- Dátum: 03.06.2022
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 26.96 MB
. Plná poľná
[03.06.2022; Regina Západ; Stred, Východ, Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
„Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili. * Aj do miest, ktoré pred rokmi opustili vojaci, sa vrátil Deň detí s vojakmi. Boli sme pri tom v Štúrove. * Náčelník mestskej polície v mestečku na Dunaji je správny chlap na správnom mieste. Nečudo, však je bývalým výborným vojenským profesionálom. * Prieskumníkov z Levíc vo výcviku motivuje aj príklad niekoľkonásobného majstra Európy a sveta v karate slobodníka Lukáša Kučeráka. * Vrátime sa ešte k nedávnemu Medzinárodnému dňu príslušníkov Mierových síl Organizácie spojených národov. Príbehy dvoch veteránov sú určite inšpiráciou aj pre súčasných mladých vojenských profesionálov. * Predstavíme vám aj ďalšiu osobnosť rezortu, staršieho prieskumníka čatára Jána Daniela. * Do príprav na majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré budú v Katare, sa úspešne zapojili aj naši chemickí špecialisti. Pošleme im pochvalu.“
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
„Aj keď ani tento rok sa nemohol uskutočniť tradičný veľký Deň detí s ozbrojenými silami Slovenskej republiky, kasárenské brány boli počas celého týždňa otvorené pre všetkých, ktorí chceli vidieť výcvik vojakov, porozprávať sa s nimi a zároveň sa im aj poďakovať za to, ako im v núdzi pomáhajú. Vojaci však prišli aj do miest, kde kedysi sídlila vojenská posádka, napríklad do Štúrova. Tu pred rokmi pôsobil tankový prápor z Levíc a boli tu umiestnení aj špecialisti na vedenie rádioelektronického boja. Aj na to si zaspomínal podplukovník v zálohe a v súčasnosti náčelník Mestskej polície v Štúrove Imrich Hanula. Bol aj hlavným organizátorom Dňa detí s vojakmi, záchrannými a bezpečnostnými zložkami. Tie spomienky na pôsobenie medzi vojakmi v Nitre či v Leviciach sú ale stále ešte živé.“
Imrich Hanula, náčelník Mestskej polície v Štúrove:
„Určite sú živé, ale trebalo prenechať miesto už tým mladším, aby sa realizovali, lebo ten svet ide dopredu, modernizuje sa, tak som sa tak rozhodol, že asi to bude lepšie pre tých mladých.“
Miroslav Minár:
„Nachádzame sa v Štúrove, to bola kedysi významná posádka Armády Slovenskej republiky.“
Imrich Hanula:
„Sídlil tu 12. tankový prápor 64. tankového pluku Levice a zároveň tu slúžili ešte v Náne 5. pluk REBA.“
Miroslav Minár:
„Pre rádioelektronický boj.“
Imrich Hanula:
„Áno.“
Miroslav Minár:
„No teraz ale budeme svedkami, na tento deň detí, iných bojov, iných súperení, pretože tu, v priestore na spevnenej ploche, ale aj na trávnatých plochách sa už teda zhromažďujú príslušníci Ozbrojených síl, ale to všetky mi povedzte teraz vy. Čo všetko na Deň detí ste tu v Štúrove pripravili.“
Imrich Hanula:
„Takže, keďže sme mali to hektické, staré, ťažké obdobie pandémie, tak sme sa rozhodli, keď už sa to tak troška uvoľnili tie opatrenia, takže pre deti sme zorganizovali také malé podujatie, Deň detí, čo je tradíciou 1. júna, s tým, že vymysleli sme tu také veci ako je dynamická ukážka zásahu policajtov, vojakov, integrovaného záchranného systému, zároveň bude vyrezávanie zraneného z vozidla. A druhá dynamická ukážka bude tiež v súčinnosti či už mestskej alebo štátnej polície, integrovaného záchranného systému, kde dôjde k dopravnej nehode, pri ktorej sa vozidlo vznieti.“
Miroslav Minár:
„Áno, vidím, že už pomaličky sem prichádzajú, toto sú detičky asi z materskej školy. Očakávate teda asi pomerne hojnú účasť, pretože aj počasie, zdá sa, že nám vychádza v ústrety.“
Imrich Hanula:
„Zíde sa tu veľký zhluk bezpečnostných zložiek. Prišli tu bezpečnostné zložky 13. organizovaného práporu pre mechanizované brigády Topoľčany, zároveň tu prišla regrutačná skupina Nitra, ďalej sme si pozvali Hasičský a záchranný zbor, jednotku rýchlej zdravotnej pomoci a samozrejme v neposlednom rade tak isto príslušníkov obvodného oddelenie Policajného zboru v Štúrove. Títo pripravili tú ukážku. Jednotliví riaditelia škôl dostali pozvánky, ktorí to uvítali, tešili sa, že už tu dávno takéto niečo nebolo. Takže v hojnom počte by sme sa mali zísť, do 1000 detí by tu malo byť.“
Miroslav Minár:
„Želáme vám, ktorí zabezpečujete tento deň detí, ale aj všetkým, aby to dobre dopadlo a aby ste sa aj o rok stretli?“
Imrich Hanula:
„Určite, chceli by sme sa o rok stretnúť, chceli by sme z toho spraviť takú malú tradíciu, aby tie naše deti nezabudli na to, že sú aj takéto povolania, ktoré sú dôležité.“
Miroslav Minár:
„Takmer tisícovku detí z materských a základných škôl o tom presvedčili aj prieskumníci z 13. mechanizovaného práporu z Levíc. Čo deťom na brehu Dunaja v Štúrove predviedli spresnil veliteľ prieskumnej čaty poručík Rastislav Vrobiar.“
Rastislav Vrobiar, veliteľ prieskumnej čaty:
„Sme si pripravili dynamickú ukážku, bude to ukážka techník bojov z blízka. Tak isto sme si pripravili statickú ukážku, kde predstavíme mínomet vzor 98 PORK, je to raketový komplet, a OPU SVD, je to ostreľovacia puška. Taktiež máme na statickej ukážke AKTIS so zdvíhacím zadným čelom a LandRover HardTop ako ukážku techniky.“
Miroslav Minár:
„Bude aj nejaký prepad?“
Rastislav Vrobiar:
„Bude aj prepad strážneho, dve ukážky, jedno budú ako prepadávajú dvaja strážneho, jedno ako traja prepadávajú strážneho.“
Miroslav Minár:
„Nebol problém povedať vojakom, že teda chlapci, zbaľte sa, ráno odchádzame do Štúrova?“
Rastislav Vrobiar:
„Problém to nie je. Je to ich každodenný chlieb, dá sa povedať, techniky boja zblízka. Vlastne patrí to medzi základné bojové zručnosti vojaka a predvádzanie na verejnosti je jednou z ich, dá sa povedať, úloh, ktorými chceme prezentovať verejnosti aký je vlastne život v armáde, čo sa dokážu naučiť alebo aké sú tie základné techniky, ktoré ovládajú.“
Miroslav Minár:
„A veru levickí prieskumníci zvládli svoje ukážky excelentne. Niet sa čomu čudovať, keď im radí niekoľkonásobný majster Európy a sveta v karate, slobodník Lukáš Kučerák.“
