- Dátum: 25.08.2023
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 24.61 MB
[25.08.2023; Rádio Regina; Plná poľná; 21:10; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota.
Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
- Slovensko si splnilo dôležitý medzinárodný záväzok. Zlikvidovalo kazetovú muníciu, prsty v tom mali EOD-ťáci z Novák.
- Okupáciou Československa sa sny mnohých vojakov rozsypali ako črepiny rozbitého porcelánového prasiatka. Aj o týchto snoch a črepinách sa hovorilo na 15. konferencii Združenia vojenskej obrody Slovenska.
- SK Dejiny, seriál RTVS sa zameria aj na smutné roky v našej histórii 1938 a 1939. Dozviete sa, ako sa v týchto časoch vyvíjala armáda.
- Zapojte sa do 10. ročníka Cyklojazdy na počesť Slovenského národného povstania. Do peletónu vás spoločne pozvú kolegyňa z Banskej Bystrice Monika Pastuchová a prezident Únie vojnových veteránov plukovník vo výslužbe Pavol Marko.
- A na záver vás pozveme k počúvaniu ďalšieho vojenského príbehu. V Portrétoch vám Rádio Regina predstaví dlhoročného veliaceho poddôstojníka štábneho nadrotmajstra Rastislava Bodnára.
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár: „EOD-ťáci z Novák dnes zavŕšili takmer 12-ročné úsilie a zahlásili, že na Slovensku boli zlikvidované posledné zvyšky kazetovej munície. Na záverečné práce vás pozýva nadrotmajster Michal Mieres.“
Michal Mieres: „Nachádzame sa v priestoroch leteckej strelnice, resp. v priestoroch VTSU jama C. Tu je nadrotmajster Mieres, spolu so mnou je tu riadiaci zamestnania nadporučík Jozef Mráz.“
Jozef Mráz: „Všetci sme sa tu zišli na to, aby sme splnili záväzky Slovenskej republiky, ktorým sa zaviazal v roku 2008, a to je prístup k dohovoru o zákaze kazetovej munície. Jednu z úloh bolo aj zlikvidovať všetky zásoby kazetovej munície, ktorými Slovenská republika disponovala a malo sa to spraviť práve do konca roka 2023. A my, ako ozbrojené sily, ako EOD, sme to dostali za úlohu túto kazetovú muníciu zničiť. Takže vykonávame tu činnosť, ktorá spočíva najprv v dekompletizácii munície, čiže sa porozoberá, vyberá sa submunícia a tá sa následne ukladá do jám a pyrotechnicky sa ničí. Takže toto zamestnanie nám zaberie dva týždne. Týmto rokom sa tá kazetová munícia zničí úplne do nuly, čiže Slovenská republika bude môcť pre OSN deklarovať a pre NATO, že nedisponujeme žiadnymi zásobami kazetovej munície. Kazetová munícia a ničila dokopy 12 rokov. Bolo to v cyklických likvidáciách každý rok dva týždne.“
Michal Mieres: „Všetky činnosti sú na povel a povelovú techniku už bude hovoriť riadiaci prác a riadiaci celého zamestnania nadporučík Jozef Mráz.
