- Dátum: 03.03.2023
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 26.4 MB
[03.03.2023; Regina Západ; Stred, Východ, Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota.
Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
Slováci na rozdelenom ostrove Cyprus majú pod kontrolou 140 km štvorcových. Na 12-mesačnú službu pod modrou vlajkou OSN odchádzajú ďalší vojaci.
- Tak sa im to dnes skončilo. V Martine prisahalo vernosť Slovenskej republike 178 nových profesionálnych vojakov a vojačiek. Najviac budú spomínať na 72-hodinové prežitie v Sučanoch.
- Budemvojak.sk. Nielen na tejto webovej adrese, ale aj na miestach prvého kontaktu, zriadených pri vojenských útvaroch, sa môžete dozvedieť všetko podstatné pred vstupom do ozbrojených síl. My sme miesto prvého kontaktu našli v Leviciach.
- Ordinariát ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky si pripomenul 20. výročie svojho vzniku."
Miroslav Minár:
"Už vyše 21 rokov pôsobia pod modrou vlajkou Organizácie spojených národov na mierovej misii na Cypre slovenské modré prilby. Ich operačným priestorom je celý sektor 4, rozprestierajúci sa od hlavného mesta Nicosiu až po Famagustu. Na nárazníkovej zóne slovenskí vojaci dohliadajú na dodržiavanie postavení gréckych a tureckých vojenských jednotiek tak, ako boli zaznamenané ešte v roku 1974. Teda, či nedochádza k narušeniu tzv. status quo, či už na severnej alebo južnej strane. Je neprípustné, aby boli nejakým spôsobom vylepšované, aby sa menili, aby sa posúvali do hĺbky zóny. Zároveň, aby nedošlo k neoprávnenému vniknutiu či už vojakov opozičných síl, alebo aj civilných osôb do tejto zóny. Na plnenie týchto úloh má 240-členný slovenský kontingent k dispozícii strážnu čatu, ženijnú jednotku vojenských policajtov a personál vo velení mierovej misie."
SLOVENSKÍ VOJACI V ZAHRANIČÍ
Miroslav Minár:
"Od roku 2002 sa na misii INFICYP vystriedali už tisícky slovenských vojakov a vojačiek. V rámci pravidelnej rotácie smerujú na Afroditin ostrov ďalší vojaci. Medzi 104 vojakmi aj nadrotmajster Peter Merta z nitrianskeho mechanizovaného práporu, rotná Vladimíra Kopčanová z Levíc a čatár Vladimír Zákopčan z Martina."
Peter Merta, nadrotmajster, mechanizovaný prápor Nitra:
“Na Cypre som už pôsobil pred 10 rokmi, bol som tam ako veliteľ družstva. Nie je to nič nové. Zhruba viem čo ma čaká na jednej strane, na druhej strane som rád, že tieto moje skúsenosti môžem odovzdať ľuďom, ktorí tam ešte neboli. To znamená trošku ich viesť tým spôsobom, že nie je to tam nič strašné, že všetko čo je tam, tak sa dá zvládnuť.”
Miroslav Minár:
“Áno, teraz budete pôsobiť ale vo funkcii veliaceho poddôstojníka, čiže budete mať pod sebou ďaleko viac ľudí ako trebárs keď ste boli na tých jednotlivých pozíciách, kde vás bolo iba zopár.”
Peter Merta:
“Áno, áno, predtým som bol veliteľ družstva, kde nás bolo len pár, teraz vlastne celá jedna čata je dislokovaná na každej z pozícii v buffer zóne, takže je tam viac ľudí, je to väčšia zodpovednosť, ale myslím si, že to bude v poriadku.”
Miroslav Minár:
“Vy, pani Kopčanová, sa vraciate na dôverne známe miesto, lebo ste tam už pôsobili. Čo ste konkrétne robili a kde?”
