- Dátum: 27.02.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 141.86 MB
Plná poľná
[28.02.2020; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
"Delili ich od seba tisíce kilometrov, no spájal ich jeden cieľ, poraziť fašizmu. Statočným vojakom Michalovi Strenkovi, hrdinovi z japonského ostrova Iwo Jima a povstaleckému veliteľovi Alexandrovi Kordovi sa budeme venovať v dnešnom armádnom magazíne. Miroslav Minár a Pavol Prelovský majú však pripravené aj ďalšie zaujímavé informácie spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Hrdinstvo vojnových veteránov nesmie byť zabudnuté. Michal Strenk padol v boji 1. marca 1945 krátko potom, ako s kamarátmi vztýčil v japonskom súostroví americkú zástavu.
* Vrtuľnikári absolvovali výcvik v zimných podmienkach. Ďalší vojaci, zdravotníci, sú po absolvovaní kurzu pripravení zachraňovať ľudí v krízových situáciách.
* EO-deťáci v Afganistane účinne podporujú špeciálov.
* Miloval a bojoval za vlasť, krivé obvinenia vytvorili zločinca, doživotné väzenie a krutú smrť. Spoznajte príbeh povstaleckého veliteľa, generálmajora in memoriam, Alexandra Kordu.
* Dnešnou osobnosťou rezortu je kapitán František Kantár.
* Zo skvelých stíhačov RAF zostal už iba jeden, armádny generál Emil Boček oslávil 25. februára 97 rokov.
* Pochvala Plnej poľnej pre absolventov kurzov poddôstojníckej akadémie a tiež aj vzdušákom za darčeky pre choré deti vo zvolenskej nemocnici."
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
"Seržant americkej armády Michal Strenk je najslávnejší rodák z dedinky Jarabina, v okrese Stará Ľubovňa. V nedeľu uplynie presne 75 rokov od smrti tohto veliteľa 3. čaty 5. divízie Námornej pechoty USA. O jeho hrdinstve, ako aj hrdinstve jeho spolubojovníkov na japonskom ostrove Iwo Jima viac povie Martin Rajec, korešpondent RTVS v Spojených štátoch amerických."
Martin Rajec, korešpondent RTVS v USA:
“Japonský ostrov Iwo Jima má rozlohu iba 21 kilometrov štvorcových. Napriek tomu sa tu pred 75 rokmi odohrala jedna z najznámejších a najkrvavejších bitiek v Tichomorí. Japonskí obrancovia sa na amerických mariňákov dobre pripravili. Pod ostrovom vybudovali 18 kilometrov dlhý labyrint chodieb a bunkrov. Hovorí historik Harold Goldberg.”
Harold Goldberg, historik:
“Japonci boli ochotní ostrov brániť do posledného muža. Neočakávali že vyhrajú, ale chceli spôsobiť americkej strane také vysoké straty, že USA požiadajú o mier a odradí ich to od invázie na hlavné japonské ostrovy.”
Martin Rajec:
"Mariňáci sa vylodili na plážach Iwo Jimy bez odporu, čo ich prekvapilo. Netrvalo dlho a na ostrove sa rozpútalo peklo. Napriek pokračujúcim tvrdým bojom sa 23. februára 1945 šiestim mariňákom podarilo po druhý raz vztýčiť americkú zástavu na vrchu Suribači. Medzi nimi bol aj slovenský rodák z Jarabiny, poddôstojník Michael Strenk. Zástupca veliteľa námornej pechoty, generál Eric Smith pre RTVS vysvetlil.
Eric Smith, zástupca veliteľa námornej pechoty:
“Keď vztýčili zástavu na hore Suribači, admirál Nimitz o tejto udalosti a fotke povedal, že zaručí existenciu námornej pechoty na ďalších 500 rokov. Toto bol symbol pre všetkých Američanov, že sa obrazne vyškriabeme na vrch, myslím tým 2. svetovú vojnu, a zvíťazíme.”
