- Dátum: 28.08.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 26.26 MB
Plná poľná-2
[28.08.2020; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
"Leto sa síce s nami lúči horúcim víkendom, ale horúce informácie spred i spoza kasárenského plota vám o tomto čase budú aj naďalej prinášať Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Prvýkrát sa na trasu náučným partizánskym chodníkom vydal ako jednoročný, odvtedy vzdal úctu a česť partizánom v Tribečských horách už 16 krát.
* Mekkou slovenských ženistov je Sereď. Od štvrtka to bude pripomínať aj pamätník, ktorý sprístupnili verejnosti.
* Aká môže byť budúcnosť ženistov? Prezradí generál Daniel Zmeko.
* Okamihy vzdoru, to je názov knihy, ktorá znamenitým spôsobom zachytáva osudy partizánskej rodiny Fraňovcov z Púchova. Rozprávať sa budeme s autorom publikácie, s Pavlom Vitkom.
* 7. ročník cyklojazdy na počesť Slovenského národného povstania je pripravený. Zapojte sa aj vy. Vyzýva prezident Únie vojnových veteránov Slovenskej republiky, plukovník vo výslužbe Pavel Marko.
* A dnes vám ešte predstavíme aj augustové číslo rezortného časopisu Obrana."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“Keď mal David Jurík rok vydal sa na trasu náučným partizánskym chodníkom zo Zlatna do Skýcova v Tribečských horách po prvýkrát. Pravda, vtedy ešte nie po svojich. V sobotu 22. augusta však áno a to už po 16 krát. Objavovať históriu a vzdať poctu hrdinom SNP ho priviedla jeho teta, Martina Matejová.”
Martina Matejová, teta:
“Išli sme a to bolo ešte v nosiči, nosili ho na chrbte.”
David Jurík, účastník pochodu partizánskym chodníkom
“Mňa lákala hlavne tá myšlienka, že si máme zachovávať, že naši starí rodičia za nás bojovali a máme si to pripomínať a takýmto partizánskym chodníkom, že nielen niekde sa stretneme, dáme vence, ale že si to pripomenieme tú cestu a aké to bolo vlastne za tých čias ťažké.”
Miroslav Minár:
“Tvoji rovesníci, kamaráti, kamarátky, sa nenadchli pre takúto myšlienku?”
David Jurík:
“Nadchli, ale nie každý rok sa im chce.”
Miroslav Minár:
“Čo povedať na adresu vášho synovca?”
Martina Matejová:
“No úplne super, teším sa, že ho to tak nadchýna a teším sa, že sa každý rok zúčastňuje.”
Miroslav Minár:
“Čo si zaželať do tohto ročníka, ale aj do tých ďalších?”
David Jurík:
“Ľahkú chôdzu.”
Miroslav Minár:
“Tak, nech je ľahká a v cieli si to poriadne uži.”
David Jurík:
“Ďakujem.”
Miroslav Minár:
"Rezort obrany každoročne podporuje organizátorov pochodu v oboch obciach. Ani teraz, na 32. ročníku nechýbali vojaci čestnej stráže, že vojenská hudba. Ak to ministrom obrany ich čas dovolí, vydali sa na trasu náučným partizánskym chodníkom spolu so stovkami turistov. Veniec súčasného ministra Jaroslava Naďa nechýbal pri pamätníkoch na Zlatne, ani v Skýcove. Žiaľ, nabitý pracovný program ministra spôsobil, že náučný partizánsky chodník nemohol absolvovať, ale vyslal na trasu silnú zostavu. Generálnych riaditeľov sekcie legislatívy a práva Petra Kardoša a sekcie ľudských zdrojov Martina Jakala. Čo páni vy očakávate od tohto pochodu? Trúfate si?"
Peter Kardoš, riaditeľ sekcie legislatívy a práva ministerstva obrany:
“Trúfať si trúfame a radi prispejeme k tomu, aby táto spomienka a teda pamiatka bola stále živá.”