Vladimíra Kopčanová, rotná:
“Ja som sa vrátila v roku 21 z Cypru. Pôsobila som na strážnej čate, čiže som bola vo Famaguste. Teraz idem na funkciu pomocník na štábe, čiže bude to pre mňa zmena.”
Miroslav Minár:
“Skúsme poslucháčom Plnej poľnej teda povedať, či v tej Famaguste ste robili vy, alebo čo tam v súčasnosti robia vaši kolegovia.”
Vladimíra Kopčanová:
“Famagusta je vlastne hlavný kemp, kde je veliteľstvo, kde pôsobí najviac vojakov. Ja som pôsobila v strážnej čate, čiže som bola na bráne, strážili sme celý kemp.”
Miroslav Minár:
“Bolo tam bezpečno?”
Vladimíra Kopčanová:
“Áno, určite. Keďže sme tam boli my, tak tam bolo bezpečno.”
Miroslav Minár:
“Určite si na túto pozíciu bude musieť zvyknúť aj pán Zákopčan, ktorý zrejme s určitými možno obavami, alebo rešpektom ide prvýkrát na túto misiu na Cyprus?”
Vladimír Zákopčan, čatár:
“Tak obavy nejaké sú, ale v podstate je to práca, myslím si, že si zároveň trošku rozšírim svoj obzor. V podstate idem na funkciu, ktorú vykonávam aj teraz na Slovensku, čo sa týka prevádzky techniky alebo opráv, takže je mi to dosť príbuzné. Takže obavy ani nie sú, len možno že iný priestor, že niekde inde idete preč.”
Miroslav Minár:
“Odlúčenosť od rodiny.”
Vladimíra Kopčanová:
“Moja rodina už je zvyknutá, keďže toto je moja už štvrtá misia, takže ja s tým nemám problém, ani rodina.”
Miroslav Minár:
“A kde okrem Cypru ste pôsobili?”
Vladimíra Kopčanová:
“Bola som ešte dvakrát v Kosove.”
Miroslav Minár:
“Kosovo je tiež momentálne taká horúca téma. Dajú sa teda tie skúsenosti z Kosova, ale aj z tej prvej misie na Cypre nejak zúročiť vo vašej práci?”
Vladimíra Kopčanová:
“Určite áno. Samozrejme aj tá spolupráca s inými armádami mi určite veľa dala do mojej kariéry. Takže je to fajn.”
Miroslav Minár:
“Čo napríklad?”
Vladimíra Kopčanová:
“Vidieť iné armády ako pôsobia a aké majú výcviky, spolupráca medzi nimi, aj tá komunikácia.”
Miroslav Minár:
“Áno, anglický jazyk, zdokonalenie sa.”
Peter Merta:
“Určite je to zdokonalenie, to prostredie vás núti používať anglický jazyk. Naozaj tam človek sa zdokonalí v angličtine, či už hovoreným slovom, alebo písanou formou.”
Miroslav Minár:
“Hovorí sa, že tá cyperská misia je taká trošku ako by som povedal pohodovejšia, že tam nestriehnu na vás nejaké nepredvídateľné situácie, ale napriek tomu zo skúseností vašich predchodcov viem, že keď je napríklad tá poľovnícka sezóna, alebo keď teraz na jar chcú tí farmári na tých svojich políčkach pracovať, tak je tam trošku taký problém.”
Peter Merta:
“Myslím, že by som to nenazval nejak vyložene problémom, z našej strany určite nie. Pre nás je to náročné v tom, aby sme poznali svoje povinnosti, poznali svoju zodpovednosť, aby sme dobre poznali všetky tie pravidlá ktoré tam platia a vlastne plnili si svoje úlohy v zmysle týchto vedomostí a zručností, ktoré máme.”
Miroslav Minár:
“Ale vedieť aj komunikovať a vyjednávať s tými ľuďmi.”
Peter Merta:
“Určite áno. Je to veľmi dôležité mať s tými ľuďmi vzťah taký korektný, síce rázny, ale korektný a nie direktívny, skôr taký otvorenejší.”
