslím, že Slovenské národné povstanie ako také, je to najsvetlejšie v dejinách, o čo sa môže armáda Ozbrojenej sily Slovenskej republiky oprieť. Je to celkom iste odkaz ich dedov a pradedov, ktorí dokázali zdvihnúť zbraň na obranu vlastného územia. Je to obrovský príklad a zase na druhej strane musím povedať, že bez pomoci armády si ja napríklad neviem predstaviť, že by sme organizovali tie veľké akcie, ako je Slovenské národné povstanie, oslobodenie a ďalšie. Tam je ten vklad armády, ktorý sa nedá vyjadriť finančne, ale hlavne po morálnej stránke tá pomoc je obrovská. Celé zázemie nám robí armáda v podstate aj a som naozaj rád, že tomu tak je. Máme v armáde takú oporu.”
Miroslav Minár:
“To potom má vplyv aj na to, že napríklad niektorí vojaci, niektoré jednotky, si pod svoju gesciu zobrali aj chátrajúce pamätníky.”
Stanislav Mičev:
“Áno, je to pravda a to je veľmi dobre a takto by to malo byť tam kde sa to dá, lebo SPB, my a armáda by mali byť hlavní nositelia toho odkazu SNP.”
Miroslav Minár:
“Fašistické represálie od septembra 1944 do apríla 1945 postihli celé Slovensko, aj dedinku Miezgovce, neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Dlhoročným starostom obce je vojnový veterán z misie OSN UNPROFOR Juraj Trgiňa.”
Juraj Trgiňa, starosta obce Miezgovce:
“Tak naša obec bola vypálený 29. októbra 1944. Vlastne bola to odplata za pomoc našich občanov partizánom, ktorí bojovali v Strážovských vrchoch, no a obeťou vlastne toho vypálenia bolo, že vyhorelo 38 rodinných domov, Nemci vypálili stodoly, obecnú školu, no a ľudí odvliekli do okresných Bánoviec nad Bebravou, do mešťanky, bývalej školy, kde ich potom triedili, ženy a deti teda pustili a mužov zobrali do Nitry. Konca vojny sa potom nedožili desiati naši občania.”
Miroslav Minár:
“Vy si túto udalosť pravidelne pripomínate.”
Juraj Trgiňa:
“My sme obec, ktorá vlastne si nepripomína len toto smutné výročie, ale pravidelne každý rok výročie oslobodenia.”
Miroslav Minár:
“K týmto udalostiam, pán starosta, máte trošku len bližšie ako ostatní vaši kolegovia, ktorí tu boli v Banskej Bystrici, pretože ste vojnovým veteránom a mali ste tú česť podieľať sa na prvopočiatkoch misie UNPROFOR v službe nášho ženijného práporu. Tie myšlienky a zážitky sú ešte čerstvé.”
Juraj Trgiňa:
“No určite. Odchádzal som zo Serede, bolo dvanásť prevozov, v šiestom prevoze, bolo to 13. mája 1993 a vrátil som sa vlastne z UNPROFOR z bývalej Juhoslávie v decembri 1994. Bol som súčasťou ženijného stavebného družstva, najprv manipulantom, potom som bol jeho veliteľom a vlastne naša úloha bola, opravovali sme mosty, školy, no a riešili sme aj takú logistiku všetkých ostatných práporov UNPROFORu. Stavali sme ubytovacie bunky a potom sme, po prechode frontu sme stavali aj strážne veže na neutrálnych pásmach.”
Miroslav Minár:
“Dôležitou súčasťou bola aj pomoc.”
Juraj Trgiňa:
“Keď si na to spomeniem, ešte teraz sa mi trasie hlas. Viete, tam bola vojna už tri roky keď sme tam prišli a deti, ktoré dovtedy nič iné nevideli len zbrane a skrátka žili s vojnou, tak nevedeli napríklad čo je jogurt, pomaranč, banán, tak sme ich takto ešte zásobovali aj s takýmito pôžitkami pre nich.”
Miroslav Minár:
“Od Dukly postupujúce vojská Sovietskej armády a Prvého československého armádneho zboru často prechádzali územím spálenej zeme. Zanechali ju za sebou špeciálne nacistické komandá. Krutý osud postihol aj obce Turany nad Ondavou a Piskorovce. Hovoria starostovia obcí Ján Jakubov a Magdaléna Šatníková.”
Ján Jakubov, starosta obce Turany nad Ondavou:
“Keďže tieto veci viem len z počúvania, kronika z tohto obdobia sa nezachovala, viem, že v našej obci pravdepodobne sídlila aj Hlinkova garda, aj nemecké fašisti, ktorí údajne mali ustajnené kone v rímskokatolíckom kostole a keď už ich tlačila Sovietska armáda, v novembri v roku 1944, dovolili, na rozdiel od obce Tokajík, dovolili Turančanom, aby evakuovali do susedných okolitých obcí a obec našu zapálili.”