Jozef Mráz: „Tie jamy sú rozdelené, takže očný kontakt so mnou jedna, dva, tri, štyri. Jedna až štyri pripraviť.“
Michal Mieres: „Pyrotechnici si teraz pripravujú zápalnicu, zarezávajú do šikma, aby sa im lepšie zapaľovala a keď budú pripravení zahlásia a bude nasledovať ďalšia činnosť.“
Jozef Mráz: „Riadiaci si nachystá stopky.“
Michal Mieres: „Áno, veľmi dôležitá vec, aby sme vedeli, kedy prídu výbuchy.“
vojak: „Jedna pripravený!“
vojak: „Dva pripravený!“
vojak: „Štyri pripravený!“
Jozef Mráz: „Jedna, páľ! Zapol som stopky, dávame rozostupy medzi jednotlivými výbuchmi, aby nám sa nestalo, že dokopy splynú výbuchy, lebo musíme narátať koľko je jám, koľko musí byť výbuchov.“
vojak: „Štyri horí! Horí, do krytov!“
Michal Mieres: „Teraz sa premiestnime do krytov, kde počkáme stanovený čas, ktorý je približne päť minút a tam budeme v kryte počúvať výbuchy a počítať, či sme svoju činnosť spravili dôsledne. Prvá jama bola dobre nakrytá. Takže štyri výbuchy potvrdili, že všetka munícia bola zničená výbuchom. Takže dnešný deň je úspešne skončený, ešte pyrotechnik vykoná previerku jamy, či je všetko dôkladne zničené a ďalší deň môže pokračovať rozoberaním ďalšej munície a ničením.“
Miroslav Minár: „Palec hore, chlapci z Novák. Máte náš rešpekt a z Plnej poľnej pochvalu. Ďakujeme.“
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: „Aj za účasti ministra obrany Martina Sklenára, sa v utorok stretli členovia Združenia vojenskej obrody Slovenska na svojej 15. celoštátnej konferencii. Bol pritom aj šéfredaktor rezortného časopisu Obrana Pavol Vitko. Konferencia sa symbolicky uskutočnila pri príležitosti 55. výročia okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy.“
Pavol Vitko, šéfredaktor časopisu Obrana: „Čo sa týka odporu vojakov Československej ľudovej armády, vieme dobre, že v podstate hneď po polnoci prišiel rozkaz, ktorý zavelil ostať v kasárňach, zachovať pokoj. Viac-menej sa dá povedať, že celá veľká dobre vycvičená, dobre vyzbrojená československá armáda to poslúchla s tým, že bol prípad vojakov výsadkárov v Holešove, ktorí s časťou zásob odišli do lesov a pripravovali sa na zásah, ale potom sa vrátili, pretože jasné, že tá situácia sa pohla inde. Lenže v kasárňach to vrelo, vojaci boli proti. Veľká väčšina vojakov, možno že absolútna väčšina bola proti okupácii. Brali to ako zradu. Brali to ako zradu aj tí, ktorí so sovietskymi vojakmi cez 2. svetovú vojnu bojovali bok po boku, teda slúžili a teraz ich tu mali, už nie v pozícii osloboditeľov, ale v pozícii okupantov. Takže viacerí sa zapájali do rozličnej ilegálnej činnosti. Pomáhali s vysielačkami v prospech Slovenského rozhlasu napríklad. Na prezentácii knihy Porcelánové prasiatko sme mali Fedora Mikoviča, ktorý ilegálne vysielal zo Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici a pomáhal mu jeden podplukovník a jeden práporčík a ten práporčík vlastne vysielalo sa z jeho bytu vojenskou vysielačkou, za čo bol nielen vyhodený z armády, ale bol aj podmienečne odsúdený za trestný čin. Boli to rozličné schôdze, kde vojaci protestovali, boli to rozličné plagáty, boli to výzvy atď., a účasti na demonštráciách. A aj také napríklad, v roku 1969 československí hokejisti vyhrali nad Sovietskym zväzom dvakrát na Majstrovstvách sveta v Štokholme a na prezentácii knihy Porcelánové prasiatko sme mali pána plukovníka vo výslužbe Gejdoša, ktorý bol mladý nadporučík, aj on išiel oslavovať, išiel do tej demonštrácie, hral za Duklu Hodonín, vraví, my sme si nebrali žiadne plagáty, transparenty, my sme si zobrali hokejky a oslavovali sme toto víťazstvo. Za odmenu, v úvodzovkách, bol vyhodený z armády na ulicu, bol vyhodený aj z vysokej vojenskej školy, kde študoval diaľkovo na akadémii v Brne a jeho prvá práca bola kopanie melioračných kanálov s partiou rómskych kolegov.
