- Dátum: 25.06.2021
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 25.97 MB
Plná poľná
[25.06.2021; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
"Ako každý piatok tak aj dnes pre vás autorská dvojica Miroslav Minár a Pavol Prelovský pripravila armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Boli tu len dočasne, napokon odišli až po 23 rokoch. Hovoriť budeme s hlavným aktérom odsunu sovietskych vojsk z vtedajšieho Československa, generálom Svetozárom Naďovičom.
* Ako to bolo pri natáčaní filmu Tankový prapor? Dozviete sa to v časopis Obrana. Prelistujeme ho za vás.
* Boli sme v Afganistane. V minulosti aj výstava fotografií pripomínala skvelú prácu slovenských vojakov pod Hindukúšom.
* Kto vyhral výtvarnú súťaž Vojaci očami detí?
* Žilinskí špeciáli majú nového veliteľa.
* Niektorí banskobystrickí dukláci už balia kufre do Tokia. Prvé mená povie riaditeľ.
* Dve významné výročia si pripomenuli členovia Cechu puškárov a delostrelcov."
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“Po intervencii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 bolo už 16. októbra toho istého roku rozhodnuté o tom, že sovietskej jednotky tu budú dočasne dislokované. Napokon tu zostali dlhých 23 rokov. Najznámejšími sovietskymi vojenskými posádkami na území Slovenska boli Sliač, Zvolen, Lešť a Ružomberok. Po páde železnej opony a spoločenských zmenách sa na program na dostal aj odsun sovietskych vojsk. Posledný vojak opustil Československo presne pred 30 rokmi, teda 21. júna 1991. Bol ním generál Eduard Vorobjov. V auguste 1968 prišiel k nám na nechcenú návštevu v hodnosti kapitána. Na udalosti, súvisiace s odsunom, si v Plnej poľnej zaspomínal priamy aktér tejto operácie, generálmajor Svetozár Naďovič.
Pán generál, boli ste pri tom, tie spomienky sú ešte stále živé, aj keď to je už niekoľko rokov?”
Svetozár Naďovič, hlavný aktér odsunu sovietskych vojsk z bývalého Československa:
“Som nesmierne hrdý na to, že som to bol ja, ktorý bol poverený funkciou náčelníka správy, ktorá má zabezpečiť odsun. Aby zmeny, ktoré nastali v celom spoločenskom systéme, boli trvalé, musela Československá, vtedy ešte socialistická republika, splniť jednu vážnu strategickú úlohu. A to bolo odsun sovietskych vojsk z Československa. A tento odsun do posledného vojaka a do posledného kusu techniky. Lebo rozhovory o odsune sovietskych vojsk začali už hneď ešte za Adamcovej vlády. Spomínam si, minister zahraničných vecí bol ešte Johanides. Vtedy sa hovorilo, že ten odsun by mal byť vykonaný na základe dohovorov o znížení konvenčných síl v Európe. A keď aj Sovietskych zväz vyhlásil, že vstup piatich vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bol flagrantným porušením medzinárodného práva, už nič nebránilo, aby už Čalfova vláda, minister Diensbier a vôbec celý kabinet povedali, táto zmluva, ktorá bola uzavretá o dočasnom pobyte sovietskych vojsk, v úvodzovkách, 16. októbra je od samého začiatku nulitná a sovietske vojská musia opustiť Československo do posledného vojaka a do posledného kusu techniky.”
Miroslav Minár:
“Tento proces zároveň prebiehal aj v Maďarsku, aj v bývalej Nemeckej demokratickej republike.”
Svetozár Naďovič:
“Tieto rozhovory začali skutočne prebiehať u nás ako prvé a aj dohoda, ktorú sme so Sovietskym zväzom podpísali, začína odchod sovietskych vojsk v troch etapách 26. februára, teda ešte vtedy Maďarsko neopúšťali sovietske vojská. Ale máte pravdu v tom, že aj po nás tieto rozhovory začali, preto, lebo keď som hovoril s mnohými generálmi sovietskymi, s ktorými som riešil otázky odsunu, tak tí hovorili, musíme byť čo najrýchlejší doma, aby sme ešte mali najlepšie podmienky bytové, kasárenské a podobne. Ale to len tak na rozšírenie.”
