- Dátum: 28.04.2023
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 24.54 MB
[28.04.2023; Regina Západ; Stred, Východ ,Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
"Náš dnešný armádny magazín bude špecifický. Venovať sa v ňom totiž budeme jednému dôležitému výročiu. Udalosti, ktorá ovplyvnila pôsobenie Slovákov v misiách a v operáciách medzinárodného krízového manažmentu. V Seredi sa pod velením plukovníka Ľubomíra Kolenčíka začal formovať ženijný prápor. Jeho prvá časť. tzv. ubytovacia skupina, už 1. mája 1993 sa dvomi vlakovými súpravami presunula do chorvátskeho mestečka Daruvar a odtiaľ do Lipiku, kde do príchodu hlavných síl vybudovala vojenskú základňu. Táto relácia preto teda patrí stovkám ženistov, ktorí za 5 rokov urobili Slovensku a jeho armáde skvelé meno vo svete. Pohodu pri rádioprijímačoch vám želajú Miroslav Minár a Pavol Prelovský."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
"Prvým veliteľom slovenského ženijného práporu na misii Organizácie spojených národov s názvom UNPROFOR bol plukovník vo výslužbe Ľubomír Kolenčík. Ja si spomínam na marec, apríl. K vám do Serede prichádzalo pomerne veľa záložákov. Vojakov, ktorí kedysi slúžili, ale využili príležitosť a samozrejme mnohí z iných dôvodov, z rôznych dôvodov, ale prišli. Prišli za vami a chceli sa stať súčasťou niečoho nového."
Ľubomír Kolenčík, prvý veliteľ slovenského ženijného práporu v misii UNROFOR:
"Vo februári, keď Vláda Slovenskej republiky, nová, aj s parlamentom, odobrili vyslanie prvej slovenskej jednotky do misií OSN, do UNPROFOR-u, do vojny na Balkáne, pretože vtedy ešte platil ústavný zákon, vojaci základnej služby nemohli byť v službe mimo územia Slovenskej republiky, tým pádom 70 % jednotky tvorili vojaci, poddôstojníci a dôstojníci zo zálohy. Ľudia, ktorí neboli vôbec v tej chvíli pripravení a tak ťažkú, neuveriteľne zložitú misiu ako ísť človek do vojnového priestoru, do vojny, kde sa ľudia bohužiaľ vraždia, zabíjajú, robia si zle a skratka kde je utrpenie, takže toto bolo obdivuhodné a to nebudem hovoriť o tých podmienkach v akých sme išli a do čoho sme išlo, čo sme museli všetko prekonať, aby sme mohli úspešne nastúpiť. Samozrejme, že sme mali trošku aj oporu v kolegoch, ktorí v tom čase slúžili v československom pešom prápore na Plitvických jazerách, kde sme mali možnosť po dohode aj s českou armádou, republikou, so dobrovoľníkov vybrať aj z týchto skúsenejších kolegov, ktorí potom prišli medzi nás."
Miroslav Minár:
"Jednotku sa podarilo v pomere krátkom čase stmeliť, vycvičiť. Keď prišiel plukovník Harris, kanadský veliteľ ženijného zabezpečenia misie UNPROFOR do Serede, s údivom sa pozeral na to, čo slovenskí ženisti dokážu. A ešte väčší údiv mali vaši kolegovia, vrátane plukovníka Harrisa na tzv. slovenskom dni, ktorý ste zorganizovali na počesť operačnej pohotovosti, ktorú ženijný prápor mal v tom čase už v miestach svojej dislokácie."
