- Dátum: 26.05.2023
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 26.5 MB
Plná poľná
[26.05.2023; Rádio Regina; Plná poľná; 21:10; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor: „Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota.
Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
Plukovníčka Tatiana Nagyová je dôkazom toho, že aj cieľavedomá žena sa môže uplatniť v armáde. Môže byť inšpiráciou pre všetky dievčatá, ktoré túžia stať sa profesionálnymi vojačkami. * Zavedieme vás do ukrajinskej dedinky Lipovec. V úcte tu majú padlých slovenských vojakov. * A na záver si pripomenieme Medzinárodný deň príslušníkov mierových misií Organizácie Spojených národov.“
OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár: „Plukovníčka Tatiana Nagyová je dôkazom toho, že aj cieľavedomá žena sa môže uplatniť v armáde. Dokonca môže byť aj inšpiráciou pre všetky dievčatá, ktoré túžia stať sa profesionálnymi vojačkami. Nech sa páči, zoznámte sa s ňou.“
PRIDAJ SA, STAŇ SA PROFESIONÁLNYM VOJAKOM
Miroslav Minár: „Samozrejme, bez dobrej logistiky by jednotlivé vojenské jednotky celý ten systém fungovania nielen teda v armáde, ale aj v tom, ak na to príde, v tom civilnom sektore, by to asi nefungovalo tak, ako by malo. Vy ste veliteľkou dôležitej súčasti ozbrojených síl. Skúste teda poslucháčom Plnej poľnej predstaviť váš pluk.“
Tatiana Nagyová: „4. pluk logistiky Trenčín vznikol v roku 1.12.2021 z Úradu logistického zabezpečenia, ktorý predtým spadal pod Generálny štáb. Pod Úrad logistického zabezpečenia patrili útvary s logistickým zameraním, do podriadenosti patrili tri zásobovacie základne Nemšová, Martin a Zemianske Kostoľany. Pri vzniku brigády spoločnej podpory, teda odišli z podriadenosti tieto zásobovacie základne pod brigádu spoločnej podpory a pod 4. pluk patria 405. opravárenský prápor Martin a 53. prápor poľných služieb Hlohovec.“
Miroslav Minár: „Poďme, pani plukovníčka, tak trošku k vám. Čo vás kedysi dávnejšie inšpirovalo k tomu, že ste si na seba obliekli vojenskú uniformu? Kedy to bolo?“
Tatiana Nagyová: „Tak vzorom mi bol môj otec, ktorý bol vojak z povolania. Dosiahol takisto plukovnícku hodnosť, takže on to síce najavo nedá, ale myslím si, že je veľmi hrdý na to, že som ho dokonca dobehla. Bol ženista, pôsobil v Seredi, potom sme sa presťahovali do Liptovského Mikuláša a tam pôsobil na Akadémii ozbrojených síl, učil ženijnú prípravu. Ja už som chcela na strednú školu nastúpiť do uniformy, ale táto možnosť nebola, stredná škola pre dievčatá nebola možná študovať už strednú školu. Jediná možnosť bola po maturite nastúpiť do Nového Mesta nad Váhom na práporčícku dvojročnú školu spojársku, ale v tej dobe, keď som ja končila strednú školu, tak prvýkrát bola možnosť, že sme mohli nastúpiť na vojenskú akadémiu ako do základnej vojenskej služby a študovať od 1. ročníka z civilu bez absolvovania tejto práporčíckej školy.“
Miroslav Minár: „Kedy to bolo?“
Tatiana Nagyová: „Bolo to v roku 1993 a nastúpili sme prvé štyri…“
Miroslav Minár: „Priekopníčky…“
Tatiana Nagyová: „Áno, štyri záklaďáčky, ktoré začali študovať na vojenskej akadémii.“