Martin Jakal, riaditeľ sekcie ľudských zdrojov ministerstva obrany:
“Myslím, že je to veľmi milá pripomienka a spôsob, akým si pripomínať naše tradície a odkaz, ktorý sa tu v 88. založil a stále žije a verím, že aj nejakým spôsobom pretrvá a aj samotným pochodom náučným chodníkom partizánskym si pripomenúť, že ako to tu bolo pred tými 76 rokmi, ako tí partizáni žili, čo spravili tí obyvatelia týchto obcí, či už Zlatno alebo Skýcov pre nich a možno aj si uvedomiť, že aké pózy to boli, v akých podmienkach tí ľudia museli žiť a prezívať a aká obeta, alebo aké osobné nasadenie, hoc vedeli, že ako môžu dopadnúť a nakoniec aj tie represálie ukázali, že ako tvrdo sa to voči nim obrátilo. Takže myslím si, že tento odkaz je taký záväzok pre nás, ktorý si musíme neustále pripomínať.”
Miroslav Minár:
“Viac rokov po sebe, v rôznych ústavných pozíciách absolvuje náučný partizánsky chodník súčasný podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Peter Pellegrini. Opýtali sme sa, aký odkaz by mohol mať náučný partizánsky chodník pre súčasnú mladú generáciu.”
Peter Pellegrini, podpredseda NR SR:
“Je to hlavne odkaz, že už sme prebrali štafetu my, mladá generácia a ešte aj tá, čo ide po nás, aby sme tie príbehy a to hrdinstvo našich starých otcov a otcov prerozprávali mladým ľuďom už my. Pretože žiaľ, už prichádzame do obdobia, kedy už možno mladí ľudia nebudú mať nikdy šancu pozrieť sa priamo do očí priamym účastníkom 2. svetovej vojny a Slovenského národného povstania, preto tieto pochody také ako dnes, nás majú povzbudiť k tomu, aby sme naozaj ten odkaz niesli tak hrdinsky, ako hrdinsky bojovali za našu slobodu naši starí otcovia a otcovia.”
Miroslav Minár:
“Ja som tu medzi účastníkmi pochodu natrafil na jedného chlapca, ktorý mal rok keď išiel prvýkrát, samozrejme v batôžku svojej tety, teraz ide šestnásty krát. Tak odkaz naozaj sa prenáša na tých mladých ľudí, lebo ich tu je strašne veľa.”
Peter Pellegrini:
“Je to absolútne úžasné, že teraz sú, vlastne som videl, zástupcov všetkých generácií. Od malých detí, až po starých ľudí, ktorí aj napriek svojmu veku ešte dnes k úcty k tým obetiam idú, absolvujú tento pochod a ja sa nesmierne teším a tiež poznám tohto mladého pána, ktorého mi minulý rok počas toho keď som ja pochodoval predstavili a naozaj je to úžasné, že od svojho narodenia nevynechal ešte ani jeden ročník. Je to naozaj parádna vec a bodaj by takýchto mladých ľudí bolo na Slovensku čo najviac.”
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
"Nuž a je bohatý na udalosti. Zatiaľ čo v Centre výcviku Lešť napríklad vrcholí príprava práporovej mechanizovanej skupiny, tak včera v Seredi tamojší ženisti zažili veľkú slávu, ktorá sa zapíše do novodobej histórie. To, že toto mesto je doslova Mekkou slovenských ženistov, bude pripomínať pamätník, ktorý bol v prítomnosti ministra obrany Jaroslava Naďa a náčelníka generálneho štábu generála Daniela Zmeka sprístupnený verejnosti. Nachádza sa pri Váhu, pred vstupom do bývalých kasární a na ceste vedúcej k autokempingu. K myšlienke zriadiť ženistom pamätník sa pripojila aj organizácia UN Veteran Slovakia. Hovorí jej prezident, plukovník vo výslužbe, rodený ženista, Štefan Jangl."