Združenie vojenskej obrody Slovenska vzniklo ešte ako federálna organizácia na jar 1989 v rámci jednej z disidentských skupín v Prahe. Boli to dvaja českí dôstojníci a jeden slovenský a v rámci Nežnej revolúcie sa veľmi rýchlo dali dokopy, skonsolidovali, vytvorili organizáciu a už v decembri mali v pražskom Dome armády taký zraz, kde ich bolo niekoľko tisíc, vytvorili organizáciu, ktorá bola veľmi silná. Môžeme si uvedomiť, že jej sila spočívala v tom, že za Československa, vlastne v tých pookupačných normalizačných rokoch bolo vyhodených z armády okolo 12-tisíc vojakov a zamestnancov vojenskej správy. Z toho 1400 na Slovensku. Samozrejme, neboli to 50-te roky, keď ľudia vyhodení z armády končili vo väzení, alebo nedajbože ešte horšie, ale ostali ako občania druhej kategórie. Málokedy sa im podarilo nájsť si primerané zamestnanie, z pilota, učiteľa lietania bol taxikár, z podplukovníka finančnej služby bol vrátnik v hoteli atď., atď. Niektorým sa podarilo, snažili sa, uchytili sa niekde, ale nikde na tých vyšších funkciách, pretože žiť s tým biľagom občana druhej kategórie politicky nespoľahlivého a ešte politicky nespoľahlivého vojaka, boli veľmi ťažké a týkalo sa to aj ich rodín, manželiek a ich detí. To znamená, že prvým cieľom tejto obrody, ktorá sa v Čechách volá Združení rehabilitovaných dôstojníkov u nás Vojenská obroda Slovenska, bolo rehabilitácie. Tie sa podarili. Boli všetci politicky rehabilitovaní v roku 1999-1991. Následne to bola reaktivácia, oni s tým ani nerátali, ale to im ponúkol vtedajší minister obrany Vacek, ich to dosť zaskočilo, že teda už je to dlho a 20 rokov atď. Napriek tomu sa to podarilo a niekoľko tisíc vojakov, viac v Čechách, oveľa viac v Čechách, samozrejme, ako na Slovensku, aj reaktivovalo. Najvyššie postavení z týchto rehabilitovaných vojakov bol armádny generál Pezl, ktorý bol posledný federálny náčelník Generálneho štábu a prvý náčelník Generálneho štábu Armády Českej republiky. U nás, na Slovensku, až také vysoké hodnosti nedosiahli, ale mali sme vojenských pridelencov napríklad, predstaviteľov medzinárodných organizácii, riaditeľa Vojenského výskumného ústavu, alebo Vojenského opravárenského podniku atď. Takže áno, aj u nás sa im podarilo vrátiť sa do služby, niektorí. Jednou z veľkých tém bolo aj odškodnenie týchto vojakov. Musím povedať, že vojaci do istej miery získali viac ako iní, pretože im bolo zarátané tie roky, čo boli mimo služby. To znamená, že boli vyhodení v roku 1973, do roku 1989 sa im zarátalo ako keby slúžili. No ale to nič nemení na tom, že za tú dobu, čo trebárs robili v tých pomocných prácach atď., boli finančne veľmi, veľmi škodní, ale toto sa im už nepodarilo. Takisto ani v Čechách. Organizácia pokračuje vo svojej činnosti, aj keď ona nešla tou cestou, že by prijímala mladých ľudí a podobne. To znamená, že na Slovensku z tých 1200 ľudí je v organizácii už iba 32 ľudí. Celkove aj tí, čo nie sú v organizácii, je ich možno o niekoľko desiatok viac, ale ešte existujú a je dôležité, že vlastne nesú takú tú štandardu pamäte z roku 1968, že to boli oni, ktorí sa vzopreli okupácii, boli proti okupácii a potom za to trpeli.“
Miroslav Minár: „Pavol Vitko sa príbehom mnohých vojakov z povolania dlhodobo venoval. A je dobre pre historickú pamäť národa, že si to nenechal iba pre seba. Na už spomínanej celoštátnej konferencii Združenia vojenskej obrody Slovenska, totiž bola uvedená do života jeho nová publikácia s názvom Porcelánové prasiatko.“