Martin Rajec:
"Americké velenie si uvedomilo, že slávna fotografia zo šiestich mariňákov spravila idoly, ktoré treba chrániť a podľa Goldberga ponúklo Strenkovi jednosmerný lístok domov. Strenk ponuku na návrat domov odmietol a zaplatil za to vysokú cenu. 25-ročný Michael Strenk zahynul v chaotickej bitke 1. marca 1945, keď pri ňom vybuchol delostrelecký granát vystrelený z americkej lode. Mariňáci aj napriek víťazstvu zaznamenali po prvý raz v 2. svetovej vojne viac mŕtvych a zranených, ako ich protivníci. Z viac ako 20 tisíc Japoncov sa vzdalo iba 200. Zvyšok zahynul, alebo spáchal samovraždu. Do dnešných dní stále neobjavili viac ako 10 tisíc tiel obrancov, ktorých pozostatky sú pravdepodobne zasypané v labyrinte chodieb pod povrchom. Opäť generál Eric Smith."
Eric Smith:
"Zúrivosť boja najlepšie dokumentuje fakt, že bitka sa oficiálne skončila v marci 1945a poslední dvaja japonskí vojaci na ostrove sa vzdali až v 1949-tom."
Martin Rajec:
“Vysoké straty na americkej strane v bitkách o Iwo Jimu a Okinawu primäli Washington k radikálnemu kroku. Hovorí profesor Goldberg.”
Harold Goldberg:
“Keď sme v lete 1945 otestovali atómovú bombu, Washington rozhodol, že namiesto invázie do Japonska použije atómovú bombu, aby sa tak pokúsil skrátiť vojnu bez riskovania veľkého počtu amerických životov.”
Martin Rajec:
“Michael Strenk je pochovaný na Arlingtonskom vojenskom cintoríne spolu s tisíckami ďalších mariňákov, ktorí sa z Iwo Jimy vrátili domov v rakvách.”
Miroslav Minár:
“Veľa rokov trvalo, než Michal Strenk získal americké štátne občianstvo. No ešte dlhšie trvalo, než americké úrady oficiálne potvrdili a priznali, že Michael Strenk je pôvodom Slovák. Bolo to stvrdené 5. mája 2007, keď na jeho rodnom dome bola aj v prítomnosti veľvyslanca USA na Slovensku Rodolphe Valleeho odhalená pamätná tabuľa. Načrime teda do nášho bohatého archívu.”
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“Tak ako máte možnosť, vážení poslucháči, počuť tu Jarabine od samého rána vládne príjemná atmosféra. Miestne ľudové piesne postupne vítajú všetkých účastníkov pietnej spomienky na slávneho rodáka, seržanta Michala Strenka a o malú chvíľu bude odhalená pamätná tabuľa na jeho rodnom dome, s číslom popisným 177. Je tu už nainštalovaný obraz, ktorý v roku 2001 bol darovaný obci, no a na samotnej pamätnej tabuli je napísané: ”V tomto dome sa v roku 1919 narodil Michal Strenk, seržant Námornej pechoty USA, ktorý so svojimi spolubojovníkmi vztýčil v roku 1945 americkú zástavu nad bojiskom na ostrove Iwo Jima v Pacifiku. 5. máj 2007." Samozrejme, nechýba ani anglický text. Ja sa opýtam tuto dievčat, čo vám hovorí to meno Michal Strenk."
Respondentka:
"Náš slávny vojak z Jarabiny."
Miroslav Minár:
"Keďže v Jarabine sa stretávame v predvečer 62. výročia skončenia 2. svetovej vojny, tak dnešná udalosť bude zasvätená aj spomienke všetkých tých občanov Jarabiny, ktorí padli v boji proti fašizmu. Pri mikrofóne mám teraz predsedu Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, pána Mikuláša Strenka. Už o meno pán Mikuláš naznačuje, že s Michalom vás niečo spájalo."
Mikuláš Strenk. predseda ZO Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Jarabine:
"Áno, spája nás. Ja som štvrté pokolenie ako bratanci a z hľadiska celoobecného pohľadu myslím si, že si zaslúži práve pri takomto výročí, ako je 62. výročie oslobodenia, vôbec ukončenia 2. svetovej vojny v Európe, že práve bratancovi Michalovi Strenkovi na základe rozhodnutia Ministerstva obrany Slovenskej republiky budeme odhaľovať pamätnú tabuľu na jeho rodnom dome."