Miroslav Minár:
“Koľko domov ľahlo popolom?”
Ján Jakubov:
“Neviem vám to presne povedať, zhruba 15 mohlo byť domov, lebo usudzujem iba podľa toho, že sú rovnaké stavby, ktoré štát staval tým ľuďom, ktorí bývali v týchto domoch, ktoré boli vypálené.”
Miroslav Minár:
“Čo pre vás znamená skutočnosť, že dnes ste aj v mene občanov prezvali pamätnú medailu k 75. výročiu Slovenského národného povstania a skončenia 2. svetovej vojny?”
Ján Jakubov:
“Je to veľké, hlavne veľké memento a poďakovanie tým ľuďom, ktorí sa zúčastnili toho odboja, ale aj ponaučenie do budúcna. Tak ako aj bolo povedané vo vnútri v sále, aby sa táto skutočnosť znova neopakovala.”
Magdaléna Šatníková, starostka obce Piskorovce:
“V našej obci sa udiala taktiež veľká tragédia, podobne ako s ostatnými obcami. Už skrz toho, že môj dedo a moja babka, ktorí boli ročník 25 až 21 narodenia, obetovali svoje životy a svoje rodiny a moja babka spomína stále, že bola tou odbojárkou až do konca svojho života. Do dnešného dňa sú v našej obci tí, ako pani a ženy, vdovice, ktoré stratili svojich manželov a mužov ženy stratili. Celý život prežili pri ťažkej biede a sú ešte u nás tie zemľanky, zakopanky, tie pôvodné miesta, kde sa ľudia ukrývali pred tými tragickými bojmi.”
Miroslav Minár:
“Dedinka Víťazoslav, neďaleko Humenného, bola tiež zrovnaná so zemou. Potom, čo nacisti obyvateľov vyhnali z domov, obec podpálili. Do tla zhorelo 41 domov. Starostka obce Veronika Pošíková.”
Veronika Pošíková, starostka obce Víťazoslav:
“Naša obec bola vypálená v roku 1944 takým spôsobom, že občania, ktorí stihli, tak utekali z domovov, museli opustiť svoje domovy a veľa partizánov bolo z obce, tak kvôli tomu bola obec vypálená.”
Miroslav Minár:
“Ako si pripomínate túto tragédiu, ktorá sa stala?”
Veronika Pošíková:
“Každý rok pri Dni obce minútou ticha. Momentálne máme 307 občanov.”
Miroslav Minár:
“Máte vo vašej obci niekoho, kto bol nejakým spôsobom spojený, alebo je stále spojený s Ozbrojenými silami Slovenskej republiky?”
Veronika Pošíková:
"V našej obci síce momentálne vojaka nemáme, ale máme duchovného v Ozbrojených silách, Marka Trochana, ktorý pôsobil v našej farnosti, farnosti Ohradzany ako duchovný a sme naňho veľmi hrdí. Pozdravujeme ho.
Miroslav Minár:
“Medaily k 75. výročiu SNP a skončenia 2. svetovej vojny boli in memoriam udelené aj povstaleckým generálom, veliteľom, ale aj osobnostiam, ktoré rozvíjajú odkaz povstania. Za redakciu Obrana prevzal ocenenie vedúci oddelenia rezortnej tlače Miloslav Ščepka.”
Miloslav Ščepka, vedúci oddelenia rezortnej tlače časopisu Obrana: “To ocenenie vnímam ako ohodnotenie práce všetkých, ktorí sa podieľali na obrane od jej vzniku, cez všetky tie peripetie, keď bola dvojtýždenníkom, týždenníkom, až po tú dnešnú podobu. Sú to desiatky ľudí, ktorí vykonali naozaj skvelú prácu. Navyše už samotným názvom sa hlásime k oveľa staršej tradícii, k časopisu amerických Slovákov Obrana, ktorý vznikol v Clevelande v roku 1914 pri začiatku 1. svetovej vojny s cieľom posilniť vlasteneckého ducha Slovákov, motivovať amerických Slovákov, aby podporovali vznik Československa a vlastne presadenia národných ambícií Slovákov doma v starej vlasti. Obrana, ako mesačník, má k histórii veľmi blízko a samozrejme veľmi čerpáme aj z novších dejín, z 2. svetovej vojny, z takých tradícií, ako Slovenské národné povstanie a programovo sa venujeme pamätníkom, očitým svedkom, povstalcom, účastníkom odboja.”