Miroslav Minár:
" Z tých predchádzajúcich skúseností, rešpektujú to miestni ľudia, že teda sa im prihovárajú vojaci OSN a konkrétne zo Slovenska?"
Peter Merta:
“Môžem povedať, že na 90 % áno. Samozrejme, že vždy sa nájde nejaká situácia, nejaký miestny občan, ktorý tam nie je to celkom ochotný akceptovať, ale máme svoje postupy a svoje akési spôsoby na to, aby sme sa vždy s tými ľuďmi nejak dosiahli ten svoj cieľ, ktorý tam máme.”
Miroslav Minár:
“Pre vás to bude asi prvé odlúčenie na tak dlhú dobu od rodiny?”
Vladimír Zákopčan:
“No nie, druhé. V podstate už som pôsobil aj v Lotyšsku, ale rodina tiež vie aké je moje povolanie, takže je na to pripravená.”
PRIDAJ SA, STAŇ SA PROFESIONÁLNYM VOJAKOM
Miroslav Minár:
“Keď ste sa pre toto povolanie rozhodovali, čo bola taká hlavná príčina, prečo na seba obliecť vojenskú uniformu?”
Vladimíra Kopčanová:
“Ja som chcela byť vojačkou alebo policajtkou odmalička, vojenčina sa mi splnila, takže vyrastala som s chlapcami, takže som bola do toho tak vtiahnutá, takže som spokojná, že mi to vyšlo a pôsobím už v ozbrojených silách 17. rok.”
Vladimír Zákopčan:
“Mňa to viedlo tiež, taktiež som chcel byť buď policajtom alebo vojakom, takže v podstate to isté a vlastne sa mi toto povolanie páčilo a už som tu vlastne 19. rok.”
Miroslav Minár:
"Čiže už takí starí kozáci, pán Merta.
Peter Merta:
“U mňa to bolo určite možnosť takej sebarealizácie, mal som známych už v tej dobe dosť, ktorí boli profesionálnymi vojakmi, takže som sa v tom nejak tak videl a hovorím možnosť sebarealizácie, nejakého postupu a samozrejme vidieť nové miesta, zažiť niečo, čo inde asi nezažije.”
Miroslav Minár:
“Pre vás všetkých troch, neľutujete teda to svoje rozhodnutie pred tých x rokov?”
Peter Merta:
“Nie, určite nie.”
Vladimíra Kopčanová:
“Určite nie, dalo mi to veľa do života, takže veľa skúseností, veľa možností, aj zahraničných samozrejme, takže som spokojná.”
Vladimír Zákopčan:
“Určite nie, tiež neľutujem.”
Miroslav Minár:
“Počúvajú nás teraz možno budúci vaši kolegovia, ktorí uvažujú o tom, že by sa chceli stať profesionálnymi vojakmi. Prečo by to mali urobiť a nasledovať vás?”
Vladimíra Kopčanová:
“Tak určite v dnešnej dobe je potrebná disciplína, trošku aby aj tí mladí ľudia sa vedeli chovať.”
Vladimír Zákopčan:
“V podstate tu majú aj dosť sebarealizácie, čo sa týka svojej fyzickej kondície, alebo viac-menej aj psychickej odolnosti. V podstate trošku ako keby dospeli a musia sa naučiť naozaj jednoducho nejaké pravidlá dodržiavať a a tu sa to vyslovene naozaj naučia.”
Miroslav Minár:
“Čiže, aby aj možno týmto spôsobom prejavili ten vzťah k tej svojej vlasti, ten ozajstný patriotizmus?”
Vladimíra Kopčanová:
“Tak určite áno. Každý by mal.”