Miroslav Minár:
“Na dnešnú udalosť sa tešili nielen tí neskôr narodení, mladí občania z obce Jarabina, ale aj skôr narodení, no a svojim špecifickým dielom chce tejto udalosti dať taký ráz aj Mikuláš Derevjanik. O čo konkrétne ide pán Mikuláš?”
Mikuláš Derevjanik:
“Chcem vstúpiť do scenára a chcem propagovať trošku to naše krásne drotárstvo. Pripravil som jeden džbán, ktorý pred obecenstvom odrôtujem a chcem, aby v tom džbáne ostali pri tej pamätnej tabuli pána Strenka kvety.”
Miroslav Minár:
“Keďže sa blíži 14. hodina, o malú chvíľu sa začne slávnosť, ktorá je spojená s odhalením pamätnej tabule slávnemu Jarabinčanovi, no a záverečné slovo patrí starostovi obce Mikulášovi Kaňovi.”
Miroslav Kaňa, starosta obce Jarabina:
"Sme veľmi radi, i napriek zlému počasiu, ale schádzajú sa hostia z ministerstva obrany, ale aj zavítal mimoriadny splnomocnený veľvyslanec Spojených štátov amerických na Slovensku Rodolphe Vallee. Tento akt znamená zadosťučinenie, toto, čo sme si predsavzali pred niekoľkými rokmi, konkrétne pred šiestimi rokmi, keď sme odhaľovali obraz seržantovi Michalovi Strenkovi a vtedy vznikla myšlienka, že trebalo by postaviť nejaký pamätník, alebo pamätnú tabuľu seržantovi Michalovi Strenkovi. A vďaka redaktorovi Miroslavovi Minárovi a ministerstvu obrany túto vec sa nám aj podarilo zrealizovať a hrdina USA, seržant Michal Strenk, bude mať pietne miesto nielen na Arlingtonskom cintoríne, kde ho už navštívili aj naše ženy, naša folklórna skupina a veľa našich rodákov, ale bude ho mať aj vo vlastnom rodisku, na jeho vlastnom rodnom dome."
Miroslav Minár:
“Ešte pred touto slávnosťou v Jarabine sa v súvislosti so spomienkou na Michala Strenka udiala ešte jedna dôležitá udalosť. 1. marca 2002 bol totiž vtedajšiemu 2. prieskumnému práporu v Bardejove udelený čestný názov Michala Strenka. Slovenská realita je už raz taká, 30. septembra 2005 bol prieskumný prápor v Bardejove zrušený a meno Michala Strenka malo byť opätovne zabudnuté. Nestalo sa tak, lebo na hrade v Starej Ľubovni mu nadšenci vojenskej histórie zriadili stálu expozíciu. Ale čo vojaci, nositelia tradícií? Síce niekde uvažujú nad tým, že by prevzali čestný názov po Michalovi Strenkovi, čo by podľa riaditeľa Vojenského historického ústavu, plukovníka Miloslava Čaploviča, nemal byť problém. Ale bez konkrétneho návrhu zdola to nepôjde. Osobne si ale myslím, že niet na čo čakať.”
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
“V Čergovských vrchoch si v ťažko dostupnom teréne budovali prístrešky a naučili sa zakladať oheň. Profesionálni vojaci Vrtuľníkového krídla generálplukovníka Jána Ambruša z Prešova absolvovali výcvik v zimných podmienkach. Počas štyroch dní taktického výcviku nielenže zdolali všetky vrchy Čergova, ale prekonali aj nástrahy počasia a pochod, miestami až v polmetrovej vrstve snehu. Samozrejme, k tomu treba pripočítať aj riadnu záťaž na chrbtoch, materiál a proviant na celý 96-hodinový pobyt v teréne. Aj v Čergove platilo ono známe ”jeden za všetkých, všetci za jedného". Určite preto všetci účastníci zimného výcviku stanovené úlohy splnili a do cieľa došli zdraví a bez zranení.