Miroslav Minár:
“Vy ste v tom čase pôsobili najmä v Prahe. Poďme na slovenské podmienky. Aké vojská tu sídlili a koľko vojsk sovietskych odtiaľto bolo potrebné dostať domov?”
Svetozár Naďovič:
“No budeme sa orientovať na Slovensko. Chcem vám povedať, že už 22. decembra roku 1990 opustil posledný sovietskych vojak Slovensko. Na území Slovenska bola len jedna motostrelecká divízia a jeden zmiešaný vrtuľníkový pluk v Sliači. A divízia sídlila vo Zvolene, bola to motostrelecká gardová divízia, mala niečo cez 12.000 mužov a asi 214 tankov. Samozrejme, zložitejšie to bolo so základňou a s vrtuľníkovou základňou v Sliači, ale podarilo sa odsunúť zo Slovenska všetky sovietske vojská.”
LISTUJEME V OBRANE
Miroslav Minár:
“Ako to bolo v zákulisí natáčania filmu Tankový prapor, v ktorom mali prsty aj slovenskí tankisti, slúžiaci v českých Podbořanoch? Aj to sa dozvedia čitatelia rezortného časopisu Obrana. Ale nechajme hovoriť šéfredaktora Pavla Vitka.”
Pavol Vitko, šéfredaktor časopisu Obrana:
"Najnovšia júnová Obrana sa vo svojej téme, čo je teda podstatná časť čísla venuje pozemným silám a ich modernizácii, pretože ak vzdušné sily už boli dosť výrazne modernizované, vrtuľníky, dopravné letectvo, teraz bude stíhacie letectvo, tak v pozemných silách to išlo pomalšie, resp. povedzme to tak, čakalo to až na dnešok. Takže naozaj je to veľmi dôležité a aj veliteľ pozemných síl, pán generál Pach, v našom rozhovore hovorí tiež o tejto modernizácii pozemných síl. Vraciame sa aj k návšteve premiéra Slovenskej republiky a nášho ministra obrany Jaroslava Naďa, ktorí boli v Severoatlantickej aliancii. Prirodzene, život pokračuje aj v ozbrojených silách výcvikom, cvičeniami atď., alebo prípravami na cvičenie, no a jedna z dôležitých súčastí sú aj rozličné školenia, príprava, takže Kurzy v čase korony je ďalší článok, ktorý sme pripravili a to sú kurzy a na poddôstojníckej akadémii. Takže venujeme sa poddôstojníkom. Máme aj zaujímavý príbeh, v súčasnosti bude mať 30. výročie, resp. má 30. výročie jeden z najznámejších filmov, ktorý mal v rámci Čiech a Slovenska dlhé roky aj najväčšie tržby a je doteraz veľmi populárny a volá sa Tankový prapor. My vieme ktorí boli herci, ktorí boli režiséri, ale možno nevieme, že tento film mal aj takpovediac vojenského režiséra, lebo tí samotní herci by nevedeli ako vôbec tank naštartovať, rozbehnúť, ako sa hýbe atď., atď., no a toto je príbeh o pánovi podplukovníkovi v zálohe Ivanovi Moravskom, ktorý vtedy slúžil v Podbořanoch a dnes žije v Leviciach a ktorý bol za vtedajšiu Armádu Československej republiky, ešte spoločnej federácie v roku 1991, takpovediac režisérom za tú vojenskú časť. Je to veľmi taký dobrý vojak a striktný vojak, on aj s veľa vecami v tom filme nesúhlasí, ale zaručene to neľutuje. Je rád, že sa toho zúčastnil a spomínal, ako mal aj dobré vzťahy so všetkými hercami a Miroslav Donutil, jeden z hlavných hrdinov tohto filmu, keď mal vystúpenie v Leviciach, tak spolu samozrejme po predstavení sa stretli a v neskoré nočné hodiny rozlúčili ich priateľské stretnutie, takpovediac. No zaujímavosťou je, že títo vojaci mali staršie typy tankov, ktoré boli dovezené zo Slovenska, pretože dej sa odohrával v 50. rokoch. Boli to tanky T34 a