Ľubomír Kolenčík:
"Áno, 1. máj 1993, minister obrany generál Andrejčák vyprevádza ubytovaciu jednotku v sile 86 ľudí, techniky, materiálu 60 vagónov. 14. mája nás prišiel vyprevadiť prezident Slovenskej republiky, pán Michal Kováč. Celý máj de facto 9 transportoch bolo presunutých do priestorov Chorvátska., mal som možnosť ovplyvniť rozmiestnenie jednotiek, pretože sme nahradzovali kanadský ženijný prápor a fínsky stavebný prápor, som mal možnosť navštíviť aj velenie kanadského ženijného práporu, aj fínskeho stavebného práporu, takže Slovensko ako nováčik išlo nahradzovať dva také skúsené subjekty odborné, ktoré v tej dobe ženisti kanadskí boli suverénna jednička vo svete v ženijnej profesii. No samozrejme úloha bola predstaviť prápor a padol na to termín 10.6. 93, keď všetko sme dali do činnosti, prišiel veliteľ UNPROFOR, švédsky generál Wallner, asi 250-300 ľudí zo všetkých jednotiek, velenia NATO a ostatní a sme mali možnosť naozaj preukázať, že sme naozaj prišli pomáhať na vysokej odbornej úrovni, ale aj spoločenskej. Boli sme nováčkovia a málo sme vedeli ako sa máme chovať, aké sú štandardy OSN a skrátka boli aj problémy, problémy boli s vyzbrojením, problémy boli s technikou, s náhradnými dielmi, neboli s dislokáciou malých jednotiek na plnenie úloh, pretože v jednej chvíli aj 30 jednotiek bolo po celom Balkáne tisíc kilometrov od seba, ťažké velenie, ťažké spojenie, ťažká logistika, skrátka malí velitelia s malými jednotkami museli takisto reprezentovať na tej úrovni ako sme reprezentovali my na tej vysokej, vyššej úrovni."
Miroslav Minár:
"Máte teraz možnosť aj prostredníctvom Plnej poľnej sa poďakovať, pozdraviť svojich bojovníkov, ktorí tú káru s vami ťahali rok a pol a vlastne vyorali hlbokú brázdu účasti a pomoci slovenských vojakov trpiacemu ľudu a národom Balkánu."
Ľubomír Kolenčík:
"Ľudia vynikajúcim spôsobom si zastali svoje miesta. Samozrejme sme Slováci, sme ľudia, máme slabé miesta, ale v podstate veľké poďakovanie všetkým. Veľký odkaz to má aj v priestoroch kde sme pôsobili, pretože dodnes, aj keď človek príde presvedčí sa, že sa veľmi dobre chovajú či už na chorvátskej strane, alebo aj na ostatných. Najmä v Daruvare. Ešte raz veľké ďakujem všetkým, aj tí ktorí boli, aj tí ktorí neboli a zúčastňovali sa na zabezpečovaní, príprave a všetkého toho, takže naozaj veľké ďakujem. Všetko dobré, veľa zdravia, spokojnosti, šťastia."
Miroslav Minár:
"Nuž aj vám, pán plukovník, najmä to pevné zdravie."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
"Slovenskí občania mali o pôsobení naši na Balkáne vždy aktuálne informácie. Pomerne častým hosťom našich mierotvorcov bola totiž práve naša Plná poľná. Zaznamenala aj, ako ženijná rota, ktorej velil Ľubomír Boldiš, vybudovala jeden z 37 mostov."
Ľubomír Boldiš, veliteľ ženijnej roty na Balkáne:
"Príprava nám trvala vcelku 5 dní a to navážanie makadamu a drte na jednu i druhú stranu, čiže nájazdy. Samotná výstavba potom nám trvala 3 dni i s dokončovacími prácami. Na tej samotnej výstavbe nás najviac zdržiaval prechádzajúci most, ktorý mal nosnosť iba 15 ton a tam sme museli vozidlá, ktoré nám privážali materiál na výstavbu mostu, museli sme čiastočne zložiť, pokračovať v jazde na pracovisko, položiť diely a potom sa vracať znovu po ďalšie."
Miroslav Minár:
"Prečo sa tento most vôbec staval? Aké bude jeho využitie?
Ľubomír Boldiš:
"Jeho využitie je hlavne pre Jordáncov, ktorí zabezpečujú kontrolu tohto priestoru, čiže zabezpečuje ich možnosť pohybu v priestore."
Miroslav Minár:
"Ako ste spolupracovali s vašimi kolegami z jordánskeho práporu?"