Pavol Vitko: „Táto kniha je zložená z príbehov vojakov, ktorí boli perzekvovaní a vyhodení z armády, pretože o okupácii už veľa vojenských historikov aj historikov vo všeobecnosti napísalo veľa dobrých kníh, ale nevenovali sa osudom jednotlivých ľudí, jednotlivých vojakov. A ja som sa teda o to snažil, písal som o nich možno 15 rokov a posledné tri roky som a im venoval veľmi, veľmi intenzívne a jeden z týchto príbehov hovorí o tom, že jeden dôstojník v Poprade bol takisto vyhodený na ulicu. A pre nich bolo veľmi ťažké si nájsť prácu, trvalo to dlhý čas, vždycky to bolo niečo také podradnejšie a on sa dostal v tomto medziobdobí do takej situácie, že doslova nemali kúpiť za čo chleba. Tak zobral kladivo a bol nútený svojim deťom rozbiť porcelánové pokladničky, porcelánové prasiatka. A on hovorí, že bol vrchol jeho ľudského poníženia. Ako vojak bol hrdý, mocný, pevný chlap a keď musel urobiť toto, tak sa zároveň na márne kusy, ako to prasiatko na tie márne črepy, rozleteli aj jeho sny o socializme s ľudskou tvárou, ktoré vlastne zničili okupačné tanky sovietskej armády a armád Varšavskej zmluvy.“
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár: "A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a tipy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk.
Už o chvíľu budeme pokračovať v letnom seriáli SK Dejiny, kde sa pozrieme na vývoj v armáde v tragických rokoch 1938 a 1939. Pozveme vás na jubilejný 10. ročník cyklojazdy na počesť Slovenského národného povstania a dozviete sa, že hosťom relácie Portréty na Rádiu Regina, bude bývalý dlhoročný veliaci poddôstojník, štábny nadrotmajster Rastislav Bodnár. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac.“
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: „Hosťom Ľubomíra Bajaníka v septembrovej edícii SK Dejiny na programovej Dvojke RTVS, bude historik Vojenského historického ústavu ministerstva obrany Igor Baka.“
Ľubomír Bajaník, redaktor: „Mobilizácia Mníchov, viedenská arbitráž, to bola veľká trauma pre celú spoločnosť aj pre samotnú armádu. V roku 1938 teda Československo musel aj po viedenskej arbitráži, keď hovoríme o Slovensku, odstúpiť južnú časť územia Maďarsku. Ako sa to, pán Baka, dotklo vojenskej infraštruktúry?“
Igor Baka, historik, Vojenský historický ústav MO SR: „Obranyschopnosť toho štátu sa výrazne zhoršila. Inak to bolo dané tým, že sa výrazne znížil počet obyvateľov, keďže muselo Československo odstúpiť jednak Nemecku a neskôr aj Poľsku a viedenskou arbitrážou aj Maďarsku značný počet obyvateľstva, okolo tretiny obyvateľstva z toho pôvodného počtu 15 miliónov obyvateľov. To malo veľký dopad aj pre armádu, musel sa výrazne znížiť počet, čiže tá armáda už nebola tak obranyschopná ako bola v predchádzajúcom období. Takisto bol veľký problém s tým, že ostali pomerne veľké hranice s tými štátmi, v ktorých sa počítalo, že to budú nepriatelia. Ťažisko obrany sa malo koncentrovať na Slovensko, pričom tu bol veľký problém, pretože tá hranica pôvodná s Maďarskom, v podstate tá veľkosť tej hranice zostala naďalej, aj keď teda Slovensko prišlo o tie južné územia, ale teda znížila sa hĺbka obrany. Čiže prišli sme o prírodné prekážky, ako bola napríklad rieka Dunaj a podobne. Na druhej strane museli čeliť ďalším veľkým