Miroslav Minár: „Kolegyne ešte slúžia?“
Tatiana Nagyová: „Dve sú činné. Jedna je majorka je na 43. zásobovacej základni v Zemianskych Kostoľanoch a jedna je podplukovníčka ako finančáčka v Bratislave.“
Miroslav Minár: „No ale bojovníčkou ste zostali vy, bolo to odvážne rozhodnutie, ale keď ste teda, ako ste povedali, mali podporu otca, tak trošku asi možno také odľahčenie toho všetkého. Napriek tomu tá vojenčina, ten priebeh vašej služby, sa neuberal len jednostranne. Asi za tie roky ste si toho preskákali veľa, až ste sa dostali na pozíciu veliteľky.“
Tatiana Nagyová: „Môj otec práve veľmi nechcel, aby som išla na vojenskú školu, odhováral ma od toho, dôvod neviem doteraz. Ale myslím si, že keď sa to podarilo, že bol rád a keď som končila školu, určite bol hrdý na to, že teda budem profesionálna vojačka, že pôjdem v jeho šľapajách. Aj keď nie odbornosťou, úplne som teda v jeho šľapajách nešla, lebo som sa zamerala na ekonomiku armády a študovala som odbor zabezpečenie pohonnými hmotami.“
Miroslav Minár: „Hostkou Plnej poľnej je veliteľka 4. pluku logistiky Trenčín plukovníčka Tatiana Nagyová.“
Tatiana Nagyová: „Ešte na škole som stretla svoju lásku a vzali sme sa. Takisto študoval, takisto je profesionálny vojak a ešte je v činnej službe.“
Miroslav Minár: „V akej hodnosti?“
Tatiana Nagyová: „Plukovník Imrich Nagy a je momentálne veliteľ 44. centra logistických služieb v Trenčíne. Teda sme sa už na škole zobrali, po skončení školy sme nastúpili do Martina na vojenské útvary, ja konkrétne na raketový pluk…“
Miroslav Minár: „Sídlil na sídlisku Sever…“
Tatiana Nagyová: „Prvý syn sa nám narodil, bola som na materskej dovolenke. Po materskej dovolenke som nastúpila znova na ten istý útvar, ale už nie do funkcie ako náčelník pohonných hmôt, ale robila som staršieho dôstojníka výzbrojnej služby. Ešte počas teda pôsobenia v Martine sa nám narodili ešte ďalší dvaja synovia dvojičky…“
Miroslav Minár: „Traja chlapi…“
Tatiana Nagyová: „Traja chlapi, čiže žiadna žena ďalšia. No a po skončení materskej dovolenky už som nastúpila v Trenčíne, nakoľko manžela prevelili do Trenčína, takže tam som nastúpila po materskej dovolenke na Správu budov, ale na chvíľku, alebo ešte vtedy Vojenská správa budov a z Vojenskej správy budov som nastúpila na veliteľstvo logistiky v Trenčíne na odbor v tej vyštudovanej odbornosti na pohonné hmoty. A potom v rôznych logistických funkciách, a nielen v oblasti pohonných hmôt, ale potom všeobecného materiálu, zásobovacej triedy 4…“
Miroslav Minár: „To je ktorá, čo to je?“
Tatiana Nagyová: „To je zásobovacia trieda 4, to je taký všeobecný materiál, čo máte od skrutky až pomaly po kontajner. Takže v rôznych aj hodnostiach, aj v rôznych funkciách teda som pôsobila v Trenčíne. V roku 2019 som bola ustanovená ako veliteľka zásobovacej základne do Nemšovej, tam som pôsobila do tri roky do 1.6.2022 a odtiaľ som bola prevelená do Trenčína a ustanovená na funkciu náčelníčky štábu 4. pluku logistiky.“
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár: "A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk.