Lukáš Kučerák, niekoľkonásobný majster Európy a sveta v karate:
„No tak vlastne ja karate robím od skorého detstva, od svojich 5. rokov. Do reprezentácií som sa dostal už ako 10. ročný. Keď som nastúpil do Ozbrojených síl, tak vlastne bolo mi umožnené pokračovať v tom, mal som umožnené tréningy, pracovať na sebe.“
Miroslav Minár:
„No to sa potom pretavilo aj do tých úspechov, ktoré ste zaznamenali. Takže pochváľte sa poslucháčom Plnej poľnej, čo všetko máte za sebou.“
Lukáš Kučerák:
„Bol som účastník majstrovstiev Slovenska, kde mám zhruba 10 titulov majstra Slovenska. Zúčastnil som sa aj majstrovstiev Európy, kde mám dve druhé miesta, jedno prvé miesto. A taktiež majstrovstiev sveta niekoľkých federácií, kde mám tri prvé miesta. Takže som držiteľ troch titulov majstra sveta troch rôznych federácií.“
Miroslav Minár:
„Takže blahoželanie a pochvala od Plnej poľnej. Ale teraz poďme na tú vojenskú nôtu. Prečo ste sa rozhodli obliecť si maskáče, vojenskú uniformu?“
Lukáš Kučerák:
„Tak vlastne ja už od detstva som bol viac menej také hyperaktívne dieťa, taký akčný. Tým, že aj rodičov, otca som mal v štátnej správe, takže mal som k tomu viac menej veľmi blízko už od detstva. Ako deti sme sa hrávali na policajtov, vojakov, s papekmi, takže ja už od toho detstva som chcel ísť tým smerom, do vojenčiny. A po ukončení strednej školy, tak som išiel na regrutačné a nemuseli ma dvakrát prehovárať, aby som išiel do tej vojenčiny.“
Miroslav Minár:
„Áno, podľa slova papeky dedukujem stredné Slovensko.“
Lukáš Kučerák:
„Áno, presne tak, Brezno a Banská Bystrica.“
Miroslav Minár:
„Trošku ďalej do Levíc.“
Lukáš Kučerák:
„Tak je to ďalej do Levíc, no ale nesťažujem sa.“
Miroslav Minár:
„Ženatý?“
Lukáš Kučerák:
„Nie, slobodný, jedno dieťatko mám.“
Miroslav Minár:
„A už aj ono sa hrá na policajta alebo vojaka?“
Lukáš Kučerák:
„No zatiaľ nie, ale nebude mať dvakrát na výber.“
Miroslav Minár:
„Dobre, tak skúsme si teda teraz aká je tá vaša doterajšia kariéra.“
Lukáš Kučerák:
„No tak moja kariéra, nastúpil som v roku 2013, začal som ako bigoš, strelec na 2. mechanizovanej rote, na 13. mechanizovanom prápore v Leviciach. Zhruba po tých 4 rokoch som bol povýšený na slobodníka, ako operátor na protitankovej čate. Potom som bol prevelený na rotu bojovej podpory a vlastne kde som zotrval až do dnešného dňa.“
Miroslav Minár:
„Bola misia nejaká?“
Lukáš Kučerák:
„Zatiaľ ešte nebola misia.“
Miroslav Minár:
„Tak budeme držať palce, aby bola, lebo je dobré zúročiť všetko to dobré, čo ste sa naučili aj vonku a získať tam ďalšie skúsenosti. Možnože by to bola aj taká méta alebo výzva?“
Lukáš Kučerák:
„Tak určite, určite, je to jeden z mojich cieľov, ako jeden z mojich snov, sa zúčastniť dákej tej misii. Takže dúfam, že sa dostanem na misiu. Budem všetko pre to robiť, aby som sa na tú misiu dostal.“
Miroslav Minár:
„Čo tak 5. pluk špeciálneho určenia, zdatných vojakov?“
Lukáš Kučerák:
„Rozmýšľal som aj nad 5. plukom alebo Martinom. Ale to ešte ... čo bude, to bude. Čo raz dá ...“