o tú údržbu sa starali vojaci základnej služby. A tí vojaci základnej služby mali svojho veliteľa, ktorý im velil a ten veliteľ sa volal Ivan Pach. Bol vtedy veliteľ čaty a teraz je generálmajor a je veliteľ Pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Ďalšie témy sú napríklad mimorozpočtové zdroje. My sa rozprávame s generálnym tajomníkom služobného úradu, pánom Petrom Kozákom o tom, ako sa dajú získať financie aj z rozličných eurofondov a rozličných ďalších zdrojov, takže je dôležité, aj ako on hovorí, nespoliehať sa iba na štátny rozpočet, na financie, ktoré sú nám pridelené, ale zapájať sa do rozličných projektov, pretože ministerstvo obrany, ako aj on hovorí, nie je iba o tankoch a vojakoch atď., ale my máme svoju prírodu, my máme svoje rozličné ďalšie aktivity, máme stavby, ktoré majú historickú hodnotu a podobne a na to všetko sa dajú čerpať tieto mimorozpočtové zdroj, vrátane plánu obnovy. V športovej časti sa venujeme našim zápasníkom, ktorí pochádzajú z Osetska, ale prijali slovenské občianstvo a reprezentujú Slovensko. Jeden z nich sa stal majster Európy a jeden z nich bude reprezentovať Slovensko na olympijských hrách. No a prirodzene máme aj svoju historickú časť a v technike sa venujeme okrem iného aj vojenským družiciam malých štátov."
BOLI SME V AFGANISTANE
Miroslav Minár:
“Aj množstvo fotografií profesionálov, alebo samotných vojakov slúžiacich 19 rokov v Afganistane, zaznamenalo úspešnú prácu nášho kontingentu. V minulosti sa týmito fotografiami vojaci predstavili aj širokej verejnosti. Ako napríklad v máji v roku 2009 v Trenčíne. Pripomeňme si to v našej rubrike.”
BOLI SME V AFGANISTANE
Miroslav Minár:
"Nachádzame sa na mieste aktu, sídlom Trenčianskeho samosprávneho kraja, iba pred malou chvíľou dohrala vojenská hudba z Trenčína a samotná výstava o chvíľočku bude otvorená. Fotografie, ktoré sú tu vystavené, sú dielom slovenských vojenských redaktorov, ktorí viackrát boli v Afganistane a zaznamenávali činnosť slovenských vojakov. Medzi nimi aj náš rozhlasový kolega Bernard Roštecký. Bernard, sú tu aj tvoje fotografie, poprípade sú tu fotografie aj ďalších kolegov. Keď sa už teraz na ne pozeráš, čo ti to pripomína?"
Bernard Roštecký, autor fotografií z Afganistanu:
“Príbeh tých našich vojakov, ktorí v Afganistane už niekoľko rokov plnia dosť ťažké úlohy aj v rámci misie Severoatlantickej aliancie. Napríklad príbeh takého vojaka, ktorý slúži v Kandaháre na bráne a prehľadáva vlastne domácich obyvateľov. Robí to 12 hodín denne a je na ňom vidieť to napätie, je na ňom vidieť tú vyčerpanosť. Na druhej strane aj tú vystrašenosť možno toho domáceho, ktorý ide do práce.”
Miroslav Minár:
“Je tam niekoľko fotografií, ktoré zachytávajú aj takú tú činnosť toho domorodého obyvateľstva. Vlastne to už je dôsledok tej aktívnej práce provinčných rekonštrukčných tímov, ktoré pôsobia v Afganistane.”
Bernard Roštecký:
“Áno, je vidieť aj na týchto fotografiách, že už tam nie sú len ľudia, ktorí stoja pri ceste a prosia o jedlo alebo o vodu, ale je tam ich vidieť aj pri práci. Spolu s vojakmi napríklad upravujú cesty, tam zdvíhajú kamene, robia si mosty, alebo sedia v škole, ktorú si sami vybudovali za pomoci týchto provinčných rekonštrukčných tímov.”