Štefan Jangl, prezident UN Veteran Slovakia:
“Tak seredskí ženisti majú hlbokú tradíciu. Máme to zvýraznenie aj u nás na tých paneloch, ktoré sú tu pri tomto našom pamätníku, ale samozrejme musíme si uvedomiť, že sem patrí aj taká história ako ženijný prápor mierových síl Organizácie spojených národov, ktorý prakticky tu odtiaľto vyšiel pretože všetci ženisti sa školili tu a výsledok je, že prípravou ženistov sa seredská posádka zaoberala dá sa povedať celé minulé storočie. Všetky tieto odbornosti, či to už boli prieskumáci, ženisti, alebo strojné odbornosti sa pripravovali tu v posádke Sereď a odtiaľto odchádzali mladí muži, ktorí boli pripravení plniť úlohy pre celú Československú republiku a následne pre Slovenskú.”
Miroslav Minár:
“Áno, samozrejme, tisíce vojakov základnej služby prešlo tuto Sereďou. My sa teraz nachádzame pred bývalými kasárňami, kde teda samozrejme tiež bývali títo ženisti. Čo si zaželať pri tejto príležitosti, kedy PTS10 bude pripomínať túto slávnu históriu?”
Štefan Jangl:
“Tak čo sa týka práve týka práve tohto PTS-u znamená to, že to nie je len o vojakoch, že to je aj o civiloch, že to je aj o pomoci národnému hospodárstvu, že to je aj o pomoci pri rôznych katastrofách a že všade tam boli ženisti a my by sme chceli, aby si aj mesto, aj všetci, ktorí prejdú touto oblasťou, pripomenuli, že ženisti v tejto posádke stále boli a stále sú a sú tu preto, aby pomáhali.”
Miroslav Minár:
"Dobrú vec si pochvaľuje aj primátor Serede Martin Tomčányi.
Martin Tomčányi, primátor Serede:
“Ja som rád, že tá myšlienka sa ujala a v rámci spolupráce s tými ktorých som povedal, sa to podarilo zrealizovať, no a teším sa, lebo myslím si, že ženisti si to zaslúžia. Patrí im to a som rád, že je to práve tu v Seredi a že sa nám to spoločne podarilo:”
Miroslav Minár:
“Niektoré zdroje uvádzajú, že ženisti si svoj hlavný tábor v Seredi rozvinuli v roku 1949. Tomáš Tkáčik v ihličkových máskáčoch s čatárskou hodnosťou však spresňuje.”
Tomáš Tkáčik, člen Klubu vojenskej histórie:
“Slúžiť som neslúžil, našťastie som už len dobrovoľník. Keďže už povinnú vojenskú službu nemáme, tak som prinektor, alebo člen Klubu vojenskej histórie a Československej ľudovej armáde sa venujem už 10 rokov, no a náš klub sídli v Nitre, ale máme členov z celého západného Slovenska, čiže snažíme sa stvárňovať príslušníkov Československej ľudovej armády od 50. do 80. rokov. Bol to síce náhradný prápor, ale ženijného pluku 1. Ženijný pluk 4 bol v tej dobe posádkovo v Bratislave vo Vodných kasárňach na súčasnom Nábreží armádneho generála Ludvíka Svobodu, sa neskôr celý prápor po skončení 2. svetovej vojny sa premiestnil do Serede. Potom bol premenovaný v rámci redislokácie a v rámci premenovávania v 50. rokoch na 1. ženijný prápor.”
Miroslav Minár:
“Pri vzniku novej tradície, symbolizujúcej hrdosť a spolupatričnosť občanov s vojakmi, stojí Vojenský historický ústav ministerstva obrany. Zo svojich zbierok zapožičal mestu Sereď obojživelný transportér PTS10 a jeho riaditeľ, plukovník Miloslav Čaplovič nevylučuje, že nasledovať môžu aj ďalšie mestá.”