problém, a to boli požiadavky, ktoré po tom 6. októbri, po vyhlásení autonómie, predkladala Hlinkova slovenská ľudová strana. A tie požiadavky sa týkali aj armády, dožadovali sa teritoriálneho doplňovania vojska. Čiže na Slovensku mali byť vytvorené čisto slovenské jednotky podľa ich predstáv, čo bolo, samozrejme, nereálne. Ale ľudáci sa dožadovali, samozrejme, ďalších vecí. Oni si ako keby neuvedomovali, že v podstate ak chceme byť zabezpečení, chceme mať zabezpečenú obranu proti prípadnej agresii zo strany Maďarska ďalšej, tak tu musí byť dostatočný počet vojakov. Ale to sa nedalo bez tých českých vojakov. A zvlášť bola ťažká situácia, čo sa týkalo dôstojníkov, keďže Slovákov bolo ako dôstojníkov v tej československej armáde nejaké 3-4 percentá, čo bolo strašne málo. Čiže Slovákov dôstojníkov bolo nejakých 450 v tom roku 1938. Keby sa naplnili tie predstavy ľudácke, tak by nemal kto veliť tým jednotkám na Slovensku. Čiže toto boli veľké problémy, ktoré bolo treba riešiť. Samozrejme, oni sa dožadovali rýchlo povyšovania slovenských dôstojníkov, čo samozrejme, medzi Čechmi slúžiacimi na Slovensku a medzi slovenskými dôstojníkmi vyvolávalo animozity rôzne. Tá situácia sa, samozrejme, zhoršovala. Do toho začali sa na Slovensku tvoriť Hlinkove gardy. Čiže paramilitantná fašizoidná organizácia, ktorá v predstavách Hlinkovej slovenskej ľudovej strany mala tvoriť akýsi základ budúcej armády. Samozrejme, tá Hlinkova garda sa vyznačovala takým silným nacionalizmom, čechofóbiou, antisemitizmom.“
Ľubomír Bajaník: „Akú mali predstavu o nábore členov Hlinkovej gardy?“
Igor Baka: „No mali rôzne predstavy. Samozrejme, oni si to predstavovali potom v neskoršom období dokonca chceli ako povinnú tú Hlinkovu gardu. Do toho prišli vlastne tie marcové dni, známy tzv. Homolov puč. Čiže zosadenie tej slovenskej vlády, vyhlásenie akejsi teda, stanného práva, moc na Slovensku prebrala armáda. Toto vieme dobre, že využil Adolf Hitler, ktorý bol už v tom čase celkom jasne presvedčený o tom, že Československo musí zmiznúť z mapy Európy. No a vieme dobre, čo sa stalo, tie udalosti sú pomerne známe, čiže došlo k rozbitiu Československa, vytvoreniu potom aj samostatného Slovenského štátu, pod teda kontrolou Nemecka.“
Ľubomír Bajaník: „A by ma zaujímalo, že do akej miery bola práve počas toho Homolovhu puču nasadená práve armáda, práve niekoľko dní pred 14. marcom 1939. Ako ona zasiahla vôbec?“
Igor Baka: „V podstate ona prebrala vlastne právomoci, obsadzovala úrady dôležité, tie kľúčové úrady, ale nielen armáda, ale aj četníci či žandári, ktorí boli sem čiastočne prevelení vlastne spoza rieky Moravy. Boli pozatýkaní niektorí predstavitelia verejného života politického. Samozrejme, nebolo to tak, jak to prezentovala potom neskôr ľudácka propaganda, že bolo cieľom tohto procesu zvrátiť ten vývoj po 6. októbri. Naopak, ako autonómia mala naďalej pokračovať, len v podstate sa malo zamedziť tým excesom. Tomu, že tá ľudácka vláda sa usilovala v podstate o nejakú samostatnú zahraničnú politiku a v podstate príliš nerešpektovala tú československú vládu.“
Ľubomír Bajaník: „Vznikla nám teda vojnová Slovenská republika 1939 marec a zákonite odchádzajú aj nielen z armády, ale aj z iných funkcií Česi, českí dôstojníci. Ako sa to prejavilo na fungovaní a pripravenosti slovenskej armády?“