Vladimír Zákopčan:
“Myslím si, že je to určite o tej sebarealizácii, o všetkom čo kolegovia povedali, ale udalosti poslednej doby nás určite presviedčajú o tom, že je to o zodpovednosti nielen k sebe, k svojej rodine, ale aj celkovo k spoločnosti. Možno by bolo dobre zahodiť také to svoje sebectvo a pozerať sa na to z takej tej naozaj kolektívnej zodpovednosti a v takomto prípade je potrebné a správne realizovať sa aj v takýchto veciach.”
Miroslav Minár:
“Slová slovenských mierotvorcov nepotrebujú ďalší komentár. Od nás z Plnej poľnej snáď iba želanie, aby službu pod modrou vlajkou OSN na Cypre úspešne zvládli a vrátili sa domov v plnom zdraví.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
“A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. Už o chvíľu sa nám posledným príspevkom zo základného vojenského výcviku prihovorí Erik Bujna. Dozviete sa, že ani mráz, voda prebdené dve noci v teréne, či záverečný 15-kilometrový pochod zo Sučian do Martina nových vojakov nezlomil, ba naopak, posilnil ich fyzicky i psychicky. V Leviciach sa pozrieme na to, ako funguje miesto prvého kontaktu. Teda miesto, kde získate plnohodnotné informácie o tom, ako sa stať profesionálnym vojakom. A na záver si pripomenieme aj 20. výročie vzniku Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac.”
PRIDAJ SA, STAŇ SA VOJENSKÝM PROFESIONÁLOM
Miroslav Minár:
“Od 9. januára sa v Základni výcviku a mobilizačného doplňovania v Martine pripravovali na svoje budúce povolanie desiatky mladých ľudí. Čakatelia, teda budúci príslušníci v kategórii mužstva a kadeti budúci študenti a frekventanti dôstojníckeho kurzu v Akadémii ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši. Celkom 178 ich dnes bolo v Martine slávnostne vyradených a absolvovaním vojenskej prísahy sa stali plnohodnotnými profesionálnymi vojakmi. Spomínať budú najmä na záverečnú fázu základného vojenského výcviku na posádkovom cvičisku v Sučanoch. Vo svojom poslednom príspevku nám to potvrdil Erik Bujna.”
Erik Bujna, účastník základného vojenského výcviku:
“Ahojte, so mnou tu dneska sedí Ivan Brezniak.”
Ivan Brezniak, účastník základného vojenského výcviku:
“Nazdar, kamarát.”
Erik Bujna:
“On je vyštudovaný psychológ a vlastne môj kolega, taktiež v našej čate, 1. čate na základnom vojenskom výcviku.”
Ivan Brezniak:"
“A ešte aj spolubývajúci.”
Erik Bujna:
“A spolubývajúci, áno. Nachádzame sa vo 8. týždni. Tento týždeň je hlavnou úlohou sa pripraviť na slávnostné vyradenie. Celý týždeň to drilujeme. Ja by som radšej ešte nadviazal na predchádzajúci týždeň, kedy našim cieľom bolo zvládnuť prežitie v prírode.”
Ivan Brezniak:"
“To je zaujímavejšie, určite.”
Erik Bujna:
“Našim cieľom bolo plnenie rôznych úloh a plnenie operačného rozkazu, čím bolo bránenie nášho harboru a našich palebných sektorov a vykonávanie patrol a vtedy sme sa vlastne ponaučili aj plno rôznych iných vecí, ako je vykopávanie okopu, bezpečné zaobchádzanie so zbraňou, plazenie, pohyb po bojisku a aj odsun ranených. Celým týmto výsledkom bola skôr taká pomoc čate, sme sa naučili rôzne pomoci, si pomáhať.”
Ivan Brezniak:"
“Podľa mňa základom toho celého bolo nejakým spôsobom prakticky podkuť nás záklaďákov, aby sme boli schopní robiť nejaké tie základy z taktiky, z prežitia, aby sme dokázali v tom lese nejakým spôsobom na nepriateľskom území, alebo v nejakej oblasti operovať a byť tam prospešní, takže bolo to super.”