Miloslav Čaplovič, riaditeľ Vojenského historického ústavu ministerstva obrany:
“Teraz si uvedomujem tú výhodu, že sme brali, keď sa vyraďovala technika, sme brali viac multiplikátov, aby sme to takýmto spôsobom mohli potom sprítomniť dnešnej generácii a či sú to mestá, ktoré sú v súčasnosti posádkovými mestami a kde sú stále posádky, alebo aj mestá, kde boli tradície posádkové a dnes už tými vojenskými posádkami nie sú. Či je to Pezinok, ale teraz napríklad prebieha veľké rokovanie s mestom Sliač, takisto majú záujem o techniku a budeme takto v budúcnosti to riešiť ďalej a tak ako máme na východnom Slovensku pamätníky z 2. svetovej vojny a máme dobrú spoluprácu s mestami a obcami, tak touto cestou sa vydáme ďalej a my sme radi, že takto aj môžeme predstaviť vojenskú techniku širokej verejnosti a zároveň ich pozvať do našich múzeí a myslím si, že to je skĺbenie tých tradícií a treba si uvedomiť, že toto je pamätník ženistom, ktorí si od vzniku novodobých Ozbrojených síl Slovenskej republiky, alebo predtým Armády Slovenskej republiky, plnili úlohy domáceho krízového manažmentu, takže či už doma alebo v zahraničí mnohokrát práve ženisti pomáhali, či už pri živelných pohromách, alebo potom pri rekonštrukciách v bývalej Juhoslávii a podobne.”
Miroslav Minár:
"Slávnostnú pásku pamätníka ženistov v Seredi prišiel prestrihnúť minister obrany Jaroslav Naď."
Jaroslav Naď, minister obrany:
“Všeobecne to, že Ozbrojené sily Slovenskej republiky disponujú takouto spôsobilosťou, teda ženijnými spôsobilosťami, alebo ženijným vojskom, je veľmi dôležitá vec pre Slovákov kdekoľvek v podstate na našom území. Videli sme zasahovať vojačky a vojakov zo Serede aj na najvýchodnejšom cípe aj v priebehu jari, keď boli veľké záplavy a bolo treba opravovať most niekde pri Snine, rovnako tak môžeme byť hrdí aj my ako občania Slovenskej republiky, ale aj mesto Sereď na to, že tí vojaci tu sú a že robia veľmi dobré meno ako Slovensku, tak aj mestu v zahraničí.”
Miroslav Minár:
“Toto je asi zrod novodobej tradície v ozbrojených silách a v rezorte obrany, pretože symbolizuje ten úzky vzťah občanov k vojakom. Ženisti v Seredi, to je spojitosť doslova pupočnou šnúrou, ale potom sú to tankisti v Martine, delostrelci napríklad v Senici, alebo protilietadlovci v Nitre, či v Pezinku. Bude rezort obrany takéto iniciatívy podporovať?”
Jaroslav Naď:
“Jednoznačne áno. Ja som veľmi vďačný aj pánovi primátorovi mesta Sereď, že prišiel s touto iniciatívou a dal dokopy nielen predstaviteľov ozbrojených síl, vojensko-historického ústavu, veteránov, ale aj lokálnych súkromných spoločností, ktoré boli ochotné prispieť, aby sme spoločne ako komunita urobili takýto veľmi pekný pamätník. Je to obdivuhodný príklad naozaj pre celé Slovensko. Vieme už aj z viacerých ďalších lokalít na Slovensku, že je záujem o vzkriesenie vojenskej tradície. V priebehu minulého víkendu som bol v obci Kunerád, kde sa opravil nádherný pamätník pre partizánov SNP, opäť z iniciatívy obce a s podporou ministerstva obrany. Ja som veľmi vďačný za to, keď občania prichádzajú s takýmito iniciatívami a ministerstvo obrany a ozbrojené sily určite tiež budú vychádzať ústrety ako len to bude možné.”
Miroslav Minár:
“Pamätník ženistom je a bude pripomínať mladej generácii pozitívne tradície a môže mať vplyv na prehĺbenia ich vlasteneckého cítenia. Myslí si to náčelník generálneho štábu, generál Daniel Zmeko.”