V rozhovor s veliteľkou 4. pluku logistiky Trenčín plukovníčkou Tatianou Nagyovou budeme pokračovať už o chvíľu. Zavedieme vás aj na Ukrajinu, kde sa venujú spomienke na padlých slovenských vojakov v 2. svetovej vojne a pripomenieme si aj Medzinárodný deň príslušníkov mierových misií OSN. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac.“
OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár: „No a dnes je tou osobnosťou veliteľka 4. pluku logistiky Trenčín plukovníčka Tatiana Nagyová. Ako sa dostala na tento post?“
Tatiana Nagyová: „Veliteľ pluku bol vyslaný na pôsobenie v štruktúrach do Norfolku, mali sme tu funkciu pár mesiacov neobsadenú a k 1.4. teda som bola ustanovená do funkcie veliteľky 4. pluku logistiky.“
Miroslav Minár: „Čo tí traja chlapci? Išli po tých chodníčkoch ako rodičia?“
Tatiana Nagyová: „No, priznám sa, nakoľko videli, že ten život vojenský nie je jednoduchý, hlavne keď teda začal Covid-19 na Slovensku a takisto kríza na Ukrajine, tento vojenský konflikt, tak videli, že sme boli v práci ako sa povie od nevidím do nevidím. Nemali oni takéto sny, že skončiť ako my, uberali sa iným smerom. Starší syn je vyštudovaný IT inžinier, už pracuje po ukončení školy v Brne v počítačovej firme a dvojičky študujú druhým rokom…rôzne smery, aj keď teda na gymnázium chodili spolu, ale už teraz sa rozdelili. Jeden študuje poľnohospodársku univerzitu v Nitre, ale obor potravinárstvo technológie v gastrónomii a druhý študuje na Žilinskej univerzite na Fakulte bezpečnostného inžinierstva krízový manažment. Nie je ešte vylúčené, že možno časom neskončia v ozbrojených silách, to uvidíme, zatiaľ teda študujú super a myslím si, že sa uchytia v tých svojich odboroch dobre.“
Miroslav Minár: „Ste teda plukovníčka, pán manžel je plukovník. Kto doma velí?“
Tatiana Nagyová: „Takto sa to u nás nedá chápať, že kto doma velí, pretože naozaj, to manželstvo, teraz v septembri to už bude 29 rokov, čo sme manželia, je stále, ja môžem za seba tvrdiť, že je šťastné, vysmiate, plné radosti, samozrejme aj radosti zo synov, lebo sme na nich hrdí, naozaj nám robia radosť a skĺbiť prácu s rodinou nebolo jednoduché ani uňho, ani u mňa, ale možno tým, že sme obidvaja vojaci, sme sa vedeli pochopiť navzájom a dokázali sme si pomôcť, vyjsť si v ústrety, dohodnúť sa a vždy sme našli nejaký kompromis, aby sa to dalo skĺbiť aj u jedného, aj u druhého.“
Miroslav Minár: „Nepresakujú do toho rodinného života také tie vojenské záležitosti? Samozrejme poriadok, disciplína, organizovanosť?“
Tatiana Nagyová: „No čo sa týka vzťahu nás dvoch, určite nie. Naozaj to tak nie je u nás, že ten, alebo ten by bol hlava rodiny, vždy sme sa vedeli dohodnúť. Ale môžem povedať, že čo sa týka tých synov, tak tam veľa ľudí povie, že je to vojenská výchova. Sú naozaj takí, jak sa povie, že ešte aj sedia v pozore. Boli sme na nich dosť tvrdí v tom, aby sa vedeli sami o seba postarať, aby ten poriadok doma bol. To sa každý čuduje, keď k nám príde na návštevu, že oni majú stále svoju izbu upratanú doslova tak po vojensky, ale sami vidia, že je lepšie mať poriadok, a že sa v tom človek vie lepšie vyznať.“
Miroslav Minár: „Čo vám ten život vojenský dal a čo vám vzal?“
Tatiana Nagyová: „Dal mi obrovskú, ale že obrovskú skúsenosť do života a hlavne čo sa týka možno komunikácie a jednania s ľuďmi. Hlavne tieto veliteľské funkcie, už tá Nemšová mi veľa dala v tomto, nakoľko tá základňa bola postavená skôr na, bolo tam viac zamestnancov ako profesionálnych vojakov a na každého človeka samozrejme treba inak. Niekto potrebuje, aby sa naňho zvýšil hlas, niekto potrebuje iné slovo a je to stále o komunikácii, toto mi dalo veľa. Čo sa týka skúseností, takisto vidieť, ako sa organizujú a zabezpečujú rôzne či už aktivity, alebo krízové situácie…“