Miroslav Minár:
„Tak budeme držať palce, aby sa všetko splnilo.“
Lukáš Kučerák:
„Ďakujem pekne.“
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
„A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze, v sobotu hodinu po polnoci alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a tipy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk alebo plnapolna@mod.gov.sk. Dnes vás ešte určite zaujmú rozprávania dvoch veteránov mierových misií Organizácie spojených národov. Možno aj preto, že ich skúsenosti určite pomohli aj k zvýšeniu spôsobilosti ozbrojených síl. Zoznámite sa aj s ďalšou osobnosťou rezortu obrany, čatárom Jánom Danielom a dozviete sa aj to, ako sa do príprav majstrovstiev sveta vo futbale v Katare zapojili naši chemici. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac.“
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
„V nedeľu sme si pripomenuli Medzinárodný deň príslušníkov mierových misií Organizácie spojených národov. Za takmer 30 rokov existencie Slovenskej republiky sa na 16 misiách pod modrou vlajkou OSN vystriedali tisíce mužov a žien našich ozbrojených síl. Skúsenosti, ktoré počas pôsobenia v krízových oblastiach získali v mnohých prípadoch obohatili aj spôsobilosti našej armády. Hovorí o tom aj plukovník Jozef Ševčík, súčasný veliteľ brigády bojového zabezpečenia.“
Jozef Ševčík, veliteľ brigády bojového zabezpečenia:
„K misiám som sa dostal prvýkrát, keď som slúžil na 5. pluku podpory velenia generálneho štábu, keď sa pripravovala misia, prvá slovenská, do UNPROFORu, nasadenie ženijného práporu, my sme pripravovali vozidlá, ktoré sme vyberali zo zásob a útvarov. My sme mali na starosti UNPROFOR Eritreu. Na prvú misiu svoju som v úlohe logistu nastúpil v 2003 roku na Cyprus. Som sa zoznámil s mierovými jednotkami, s fungovaním. Postupne do roku 2003 som pôsobil na sektorovom veliteľstve ako dôstojník pre zásobovanie na materiál. V roku 2004 znova som bol oslovený a opäť som bol vyslaný na mierovú misiu OSN, na Cyprus, ale už som pôsobil na funkcii zástupcu veliteľa sektoru, náčelníka logistiky celého slovenského kontingentu a sektoru. Toto mi dalo veľa, lebo som sa naučil pracovať v prostredí cudzojazyčnom, v prostredí organizácie, ktorá je rozvinutá po celom svete, čiže OSN, a plnil som úlohy a súčinil som aj s DPKO, to je Department for peacekeeping operation, ktorý má na starosti všetky misie OSN vo svete. Väčšinou tie misie a ich zabezpečenie bola veľmi ťažká a mravenčia práca, doslova to vyžadovalo celého človeka, pretože niekedy z toho oddelenia, na oddelení boli 2-3 ľudia, pretože niekto bol s rotáciou na Cypre, ďalší bol s rotáciou v Afganistane, ďalší boli v Kosove a pri odovzdávaní a preberaní funkcií sme museli postihnúť komplex úloh, ako inventarizáciu pri odovzdávaní funkcií s hmotnou zodpovednosťou, tak preberanie materiálu, pretože vždy s rotáciou došiel aj materiál, či to boli náhradné dielce, vystrojovanie, doplnkový materiál, špecifický materiál ako boli počítače, kopírovacie