Ľubomír Boldiš:
"S nimi nie sú žiadne problémy. Spolupráca, aspoň z môjho hľadiska, bola vcelku vynikajúca. Žiadne nejaké problémy."
Miroslav Minár:
"Jeden most už stojí, slúži svoju účelu, pripravujete sa výstavbu ďalšieho?"
Ľubomír Boldiš:
"Samozrejme, podľa požiadaviek velenia UNPROFOR budeme pokračovať. Materiálu máme zatiaľ dostatok, ľudí takisto, chuť je tiež."
Miroslav Minár:
"Pôsobenie Slovákov na Balkáne podrobne zaznamenával aj ešte jeden výnimočný projekt, ktorý Plná poľná zriadila. Dali sme mu aj taký symbolický názov, Rádiomost Slovenský rozhlas - Daruvar. Na linke bol takmer každý týždeň hovorca ženijného práporu, dnes podplukovník vo výslužbe, Ján Minár."
Ján Minár, hovorca ženijného práporu v Daruvare:
"V nedeľu večer došlo k tragickej udalosti v našom západnom sektore, keď vozidlo holandský spojárov narazilo na protitankové míny. Výsledkom bol mŕtvy seržant ... a ďalší dvaja ťažko ranení. Táto tragická udalosť sa odohrala blízko Pakraca, už na území tzv. Republiky Srbská krajina, blízko osady Šumaklica. I napriek tomu, že si väčšina z nás uvedomuje bezprostredné nebezpečenstvo ohrozenia života, veď koniec-koncov sme vo vojnovej oblasti, správa o tejto tragickej udalosti sa nás dotkla. Pretože tak ako Holanďania narazili na mínu, to isté sa mohlo stať hocktorému z nás. V noci z pondelka na utorok naša jednotka obdržala úlohu preveriť oblasť, kde došlo k incidentu. Jednalo sa o cestu 3. triedy, vedúcu v horskom zalesnenom teréne. Holandský džíp zachytil zadnou nápravou nastražené míny a vyletel doslova do povetria. Jeho úlomky boli roztrúsené na vzdialenosť 10-20 metrov a nielen úlomky auta. Bol to veľmi drsný pohľad. Aj človek s pevnými nervami, a to boli aspoň na pohľad všetci zúčastnení samotného aktu likvidácie následkov, … skupina zložená zo špecialistov, ktorí už niečo odskákali, v čele s nadporučíkom Šedíkon a jeho šiestimi chlapmi, preverovala oblasť. K svojej práci pristupovali chlapi s maximálnym pocitom zodpovednosti. Každý z nich si totiž uvedomoval možnosť rizika, pretože ženista odmínovač, sa môže pomýliť len raz v živote. Vlastne dvakrát, ako hovoria harcovníci, raz keď sa ožení. Nadporučík Šedík išiel so svojim zástupcom, nadpráporčíkom, no nazvime ho XY, pretože kvôli obavám manželky a detí, ako mi povedal, nechce aby vedeli čo za nebezpečnú prácu robí, išli prví do nebezpečnej zóny. Za necelú hodinu chlapci našli 7 mín typu TMN1, pekne uložených blízko vraku vozidla, len pár centimetrov pod zemou. Ešte chvíľu vládlo medzi chlapmi napätie, pretože podľa príznakov pod vozidlom vybuchli pravdepodobne dve míny. 7 našli a chýbala im do počtu ešte jedna mína. Po previerke terénu a vyhodnotení kráteru konštatoval nadpráporčík XY, že vzhľadom k tomu, že jeden kráter je väčší, boli asi dve míny uložené nad sebou. Pri práci, ktorú som bezprostredne sledoval, bolo na našich chlapcoch vidieť, že sa rozumejú svojmu džobu. Keď som sa ich pýtal na bezprostredné pocity, keď mínovým bodcom narazili na mínu, len sa zasmiali a povedali mi, že je to asi taký pocit ako keď hubár nájde krásny dubák. Viem, že teraz sa možno nájdu kritické hlasy o bezcitnosti či ľahostajnosti ľudí, ale nie je tomu tak. Je to len fyzická obrana pred možným stretom či zlyhaním, alebo je to len také chlapské …? Ktovie. Podvečer bola zruba o 16. hodine, bola náročná a zároveň smutná úloha splnená. Priestor sa vyčistil a v štatistike ženijného oddelenia UNPROFOR bude len strohé konštatovanie, že úlohu 34. slovenský ženijný prápor splnil výborným spôsobom. A len zúčastnení budú vedieť a možno budú poznačení na dlhú dobu v tejto udalosti. V bývalej Juhoslávii totiž smrť chodí i po horách."