Miroslav Minár: „Tých bolo veľa?“
Tatiana Nagyová: „Tých bolo veľa a to som fakt veľmi vďačná, že takúto skúsenosť som mohla zažiť. No a čo mi to vzalo? Možno ako, nechcem hovoriť, že je to na stopercent tak, ale v mojom veku myslím si, že z toho zdravia mi to trošku asi ubralo. Ale nie tak, aby to bolo nejaké choroby z povolania, alebo podobne, to tým nemyslím, ale určite to vypätie a stres a to neustále nasadenie v takom tom napätí a tak, aby všetko dobre dopadlo, tam to trošku sa odrazilo na tom zdraví. Ale hovorím, nie je to v takom rozsahu, že človek by kvôli tomu musel zrovna odísť.“
Miroslav Minár: „Možno, že nás počúvajú mamičky dievčat, študentiek, aj samotné študentky, ktoré možno raz chceli na seba obliecť vojenskú uniformu, dostať sa do armády. Ste žiarivým príkladom toho, že stojí to za to, teraz ste už plukovníčka. Prečo teda v súčasnej dobe obliecť na seba tú vojenskú uniformu?“
Tatiana Nagyová: „Je to hlavne o tom chcení a o tej energii a nasadení. Človek hlavne musí chcieť a keď sa chce, všetko sa dá dosiahnuť. Výhoda bola aj to, že začali sme skoro, a že aj tie deti sme mali v dosť skoršom veku. Neviem si predstaviť, že by som bola na takýchto pozíciách a mala tie deti mladšie. Toto by sa asi nedalo úplne skĺbiť, pretože tá zodpovednosť a to pracovné nasadenie v týchto pozíciách je už oveľa, oveľa vyššie, ako na tých nižších hodnostiach a nižších pozíciách. Nedokážem si predstaviť pri tých situáciách ako bol Covid a tieto krízové situácie, keď aj bola nariadená teda tá dištančná forma štúdia, obdivujem tých ľudí, ktorí ešte vyčerpaní z práce prišli domov a dokázali s tými deťmi ešte pokračovať, učiť sa s nimi, venovať sa im, tým mladším deťom. Pre mňa bola výhoda, že v týchto pozíciách už teda tie deti moje boli, tí synovia boli starší a boli fakt samostatní. Boli k tomu aj vedení,
ale naozaj, boli samostatní a netrebalo sa s nimi ani učiť, ani, vedeli pochopiť aj to, že teda sme skoro stále preč a podporovali nás v tom, ale takisto my každú voľnú chvíľu, ktorú sme mali, sme sa snažili venovať im, aby sme im vynahradili ten čas, ktorý strávili bez nás.“
Miroslav Minár: „Áno, možno že to niekoho odstraší teraz, pretože tie mladé dievčatá tak natoľko netrápi, ale skúsme im niečo pozitívne.“
Tatiana Nagyová: „Myslím si, že bola kedysi iná doba, že ženy mali trošku ťažšiu pozíciu a ťažšiu situáciu v tom, aby sa ako ženy uplatnili aj v tých vedúcich pozíciách. Môj názor je, že boli viacej uprednostňovaní hlavne v civile teda zastúpenie mužov na nejaké vedúce pozície, keď prišlo obdobie, sme neboli v totalitnom režime, že začalo aj podnikanie a tak, a mohli sa tie ženy aj ukázať, že čo všetko dokážu, tak začalo sa to asi zlepšovať. Ale asi aj preto som chcela ísť do tých ozbrojených síl, lebo tam som videla, že nie je to, nevidela som, že by v ozbrojených silách robili až také rozdiely v pohlaví. A pokiaľ teda žena ukázala, že je šikovná, že dokáže sa naučiť, že dokáže napredovať, nasávať informácie, využiť tie získané skúsenosti ďalej, tak bolo jej to umožnené, aby sa presadila, aby takisto mohla postupovať v tých hodnostiach a teraz môžem povedať, že pri tej slabšej personálnej obsadenosti, ktorú momentálne máme, tak aj nielen ženy, aj muži, každý šikovný človek teraz dokáže ešte rýchlejšie napredovať, ešte rýchlejšie môže byť povyšovaný, pokiaľ bude šikovný a ukáže, že chce, že si pôjde za svojim cieľom, prekážky mu nebudú kladené a bude mu umožnené, aby sa presadil, aby sa ukázal.“