zariadenia a skrátka všetok potrebný materiál na zabezpečenie misií. Takže títo ľudia sa nezastavili. Som absolvoval veľa ciest, či už to bolo na Cyprus, do Kosova, do Afganistanu, na Golanské výšiny. Nie vždy sa nám tam letelo s radosťou. Keď som bol na silách výcviku a podpory, odtiaľ som sa dostal ešte raz do misie. Pre oblasť ZOD som bol vybraný do Afganistanu ako veliteľ národného podporného prvku v roku 2009, v júni. Vtedy sme tam odlietali a plnili úlohy v priestoroch Kábul, Kandahár, Denhravut a Tarin Kowt, kde sme mali rozmiestnené jednotky či už ženijné, strážne, tzv. tímy Hohe melty, ktoré cvičili afganskú armádu, ale aj podporné tímy na podporu humanitárnych aktivít. Náš národný podporný prvok, alebo veliteľstvo kontingentu, malo priestor operačný na celý Afganistan. A to mali vždy všetci a stále. Tieto úlohy sa plnili a lietali sme. Či lietal finančák s finančnými prostriedkami, kňaz, ktorý tam bol s nami, pravidelne, tak sme vždycky spájali tieto lety tak, aby bolo zabezpečené ako doprava materiálu, finančných, ale aj to duševno. A v tej dobe, môžem povedať, že sme nalietali viac ako niektorí piloti Ozbrojených síl Slovenskej republiky, pretože každý týždeň minimálne 2-3 boli mimo tábora a úlohy sa museli plniť. Takže obavy boli. Najväčšie obavy boli vtedy, keď sa letelo a problém bol späť. Pokazil sa vrtuľník, nebolo dobré počasie, lebo tie priestory, kde sme boli, to bola púšť, vysokohorské priestory, kde fúkal vietor, prach, nebolo to stabilné. A samozrejme nám tento život znepríjemňovali aj povstalecké jednotky, ktoré strieľali po lietadlách, vrtuľníkoch a snažili sa ich zostreliť. Čiže ono to neni med lízať, tie obavy, viete ako, obavy sú stále. A môžem iba jedno, jedno, čo ma teší, že s toľkými ľuďmi, s koľkátimi som odlete, som sa vrátil. Cestné presuny sme mali, absolvovali ich naši príslušníci omlit teamov a ďalší. Boli obavy a vždy sme mali, ako to poviem, vždy sme vedeli presne, kde sú, lebo sme naviazali kontakt s našimi chlapcami jak v priestoroch, odkiaľ konvoje vyrážali, tak v priestoroch velenia a riadenia a s tými, čo ich trackovali. Takže sme vedeli, kde sa nachádzajú, v akom stave je konvoj a najväčšia radosť bola vždycky ich privítať, či už na kandahárskej základni a vidieť zdravých a spokojných, síce unavených, ale zdravých, usmiatych ľudí, ktorým sa len zuby cerili v tom prachu, keď vyšli. Spomeniem si na chalanov ako bol kapitán Bartoš a Németh, nadrotmajster, bývalý veliaci poddôstojník z opravárenského práporu, tzv. Nemo, ktorý tam absolvoval niekoľko týchto misií. Žiaľ neni už medzi nami a je to veľká škoda, lebo človek s takými skúsenosťami, ktorý podľahne chorobe, je to smutné, ale s tým človek nič nenarobí. Ale keď ich vidíte živých a zdravých, to je radosť. Radosť z dobre vykonanej práce, že ako boli pripravení na území Slovenskej republiky a radosť z toho, že akých máme vojakov, čo sa neboja ísť aj do takýchto aktivít.“
Miroslav Minár:
„Čo vám teda tieto roky na misiách dali? Čo vám vzali?