Ďalší deviati príslušníci ozbrojených síl sú odborne pripravení, aby školili vojakov na to, ako by formou prvej pomoci mali zachraňovať svojich kolegov v boji, alebo ľudí, napríklad pri dopravných nehodách, či v iných kritických situáciách. Pripravovali sa na to na špeciálnom pracovisku úradu hlavného lekára v Liptovskom Mikuláši. Cieľom kurzu inštruktorov prvej pomoci bolo získať teoretické vedomosti a praktické zručnosti vo vyučovaní a poskytovaní prvej pomoci. Kurz bol určený pre príslušníkov ozbrojených síl s vyšším odborným vzdelaním, alebo s vysokoškolským vzdelaním v zdravotníckych študijných odboroch podľa osobitného predpisu.
Rádio Regina a na jej vlnách armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Reláciu vysielame v premiére každý piatok o tomto čase na Rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Vypočuť si nás môžete aj v repríze v sobotu 30 minút po polnoci, alebo nájsť aj na webovej stránke ministerstva obrany a tiež v archíve RTVS v sekcii Rozhlas, pod písmenkom P. Svojimi názormi, námetmi a pripomienkami môžete Plnú poľnú obohatiť aj vy. Píšte nám na adresu plnapolna@mod.gov.sk, alebo plnapolna@rtvs.sk. V ďalšej časti relácie zájdeme najskôr do Afganistanu, kde pôsobia aj slovenskí špecialisti na likvidáciu výbušnej munície. Osud generálmajora in memoriam Alexandra Kordu ná priblíži riaditeľ Vojenského historického ústavu, plukovník Miloslav Čaplovič. Zoznámite sa s osobnosťou rezortu, kapitánom Františkom Kantárom, k narodeninám zablahoželáme vernému priateľovi našich ozbrojených síl, veteránovi Britského kráľovského letectva a nebudú chýbať ani tradičné pochvaly Plnej poľnej. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
SLOVENSKÍ VOJACI V ZAHRANIČÍ
Miroslav Minár:
“Vojaci, špecialisti, na likvidáciu výbušnej munície, právom patria k špičke slovenských ozbrojených síl. Tichým a nenápadným spôsobom každodennou prácou, profesionálnymi výkonmi, znalosťami a skúsenosťami, si v zahraničných operáciách postupne získali zaslúžený rešpekt a uznanie koaličných partnerov i ostatných vojakov. Tak je tomu teraz aj v Afganistane, kde v operácii Rozhodná podpora robia perfektný servis našim špeciálom, ktorí cvičia jednotky afganských bezpečnostných síl. Pomáhajú počas patrol, podieľajú sa na odhaľovaní muničných skýš a výrobní improvizovaných výbušných systémov, vykonávajú povýbuchové analýzy na miestach incidentov. V ostatných týždňoch úspešne dvakrát asistovali v Kábule. Ďakujeme za výbornú prácu.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“Miloval a bojoval za vlasť. Krivé obvinenia vytvorili zločinca, doživotné väzenie a krutú smrť. Spoznajte príbeh povstaleckého veliteľa, generálmajora in memoriam Alexandra Kordu. Priblíži nám ho riaditeľ Vojenského historického ústavu, plukovník Miloslav Čaplovič.”