Daniel Zmeko, náčelník generálneho štábu:
“Prítomnosť ženistov v Seredi má veľmi hlboké korene. V podstate v tej novodobej histórii siahajú do začiatku 50. rokov, ale čo je dôležité, že ženisti v Seredi boli vždy pozitívne vnímaní a dnes aktuálni kolegovia ktorí tu slúžia, na čele s veliteľom práporu, pánom podplukovníkom Klasnom robia veľmi dobré meno ozbrojeným silám nielen tým, že sú pripravení kedykoľvek zasiahnuť pri akejkoľvek krízovej situácii v rámci prírodných pohrôm alebo priemyselných katastrof, ale aj napríklad v poslednej pandemickej situácii v Covide, ale aj tým, že udržiavajú absolútne neformálne, veľmi priateľské vzťahy s vedením mesta, miestnou správou, štátnou správou, aj bežnými obyvateľmi a výsledok toho je aj spolupráca s občianskymi združeniami a umiestnenie tohto pamätníka PTS 10 tu, v bývalých kasárňach. Takže tie tradície, na ktorých stoja ozbrojené sily, sú rozvíjané a sú rozvíjané vďaka, ešte raz, nadšeniu ľudí, ktorí majú radi svoju prácu a sú verní svojej odbornosti. A toto je dôležité, na tom sa dá stavať do nekonečna a my by sme na tom aj stavať chceli a tomu ženijnému vojsku znova dať tú vážnosť, ale aj silu a veľkosť. Akýkoľvek pamätník, ktorý pripomína historické míľniky, alebo tradíciu, je dobrý. Pretože zvlášť mladá generácia dneska je pod vplyvom často dezinformácií, prekrúcania histórie, alebo vykladania histórie iným spôsobom ako sa reálne stala. To znamená, že čokoľvek čo pripomína pozitívne tradície, zároveň prispievajú aj k výchove mladých ľudí k vlastenectvu a vlastenectvo sa nedá nariadiť, k vlastenectvu treba vychovávať. Treba vychovávať človeka k vlastenectvu od malého malička a možno aj ten stroj, ktorý tu dneska vidíme, zaujme možno malé dieťa, ktoré sa začne zaujímať o to, čo to bol za stroj, kde slúžil, čo robil, ako fungoval a privedie ho aj do radov ozbrojených síl. Takže každý takýto počin je pre nás úžasný a je prospešný.”
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
“Ženijný prápor v Seredi zažil počas svojej histórie viacero organizačných zmien. Zdá sa, že na ceste je aj ďalšia. Hovorí generál Daniel Zmeko.”
Daniel Zmeko:
“Ja verím, že tá budúcnosť je pozitívna a že vidíme to pomyselné svetielko na konci tunela. Budeme predkladať politickému vedeniu rezortu návrhy na rozvíjanie ženijných odborností tak, aby sme dostali jak požiadavkám našich partnerov, ale sme dostali aj požiadavkám ozbrojených síl, ktoré sú smerované k poslaniu ozbrojených síl k zabezpečeniu obrany Slovenskej republiky. Chceli by sme v budúcnosti dosiahnuť aj organizačne vyššie celky ako je prápor. Ja by som to nechcel zakríknuť, pretože ešte tie rozhodnutia neboli prijaté, ale určite zo strany ozbrojených síl prídu tieto návrhy. Zároveň sa chceme zamerať aj na modernizáciu techniky. Ženijný prápor ešte stále používa ten PTS10, ktorý tu je ako pamätník, ale on je aj v reálnej operačnej službe, takže toto je priestor, kde by sme sa mali realizovať čo sa týka modernizácie, no a v neposlednom rade je to aj výchova, vzdelávanie a kariérny rast odborníkov ženijného vojska, ktorý musí napredovať v 21. storočí a musia byť naši ľudia pripravení na požiadavky bojiska 21. storočia.”
Miroslav Minár:
“Čo seredskí ženisti robia v týchto dňoch, nám povedal veliteľ jednotky, podplukovník Jozef Kasl.”
Jozef Kasl, veliteľ jednotky:
“Hlavnou úlohou ženijného práporu v súčasnej dobe je príprava ženijnej čaty mechanizovanej prápornej skupiny, ktorá sa pripravuje na certifikáciu na Lešti. V neposlednom rade v septembri pripravujeme výcvik aktívnych záloh, údržbu výcvikových priestorov, do týždňa máme pripravených 14 príslušníkov ženijného práporu, ktorí odchádzajú plniť úlohy v zahraničí na Cyprus.”