Miroslav Minár:
“Výstava bude prístupná aj širokej verejnosti. Ale vlastne verejnosť sa aj podieľala na tejto výstave, pretože jedna zo stredných umeleckých škôl, priamo jej študijným odborom aj fotografia, sa podieľali na tvorbe týchto krásnych fotografií.”
Bernard Roštecký:
“Ja som sa rozprával s tými dievčatami zo strednej školy, ktorí sa učia vlastne fotografovať a im sa veľmi páči práve kvalita tých obrázkov. Mnohé z nich robili vojaci, ktorí nie sú profesionáli, samozrejme aj profesionáli, ale zaujala ich veľmi výpovedná hodnota každej z týchto snímok.”
Miroslav Minár:
“Podieľal sa na tom aj náš kolega Paľo Vitko, šéfredaktor časopisu Obrana. Je treba ešte povedať jednu vec, že táto výstava vlastne je organizovaná v spolupráci s Veľvyslanectvom Holandského kráľovstva a vlastne len dokumentuje nadštandardnú spoluprácu Slovenska a Holandska aj v Afganistane.”
Pavol Vitko:
“Videl som to na vlastné oči tú spoluprácu, pretože naši vojaci plnia tie svoje úlohy v … a v Kandaháre práve v zostave holandských ozbrojených síl a tá spolupráca je naozaj nadštandardná.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
“A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. V ďalšej časti relácie vám povieme, ktoré výtvarné práce v súťaži Vojaci očami detí najviac zaujali odbornú porotu, zoznámime vás s novým veliteľom 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline, riaditeľ Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica prezradí, ktorí športovci si už balia kufre na olympiádu do Tokia a pozveme vás aj medzi členov Cechu puškárov a delostrelcov, ktorí si pripomenuli hneď dve významné výročia. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Už sme o tom v našej relácii hovorili, že ostatný ročník výtvarnej súťaže Vojaci očami detí zaznamenal neuveriteľný rekord v počte zaslaných prác. Nuž a po tomto víkende by si víťazi mali prevziať aj zaslúžené odmeny.
Viac povie jeden z organizátorov súťaže Pavol Vitko.”
Pavol Vitko:
“My sa snažíme dostať do poroty aj ľudí, ktorí majú akademické vzdelanie, resp. sú výtvarníci, tak preto nás veľmi teší, že pozvanie do poroty prijal napríklad výtvarník František Guldan, akademický maliar Jozef Porubčin, veľmi známy výtvarník, ktorý kreslí aj pre deti, ilustroval veľa kníh, Martin Kellenberger, alebo výtvarníčka, ktorá sa tiež venuje deťom, Ľuba Suchalová Harichová. No a potom sú to ľudia od nás, z generálneho štábu a z ministerstva obrany. Martin Kellenberger povedal, že tento ročník bol nielen najpočetnejší, ale aj najkvalitnejší. No a ako dodal napríklad František Guldan, z čoho to pramenilo. Pramenilo to z toho, že odrazu deti naozaj videli vojakov. Pravdaže, ony ich vídali tam kde sú posádkové mestá, občas na nejakom verejnom podujatí pre verejnosť pri oslavách, alebo Dni detí s ozbrojenými silami, ale to nie je veľa miest. Teraz, tento rok, v rámci boja proti pandémii Covid-19 boli vojaci v podstate v každej dedine. A to sa odzrkadlilo tou úprimnosťou a tou takou bezprostrednosťou na veľkej časti kresieb.”
Miroslav Minár:
“No poďme teda k tým výsledkom, pretože pokiaľ ja som zaznamenal, tak opäť, tak ako v literárnej súťaži, tak aj vo výtvarnej súťaži, dominovali dievčatá.”