Erik Bujna:
“Bolo to strašne fyzicky náročné a učili sme sa spolupráci aj medzi sebou, aj súdržnosti.”
Ivan Brezniak:"
“Tam človek zistil, že sám vojak je nič, pretože potrebuješ tú jednotku svoju mať okolo seba, lebo sám by si tam zahynul. Keby si si mal predstaviť, že si na nepriateľskom území, alebo niekde v bojovej situácii.”
Erik Bujna:
“My sme mali príležitosť, kedy nás napadol nepriateľ a boli sme tam, strážili sme si svoje palebné sektory, ale keď nás nepriateľ napadol z opačnej strany, tak ako dvojička v okope by sme boli bezradní.”
Ivan Brezniak:"
“Áno, niektorí spali.”
Erik Bujna:
“Už keď sme boli fyzicky veľmi vyčerpaní, tak bohužiaľ.”
Ivan Brezniak:"
“Bolo to naozaj náročné. Musím povedať, že fyzicky som si dal zabrať. Bola tam aj teplota z mojej strany, čiže našťastie som mal nejaké lieky, aj viacerí viem že si zobrali, takže človek sa na to musel aj pripraviť reálne.”
Erik Bujna:
“A nakoniec sme mali 15-kilometrový pochod, vlastne z PC Sučany do Martina, pri ktorom sa ukázal tiež náš taký tímový duch, by som povedal. Pomáhali sme si tam aj s materiálom a aj motivačne.”
Ivan Brezniak:"
“Áno, to bolo také zavŕšenie toho celého prežitia a môžem povedať, že sme to všetci zvládli, nikto tam neodpadol nejako výrazne.”
Erik Bujna:
“Cítil som trapézy ja napríklad, odchádzala mi ruka”
Ivan Brezniak:"
“Ja bedrá, neuveriteľne. Človek si zvykne, po tých 5-6 kilometroch už človek len ide, pozerá nohy a ide, jedna, druhá, takže.”
Erik Bujna:
“A keď sme prechádzali ten potok zmrznutý, kde bolo po kolená vody, to bolo také zadosťučinenie už. To bol super pocit, že nás poručík hnal cez ten potok, to bolo úžasné. Super zážitok za mňa.”
Ivan Brezniak:"
“Aj za mňa.”
Erik Bujna:
“A vlastne toto celé prežitie odzrkadľuje našich takých 8 týždňov, ukázala sa naša vzájomná pomoc od prvého dňa, kedy som mal ja napríklad chuť v stredu odísť.”
Ivan Brezniak:"
“Prvý týždeň bol taký, to môžem aj ja povedať. Ja som psychológ a mal som čo robiť sám so sebou, aby som sa dal do poriadku, hlavu, aby som sa nastavil na to, na ten systém fungovania tuná a tá adaptačná krivka bolo veľmi strmá potom už. Ten prvý týždeň bol extrémne náročný psychicky, ale potom už človek sa dokázal zastabilizovať a to bolo potom v poriadku. Aspoň teda u mňa a myslím, že aj u ostatných, aspoň teda čo som pozoroval, čo môžem povedať teda.”
Erik Bujna:
“My sme tak navzájom aj motivovali na izbe, ja si pamätám ten prvý týždeň. Tá adaptačná krivka, hej, spomenul si ju a ja hovorím, že človek musel prísť na ten systém naučiť sa ako tu vlastne vydržať.”
Ivan Brezniak:"
“A rýchlo sa prispôsobiť. Lebo ak sa neprispôsobíš, ide domov. Takže v tom prvom týždni vypadlo najviac ľudí.”
Erik Bujna:
“Ale tí, ktorí nevypadli už prvý týždeň, tu quasi zostali všetci. Takže ten prvý týždeň, to bolo sito pre tých, ktorí to naozaj nezvládli, ale odvtedy sme sa tu už.”
Ivan Brezniak:"
"To je podstata toho prvého týždňa.