Miroslav Minár: „Mimochodom, po plukovníckej hodnosti nasleduje hodnosť brigádny generál. Neláka vás to?“
Tatiana Nagyová: „K tomuto poviem len toľko, že už podpolukovnícka hodnosť bola pre mňa vyššia méta, ktorú som možno mala záujem dosiahnuť, lebo pri predchádzajúcom zákone a pri inej postupnosti tých v hodnostiach, som mala taký sen, že keby som nielen kvôli otcovi, ale aj kvôli sebe, aj celkovo, možno kvôli ženám, chcela som dosiahnuť aspoň tú majorskú hodnosť, čo sa mi podarilo. No a ten podplukovník, to už bolo naozaj nad moje sny, no a táto pozícia a táto hodnosť vnímam to ako prejavenú dôveru a budem sa snažiť ju naozaj nesklamať a budem robiť všetko preto, aby som ukázala a dokázala, že to nebolo márne nejakej žene túto dôveru dať, a že aj žena dokáže ukázať, čo v nej je.“
Miroslav Minár: „Nuž a to je šanca aj pre 31 dievčat, ktoré už o týždeň v martinskej Základni výcviku a mobilizačného doplňovania skončia základný vojenský výcvik.“
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: „Slovenskí vojaci zaradení do tzv. rýchlej divízie bojovali počas 2. svetovej vojny po boku nemeckého spojenca aj na Ukrajine. Stovky ich v bojoch padlo. Aj preto boli po smrti v nemilosti. A to tak doma v Československu, ako aj v bývalom Sovietskom zväze. Až neskôr po páde železnej opony našli pokoj a pietu. Dokonca mnohí Ukrajinci boli vyznamenaní za to, že uchovávajú spomienku na vojakov bojujúcich na druhej strane barikády.
Vojaci motorizovanej rýchlej divízie boli počas ťaženia na Sovietsky zväz zaradení najskôr do zostavy 17. nemeckej armády. 22. júla 1941 sa na území centrálnej časti Ukrajiny, na poli pri mestečku Lipovec, dostali pod krížovú paľbu medzi nemeckú a Červenú armádu. Straty Slovákov boli veľké. Hovorí bývalý vojenský diplomat na Ukrajine, plukovník vo výslužbe Juraj Beskyd."
Juraj Beskyd, plukovník vo výslužbe: “Došlo k najväčším stratám v podstate za jeden deň. V tej dobe padlo 75 vojakov. Za obdobie rokov 1941-43 sa zvážali k tomuto pamätníku a na to miesto aj ďalší slovenskí vojaci do spoločného hrobu. Podľa údajov, ktoré keď som mal možnosť rozprávať s miestnym obyvateľstvom, údajne je tam pochovaných až 600 slovenských vojakov.”
Miroslav Minár: “Na pamiatku obetí vybudovali slovenskí kamenári pamätník. Tvorí ho 6-metrový žulový obelisk so slovenským dvojkrížom. Zaujímavosťou je, že ho ešte v roku 1942 prišiel slávnostnej odhaliť prezident Slovenského štátu Jozef Tiso. Po vojne nič nenasvedčovalo tomu, že miesto odpočinku slovenských vojakov sa bude tešiť priazni tunajšieho obyvateľstva, pripomína Juraj Beskyd.”
Juraj Beskyd: “Tak treba upresniť, že po vojne nebol pamätník udržiavaný, dokonca sa uvažovalo o jeho demolácii. Boli tam aj akty vandalizmu, boli tam zrezané kríže na miestach, kde boli pochovaní slovenskí vojaci. Ale na druhej strane, čím dlhšie obdobie bolo od doby, kedy k tomu došlo, tak si viac uvedomovali, že v podstate vojaci si plnili len rozkaz, a že treba im vzdávať úctu. A to, čo sa stalo pri Lipovci, svedčí aj také malé múzeum, ktoré je umiestnené v základnej škole, kde sa nachádzajú rôzne dokumenty, materiály. Nie je toho veľa, ale je tam možnosť si pozrieť o udalostiach, ktoré sa stali na Ukrajine pri Lipovci, o tých bojoch slovenských vojakov.”