Miloslav Čaplovič, riaditeľ Vojenského historického ústavu:
“Patrí medzi významné osobnosti našich vojenských dejín a som rád, že po tých rokoch totalitného režimu je už tu 30 rokov slobody, kde môžme o týchto ľuďoch písať slobodne a vrátiť ich do našej histórie. Bola to osobnosť z Vrútok, z rodiny skvelých súrodencov, ktorí sa každý nejakým spôsobom zapojili, či už do odboja, alebo neskôr aj do asistencie proti režimu, ktorý nastúpil po roku 48. Sám Alexander Korda začal písať vojenskú púť svoju vojenskú v roku 1927, keď ako vojak prezenčnej služby narukoval do delostreleckého pluku v Ružomberku a potom prešiel vlastne kariéru (nezrozumiteľné) na Morave, v roku 31 bol príslušníkom delostreleckého útvaru Československej armády, no a v mobilizácii bol aj spravodajským dôstojníkom skupiny Rafael, tu v tomto priestore práve. Po vzniku Slovenského štátu pôsobil v delostreleckých jednotkách v Kežmarku kde nadviazal na odbojovú činnosť v roku 1939 v lete, kde pomáhal práve poľským občanom prechádzať cez naše územie a dôstojníkom do Maďarska. Následne bol učiteľom delostrelectva Vojenskej akadémie, najprv v Banskej Bystrici a po jej presťahovaní v Bratislave. Zapojil sa do odbojovej činnosti, od 1 januára 44 velil vojenskému výcvikovému priestoru tu Lešť Oremov laz a nadviazal kontakty s plukovníkom Golianom, šéfom vojenského ústredia spolupracoval so Šrobárovou odbojovou skupinou a takisto aj so skupinou Flóra odbojovou. V povstaní velil samostatnému práporu, ktorý potom zvádzal ústupové boje o Zvolen a Banskú Bystricu. Dostal sa do zajateckého tábora, v roku 45 začal veliť, bol zástupcom veliteľa akadémie v Hraniciach na Morave, no a po roku 48 patril do skupiny dôstojníkov, ktorí sa nezmierili so zmenou režimu a za to sa dostal do väzenia, bol odsúdený na doživotie a prešiel Pankrácom, Opavou, Leopoldovom a zomrel v roku 1958 v nemocnici v Brne úplne zabudnutý, tak ako jeho súrodenci, ktorí takisto boli buď zavretí, alebo jeho pani manželka, ktorá bola vo väzení v Pardubiciach až do roku 1960.”
OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“Je prvým veliteľom, s ktorým majú česť s a zoznámiť noví adepti vojenského remesla. Ako sám hovorí, od prvého dojmu závisí, ako sa mladí chlapci a dievčatá stotožnia s vojenským prostredím, prekonajú ťažký životný šok a stanú sa plnohodnotnými členmi veľkého vojenského kolektívu. Veliteľ základného výcviku v Základni výcviku a mobilizačného doplňovania v Martine, kapitán František Kantár, je dnešnou osobnosťou rezortu. Pamätáte si ešte obdobie, kedy vy ste sa rozhodovali o tom, že sa stanete profesionálnym vojakom? Kedy to bolo a prečo toto rozhodnutie ste učinili?”
František Kantár, veliteľ základného výcviku Základňa výcviku a mobilizačného doplňovania Martin:
“To už bolo tak dávno, to bolo niekedy v minulom storočí. Tak pamätám sa. Bol som čerstvý absolvent gymnázia civilného tuná v Martine a proste rozhodoval som sa, že čo ďalej a vtedy som mal nejakých kamarátov z vojenskej akadémie v Mikuláši, ktorí mi povedali, že taká škola existuje, že proste vojenstvo sa dá aj študovať, no a vtedy padlo to rozhodnutie, že idem teda na prijímacie skúšky a prijímacie skúšky som absolvoval v Liptovskom Mikuláši. Bolo to zo slovenčiny, z matematiky, z odborných predmetov, fyzika, matika atď. Skúšky som zvládol, bol som prijatý a potom som už vlastne nerozmýšľal ďalej, že by som išiel na nejakú civilnú školu. Išiel som na vojenskú akadémiu a jednoducho dokončil som tom, celkom sa mi to zapáčilo a slúžim doteraz.”
Miroslav Minár:
“Prešli ste nejakými stupňami kariéry? Kde, na akých pozíciách?”
František Kantár:
“Začínal som paradoxne na rote základného výcviku, vtedy to bola ešte základná výcviková škola tu v Martine na Podháji. Tam som prešiel funkciami aj na rote, ako zástupca veliteľa roty, na štábe, na operačnom oddelení. Odtiaľ, po zrušení útvaru, sme sa presunuli tu na sever, kde som sa stal súčasťou práporu výcviku na logistických funkciách, pretože má vyštudovanú Fakultu logistiky na Vojenskej akadémii, takže na rôznych logistických funkciách, ako je prevádzka, materiálový manažment atď. som pracoval teda tu v Martine. Potom krátko, nejaké 2 roky som bol v Trenčíne na veliteľstve pozemných síl, na oddelení rozvoja spôsobilosti. Medzitým som absolvoval jednu misiu v Bosne a Hercegovine v roku 2013, kde som bol na lote Sarajevo, bol som člnom tímu, ktorý zbieral teda tie informácie a robil plne úlohu v operácii MKM. Potom som sa z Trenčína vrátil sem naspäť do Martina, kde som slúžil opäť chvíľu na logistike a potom som ešte bol na výcvikovej jednotke vojenskej misií, tam to bolo celkom pekné obdobie, kde som vlastne odovzdával skúsenosti z operácií a tak, takže výcviková jednotka vojenskej misii a potom ma opäť prevelili tu, na rotu základného výcviku, kde som teda veliteľom roty základného vojenského výcviku už vlastne teraz druhý rok, no a je to v pohode. Je to v pohode, kariéra možno že pre niekoho neni veľmi atraktívna, ale ja som s tým celkom stotožnený. Momentálne má to šťastie, ako možno že máloktorý z vojakov, že slúžim tam, kde som sa narodil a kde žijem.”