Erik Bujna:
“Takže zaujímavé bolo vlastne pozorovať celý ten vývoj, ako sa menil náš prístup a aj správanie, alebo pohľad na inštruktorov, na ich správanie a na celý tento systém tu a ja by som to nazval takou, že cestou výchovy a zocelenia. Ja si pamätám takú, budem teraz citovať myšlienku nášho staršieho inštruktora z prežitia, ktorý povedal, že kedysi sa tu snažili vychovať z chlapcov chlapov, dnes je to aspoň o tom, vychovať z detí chlapcov.”
Ivan Brezniak:"
“Áno, je to len 2-mesačný výcvik. Keď si to porovnáme s našimi otcami, ktorí mali vojnu 2 roky, tak je to zrnko, ale myslím, že tá podstata je rovnaká, že nejakým spôsobom nás to učí disciplíne, dochvíľnosti, no a tej tímovej zodpovednosti a to myslím, že bola podstata aj vtedy a je to aj teraz.”
Erik Bujna:
“Tímovú zodpovednosť sme si tu spomenuli viackrát a ja som jej neprikladal taký dôležitý význam, ale je to tuná na základnom vojenskom výcviku fakt dôležitý faktor.”
Ivan Brezniak:"
"No keď si v mínus16-tich mrzol, omrzli ti ruky, lebo si jeden zabudol z celej čaty zobrať rukavice, tak sme mrzli všetci.
Erik Bujna:
“Áno, tam človek pochopil. A ja pociťujem vlastne to isté aj na sebe, môžem povedať, že budem odchádzať silnejší, aj viac sebavedomý a podľa mňa nie nadarmo visí v našej spoločenskej miestnosti nápis, alebo heslo Príď sa učiť a odchádzaj viesť. Myslím si, že týmto by som to zakončil a poprajem ti veľa šťastia do našej budúcej kariéry a tešíme sa na naše piatkové slávnostné vyradenie, držte nám palce.”
Ivan Brezniak:"
“Slúžime vlasti.”
Erik Bujna:
“Slúžime vlasti.”
Miroslav Minár:
“Spravodajské informácie z Martina potvrdili, že dnes všetkých178 frekventantov základného vojenského výcviku zvládlo aj posledný krok, vrátane 48 dievčat, ktoré prekvapili tým, že z celkového počtu 53, ktoré 9. januára prekročili brány základne výcviku a mobilizačného doplňovania, náročný výcvik z rôznych dôvodov vzdalo iba 5.”
PLNÁ POĽNÁ CHVÁLI
Miroslav Minár:
“Najlepším absolventom základného vojenského výcviku sa stal Dávid Venčúch a najlepším inštruktorom rotný Michal Hrončok. Blahoželáme a posielame pochvalu Plnej poľnej. Nuž a novým vojakom našich ozbrojených síl želáme, aby do novej kariéry vstúpili tou pravou nohou a aby sa im splnili všetky túžby a predsavzatia, s ktorými vstupovali do ozbrojených síl. Ďakujeme vám za to, že ste sa stali súčasťou veľkej rodiny vojenských profesionálov.”
PRIDAJ SA, STAŇ SA PROFESIONÁLNYM VOJAKOM
Miroslav Minár:
“Vstúpiť do služby profesionálneho vojaka našej armády sa dá rôznymi spôsobmi. Niekto navštívi portál budemvojak.sk a niektorí po novom môžu navštíviť aj miesta prvého kontaktu. Velenie ozbrojených síl ich zriadilo pri všetkých vojenských útvaroch po celom Slovensku. Aj v priestoroch 13. mechanizovaného práporu v Leviciach. Ako miesto prvého kontaktu funguje, sme sa opýtali veliteľa práporu, podplukovníka Mariána Golisa.”