Igor Baka: „Dosť výrazne treba povedať. Ako tá armáda naozaj, počet tých dôstojníkov, Slovákov bol v podstate mizivý. Samozrejme, okamžite po tom 14. marci začali veľký nábor robiť, prijali vojakov zo zálohy, museli si časť Čechov ponechať. Došlo k situácii, že hneď po vlastne 14. marci, od 18. marca vyšli nariadenia, rozkazy a vlastne tí českí vojaci museli odísť zo Slovenska. A naopak, funkcie v armáde a všetky tie veliteľstvá, mali obsadiť vlastne slovenskí dôstojníci, tí, ktorí mali najvyššiu hodnosť, samozrejme a najdlhšie slúžili. Ale stávali sa také kuriózne situácie, kedy v podstate po českých generáloch, plukovníkoch preberali funkcie vlastne dôstojníci s hodnosťami o dve, o tri triedy nižšími. Neboli teoreticky, ale ani prakticky vlastne pripravení na tie úlohy, ktoré mali plniť. Ono sa to potom naplno prejavilo už o niekoľko dní neskôr, keď vypukol ten známy maďarsko-slovenský ozbrojený konflikt, kedy teda Maďari v tej dobe obsadzovali vlastne Podkarpatskú Rus, zvyšok Podkarpatskej Rusi. Im tá slovenská armáda nebol schopná vlastne klásť odpor. Až potom sa organizoval nejaký protiútok, ale ako nemalo to vlastne žiadny nejaký väčší efekt. To bolo práve tým, že aj keď tu boli nejaké zbrane, ale nemal ich kto obsluhovať.“
ČO JE PRED NAMI
Miroslav Minár: „Monika Pastuchová z Rádia Regina Stred obohatila našu Plnú poľnú nasledujúcou pozvánkou.“
Monika Pastuchová, redaktorka: „Prehupli sme sa do druhej polovice augusta, tieto dni sú okrem iného charakterizované aj tým, že sa blížia oslavy výročia Slovenského národného povstania. Táto veľká dejinná historická udalosť v histórii Slovenska zakladá naozaj mnohé tradície a jednou z nich je aj Cyklojazda Slovenského národného povstania. Jubilejný 10. ročník sa blíži, príde na rad už 29. augusta. Pri tejto príležitosti sme oslovili priamo organizátora, prezidenta Únie vojnových veteránov Slovenska pána Pavla Marka.
10. ročník Cyklojazdy SNP, na čo sa môžu jej účastníci tešiť a o čom toto, už tradičné podujatie vlastne je?“
Pavol Marko, prezident Únie vojnových veteránov: „My sme začali 1. ročník na 70. výročie Slovenského národného povstania s takou myšlienkou, že chceme tie oslavy Slovenského národného povstania urobiť niečím nevšedným a pritom bežným. Pretože cyklistika patrí k bežnej činnosti mnohých ľudí všetkých generácií, tak sme si mysleli, že takouto formou vieme trošku aj edukovať na mladšie generácie v tých tradíciách, ktoré Slovenské národné povstanie nám tu zanechalo. Začínali sme 1. ročník so 16-timi cyklistami a mali sme už tri ročníky, kde sme mali vyše 100-členný peletón. Boli to ľudia od dvoch rokov, deti, ktoré sa viezli vo vozíčku, až po 80-ročných dôchodcov. Čo sa týka 10. ročníka, tak tak, ako každý ročník, ideme po tej istej trase, akurát keďže je jubilejný, tak predsa len má špecifikum v tom, že ideme opačným smerom.“
Monika Pastuchová: „Viem, že trasa cyklojazdy smeruje Banská Bystrica - Badín – Kremnička – Hronsek – Sliač atď., môže sa ten účastník pridať v ktorejkoľvek tej etape tej trasy, alebo to musí absolvovať od začiatku až po cieľ?“
Pavol Marko: „Vôbec sa tomu nebránime. Samozrejme, my robíme registráciu na štarte, kde účastníkom rozdávame aj tričká s logom cyklojazdy zadarmo, takže kto má záujem, môže prísť. No ale samozrejme, že pokiaľ niekto sa chce pridať po ceste, akože sa to stáva, že sa nám bežne ľudia po ceste pridávajú do pelotónu, takže bez problémov sa je možné pripojiť.“