Pavol Vitko:
"Je to zaujímavé, práve výtvarníčka Ľubka Suchalová, ktorá je teda žena, si to všimla ako prvá keď povedala, že pozrite sa, veď my tu máme samé dievčatá. Ako to prebieha? My sme mali tých výkresov naozaj veľmi veľa. Tento rok ich bolo vyše 4000, priemer býva 1000-2000, takže bol to obrovský nárast, nehovoriac o vlaňajšku, kedy ich bolo len necelých 70. Takže z nich sa potom vyberie do užšieho finále, potom ešte ešte do užšieho finále takých tých 10 a potom tých 10 hodnotíme. No a z tých 10 sa boduje. Teraz vyhral v kategórii mladších žiakov jediný chlapec z týchto ocenených a to je Samko Molnár zo Základnej školy z Kolárova. Nakreslil výkres, krásny výkres, Česť vojakom sa volá a musím povedať, že veľká časť týchto kresieb, malieb, ale dokonca aj trojrozmerných prác, my sme dostali aj tank, alebo dostali sme sme aj iné také práce, ale v každom prípade podstatná časť sa venovala boju proti pandémii Covid-19. Ďalšia veľká časť bol výcvik, takže na 2. mieste v kategórii mladší žiaci je Rebeka Jamborová zo Základnej školy v Beckove, názov Vojaci trénujú a tretie miesto, to je taký jednoduchý názov, volá sa Slovenský vojak od Bianky Bokrošovej z Komárna. Medzi staršími žiakmi takisto porota ocenila troch žiakov, resp. žiačky. Takže na 1. mieste skončila Barbora Vargová, názov V boji proti Covid-19 a je to opäť dievča z Komárna. Na 2. mieste Obrana, odvaha, ľudskosť a česť z Trebišova, to bol krásny obraz, to si spomínam, vojak z polovice v uniforme a z polovice mal taký biely protikovidový plášť, no a na 3. mieste, opäť z Trebišova, ale z inej školy, tá prvá bola škola Štefánikova a tá druhá je Pribinova, takže Viktória Havrilčáková a názov opäť klasický, Pomoc a podpora."
Miroslav Minár:
“Čo za to, aké sladké, možno aj nesladké odmeny, čakali pre tohto samého vojaka v poli a dievčatá, ktoré sa umiestnili na tých popredných miestach?”
Pavol Vitko:
"Organizujeme súťaž 20 rokov a dlhé roky bolo vyhodnotenie súčasťou podujatia Deň detí s armádou, alebo Deň detí so Slovenským rozhlasom a s ozbrojenými silami, ktoré organizovala aj Armádna redakcia Slovenského rozhlasu a prirodzene Generálny štáb Ozbrojených síl, no ale bohužiaľ ani vlani, ani tento rok to nejde. Tak vlani prvý raz prijal deti a ich rodičov pán minister Jaroslav Naď aj so svojimi kolegami, boli tam samozrejme aj vojaci v uniformách, veď ako ináč, tak prišli z celého Slovenska. Bol som veľmi milo prekvapený, mysleli sme, že Bratislava predsa len je značne excentricky položená, ale nechcem povedať že stálo im to za to, ale bola to pre nich česť, že ich prijal priamo minister vo svojich reprezentačných prijímacích priestoroch, majú, aby nezabudli na vojakov, na armádu, samozrejme rozličné spomienkové predmety, prirodzene diplom a finančné odmeny. Prvé miesto 160, druhé miesto 130 a tretie miesto 110 eur."
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
“Veliteľ síl pre špeciálne operácie Ozbrojených síl Slovenskej republiky brigádny generál Branislav Benka poveril vedením 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline doterajšieho zástupcu veliteľa, podplukovníka Miroslava Modrockého. Dôvodom je odchod veliteľa pluku, plukovníka Pavla Šebíka, na 1-ročný kurz do Spojených štátov amerických.”