Marián Golis, veliteľ 13. mechanizovaného práporu Levice:
“Naše kontaktné miesto tu v Leviciach sa nachádza priamo na vstupe do našich kasární, kde sme si zrekonštruovali, svojimi prostriedkami vymaľovali a urobili takú výzdobu tej miestnosti tak, aby bola taká reprezentatívna. Je to bývalá návštevná miestnosť, kde vojaci základnej služby prijímali návštevy. Dneska sme z toho spravili teda miesto prvého kontaktu. Snažili sme sa ho vyzdobiť a pripraviť tak, aby reprezentovalo a ukazovalo, či už výcvik jednotiek 13. mechanizovaného práporu a zároveň aj zo života, z misií a podobe tak, aby tí ľudia, ktorí boli oslovení, alebo resp. ktorým by sa pozdávala možnosť vstúpiť do armády, aby sa dozvedeli čo najviac informácií. Je zároveň blízko dozorného útvaru. Je to preto, aby aj takisto keď tam niekto príde a by sa dožadoval, že sa chce s niekým stretnúť, tak aby mohol dozorný rýchlo prísť a v tú kontaktnú osobu zavolať, aby toto bolo zabezpečené.”
Miroslav Minár:
“Prichádzam teda sem k vášmu útvaru, dozorný sa ma spýta kto som, čo som, čo chcem a teda ako funguje ten ďalší postup?”
Marián Golis:
“Uvedie vás do tohto miesta prvého kontaktu a kontaktuje osoby, ktoré majú na starosti za útvar regrutáciu, hlavne teda veliaci poddôstojník práporu a plus jeho skupina. Z tejto skupiny chlapci prídu, sú poučení, chodia na jednotlivé sedenia a kurzy k tomuto a vykonajú rozhovor alebo pohovor s daným človekom, vysvetlia mu možnosti akým spôsobom sa dá do ozbrojených síl vstúpiť, čo všetko treba aby mal vybavené dovtedy, aby sa vedel tým preukázať a aké sú možnosti služby v ozbrojených silách, aj tu prípadne v Leviciach. Tak, aby vedel aj o posádke Levice čo možno najviac.”
Miroslav Minár:
“Trafili ste do čierneho, aby vedel o tom čo by ho eventuálne čakalo keď príde sem k vám do Levíc slúžiť. Aký je stav naplnenosti vašej jednotky? Mali by ste záujem o isté funkcie vojakov?”
Marián Golis:
“Áno, samozrejme. Tak je to tak, že vojakov nemáme teraz nejako nazvyš, potrebovali by sme doplniť v oblasti mužstva, ale aj dôstojníkov. My aj samotne ako 13. mechanizovaný prápor sa snažíme podnikať nejaké kroky v rámci regrutácie, či už oslovujeme nejaké stredné školy, s ktorými máme spoluprácu aj dlhodobejšiu tu v regióne a okrese Levice, ale aj v tých iných okresoch, ktoré máme teraz v rámci regrutácie na starosti. Aj dnes sú vojaci v Krupine na strednej škole, kde sa snažia priblížiť vojenské prostredie študentom strednej školy v Krupine. Chcem ďalej povedať, že máme vynikajúcu spoluprácu s mestom Levice, s pánom primátorom mesta Levice a zároveň aj jeho som poprosil, či by pri Dní mesta Levice sme nemohli mať nejaký stánok, alebo nejaké miesto, kde by sme sa prezentovali, toto všetko máme už zabezpečené a bude to teda uskutočnené. Zároveň sme spravili v deň keď tu bol pán minister, 3.2., aj takú zaujímavú aktivitu, volalo sa to … and Run, čiže Bež zodvihni niečo. Čo teda bolo treba zodvihnúť, v princípe tejto aktivity bolo, že v rámci behu sa bude zbierať aj odpad, ktorý je voľne pohodený pri komunikácii, pomôcť troška životnému prostrediu, spropagovať ozbrojené sily a spolupracovať zasa so strednými školami. Každá škola urobila nejaký výber, bol to taký nultý ročník a 16 stredoškolákov spolu so 16 vojakmi bežalo a môžem povedať ako pikošku, že jedno dievča vyzbieralo 22 kíl odpadu zatiaľ ako bežalo, čiže dosiahlo veľmi dobrý čas, pritom za každé kilo sa odčítavala nejaká časová časť, mali sme pripravené aj drobné ceny pre týchto mladých chlapcov a dievčatá a v tejto aktivite budeme ďalej pokračovať. Urobili sme takú vec s pánom primátorom, že sa zasadil strom, vymyslela sa taká alej, zasadil sa prvý strom ako nultý ročník a v 1. ročníku už očakávame viacej záujemcov, resp. viacej takých, ktorí budú chcieť s nami posúťažiť a trošku pomôcť aj tomu životnému prostrediu tu v okolí Levíc.”