Jozef Ševčík:
„Je to jednoducho danosť, ktorú by mal absolvovať každý vojak. Každý vojak by mal prejsť misiou. A nielen mierovou, ale aj bojovou. Mal by si prežiť to, čo vlastne, na čo je vôbec pripravovaný. Čo mi to vzalo? Vzalo mi to 4 roky života s rodinou. Ono si to pomyslí, že to je fráza. No fráza to nie je. Ja som odchádzal na misiu, moja dcéra mala 9 mesiacov. Keď som sa po 1,5 rok vrátil, tak otcovia boli všetci okrem mňa. A nadväzovať ten vzťah, to žitie je veľmi ťažké. A vysvetľovať tomu dieťaťu kde som bol, keď ma potrebovalo. Čo mi dalo? Dalo mi to vieru, vieru v človeka. To znamená, že musím veriť ľuďom okolo seba, spolupracovať s nimi, vážiť si ich. A dalo mi to ešte jednu vec, tvrdosť. Tvrdosť voči sebe, ale aj voči ostatným. A občas, keď sa táto tvrdosť prejavuje, tak niektorí si myslia, že to je niečo chybné. Nie, treba naučiť vojakov, že to, čo som prežil ja, môžu prežiť aj oni. A mám tuná dosť ľudí, čo prešli operáciami a na tých sa dokážem spoľahnúť. Áno, je pochopiteľné, že nie všetci na to majú, ale treba to zohľadňovať aj v kariérnom raste a aj v posune na funkciách, pretože ono sa to potom prejaví. Ale ja som do misií chodil rád. Nie pre peniaze, ale pre skúsenosti. Preto, aby som sa niečo naučil, lebo to medzinárodné prostredie, či už je to pod OSN, či už je to pod NATO alebo iné uskupenie, vždy sa nájde to, čo vás môže posunúť dopredu.“
Miroslav Minár:
„Do roku 1993 naša armáda nemala skúsenosti z ostrého nasadenia odmínovacích tankov, ktoré mala vo svojej výzbroji. Zlom nastal počas vyslania legendárneho ženijného práporu na mierovú misiu UNPROFOR na územie bývalej Juhoslávie. Do uniformy sa vtedy obliekol a vydržal v nej celých 20 rokov veterán viacerých misií a vojenských operácií rotmajster v zálohe Ladislav Kostolčík.“
Ladislav Kostolčík, veterán viacerých misií a vojenských operácií rotmajster:
„Vojakom som sa rozhodol stať v prípade vypuknutia konfliktu v Juhoslávii sa organizoval nábor z civilu, kde bola možnosť vstúpiť do armády, čo som urobil veľmi rád, pretože to bolo mojím snom, ktorý sa mi v tom prípade čiastočne splnil. Ale účelom toho bolo pomôcť ľuďom v republike, v srbskej krajine, Srbsku. Pôsobil som ako zástupca veliteľa čaty ženijných tankov. Bola to robota náročná a odporúčal by som ju robiť len ľuďom, ktorí na to majú chuť a majú pevné nervy, pretože pri takýchto prácach sa človek musí zamyslieť a chybu urobí len raz.“
Miroslav Minár:
„Vy ste so svojim odmínovacím tankom, ktorý dostal aj názov Silný jedinec, absolvovali púť nielen na Balkáne, ale aj ďalších končinách sveta. Mali ste vôbec skúsenosti s tým, ako ukočírovať ten tank T55? Samozrejme s prídavnými zariadeniami, ktoré odmínovavali terén?“
Ladislav Kostovčík:
„Môžem s istotou povedať, že nie, že nemali sme vôbec žiadne skúsenosti, pretože takýto systém v armáde fungoval, avšak fungoval velice málo. Čiže my sme ho skúšali v premiére ako naostro. Začalo to Juhosláviou, kde sme odmínovali cesty pre mierové sily, kde pôsobili a z bezpečnosti ľudí, ktorí v tom regióne žili. Tank T55 bol upravený samozrejme pre potreby mierových síl. Montoval sa naňho TRAU, československý, lebo slovenská armáda ho využívala na ostro prvýkrát. S tankom som ja osobne ako problémy nemal, pretože na vojne som absolvoval ako vodič vyprošťovacieho tanku poddôstojnícku školu, kde som skončil až na funkcii rotný, po základnej z roku 