Miroslav Minár:
“Samozrejme my pravidelne v Plnej poľnej listujeme v časopise Obrana. Viete čo, mňa zaujalo najmä to, že sa vám darí pri významných výročiach robiť aj také tematické strany, kde je veľmi dobrá grafika, kde sú udalosti jednoduchým spôsobom zvýraznené, naznačené. Myslím si, že to je zároveň aj taká dobrá pomôcka pre pedagogických pracovníkov, školy, lebo váš časopis je možné nájsť aj na stredných a vysokých školách.”
Miloslav Ščepka:
“Áno, približne polovica nákladu smeruje do vnútra rezortu, to znamená do Ozbrojených síl a polovica nákladu nášho časopisu ide na stredné a vysoké školy. Našim cieľom je ukázať tú nedávnu históriu, ktorá často v osnovách učebných býva obchádzaná, alebo zanedbávaná aj z iného uhla, ako stále živú záležitosť, ktorá aj cez tých veteránov, ktorých oslovujeme, ktorá je stále živá a ktorá sa nás dotýka a ktorá nie je len nejakou stránkou v učebnici, aj teda iné formy, iné spôsoby, ako ľuďom ukázať. Takže tie dejiny nie sú niečo abstraktné, čo je mimo nás, ale že každý dnešný deň vychádza z tých predchádzajúcich.”
Miroslav Minár:
“Vám sa darí na stránkach Obrany prinášať aj životné príbehy mnohých vojnových veteránov, účastníkov povstania, o ktorých verejnosť trošku menej vedela a vie.”
Miloslav Ščepka:
“Mňa zaujalo niečo, čo je spoločné a to je pri týchto ľuďoch ich jednak samozrejme statočnosť, ale aj skromnosť, citlivosť, dalo by sa povedať, že nezištnosť. Nikto z nich neberie sám seba ako hrdinu. Oni sa berú ako obyčajných ľudí, prostých, jednoduchých, ktorí sa dostali do okolností, v ktorých ich výchova, ich morálka, ich etika nedovoľovala postupovať ináč. A to je dnes veľmi vzácne. To je niečo, s čím sa dnes nestretávame, alebo stretávame málokedy ako s pozitívnou hodnotou. A ja si myslím, že bez toho ani Slovensko ako štát, ani my ako ľudia, nemôžeme fungovať ďalej. A treba to pripomínať a som veľmi rád, že máme priestor na to, aby sme to robili.”
ČO JE PRED NAMI
Miroslav Minár:
“29. februára je uzávierka ankety Vojenský čin roka 2019. Uplynulý rok bol bohatý na udalosti, pri ktorých asistovali vojaci i zamestnanci rezortu obrany. Nominujte ich na spoločenské ocenenie. Všetko podstatné o ankete sa dozviete aj na webovej stránke ministerstva obrany www.mosr.sk. Aj v tomto roku bude na Slovensku veľké medzinárodné vojenské cvičenie s názvom Slovenský štít. Bude až na jeseň, ale s jeho prípravou sa začalo už dávno pred cvičením Slovenský štít 2019. V priestoroch Generálneho štábu v bratislavských Kutuzovových kasárňach sa zišli účastníci úvodnej plánovacej konferencie, na ktorej podľa zámeru náčelníka Generálneho štábu, generála Daniela Zmeka, majú byť stanovené základné piliere, na ktorých bude stáť architektúra celého cvičenia Slovenský štít 2020. Mojim zámerom je zapojiť je do cvičenia takým alebo onakým spôsobom takmer všetky útvary a zariadenia Ozbrojených síl, uviedol na margo cvičenia generál Zmeko.”
Z HISTORICKÉHO KALENDÁRA
Miroslav Minár:
“Svätý Šebastián bol mučeníkom. Narodil sa v 3. storočí v Miláne a zomrel 20. januára 288 v Ríme. Legenda hovorí, že bol vojakom cisára Sarina. Úmyslom mladého kresťana bolo pomáhať uprostred pohanov a prenasledovateľov tým, ktorí verili v Krista. Keď sa Dioklecián vo svojej nenávisti ku kresťanom dozvedel, že vojak Šebastián, ktorého si mimochodom veľmi vážil, je veriacim kresťanom, dal ho priviazať ku kolu a prebodať šípmi. Mladá vdova Irena chcela vziať mučeníkovo telo a pochovať ho, ale všimla si, že Šebastián žije. Ujala sa ho a starala sa o neho. Keď sa Šebastián uzdravil, prišiel k Diokleciánovi a obvinil ho zo zločinu prenasledovania kresťanov. Cisár ho dal opraviť. Svätý Šebastián sa za tento čin stal patrónom vojakov. Ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov, mons. František Rábek si svätého Šebastiána vybral ako patróna ordinariátu. Jeho meno nesie aj Katedrála svätého Šebastiána v bratislavských Krasňanoch na Peknej ceste.”