Miroslav Minár: “Pamätník má úradný názov Spoločný hrob slovenských vojakov padlých počas útoku. No miestni mu dnes nepovedia inak, ako Slovenský monument. Dokonca bol zapísaný do zoznamu historických pamiatok miestneho významu Vinnyckej oblasti. V rokoch 1996, 2006 a 2011 sa v Lipovci uskutočnili medzinárodné pamätné akcie zmierenia, ktorých symbolom sa stal práve obnovený Slovenský monument. Za starostlivosť o pamätník a jeho okolie dostali niektorí Lipovčania vyznamenania od slovenského veľvyslanectva. Poďakovanie si určite zaslúžia aj za čin, ktorý sa stal v roku 2010. Spresňuje bývalý vojenský diplomat Juraj Beskyd.”
Juraj Beskyd: “Pri stavebných prácach bager narazil na kostry vojakov a podľa pozostatkov, hlavne podľa obuvi, pretože žiadne identifikačné značky tam neboli, identifikovali, že ide o slovenských vojakov a došlo k ich pochovaniu v tomto hromadnom hrobe. Takže pribudli ďalší piati, a to je taká najnovšia taká udalosť, ktorá svedčí o tom, že ešte nie sú všetci identifikovaní, ktorí padli na tom poli pri útokoch na Červenú armádu pri Lipovci.”
SLOVENSKÍ VOJACI V ZAHRANIČÍ
Miroslav Minár: „Organizácia Spojených národov a s ňou celý pokrokový svet si v pondelok pripomenul Svetový deň príslušníkov mierových a pozorovateľských misií. Počas existencie vysielania tzv. modrých prilieb do konfliktných miest na celom svete, zahynuli pri napĺňaní mierového posolstva už vyše 3-tisíc vojakov a civilistov. Slovensko na oltár mieru a pokoja tiež prinieslo svoje obete. Na mierové misie pod vlajkou OSN sa totiž zapojilo od prvých dní svojho vzniku.“
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár: „Po 1. januári 1993 časť vojakov bývalého spoločného česko-slovenského práporu misie UNPROFOR ostala pôsobiť na Balkáne. 1. mája 1993 sa do tejto misie zapojil takmer 600-členný legendárny ženijný prápor. Na svoju prvú misiu sa vojaci pripravovali vo výcvikovej základni OSN v Nitre a vo vtedajšej ženijnej brigáde v Seredi. Prvým úspešným veliteľom bol plukovník Ľubomír Kolenčík. Na jeho skvelú prácu naviazal neskôr ďalší veliteľ, plukovník Daniel Kostra."
Daniel Kostra, bývalý veliteľ slovenskej misie UNPROFOR: „Robili cesty, stavali mosty, stavali pozorovateľne, poľné nemocnice, proste všetko, čo sa týkalo ženijného zabezpečenia. U mňa bola tá špecifika tá, že ja som mal v podstate na 26 miestach ľudí po celej bývalej Juhoslávii. Bolo úplne normálne, že trebárs bolo družstvo, ktorému velil čatár zo zálohy, no a ten musel zabezpečiť cez logistiku, plnenie úloh, všetko tak, aby tí vojaci mohli fungovať. Trebárs snug tímy v zime, most na Neretve, to boli úlohy, ktoré v tom období na Slovensku slovenská armáda ani neplnila. Si zoberte, že my sme vlastne na šiestich nosičoch, 815-kach, previezli 32 pontónov. Tie sme naložili v rieke do trajektu, potom sme ich v Splite vykladali, ťahali sa na Neretvu a na Neretve sa staval most. Tento most sa volal Cesta života. A ja som veľmi rád, že ho stavali práve Slováci, pretože sme zabezpečovali vlastne Sarajevo, všetky možné konvoje a som hrdý na to, že som mohol byť pri tom s našimi vojakmi a že sme tú úlohu splnili na výbornú."