1977-1979. Ale problémy boli s prídavným zariadením, ktoré sme museli montovať, ktoré sme museli odskúšať a nevedeli sme, čo vlastne spraví alebo čo urobí taký výbuch takej míny nastraženej na cestách, v priestoroch, kde sa takýto tank využíval. No výbuchov sme mali požehnane. To prvý výbuch bol vždy najhorší. Potom to už ja a moji príslušníci, ktorým som velil, už to brali ako lotériu, bude, nebude, vybuchne, nevybuchne. Už to brali, alebo bol to taký vážny humor. A pri prvom výbuchu je to vždy najhoršie. Priznám sa, že stŕpol som celý a nevedel som, čo od toho čakať. Či tí ľudia proste žijú, nežijú. Mali sme aj problém, kde bola viacnásobne mína položená na sebe a pri odmínovaní vybuchla, kde roztrhlo pancier na tanku a tí vodič a veliteľ tanku, ktorí túto prácu vykonávali, boli v dosť vážnom stave. Zaplať pánboh prežili, následky trvalé nemajú, myslím, že do dnešného dňa sú v poriadku.“
Miroslav Minár:
„Čím si myslíte, že tank T55 odmínovací, že mu prischla tá prezývka Silný jedinec. A vlastne tým silným jedincom ste aj vy.“
Ladislav Kostolčík:
„No Silný jedinec, zrejme prišla tá prezývka tak náhodne. V podstate bol to stroj, ktorý sa nebál výbušnín, ktorý v podstate prekonal aj tie najväčšie nástrahy, ktoré v tej dobe bolo možné využívať. Ten tank išiel do neznáma. Ten tank v podstate urobil prácu, zachránil mnoho, mnoho ľudských životov. Preto aj ten názov, Silný jedinec, mu ako ostal.“
Miroslav Minár:
„Aj ja som bol svedkom toho, priamo v africkej Eritrei, na mierovej misii OSN, zúčastnili ste sa tejto operácie a tie deti, keď videli toho Silného jedinca, videli vás pri práci, tak nemohli odtrhnúť oči od toho tanku, od tej práce, ktorú ste tam robili.“
Ladislav Kostolčík:
„Tie decká sú také očičká zvedavé. To odtrhnúť deti od takejto práce, keď tank robí a zabezpečiť bezpečnosť, aby proste v dostatočnej miere a dostatočnej vzdialenosti boli od toho, to bolo priam nad ľudské sily, pretože tie deti vám vyšli zovšade, skade ste ani nečakali. A decká boli na obzore. Čiže tam bolo komplikované zastaviť prácu, decká odtiaľ dostať. V podstate to je situácia taká, ktorá sa nedá ani opísať. To by musel človek zažiť, absolvovať, vidieť. Konflikt v podstate nebol. Boli sme ako mierotvorcovia, čistili sme cesty, zabezpečovali bezpečnosť pre tých ľudí. V podstate cudzie armády už na území Eritrei neboli. Ale tie zvyšky, čo ostali po armáde, keď sa sťahovala, tak každá armáda za sebou čosi zanechá. Tak to sme likvidovali. Tých nástrah tam bolo tak isto požehnane, v Afrike. Hynuli tam deti. Odmínovali sa cesty, odmínovali sa priestory, odmínovali sa školské areály, kde proste tie decká fungovali. A verte alebo nie, nachádzali sa veci na školských areáloch, kde to bolo nastražené, kde už vojsko s tým nemalo nič spoločné. Bolo to nastražené na civilné obyvateľstvo. Takéto veci by sa nemali v živote stávať, ale bohužiaľ stávajú sa. Míny, výbušniny a nástrahy sa našli aj na takýchto miestach. To na mne zanechalo dosť taký dojem, že jak dokážu byť ľudia krutí, poškodiť alebo ublížiť deťom, nevinným deťom, ktoré v podstate za nič nemôžu.“
OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
„Našou dnešnou osobnosťou je čatár Ján Daniel, starší prieskumník 13. mechanizovaného práporu z Levíc.“
Ján Daniel, starší prieskumník 13. mechanizovaného práporu z Levíc:
„No, po 15 rokoch pôsobenia na prieskumných jednotkách prišla táto možnosť na povýšenie, kedy sa vytvorili nové tabuľkové miesta, tak v podstate nastala tá možnosť, aby prieskumník mohol pokračovať vo svojej funkcii a nemusel sa na funkciu dostávať cez napríklad mechanizované jednotky.“
Miroslav Minár:
„Možno nás počúvajú teraz chlapci alebo dievčatá, ktoré sa rozhodujú vstúpiť do ozbrojených síl. Čo by mali urobiť pre to, aby sa stali dobrými prieskumníkmi?“
Ján Daniel:
„Tak hlavne pracovať na svojej fyzickej kondícii a v neposlednom rade aj na psychickej odolnosti.“
Miroslav Minár:
„Strádanie, zložité situácie, ktoré prichádzajú treba riešiť okamžite, správne samozrejme. A vy ste sa aj správne rozhodli, keď ste si povedal a tak, stanem sa vojakom. Teda pred tými 15 rokmi.“
Ján Daniel:
„Venoval som sa aktívne lezeniu, hlavne horolezectvu a prišla možnosť na regrutačnom stredisku, že dá sa tam rozvíjať aj táto schopnosť. Tak som sa jej chytil. Aj sa to darilo realizovať.“
Miroslav Minár:
„Áno, väčšinou sa prieskumníci v lezení cvičia v Lešti, Bralce známe. Ale ak chce byť prieskumník dobrým prieskumníkom a horolezec dobrým horolezcom, tak musí zdolávať aj iné kopčeky a končiare.“
Ján Daniel:
„To sa jednalo o domáce lezenie, či už rôzne skalné oblasti v okolí Banskej Bystrice, Detvy a hlavne Vysoké Tatry. A z Vysokých Tatier tam je kvantum polezených ciest a kopcov a menovať, to je náročné. Či už pre zimné alebo letné lezenie.“
Miroslav Minár:
„Bolo to dobré rozhodnutie pred 15 rokmi?“
Ján Daniel:
„Bolo to dobré, neľutujem. Zabezpečil som seba, rodinu, som spokojný.“
Miroslav Minár:
„Boli ste aj v zahraničí?“
Ján Daniel:
„Áno, Lotyšsko 2017, akurát my sme boli tí prví, čo otvárali zahraničnú misiu.“
Miroslav Minár:
„Áno, to bola predsunutí prítomnosť.“
Ján Daniel:
„Po nás už to bola misia.“
Miroslav Minár:
„Takže aj tie skúsenosti, ktoré ste z tohto medzinárodného prostredia získali, nabrali, sa asi dajú uplatniť aj v tom každodennom vojenskom živote.“
Ján Daniel:
„Pravdaže, dajú sa a je to veľký rozdiel vidieť aj zahraničné jednotky, ako cvičia, akým spôsobom, vidieť tú ich taktiku v reálnom prostredí. A je to veľká skúsenosť.“
Miroslav Minár:
„Ešte nejaká výzva pre vami?“
Ján Daniel:
„Stále sa zlepšovať. Nikdy človek na tom nie je tak dobre, že si môže povedať, že už je všetko OK, tip-top. Proste stále sa zlepšovať. Či po fyzickej, či po psychickej, či po odbornostnej stránke.“
PLNÁ POĽNÁ CHVÁLI
Miroslav Minár:
„V čase príprav majstrovstiev sveta vo futbale 2022, ktoré budú v Katare, cestou Centra pre kontrolu zbraní, odzbrojenia a nešírenia zbraní hromadného ničenia veliteľstva NATO v Bruseli bola zorganizovaná prvá fáza prípravy špecialistov Ozbrojených síl Kataru vo výcvikovom a testovacom centre RCHBO v Zemianskych Kostoľanoch. Na spomínanom výcviku spoločne participovali aj príslušníci 103. práporu RCHBO z Rožňavy, v súčinnosti so špecialistami vzdušných síl. Cieľom výcviku bolo naučiť príslušníkov Ozbrojených síl Kataru vykonávať základné zručnosti radiačnej, chemickej a biologickej ochrany v prostredí kontaminovanom reálnymi toxickými a chemickými látkami. Počas výcvikových dní sa naučili zvládať základné postupy detekcie, odberu vzoriek, dekontaminácie, ale aj samotné zásady činnosti v kontaminovanom prostredí. Ďakujeme a našim chemikom posielame sľúbenú pochvalu.“
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár: „A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.“