Xxx
Miroslav Minár:
“Šéfredaktor rezortného časopisu Obrana Pavol Vitko je autorom knihy s názvom Okamihy vzdoru. Vyšla vo Vojenskej podpornej nadácii ešte vlani. Pojednáva o protifašistickom odboji v okresoch Považská Bystrica, Púchov a Ilava. Jej spoluautorom je dnes už nebohý priamy účastník povstania Vladimír Fraňo z Púchova. Začal ju písať ešte v roku 1994. Viac už dopovie Pavol Vitko.”
Pavol Vitko, autor knihy Okamihy vzdoru:
“V roku 2009 mi prišiel od pána Fraňa elektronický list, kde sa mi predstavil takto: ”Som priamy účastník Slovenského národného povstania a veterán vojny. Niekoľko rokov som pracoval na zhromažďovaní materiálov z obdobia Slovenského národného povstania v regióne okresov Považská Bystrica, Púchov a Ilava s predpokladom, že to dokážem spracovať do dokumentu, ktorý by informoval najmä mladú generáciu o udalostiach v uvedených okresoch v čase povstania. Ja sám mám už 83 rokov a napriek všetkej snahe nedokážem zabezpečiť prípadné vydanie tejto publikácie. Obraciam sa preto na vás, jednak ako kraja z nášho regiónu, ako aj s presvedčením, že ako publicista novinár mi poradíte, ako a čo s ťažko zhromaždeným materiálom spraviť, aby nezapadol prachom." Nuž, neraz sme komunikovali cez e-maily a telefonicky, no v roku 2011 mi povedal smutnú správu, že už nemá viac síl, aby sa svoju dielu ďalej venoval, že je vážne chorý a zomrie. Bohužiaľ, naozaj zomrel. Ešte predtým ma opätovne poprosil, aby som sa jeho knihu, jeho dielo pokúsil vydať. Bol to pre mňa morálny záväzok a podarilo sa nám to s Vojenskou podpornou nadáciou vlani pri príležitosti regionálnych osláv 75. výročia povstania v Považskej Bystrici, pričom boli prítomné aj všetky tri deti a aj vnuci pána Fraňa a dôstojný obraz osláv, zároveň prezentácie knihy dotvárala vojenská hudba, či prítomnosť generálmajora Ondřeja Novosada."
Miroslav Minár:
“Kniha má až netypický veľký formát. 25x35 centimetrov, 176 strán a 279 fotografií, či dobových dokumentov a vy v nej predstavujete aj samotný príbeh rodiny Fraňovcov.”
Pavol Vitko:
“Mojou prácou bolo zredigovať texty pána Fraňa, opatriť ich poznámkovým aparátom, plus som doplnil polovicu knihy o vlastnú kapitolu. Tá prináša informácie o boji rodákov zo stredného Považia na východnom fronte, na západnom fronte, severnej Afrike, či koncom vojny aj medzi partizánmi v severnom Taliansku. No a napísal som aj časť o samotnej rodine Fraňovcov. Jej hlava, sklársky robotník Pavel Fraňo z Lednických Rovní, bol za ilegálnu prácu proti slovenskému ľudáckemu režimu uväznený už v roku 1941 v zaisťovacom tábore Ilava. Pri kolportácii ilegálnej tlače mu pomáhal vtedy ešte len 15-ročný Vladko. Pavel Fraňo však aj po prepustení spolupracoval v oblasti zabezpečovania potravín a zberu informácií s partizánskym hnutím a ani nie 18-ročný Vladko, teda neskorší spoluautor knihy, bol ich partizánska spojka. Spolupracovali najmä s oddielom nazvanom Kotovský, ktorému velil Gleb Dimitrijevič Klagin, rodák z Kurska. Ten bojoval v oblasti Starej Turej a následne s 20 partizánmi sa presunul do pohraničných lesov medzi Vlárskym priesmykom a Horným Libčom. Prepadli napríklad špeciálny objekt v Strelenke, kde skúšali zbrane z považských zbrojoviek, napádali vlakové transporty z Dubnice a Považskej Bystrice smerujúce do protektorátu Čechy a Morava, prerušili železnicu na trati Horní Libeč - Púchov, čím Nemcom sťažovali zásobovanie atď. V každom prípade vo februári 1945 už bola v horách s partizánmi celá rodina Fraňovcov. Teda otec Pavel, jeho manželka, ako aj ich syn Vladimír a jeho dve sestry. O život pritom išlo do posledných minút bojov. Fašistická a protipartizánska jednotka SS Jozef so sídlom v Nimnici sa partizánov snažila eliminovať až do príchodu frontu a napríklad v apríli 1945 zavraždila okrem iných Lajosa Zbína a Pavla Klinčeka z Lednických Rovní za pomoc ich už asi 70-člennému partizánskemu oddielu.”