Miroslav Minár: „Od roku 1998 do roku 2008 pôsobili Slováci v misii UNDOF na Golanských výšinách. A aj keď tam v súčasnosti neveje vlajka Slovenskej republiky, naša krajina je naďalej aktívna a v konfliktnej oblasti má svojich pozorovateľov. Službu tu absolvoval aj podplukovník Michal Rohleder.“
Michal Rohleder, vojenský pozorovateľ na Golanských výšinách: “Našou úlohou je pod operačným riadením veliteľa UNDOF asistovať Sýrii a Izraelu pri dodržiavaní záverov dohody o odzbrojení z roku 1974. K tomuto vykonávame pozorovanie, patrolovanie, inšpekcie a podávame hlásenia o akýchkoľvek aktivitách, ktoré vedú, alebo by mohli viesť k porušeniu predmetnej dohody. Našimi ďalšími aktivitami je vykonávanie špeciálnych vyšetrovaní a výcvik nových pozorovateľov. Dôležitou úlohou je vykonávanie inšpekcií v 14-dňových cykloch na obidvoch stranách, kedy cieľom je fyzicky preveriť všetky vojenské pozície a zmonitorovať, či počty vojakov a vyšpecifikovanej techniky nepresahujú limity povolené dohodou.”
Miroslav Minár: “Slováci pod vlajkou OSN pôsobili aj štyri roky na africkom kontinente. V rokoch 2000 a 2004 v Eritrei, no a neskôr dokonca aj vo Východnom Timore. Najstaršou misiou je misia UNFICYP na Cypre. Naši vojaci tu nepretržite pôsobia od roku 2001.”
Gustáv Kubica, veliteľ pozície na Cypre: “Veliteľ pozície rotmajster Gustáv Kubica. Pozorovacia pozícia 129, ktorá sa nachádza vlastne v obci Pila. Je to zmiešaná obec, žijú tu tureckí a grécki cyprioti a nachádza sa v buffer zóne, čiže v nárazníkovom pásme.”
Miroslav Minár: “Výnimočná je táto obec, táto vaša pozícia v tom, že vlastne aj na vašom stanovišti prebieha hranica.”
Gustáv Kubica: “My tu dohliadame na tureckú kaviareň a grécku kaviareň. Chodíme patrolovať do buffer zóny.”
Miroslav Minár: “A tie kaviarne nelákajú?”
Gustáv Kubica: “Nie, nechodíme do nich. Slúžime tu šiesti. Služba prebieha tuná v centre boxe, kde je stále jeden príslušník družstva a plus dvaja príslušníci patrolujú patrolovacím autom podľa určenej trasy.”
Miroslav Minár: “Dobrý deň, tu vidím na svojom stanovišti.”
Róbert Janák, člen patrolovacieho družstva:
“Volám sa desiatnik Róbert Janák.”
Miroslav Minár: “Čo vy tu robíte v tejto búdke?”
Róbert Janák: “V tomto boxe ja mám vlastne za úlohu kontrolovať tureckú kaviareň, hneď naproti cez cestu pár metrov napravo je grécka zase kaviareň. Oni väčšinou mávajú medzi sebou nejaké verbálne potýčky a my na to dohliadame, aby ešte náhodou nedošlo aj k nejakým fyzickým násiliam.”
Miroslav Minár: „Keď tak na nich pozeráte takto každý deň, zrejme už aj oni vás poznajú.“
Róbert Janák: „Je to možné, určite nás trošku si aj zmapovali, ale oni predsa len majú väčšinou svoje záujmy a záľuby, takže oni sa venujú iba čisto sebe.“
Miroslav Minár: „Nejaké narážky na vašu službu?“
Róbert Janák: „Zatiaľ sa nevyskytli. Sme radi, aby sa to obišlo bez nejakých incidentov.“
Miroslav Minár: „No a toto na Slovensku nepočuť.“
Róbert Janák: „Toto nie, toto nie, my už tomu hovoríme naše pesničky.“
Miroslav Minár: „Tak toto možno že v slovenskom preklade by bola slovenské mamičky?“
Róbert Janák: „No, neviem, neviem, skúsime to niekedy nejak preložiť.“
Miroslav Minár: „Je to naozaj výnimočné, pretože tu je minaret, na druhej strane kostol.“
Róbert Janák: „Oni majú taký spôsob života, my to akceptujeme. My sme tu vlastne iba na to, aby sme dohliadali na pokoj.“
Miroslav Minár: „Nuž a to sa našim vojakom, nielen na Cypre, ale aj na ďalších postoch v zahraničí darí. Pravidelné hlásenia veliteľov misií a operácií, ktoré na Slovensku prichádzajú, majú spoločného menovateľa - na slovenských vojakov sa dá spoľahnúť.“
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár: „A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.“