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
"A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. Už o malú chvíľu vám sprostredkujeme dojmy našich ženistov pri prvej medailovačke priamo na základni v Lipiku. O svojom pôsobení na Balkáne mám viac povedia nielen samotní vojaci, ale aj ich ďalší veliteľ, plukovník Daniel Kostra, ktorý nabral odvahu a v čase operácií chorvátskych jednotiek odvrátil možnú paľbu na postavenie našich ženistov. A vypočujete si aj záverečnú rekapituláciu úspechov pôsobenia ženijného práporu na Balkáne. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
"Plná poľná bola po roku pôsobenia ženijného práporu v misii UNPROFOR aj pri výnimočnej udalosti, prvej metál paráde. Slávnosti, na ktorej boli ženistom pripnuté prvé medaily OSN."
Kapitán Igor Šajtlava:
"Som na ňu veľmi hrdý. Som rád, že naša vlajka, naša vlasť, sa dostala takto do povedomia. Osobne som hrdý na to, že som sa mohol tejto akcie zúčastniť."
Nadporučík Miroslav Hajnovič:
"Cením si tieto chvíle, pretože momentálne v hlave práve spomínam na svojich chlapcov, ktorí sú preč. Plnia úlohy a proste držia sa. Je mi trošku aj ľúto, že nemôžu tu byť a zažívať to isté, pretože je to pekný pocit. Do budúcna čo to znamená? Proste udržať sa na tej pozícii, na ktorej sme. Či seba, alebo celú jednotku. Byť proste ozaj tým služobníkom toho mieru."
Čatár Róbert Bôcik:
"Som veľmi dojatý tým, že sa mojej osobe dostalo cti takto prevziať pre všetkých chlapcov ocenenie, ktoré sme teraz všetci dostali."
Miroslav Minár:
"Na moju otázku postupne odpovedali kapitán Igor Šajtlava, nadporučík Miroslav Hajnovič a čatár Róbert Bôcik. No a ako posledný sa mi so svojimi pocitmi zdôveril veliteľ práporu, plukovník Kolenčík."
Ľubomír Kolenčík:
"Je to niečo krásne, pretože to čo sme tu dneska prežili, myslím si vo veľmi dôstojnej komornej atmosfére, ktorú sa nám podarilo vďaka veľmi zodpovednej práci aj všetkých nás, ktorí sme tu na Lipiku sa snažili skutočne zviditeľniť to Slovensko už niekoľkýkrát počas nášho pôsobenia v mierovej misii UNPROFOR. Pocit je to úplne zvláštny, neopakovateľný, človek má slzy v očiach... To je to, čo by asi človek pre to Slovensko mal."
Miroslav Minár:
"V čase, keď od pôsobenia slovenského ženijného práporu na Balkáne uplynulo 25 rokov, som v Seredi stretol výnimočných vojakov, vojnových veteránov. Najskôr som oslovil Igora Havrilu a strojníka valca, čatára v zálohe Antona Kracinu."
Igor Havrila, vojnový veterán:
"Na pozíciu žeriavnik som nastúpil hneď. Podarilo sa mi to náhodou. Prešiel som všetkými testami, nebol žiadny problém."
Miroslav Minár:
"Žeriavnika ste robili aj v civile?"
Igor Havrila:
"Nie, v civile som robil vodiča."