Miroslav Minár:
“O partizánskom hnutí na strednom Považí sa pritom až tak často nehovorí. Vy ste pri tom absolvovali na túto tému aj tucet besied najmä v tamojších školách. Zaujíma to ešte mladých ľudí?”
Pavol Vitko:
“Samozrejme táto oblasť nepatrila k srdcu Slovenského národného povstania a navyše bola v rámci územia tzv. nemeckej ochrannej zóny pod o to väčšou kontrolou Nemcov. Veď tu sídlili napríklad zbrojovky v Dubnici a v Považskej Bystrici, ktoré produkovali veľké objemy zbraní pre vojnovú mašinériu Tretej ríše. O to dôležitejšie je nezabudnúť na partizánske oddiely, ktoré pôsobili v horách slovensko-moravského pomedzia, na ilegálnych pracovníkov, ako aj na francúzskych partizánov, ktorým sa podarilo z nútených prác v Dubnici ujsť k slovenským partizánskym oddielom. No a ako sa dajú zaujať mladí ľudia? Myslím si, že najlepšie je to cez príbehy. Neoslovíte ich štatistikami či inými údajmi tak, ako keď sa ich opýtate, či vedia niečo o ľuďoch, ktorých mená majú vytesané na pomníku v ich dedine. Bohužiaľ, spravidla to nevedia, no na pozadí ich vyrozprávaného príbehu zaujmete a viete následne povedať aj širšie súvislosti.”
Miroslav Minár:
“Samozrejme nemožno zabudnúť ani na príbeh partizánskej rodiny Fraňovcov z Lednických Rovní, pričom už zosnulý účastník odboja Vladimír Fraňo sa spolu s vami stal spoluautorom knihy Okamihy vzdoru v okresoch Považská Bystrica, Púchov a Ilava.”
Pavol Vitko:
“Pravdaže, bolo mi cťou, že som mohol s pánom Fraňom aj takto spolupracovať. No a na záver prečítam o Fraňovcoch úryvok zo spomienok ich partizánskeho veliteľa Gleba Klagina, ktoré vyšli v knihe Od Karpát Normandie, pričom v kapitole Na brehoch Váhu Gleb Klagin píše aj toto: ”Najbližšími ľuďmi nám boli slovenskí bojoví druhovia. Veliteľ brigády Jozef Brunovský a samozrejme znamenitá partizánska rodina Fraňovcov. Pavel Fraňo bol v našej brigáde spolu so svojou rodinou, s manželkou Annou, našom partizánskou matkou, s dcérou Aňušou, oduševnenou nebojácnou rozviedčíčkou, s dcérou Milkou, ošetrovateľkou a so synom Vladom, rozviedčikom. Partizánsky otec, tak sme volali Pavla Fraňa, za úprimnú starostlivosť, ktorú nám prejavoval v našom ťažkom partizánskom živote."
ČO JE PRED NAMI
Miroslav Minár:
“Na 7. ročník populárnej cyklojazdy na počesť Slovenského národného povstania pozýva prezident Únie vojnových veteránov Slovenskej republiky, plukovník vo výslužbe Pavel Marko.”