Miroslav Minár:
“V Plnej poľnej sme o tom hovorili, takú základnú informáciu, my sme vďační pán podplukovník Golis, že… , ale čo napríklad ale boje na rieke Hron? To bolo podujatie, na ktoré chodilo vyše 10 tisíc divákov a viem, že tú tradíciu prevzali kluby vojenskej histórie tu neďaleko, vo Veľkých Kozmálovciach.”
Marián Golis:
“Áno, je to pravda. My sme aj poskytli jednotku o sile mechanizovanej čaty, plus aj s ďalšími vecami na statickú ukážku tak, aby sme podporili toto podujatie. Myslím si, že zasa dobrým spôsobom sme prezentovali náš útvar, 13. mechanizovaný prápor a už sa to stalo takou tradíciou, že tam zástupcovia 13. práporu sú, sú viditeľní, ukážu dynamickú ukážku nejakej bojovej činnosti a zároveň aj nejakého boja zblízka a plus aj statickú ukážku, takže áno, je to pravda, spolupracujeme spolu a toto podujatie podporujeme.”
Miroslav Minár:
"Nuž a s levickými vojakmi sa teda vo Veľkých Kozmálovciach budete môcť stretnúť 5. augusta. Už tu sa budete môcť pridať a stať sa vojenskými profesionálmi. Využite túto príležitosť."
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
"Vedenie rezortu obrany na čele s ministrom Jaroslavom Naďom si vo štvrtok na slávnostnej svätej omši v Dóme svätého Martina v Bratislave a následnom spoločenskom programe pripomenuli 20. výročie vzniku Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Vojaci aj príslušníci z ozbrojených zložiek a zborov sa počas svojej služby častokrát potrebujú vysporiadať s náročnými situáciami. Som rád, že nachádzate útechu, povzbudivé slová a posilňovať vieru a upevňovať morálneho duchu im už 20 rokov umožňuje duchovná služba, ktorá má v ozbrojených zložkách svoje nezastupiteľné miesto. Povedal minister obrany Jaroslav Naď. Keďže príslušníci a zamestnanci ozbrojených zložiek v dôsledku ich osobitných podmienok potrebujú špecifickú formu duchovnej služby, vytvorili sa cirkevné štruktúry, na ktorých čelo boli ustanovení ordinári s cirkevnou právomocou. Po celom svete cirkev zriadila už 34 ordinariátov. Ordinariát ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky začal svoju činnosť písať 1. marca 2003 a je postavený na úroveň diecézy. Jeho poslania spočíva v poskytovaní duchovnej služby katolíckym veriacim, príslušníkom a zamestnancom ozbrojených síl a ozbrojených zborov, ako aj ich rodinám. Zabezpečuje slobodný náboženský prejav, plnenie náboženských povinností, rozvoj duchovného života, vykonávanie bohoslužieb a náboženských obradov, vysluhovanie sviatostí, náboženskú výuku, spoločenskú a mravnú výchovu, či sociálnu a charitatívnu činnosť. Na čele slovenského ordinariátu je otec biskup František Rábek, ktorého Svätý otec Ján Pavol II. menoval 20. januára 2003."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