Branislav Benka, veliteľ síl pre špeciálne operácie OZ SR:
“Ja som osobne veľmi hrdý a chcem poďakovať plukovníkovi Šebíkovi za jeho nespočetné roky, strávené u 5. pluku špeciálneho určenia v rôznych funkciách a som veľmi rád, že 5. pluk špeciálneho určenia kreoval, kreuje, aj do budúcna bude kreovať lídrov, dôstojníkov, ktorých budeme môcť vysielať na tak zásadné vzdelanie, akým je spomínaný kurz v Spojených štátoch. Chcem mu v rámci štúdia poblahopriať a povedať mu, že mu prajem veľa zdravia, veľa šťastia, samozrejme pohody v rámci pôsobenia v Spojených štátoch a prajem mu takisto, aby mu tento rok štúdia ubehol čo najrýchlejšie a aby sa po návrate implementoval opäť naspäť do rodiny síl pre špeciálne operácie, kam bezpochyby patrí.”
Miroslav Minár:
“Náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl , generál Daniel Zmeko pripomenul, že žilinský špeciálny pluk dopisuje kapitolu 3. dekády.”
Daniel Zmeko, náčelník Generálneho štábu OS SR: "
“5. pluk bol vždy pevnou súčasťou a stabilnou súčasťou organizačnej štruktúry Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Faktom však je, že už spomínané dieťa, ktoré sa narodilo v ťažkých operáciách v zahraničí, už dospelo a musí skutočne zdvihnúť tú otcovskú ruku a prevziať aj otcovské žezlo nad budúcnosťou špeciálnych síl. Špeciálne sily pred 3 rokmi, sme s aktuálnym veliteľom špeciálnych síl, pánom generálom Benkom, začali snívať svoj sen, ako budú vyzerať špeciálne sily v roku 220, 2021, až do roku 2025 a nakreslili sme si čiaru spôsobilosti, počty a nikto nám neveril. Dnes sú špeciálne sily jednou z troch hlavných zložiek ozbrojených síl, majú na čele svojho generála, svoje operačné veliteľstvo, ďalšie spôsobilosti, ktoré prebrali do svojej súčasti, je to zásluhou aj odchádzajúceho veliteľa, ktorý svoje povinnosti či v organizačných zmenách, či v personálnej politike, k výcviku, či zabezpečeniu medzinárodného krízového manažmentu splnil a Paľo, ja ti ďakujem za robotu.”
Miroslav Minár:
“Odchádzajúci veliteľ 5. pluku špeciálneho určenia Pavol Šebík podotkol, že pluk mu umožnil precestovať takmer celý svet.”
Pavol Šebík, odchádzajúci veliteľ 5. pluku špeciálneho určenia:
“Precestoval som desiatky krajín. Či už sa jednalo o nasadenie, cvičenia, kurzy, rekognoskácie priestorov možného nasadenia, či pracovné stretnutia a využíval som výhody, ktoré plynú z nášho členstva v rodine špeciálnych operácií. Na druhej strane sa aj táto moja neprítomnosť odzrkadľovala na mojom rodinnom živote, kedy moji najbližší boli o tento čas pripravení a za čo im musím vyjadriť úprimný obdiv za toleranciu a pochopenie mojej manželke a deťom, ktorí ma vždy podporovali a to aj v čase, keď ma potrebovali a ja som bol vždy niekde inde, v inom štáte na cvičení a plnil úlohy v prospech Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Viem, že rok je pomerne krátka doba, ale keď sa vrátim, tak by som si prial, aby som tu našiel tie osoby na ktorých mi záleží a boli mi vždy oporou a hnacím motorom pluku.”
VYZBROJENÍ DO TOKIA
Miroslav Minár:
“Na zimných či letných olympijských hrách nikdy neboli armádni športovci v presile, avšak boli to najmä oni, ktorí na Slovensko vždy priniesli najjagavejšie kovy. Kto má istotu zúčastniť sa na Letných olympijských hrách v Tokiu, povie riaditeľ Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica, podplukovník Roman Benčík.”