Pavel Marko, prezident Únie vojnových veteránov SR:
“V roku 2014 pri príležitosti 70. výročia Slovenského národného povstania sme sa v Únii vojnových veteránov Slovenskej republiky rozhodli reagovať na pokusy šírenia extrémizmu s prvkami nacizmu a fašizmu. Nebolo nám ľahostajné ani znevažovanie Slovenského národného povstania, ako jednej z najvýznamnejších dejinných udalostí, ktoré natrvalo ovplyvnilo osud Slovenska. V srdci Slovenského národného povstania sme chceli netradičnou formou pritiahnuť predovšetkým mladšie generácie regiónu k pripomenutiu si obetí, ktorí naši predkovia podstúpili v nerovnom boji s nacistickými vojskami a ich prisluhovačmi. Na trase Cyklojazdy Slovenského národného povstania si jej účastníci položením vencov uctievajú pamiatku obetí pri pamätníkoch vo Zvolene, v Sliači, v Hronseku, vo Vlkanovej, v Badíne, v Kremničke a v Banskej Bystrici. Aj vďaka podpore a pomoci primátorov a starostov týchto miest a obcí získala Cyklojazda Slovenského národného povstania stále viac priaznivcov. Začínali sme so 16 cyklistami. V ďalších rokoch však tento počet výrazne narastal a v posledných dvoch ročníkoch mal náš pelotón viac ako 100 cyklistov. Potešiteľné je aj vekové zloženie, od 2 až do 76 rokov. Osobitne chcem poďakovať primátorke mesta Zvolen, pani Valkovičovej, ktorá pri predchádzajúcich ročníkoch zabezpečila pre účastníkov Cyklojazdy Slovenského národného povstania tričká s logom tohto podujatia. V minulom roku sme zahájenie 6. ročníka obohatili aj kultúrnym programom a 7. ročník sme sa rozhodli obohatiť aj udeľovaním pamätných medailí Únie vojnových veteránov Slovenskej republiky za podporu mieru. Prvým vyznamenaným je priamy účastník Slovenského národného povstania, partizán Vladimír Strmeň a ďalej sú medzi ocenenými novodobí vojnoví veteráni. Verím, že toto už tradičné podujatie bude aj v budúcnosti hodnotným príspevkom ústredných osláv Slovenského národného povstania. Česť a sláva hrdinom Slovenského národného povstania.”
Miroslav Minár:
“Z Plnej poľnej dodávame, že registrácia účastníkov cyklojazdy je v sobotu, teda zajtra, od 7.50 do 8.00 pri Valaške na Námestí SNP vo Zvolene. Pri registrácii dostane každý účastník cyklojazdy malý darček. Tak čo, zapojíte sa?”
LISTUJEME V OBRANE
Miroslav Minár:
“Čo prináša jej augustové vydanie, povie šéfredaktor časopisu Pavol Vitko.”
Pavol Vitko, šéfredaktor časopisu Obrana:
“Aj augustová Obrana si samozrejme pripomína Slovenské národné povstanie. A to predovšetkým prostredníctvom dramatického osobného príbehu dnes už 98-ročného priameho účastníka SNP Milana Filadelfiho, ktorý sme spracovali pod názvom Vši, fašisti a víťazstvo. V rozhovore pod názvom Je lepšie byť pripravený ako prekvapený, veliteľ strategického centra krízového manažmentu, brigádny generál Štefan Kováč, analyzuje boj vojakov proti Covid-u 19 a ich pripravenosť pred očakávanou druhou vlnou. Téma čísla je venovaná v minulosti tak trochu prehliadanému styčnému tímu pre integráciu síl NATO, ktorý sídli v bratislavských Vajnoroch. Spomíname si aj na nedávno zosnulého generálporučíka Pavla Honzeka, ktorý mal, okrem iného, ťažiskovú zásluhu na obnove vojnového cintorína v Trenčíne Zábraní a ktorý pre všetkých ostal čestným chlapom, ktorý plní sľuby. No a predstavujeme napríklad aj novú pilotku z Kuchyne, teda presnejšie z Dopravného krídla Kuchyňa. Volá sa Katarína Gombíková, je poručíčka, má 24 rokov a postupne by mala lietať aj na moderných vojenských dopravných lietadlách Spartan.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