Miroslav Minár:
"Žeriavnici, tí mali predovšetkým úlohy pri stavaní mostov. Takže spomínate si na také, ktoré vy ste stavali?"
Igor Havrila:
"No na Neretve pontónový most bol, suché nácviky boli tie mosty v PMS."
Miroslav Minár:
"Ako si spomínate na to obdobie, ktoré ste strávili tam na Balkáne?L
Igor Havrila:
"Môžem povedať len dobre. Zlé veci človek zabudol."
Miroslav Minár:
"Čo vám tak najviac utkvelo v pamäti?"
Igor Havrila:
"Asi tá Neretva."
Miroslav Minár:
"Most na Neretve, on mal aj takú prezývku, Most života, pretože po moste sa presúvali do Bosny tisíce vozidiel s humanitárnou pomocou, ale po moste sa presúvali aj utečenci. Bol to taký dobrý pocit, že tento most pomohol?"
Igor Havrila:
"No áno. Bez toho mostu, to by bolo odrezané od sveta tam."
Anton Kracina, strojník valca, čatár v zálohe:
"No bolo to také dosť nepríjemné. V piatok v noci, Angličania čo strážili tie stroje naše, tak strelil mladý do autobusu chorvátskych vojakov. Oni išli oko na oko. No ako som ja valcoval okolo pol deviatej, deviatej cestu, som mal vibráciu zapnutú, nepočul som ich. 8 krát strelili, on ušiel do hory ten Angličan. No potom samozrejme ja som dal neutrál a postál som. Otvorený džíp, dvaja, jeden šoféroval, druhý s kalašnikovom na mňa mieril. No lenže to bolo tak, že strojník na grédri bol Chorvát a tiež bol zhodou okolností z …., jeho syna kamaráti to boli, tak ten to vybavil, že to nebol Slovák, že to bol Angličan čo strelil do toho autobusu, tak nakoniec ten čo mal držal na muške, hodil na zadné sedadlo kalašnikov a prešiel na druhú stranu, odstrčil toho šoféra a išli ďalej."
Miroslav Minár:
"Nebolo vám všetko jedno."
Anton Kracina:
"No nie, lebo to prebiehalo strašne dlho. Potom ten strojník z toho grédra mi vravel, Anton, preč, zle bude. No údajne potom zastrelili z humanitárky, čo bol šofér z humanitárky. Holanďan a ten išiel s kamiónom do lesa."
Miroslav Minár:
"Tonko, odkiaľ si to rodák?"
Anton Kracina:
"Bývam vo Veľkom Krtíši. Na to sa nedá zabudnúť. To je zážitok na celý život."
Miroslav Minár:
"Na svoje pôsobenie v misii UNPROFOR si zaspomínali aj súrodenci Majka Markušková a Ján Lopatka."
Majka Markušková, bývalá príslušníčka slovenského práporu UNPROFOR:
"Ja som sa dostala k modrým prilbám na podnet brata, pretože ten ma vyzval, že či náhodou nejdeme do misií a tak na jeho podnet som vlastne šla k modrým prilbám."
Miroslav Minár:
"Pamätáte si ešte na ten deň, kedy ste si na seba prvýkrát dali teda túto modrú šatôčku, ktorú máte, modrý baret?"
Majka Markušková:
"Veľmi si to pamätám. Bolo to v novembri, išli sme autobusom, autobusom sme sa prepravovali zo Slovenska, šli sme do Daruvaru a keď sme prišli, mala som také očakávania, lebo som mala od kolegov, ktorí boli v českom prápore, také nejaké poznatky od nich som mala a keď som prišla, tak som bola prekvapená kam sme prišli, milo prekvapená a šla som s takým predsavzatím, že chcem pomáhať."
Miroslav Minár:
"Aj sa to predsavzatie naplnilo?"
Majka Markušková:
"Áno, naplnilo sa, vytvorili sa priateľstvá aj s miestnymi obyvateľmi, pretože tam žila aj česká komunita v tom Daruvare a podarilo sa, teda pomohlo sa, myslím si, že Slováci hodne pomohli v tej oblasti."