Roman Benčík, riaditeľ VŠC Dukla Banská Bystrica:
“Máme 8 istých účastníkov na Olympijské hry Tokio 2020 a to konkrétne dvaja chodci, v chôdzi na 50 kilometrov Matej Tóth, Michal Morvay, dvaja strelci, puškár Patrik Jány a pištoliar Juraj Tužinský, máme troch vodných slalomárov, Jakub Grigar, Eliška Mintálová a Miška Škáchová a jedného zápasníka, Borisa Makojeva. To sú tí istí účastníci. V posledných dňoch sme počítali, koľko športovcov z Vojenského športového centra Dukla má ešte reálnu šancu, máme 20 aktuálne takých kandidátov.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“V Bratislave si členovia Cechu puškárov a delostrelcov pripomenuli hneď dve výročia. Jednak uplynulo 360 rokov od vzniku cechu a 5 rokov od obnovenia jeho činnosti. Niektoré historické súvislosti vzniku cechu pripomína veľmajster, plukovník vo výslužba, Jaroslav Junek.”
Jaroslav Junek,veľmajster Cechu puškárov a delostrelcov:
“8. júna 1681 schválil Nicolas Richter, burgmajster Slobodného kráľovského mesta Pressburg partuculi Cechu puškárov. V dokumente sa píše, že týmto oznamujeme a na vedomie všetkým dávame, že majstri čestného remesla puškárskeho, naši mešťania a ctihodní majstri Konrad Wilém Ubelhack a Hans Christoph Neuber predložili dobrý poriadok a články potvrdené autoritatívnym úradom. Podľa historického dokumentu, uloženého v Archíve mesta Bratislavy takto vznikol samostatný Cech puškárov. Cech nadväzoval na 260-ročnú tradíciu výroby diel, menších palných zbraní, pušného prachu a streliva. Zručnosť puškárskych majstrov sa spája s ich schopnosťou obsluhovať delá a veliť obrancom mesta na hradbách pri jeho ohrození. Bolo to v čase, keď delostrelectvo nebolo súčasťou pravidelnej armády. Pri slávnostných príležitostiach čítame niektoré články historického dokumentu, v ktorých sa napríklad píše, že novoprijatý majster sa bude voči cechu správať vždy čestne a slušne, bude prejavovať úctu a poslušnosť starším a ostatným majstrom, zachovávať výsady, dobré poriadky, obyčaje a zvyky ctihodného puškárskeho remesla. I keď cechy boli v Uhorsku zrušené zákonom v roku 1872, my bývalí velitelia , delostreleckí špecialisti a zbrojári sme obnovili činnosť Cechu puškárov rovnako, ako obnovili činnosť cechov v posledných desaťročiach ďalšie remeslá a profesie na Slovensku. Legitimitu pokračovateľa Cechu puškárov s názvom Cech puškárov a delostrelcov potvrdila v zastúpení primátora Hlavného mesta Bratislavy doktorka Plšeková 8. júna 2016 v historickej budove Balassovho paláca v Bratislave, v Starom Meste. Obnovujeme a udržiavame tradície, zvyky a hodnoty puškárov a delostrelcov. Hodnotovo vychádzame z odkazu našej patrónky, svätej Barbory, v oblasti starostlivosti o svojich členov a ich rodinných príslušníkov. Vernosť, oddanosť, spolupatričnosť a pomoc odkázaným sú základným krédom nášho života, rovnako ako heslo uvedené na našom erbe, Buď pochválené remeslo delostrelecké.”
ČO JE PRED NAMI
Miroslav Minár:
"V poradí už 3. ročník veteránskeho výstupu ja Ďumbier bude už zajtra, teda 26. júna. Vedenie rezortu obrany venuje tomuto podujatiu náležitú pozornosť, pretože ako povedal jeho šéf Jaroslav Naď, na jednom mieste si účastníci pochodu môžu uctiť nielen pamiatku generála Milana Rastislava Štefánika, ale aj veteránov protifašistického odboja, či novodobých vojnových veteránov. Dodal, že ide o výbornú príležitosť ako zvyšovať vlastenecké povedomie obyvateľstva, najmä mládeže. Podujatie sa začína v sobotu 26. júna 2021 o 8. hodine odchodom z parkoviska pri horskej chate Trangoška. Tak čo, prídete?"
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