Miroslav Minár:
“Dôležité je ale pán kapitán, že vy ste pri tom a vlastne tu formujete také tie základy pre tých budúcich profesionálnych vojakov. Čiže tu získavajú tie prvé ostrohy. A to je dosť dôležité poslanie.”
František Kantár:
“No tak som rád, že to takto vnímate. Ja to vnímam tak isto. Áno, my sme v podstate prvý kontakt toho čakateľa, alebo nazvime ho teda vojaka, všeobecne, vojaka s jeho novým povolaním a stým, čím sa bude zaoberať najbližšie roky, možno desaťročia. Takže my im to nevykresľujeme nejako v ružových farbách, hovoríme všetko reálne,ale hovoríme im aj výhody, nevýhody a je na tom jednotlivom vojakovi, či sa s tým stotožní, alebo nie. My robíme všetko pre to, aby sa s tým stotožnil a snažíme sa im jednoducho pomôcť preklenúť nejaké zlé obdobia, či už osobné, alebo pracovné, alebo podobné. Opakujeme s nimi výcvik dovtedy kým môžeme a kým máme na to prostriedky. Takže áno, sme nejaká vstupná brána do ozbrojených síl a sme na to hrdí.”
Miroslav Minár:
“Vy ste určite hrdý aj na to, že môžete odovzdávať, tak ako ste už spomenuli, tie skúsenosti z operácií medzinárodného krízového manažmentu. Okrem tej Bosny a Hercegoviny, boli ďalšie misie, operácie?”
František Kantár:
Áno, ešte bola operácia RS Afganistan, z ktorej som sa vrátil v roku 2019, čiže minulý rok v máji. Tam som pôsobil na funkcii vedúci starší dôstojník na veliteľstve RS, čiže bol som priamo pod americkým velením. Toto mi dalo skutočne veľa, lebo jednoducho na toho pol roka, čo som bol vyslaný do Afganistanu, som prišiel do kontaktu s úplne inou armádou, s inými armádami, videl som systém ich práce, bol som odkázaný sám na seba a pomohlo mi to či už jazykovo, ale aj odborne a považujem to za veľmi také, veľmi pozitívne v mojej kariére, že som sa zúčastnil tejto operácie. No v budúcnosti, nehovorím, že teraz uvažujem nad nejakými ďalšími misiami, ale absolútne to nevylučujem. Dokonca by som to aj privítal, ale teraz mám úlohu tu, na základnom výcviku, rodina, atď., takže momentálne som tu, ale v budúcnosti to absolútne nevylučujeme. No a tie skúsenosti čo sú tam, prečo nie? Rád sa s nimi podelím aj s vojakmi, so všetkými. Mimochodom, plná moja jednotka, plná moja rota je ľudí, inštruktorov, ktorí majú za sebou niekoľko misií, či už Afganistan, dokonca ešte Kosovo, Bosna Hercegovina atď. a v čase keď sa to dá, tak veľmi radi sa delia so zážitkami z týchto operácií."
Miroslav Minár:
“Toto je dosť dôležité čo hovoríte, pretože keď som sa rozprával s vašimi vojakmi čakateľmi, ktorí v piatok ukončili pôsobenie tu v Martine a dal som im takúto otázku, že môže ich postretnúť, možno že už čoskoro, aj taká situácia alebo také rozhodnutie, že pôjdu do zahraničia, tak áno, samozrejme povedali, že splnia rozkaz, ale možno že aj taký odkaz nielen pre nich, ale aj pre tých ostatných, že čo by mali v takomto prípade urobiť, ako by sa mali zachovať, keď dostanú aj takúto príležitosť alebo rozkaz, ísť plniť úlohy do zahraničných vojenských operácií mierových misií.”