Monika Pastuchová: „Pavol Marko, vojnový veterán. Ktoré vojnové konflikty boli tie, ktoré ste prežili na vlastnej koži?“
Pavol Marko: „Tak ja som pôsobil päť rokov na Balkáne, 3,5 roka som bol v Belehrade s tým, že som ukončil svoje pôsobenie mesiac po tom, ako skončilo bombardovanie. V tejto misii som súčasne plnil úlohy pozorovateľskej misie na Kosove. Tie veci, ktoré sú spojené s vojnou, mi boli naozaj veľmi blízke a nebolo zriedkavosťou, že manželka sa často o mňa bála, okrem iného v tejto súvislosti museli byť rodinní príslušníci trikrát evakuovaní, pretože boli tam so mnou, ale museli odísť domov. Takže boli to naozaj také situácie, ktoré neboli jednoduché. Potom som pôsobil 1,5 roka v Sarajeve, to už bolo po skončení vojnového konfliktu. Ale ten vojnový konflikt, aj keď bol skončený ako formálne podpísaním mierovej dohody, myslím si, že dodnes v nejakej podobe pretrváva ako zamrznutý konflikt, pretože tie vzťahy medzi tými jednotlivými etnikami sú ešte dodnes neusporiadané.“
Monika Pastuchová: „Asi inak vnímate reálny význam slov ako vojna a mier.“
Pavol Marko: „Pre mňa tieto slová znamenali niečo, čo sa ťažko aj vysvetľuje a ja som sa presvedčil, že keď som aj chcel najbližším, aj rodinným príslušníkom hovoriť o tom, čo to znamená vojna, tak som s hrôzou zistil, že ich to neoslovuje, nechápu tú pointu, čo im chcem povedať. A myslím si, že v tom je aj problém aj dnešnej spoločnosti, že keď sa spomína vojna, tak ľudia asi nemajú jasnú predstavu, čo tá vojna znamená, čo so sebou prináša, pretože toto sú naozaj strašné veci.“
Miroslav Minár: „No a do Plnej poľnej sa nám ozval aj samotný prezident Únie vojnových veteránov plukovník vo výslužbe Pavol Marko.“
Pavol Marko: „Pozdravujem poslucháčov Plnej poľnej. V utorok 29. augusta si pripomenieme 79. výročie Slovenského národného povstania. Naši predkovia sa hrdinsky a odhodlane postavili presile a zlu v podobe nemeckého fašizmu a nacizmu. Ich odkaz je pre Úniu vojnových veteránov nesmrteľný. Slobodný a mierový život, ktorý pre nás ťažko vybojovali, si vojnoví veteráni uctievajú aj Cyklojazdou Slovenského národného povstania pri pamätníkoch na trase medzi Banskou Bystricou a Zvolenom v Kremničke, Badíne, Vlkanovej, Hronseku, Sliači. 29. augusta o 8. hodine ráno odštartuje od Pamätníka Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici jubilejný 10. ročník Cyklojazdy Slovenského národného povstania. Srdečne pozývam priaznivcov cyklistiky na toto už tradičné a obľúbené podujatie.“
Miroslav Minár: „Rádio Regina Západ, Stred a Východ aj v týchto dňoch pripravili do vysielania príbeh ďalšieho výnimočného vojenského profesionála.“
PORTRÉTY
Redaktor: „Štábny nadrotmajster Rastislav Bodnár ukončil svoju vyše 30-ročnú armádnu službu len nedávno. Kým sa dostal na zahraničné misie, roky sa staral aj o mladých vojakov.“
Rastislav Bodnár: „Bola to komplexná starostlivosť o vojakov povinnej služby. Stravovanie, upratovanie, strihanie, čiže vlastne taká mamičkovská starostlivosť.“
Redaktor: „O úlohách ženistov, o odmínovaní terénu aj o pôsobení v Etiópii, Afganistane či na Cypre porozpráva Rastislav Bodnár v Portrétoch Michala Hercega.“
Miroslav Minár: „Vypočujte si to v najbližších dňoch na Rádiách Regina Západ, Stred a Východ.“
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár: „A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.“