František Kantár:
“No zvolili sme si takéto povolania, takže jednoducho rozkazy by sa mali plniť, ale je samozrejme dobré byť, očakávať takýto rozkaz a byť naň pripravený keď príde. A väčšinou príde. Ak sa vojak javí ako schopný, má jazykovú spôsobilosť, nejak dlhodobo vykazuje dobré výsledky, tak jednoducho tí jeho nadriadení ho vyšlú niekde von do operácie MKM. Takže dobre je byť na to pripravený a v podstate tými rokmi sa na to nejako pripravovať. Títo naši vojaci majú jediné šťastie, že jednoducho takáto operácia ich najbližší rok, dva, určite nečaká. S výnimkou nejakých špeciálnych jednotiek, by určite nemali byť vyslaní, pretože podľa mojich vedomostí v zahraničných operáciách je minimum funkcií vojak, slobodník a takých z mužstva. V každom prípade sa to môže stať. Operácie MKM, teda misie, ako to ľudovo nazývame, sú veľmi pozitívne aj pre ich kariéru, aj pre ich odborný rast, pre skúsenosti, jazykové danosti, no a v neposlednom rade, povedzme si otvorene, aj finančná motivácia je tu. Takže ja osobne by som bol nerád a ja som k tomu vždycky tak pristupoval, že tá finančná motivácia bol na tých posledných miestach. Každý chce zarábať peniaze, ale treba si brať z tých misií niečo viac pre tú kariéru. Ak som sa rozhodol budovať kariéru, poďme do misie, poďme z tej misie vyťažiť pre mňa čo najviac.”
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“Je veľkým priateľom Ozbrojených síl Slovenskej republiky, poctený bol aj mimoriadnou cenou v ankete Vojenský čin roka. Český vojnový veterán, posledný žijúci letec Československých perutí v zostave Britského kráľovského letectva, armádny generál Emil Boček, oslávil 25. februára krásne jubileum, 97. narodeniny. Ako 16-ročný odišiel v roku 1939 z domova. Dostal sa do Bejrútu, neskôr sa zapojil do bojov vo Francúzsku. V roku 1940 absolvoval pilotný výcvik a bol prijatý do RAF. Po výcviku v Kanade sa v októbri 1944 stal pilotom stíhačom 310. československej stíhacej perute vo Veľkej Británii. Na svojom konte má 26 operačných letov. Ešte veľa pevného zdravia, generál.”
PLNÁ POĽNÁ CHVÁLI
Miroslav Minár:
“V Poddôstojníckej akadémii Základne výcviku a mobilizačného doplňovania v Martine ukončilo odborné kurzy 43 výkonných poddôstojníkov, technikov rôt a inštruktorov. Cieľom kurzov bolo poskytnúť poddôstojníkom odborné poznatky pre výkon poddôstojníckych funkcií, ktoré budú vykonávať vo svojich útvaroch. Najlepším absolventom kurzu pre výkonných poddôstojníkov sa stala rotná Viera Kederová z práporu RCHDO v Rožňave. V kurze pre techniku rôt získal ocenenie rotmajster Peter Mózer, príslušník 13. mechanizovaného práporu Levice a v kurze pre inštruktorov získal ocenenie rotný Justín Slušienka, príslušník Základne výcviku a mobilizačného doplňovania v Martine. Blahoželáme a z Plnej poľnej posielame prvú pochvalu. Tá druhá bude patriť príslušníkom vzdušných síl vo Zvolene, ktorí v uplynulých dňoch navštívili detské oddelenie vo zvolenskej nemocnici. A neprišli s prázdnymi rukami. Z dobrovoľného finančného príspevku zakúpili televízor, ktorý bude umiestnený v priestoroch detského oddelenia a zaiste spríjemní najmenším pacientom chvíle, strávené v tejto nemocnici. Ďakujeme a z Plnej poľnej posielame pochvalu.
A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
